Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Carihradské delá

Číslo 1/2008 · Roger Crowley · Čítanosť článku: 4452
 

V roku 1453 zničila prvá veľká delostrelecká paľba v dejinách hlavné mesto Byzantskej ríše a navždy zmenila vojenstvo.

Začiatkom roka 1452 prišiel do Carihradu uhorský odlievač diel menom Orbán hľadať šťastie na cisárskom dvore. Ako jeden z narastajúcej skupiny technických žoldnierov, ktorí núkali svoje remeslo po celom Balkáne, ponúkol cisárovi Konštantínovi XI. jedno z najväčšmi cenených umení tých čias: schopnosť odlievať veľké bronzové delá.

Pre Konštantína a pre kresťanskú Byzantskú ríšu, ktorej vládol, to boli temné časy. Po 150 rokov sa byzantská hranica rozpadávala pred postupujúcimi osmanskými Turkmi. V čase, keď Konštantín prevzal trón v roku 1449, jeho zúbožené kráľovstvo, obklopené osmanskou zemou, sa scvrklo na plochu len o málo väčšiu ako pôdorys mesta. Nový sultán Mehmed II. – mladý, ambiciózny a lačný po zisku územia – robil vo svojom európskom hlavnom meste Edirne, vzdialenom 225 kilometrov na západ, skazonosné vojenské prípravy. Bolo zrejmé, že zamýšľa získať korisť, ktorá predchádzajúcim osmanským panovníkom unikla – Carihrad.

Konštantín mal o Orbánovu ponuku mimoriadny záujem. Aby ho udržal v meste, schválil mu malú rentu. No Konštantín mal na zostrojenie nových zbraní málo finančných prostriedkov. Bronzové kanóny boli ruinujúco drahé, značne nad možnosti cisára, ktorého finančná hotovosť bola obmedzená. Dokonca ani Orbánov malý plat nebol vyplácaný pravidelne, a ako sa rok vliekol, zostal majster remeselník bez prostriedkov. Neskôr v tom istom roku sa teda rozhodol skúsiť šťastie inde. Odišiel do Edirna, aby požiadal o audienciu u mladého sultána.

V tom čase trápila Mehmeda ohľadom Carihradu nerozhodnosť. To mesto predstavovalo vrcholný zisk – poskytlo by vhodné hlavné mesto pre Osmanskú ríšu a jeho získanie bolo predmetom pradávnych moslimských proroctiev, pripisovaných samotnému Mohamedovi, ktorý predpovedal jeho dobyvateľovi veľkú česť. Avšak Carihrad odrážal opakované moslimské útoky už počnúc 7. storočím. Jeho trojuholníkový pôdorys ho činil nanajvýš nedobytným: dve strany boli obklopené morom a tretia strana obrátená k pevnine bola chránená mocnými Teodóziovými hradbami, šesť a pol kilometra dlhou obrannou líniou, najväčším baštovým opevnením stredovekého sveta. Počas tisíc rokov bolo toto mesto obliehané asi 23-krát, no žiadna armáda nenašla spôsob, ako násilím otvoriť tieto pevninské hradby.

Orbánov príchod do Edirna musel preto vyzerať ako prozreteľnostný. Sultán privítal majstra odlievača a dopodrobna sa ho vypytoval. Opýtal sa ho, či by dokázal odliať delo, ktoré by vystrelilo kamennú guľu dosť veľkú nato, aby rozdrvila carihradské hradby. Orbánova odpoveď bola pôsobivá: „Áno, dokážem odliať bronzové delo pre taký kameň, aký si želáš. Preskúmal som mestské hradby veľmi podrobne. Kameňmi zo svojho dela dokážem roztrieštiť na prach nielen tieto hradby, ale aj samotné hradby Babylonu.“ Mehmed mu prikázal, aby takéto delo odlial.

