Mýtus roka 1968

Číslo 1/2008 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 7622
 

Pred 40 rokmi plynul kultový rok jednej generácie. V roku 1968 dozrela generácia, ktorá vedome nezažila vojnu, nezúčastnila sa na vytváraní povojnového usporiadania sveta a vo svojej nevinnosti mala právo všetko kritizovať. Mala aj ďalšie právo: právo snovať vízie o ideálnom usporiadaní sveta podľa svojich predstáv, a dokonca právo na pokus o ich uskutočnenie. Keďže vtedajšia Európa, ba i svet boli rozdelené Železnou oponou na protikladné časti, aj