Počas jesene 1452 sa Orbán dal v Edirne do práce a odlial jedno z najväčších diel, aké boli kedy skonštruované, kým Mehmed hromadil hojné množstvá materiálu na delá a pušný prach: meď a cín, liadok, síru a drevné uhlie. Robotníci vyhĺbili obrovskú odlievaciu šachtu a v peciach vyložených tehlami tavili bronzový šrot, prehrievajúc ho pomocou dúchadiel, a liali ho do formy. Keď napokon formu rozbili, z Orbánovej zlievarne sa vynorila „strašná a neobyčajná obluda“. Bola dlhá vyše 8 metrov. Hlaveň, ktorej steny z pevného bronzu mali hrúbku 20 cm, aby absorbovali silu výbuchu, mala priemer 76 cm, čo stačilo nato, aby do nej štvornožky vošiel človek, a bola navrhnutá tak, aby sa do nej zmestila kamenná strela vážiaca čosi vyše pol tony. V januári 1453 nariadil Mehmed skúšobný výstrel pred kráľovským palácom. Mohutný kanón odvliekli na miesto neďaleko brány a opatrili ho pušným prachom. Robotníci vytiahli obrovskú kamennú guľu k ústiu hlavne a vkotúľali ju dozadu, aby tesne priľahla na prachovú komoru. K zápalnému kanáliku priložili zápalnú sviecu. Za otriasajúceho burácania sprevádzaného oblakom dymu sa ohromný projektil rútil krajinou vyše poldruha kilometra, kým sa zaryl skoro dva metre do mäkkej zeme.

Mehmed teraz čelil výzve dopraviť delo do Carihradu vzdialeného 220 kilometrov. Na túto úlohu bolo určených 200 mužov a 60 volov. Obrovitú hlaveň naložili na niekoľko vozov spojených navzájom reťazami, do ktorých zapriahli skupiny volov. Veľké delo rachotilo k mestu rýchlosťou štyri kilometre za deň, zatiaľ čo ďalšia skupina technikov pracovala popredku, vyrovnávala cesty a stavala drevené mosty cez rieky a jarky. Orbánova zlievareň pokračovala v odlievaní hlavní rôznych rozmerov; žiadna z nich už nedosiahla veľkosť prvého superdela, no niektoré z nich merali vyše štyroch metrov.

Trvalo šesť týždňov, kým delá s knísaním a drkotaním prešli cestu do Carihradu. Kým tam začiatkom apríla dorazili, Mehmedova armáda – ohromná sila 80-tisíc mužov – bola už zakopaná po celej dĺžke pozemných hradieb. Ženisti postínali sady a vinice za Teodóziovými hradbami, aby tak vytvorili čisté palebné pole. Ďalší vykopali pozdĺž hradieb vo vzdialenosti 230 metrov od nich priekopu, doplnenú násypom zo zeminy na ochranu diel. Vo vnútri hradieb čakalo na neodvratný útok len osemtisíc mužov.

Mehmed zoskupil delá do štrnástich či pätnástich batérií pozdĺž hradieb na kľúčových zraniteľných miestach. Orbánovo superdelo, ktorý Gréci nazývali kanón Bazilika – „kráľovské delo“ –, umiestnili pred sultánov stan, aby tento mohol kriticky vyhodnotiť jeho výkon. Každé veľké delo podporovali menšie delá zoskupené do batérie, ktorú osmanskí delostrelci pomenovali „medvedica s mláďatami“. Dokázali páliť kamenné gule s hmotnosťou od 90 až do kolosálnych 680 kilogramov (v prípade Orbánovho obludného dela). Aj keď očití svedkovia hovorili o „nespočetnom množstve strojov“, Mehmed mal pravdepodobne asi 69 diel, čo bola podľa vtedajších kritérií obrovská delostrelecká sila. Rozširovali ich tradičnejšie techniky na vrhanie kameňov, ako napríklad katapulty. Tieto boli účinné pri moslimskom dobýjaní križiackych hradov 300 rokov predtým, no teraz vyzerali ako zariadenia z inej éry.

Nainštalovanie a príprava diel predstavovali prácny proces. Robotníci museli postaviť dôkladný systém kladkostrojov, aby spustili hlavne do polohy na naklonenej drevenej rampe. Záštitu diel pred nepriateľskou paľbou tvorili drevené palisády s dverami na pántoch, ktoré sa dali v momente paľby otvoriť.

Logistická podpora tejto operácie bola ohromná. Lode prepravovali náklady gúľ z čierneho kameňa, ktorý dolovali a tvarovali na severnom pobreží Čierneho mora. Delá si vyžadovali aj značné množstvo liadku. Počet odlievačov, ktorí pracovali s Orbánom v Edirne, sa zdvojnásobnil: vytvorili delostrelecké čaty, ktoré polohovali a nabíjali delá a strieľali z nich – dokonca ich na mieste aj opravovali.

Príprava veľkého dela na paľbu si vyžadovala čas a zmysel pre detail. Čaty mali naplniť delo pušným prachom a zatlačiť ho dozadu upchávkou z dreva alebo ovčích koží, natesno vbitej do hlavne. Potom ručne priniesli kamennú guľu k ústiu hlavne a opatrne ju do nej spustili. Každá guľa bola dimenzovaná tak, aby dobre sadla, i keď na presné dodržanie kalibru sa často nedalo spoľahnúť. Čaty dosahovali svoj zámer „istými technikami a výpočtami“ ohľadom cieľa – čiže metódou pokusov a omylov – a uhol paľby prispôsobovali tak, že pod rampy zarážali drevené kliny. Na pohltenie nárazov slúžili veľké drevené trámy zaťažené kameňmi. Potom čaty nasypali do zápalného kanálika pušný prach.

Dňa 12. apríla 1453 priložili zápalné sviečky k zápalným kanálikom sultánových diel pozdĺž šesť a pol kilometrového úseku frontovej línie a tak prepukla k životu prvá zosúladená uzatvárajúca delostrelecká paľba na svete.

Keby bola v dejinách vojenstva nejaká jedinečná chvíľu, v ktorej by sa dala zreteľne pocítiť skutočná bázeň z obrovskej sily pušného prachu, tak je tuná v správe tých, ktorí z týchto obrovských diel pálili v roku 1453. Sviečka zapálila pušný prach…

… a keď sa zapálil, rýchlejšie, než sa to dá vysloviť, ozvalo sa najprv strašné burácanie, zem pod nohami a vo veľkej vzdialenosti naokolo sa prudko otriasala, a zaznel hukot, aký ešte nikdy nebolo počuť. Potom za obrovského hrmenia, strašného výbuchu a plameňa, ktorý osvetlil a spálil všetko dookola, horúci výšľah suchého vzduchu vypudil drevenú upchávku a mocne vyvrhol von kamennú guľu. Kameň vrhnutý neuveriteľnou silou a energiou narazil do múra, ktorým okamžite otriasol a zbúral ho; sám sa roztrieštil na množstvo úlomkov a kúsky sa rútili na všetky strany a rozsievali smrť medzi tými, čo stáli nablízku.

Keď obrovský kameň vrazil do múra na príhodnom mieste, malo to zničujúci účinok. „Niekedy zničil celý kus múra,“ opisoval očitý svedok, „niekedy len polovicu časti, niekedy väčšiu či menšiu časť veže, vežičky alebo atiky, a na žiadnom mieste nebol múr dostatočne silný, masívny či hrubý nato, aby to vydržal alebo vôbec odolal takejto sile a rýchlosti kamennej gule.“ Obrancom sa muselo zdať, že pred ich zrakmi sa rozpútava celá história obliehajúceho vojenstva. Teodóziove hradby, výtvor dvoch tisícročí vývoja obrany, sa rozpadli všade tam, kde boli zasiahnuté. Obrancovia boli ohromení a zhrození tým, čo videli.

Gule zo superdiel, ktoré prerazili hradby, pokračovali vyše poldruha kilometra do srdca mesta, pričom sa s ničivou silou trieštili o domy či chrámy, kosili civilov alebo sa zavŕtavali do zeme v sadoch a poliach vo vnútri hradieb. Podľa očitých svedkov sa zem otriasala v okruhu troch kilometrov a výbuchy sa dali vnímať dokonca aj na drevených trupoch galér, ktoré kotvili v prístavoch.

Psychologické účinky delostreleckého bombardovania na obrancov boli ešte ničivejšie než jeho materiálne dôsledky. Hluk a chvenie sústredených diel, oblaky dymu, treštiaci náraz kameňa na kameň desili ostrieľaných obrancov. Civilným obyvateľom sa to javilo ako náznak prichádzajúcej apokalypsy. Ako uvádza istý osmanský kronikár, znelo to „ako strašný závan vzkriesenia“. Ľudia vybiehali z domov, bili sa v prsia a križovali sa. Ženy omdlievali na uliciach. Kostoly boli preplnené ľuďmi, ktorí vyriekali naliehavé prosby a modlitby.

Obrancovia skúšali rôzne spôsoby, ako zmierniť nárazy kamenných gúľ. Niektorí polievali vonkajší povrch hradieb maltou z kriedy a tehelného prachu, aby tak vznikol spevňujúci povlak; ďalší vypchávali múry zavesenými guľami z vlny, kožených prikrývok či dokonca zo vzácnych gobelínov. Tieto opatrenia zmenili iba málo. Obrancovia sa tiež pokúšali vyradiť veľké delá pomocou neveľkého počtu vlastných kanónov, no nemali dosť liadku, a osmanské delá boli účinne zaštítené palisádami. Ešte horšie bolo, že hradby a veže sa ukázali ako nevhodné nato, aby slúžili ako plošiny pre delá – neboli dosť široké nato, aby zvládli spätný náraz, ani dosť silné nato, aby vydržali chvenie, ktoré „otriasalo hradbami a spôsobovalo väčšie škody im než nepriateľovi“. Ich najväčšie delo čoskoro vybuchlo, čo tak rozzúrilo uštvaných obrancov, že strelmajstrovi hrozili smrťou za to, že je platený sultánom. Bez ohľadu na to bolo zrejmé, že v tejto novej ére vojenstva boli Teodóziove hradby nedostatočné.

Mehmedova stratégia bola vyčerpávajúca – a netrpezlivá. Rozhodol sa prelomiť hradby delostreleckou paľbou a pustiť sa do šarvátok s nepredvídateľným koncom, aby zmordoval obrancov ešte pred záverečným útokom. „Útok pokračoval po celú noc a po celý deň, neutíchali tresky, výbuchy, nárazy kameňov a delových gúľ do hradieb,“ hlásil istý obranca, „keďže sultán dúfal – nakoľko bolo nás málo proti mnohým –, že takto získa mesto ľahko, umlátiac nás na smrť a k vyčerpaniu, a tak nám nedopriaval ani chvíľu oddychu od útoku.“

Zvládnutie veľkého dela stále predstavovalo neľahkú prácu. Nabitie a zacielenie boli takými prácnymi operáciami, že z Baziliky dokázali vypáliť len sedemkrát za deň. Delá sa mohli správať nepredvídateľne a mohli byť pre čaty smrtonosné. Ukázalo sa, že v jarnom daždi bolo ťažké udržať ich na mieste, pri spätných nárazoch dávali rany ako napadnutý nosorožec a často skĺzali zo svojho lôžka do bahna. Možnosť rozmliaždenia na smrť bola prevyšovaná iba rizikom roztrhania na kúsky šrapnelom z rozpadnutej delovej hlavne. Bazilika čoskoro začala spôsobovať Orbánovi starosti; odlievanie v tomto pomere bolo neobyčajne náročné a intenzívna horúčava výbuchov spustila v nečistom kove vytváranie tenučkých trhlín. Čata po každom výstrele namočila hlaveň do teplého oleja, aby ju ochránila pred prienikom studeného vzduchu a zväčšovaním prasklín.

Toto provizórne opatrenie však nestačilo. Bazilika čoskoro „praskla, akoby ju zasiahla strela, a rozpukla sa na mnoho kusov, zabíjajúc a raniac mnohých naokolo“. Keď ju zosilnili železnými obručami a vrátili do prevádzky, na Mehmedovu veľkú zlosť čoskoro znovu praskla. Superdelo jednoducho prekročilo možnosti súdobej metalurgie.

V konečnom dôsledku však na tom nezáležalo. Aj keď superdelo vyvolalo obrovskú psychologickú traumu, o čosi slabšie, no stále ešte hrozivé kanóny učinia skutočné škody.

V prvých dňoch bombardovania navštívila sultánov tábor delegácia Uhrov. Jeden z jej členov pozoroval paľbu veľkých diel so záujmom. Keď videl, ako strela narazila do hradieb v istom bode a potom sa strelci pokúšali trafiť ten istý bod znovu, usmial sa popod fúzy. Poradil im, aby zacielili druhý výstrel „asi 9 až 11 metrov od prvého výstrelu, ale v tej istej výške“ a tretí výstrel umiestnili medzi prvé dva, „takže strely vytvoria trojuholníkový tvar. Potom uvidíte, že táto časť hradieb sa zrúti.“ Čoskoro začali „medvedica a medvieďatá“ pracovať ako zohrané tímy. Menšie delá sa postarali o dva vonkajšie zásahy a potom jedno z veľkých Orbánových diel dokončilo trojuholník v už oslabenej stredovej oblasti. „Výstrel bol vedený takou diabolskou silou a neodolateľným impulzom, že spôsobil nenapraviteľné poškodenie.“

Bombardovanie pokračovalo bez ustania šesť dní. Napriek problémom s cielením a veľkým intervalom medzi výstrelmi sa delostrelcom podarilo odpáliť na mesto okolo 120 výstrelov za deň, pričom najsilnejšiu paľbu sústredili na stredný úsek múra. Hradby sa začali neúprosne rozpadávať. V priebehu týždňa spadla časť vonkajšieho múra, ako aj dve veže a vežička na vnútorných hradbách.

Po počiatočnom zdesení z bombardovania však obrancovia znovu nadobudli odvahu a teraz neprestajne pracovali na náprave škôd. Vynašli účinné ad hoc riešenie na podoprenie vonkajšieho múra: skonštruovali provizórnu náhradu z kolov zosilnených akýmkoľvek materiálom, ktorý im prišiel pod ruku, vrátane kameňov, dreva, raždia, kríkov a veľkého množstva zeme. V pravidelných rozstupoch umiestnili sudy naplnené zeminou, aby tak vytvorili palebné pozície, ktoré pohltia osmanské šípy a guľky. Po zotmení prišli z mesta muži a ženy, aby pracovali po celú noc; nosili drevo, kamene a zem na obnovu rozbitých poľných opevnení. Výsledné zemné diela poskytovali prekvapivo účinné miesto odporu voči ničivým nárazom kamenných gúľ. Delové gule sa „udusili“ ako kamene hodené do bahna a ich sila sa neutralizovala.

Nakoľko ich vlastné delostrelectvo bolo v úbohom stave nato, aby pálilo ťažké gule, obrancovia prerobili delá na obrovské brokovnice: každé delo nabili piatimi až desiatimi olovenými guľami veľkosti vlašského orecha. Pri výstrele na krátku vzdialenosť bol ich účinok desivý:

Dokázali s obrovskou silou preniknúť a prederaviť, takže ak jeden brok zasiahol vojaka v brnení, prešiel priamo cez jeho kryt i telo, potom cez ďalšieho, ktorý stál za ním v palebnej čiare, potom cez ďalšieho, až kým sa neminula sila strelného prachu. Jedným výstrelom bolo možné zabiť naraz dvoch alebo troch ľudí.

Osmani zasiahnutí touto zničujúcou paľbou utrpeli strašné straty. No pre Mehmeda boli ľudia lacným a doplniteľným prostriedkom.

Dňa 18. apríla sultán usúdil, že jeho delostrelci urobili v hradbách už dosť dier nato, aby mohol spustiť rozhodujúci útok. Útok zlyhal, sprevádzaný veľkými stratami na životoch, no k odkladu nedošlo; sultánove veľké delá pokračovali v paľbe. Kanóny sa používali v obliehacom vojenstve aj predtým, ale čo sa týka intenzity a trvania nemalo Mehmedovo bombardovanie precedens. Nijaká iná armáda na svete nemala dostatok materiálu potrebného na nepretržité delostrelecké bombardovanie takéhoto rozsahu. Delá pálili vo dne v noci a veľké kusy múrov sa neustále rúcali.

Nekončiaci cyklus bombardovania, útokov a opráv sa začal obrancom rozmazávať. Správy kronikárov sa začínajú opakovať a stávajú sa monotónnymi – podobne ako pri neskorších denníkoch zo zákopového vojenstva. „Dňa 11. mája,“ zaznamenal istý obranca, „sa od zeme ani od mora nestalo nič okrem značného bombardovania hradieb zo strany smerom k pevnine… Dňa 13. mája prišlo ku hradbám niekoľko Turkov na šarvátku, no po celý deň a po celú noc sa nestalo nič významné, okrem pokračujúceho bombardovania nešťastných hradieb.“ Tento spôsob boja postupne vyčerpal energiu i morálku obrancov. Do 28. mája delá strieľali nepretržite 47 dní, pričom spotrebovali 25 ton pušného prachu a vystrelili približne 5000 výstrelov. Delostrelci urobili deväť značných otvorov do vonkajšieho múra, tie však boli postupne vyplnené zemnými palisádami. Obe strany boli vyčerpané.

Mehmed vedel, že nastal čas. Dňa 29. mája 1453 nariadil vrcholný útok v plnej šírke. O pol druhej nad ránom za úderov bubnov a rinčania cimbalov sa osmanská armáda začala valiť dopredu pozdĺž celého šesť a pol kilometrového úseku. Delá za ňou pokračovali vo vysiľujúcej paľbe. Salvy kamenných striel kropili steny, šľahali obrancov a zrážali osmanské oddiely zozadu. Mimoriadny hluk boja bol taký ohlušujúci, že podľa istého obrancu „sa zdalo, akoby sa rozčesol samotný vzduch… Vyzeralo to ako čosi z iného sveta.“

Po niekoľkých hodinách zmätenej paľby jedno z veľkých diel priamo zasiahlo palisádu a vytvorilo otvor. Frontovú líniu zahalil prach a dym diel, no osmanské oddiely rýchlo napredovali do prielomu. Mehmedovi muži čoskoro prekonali obrancov a vyplienili a spálili mesto v niekoľkohodinovej strašnej masakre.

Mehmed uspel tam, kde všetky predošlé osmanské pokusy zlyhali, a rozdiel spôsobili veľké delá. Pád Carihradu symbolizoval koniec zastaralých stredovekých techník výstavby hradov a obliehacieho vojenstva a otvoril strašnú novú kapitolu vojenských dejín. Použitie masívneho delostreleckého bombardovania prevažovalo až po bitku pri Somme i dlhšie.

Mehmed spočíva pochovaný v komplexe mešít v meste, ktoré dobyl. Pri dverách jeho krypty stojí kamenná delová guľa.

Autor je spisovateľ; v súčasnosti sa zameriava na prerozprávanie dejín pomocou správ z prvej ruky od očitých svedkov.

Článok vyšiel v septembri 2007 v magazíne Military History. Vychádza s láskavým zvolením redakcie.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.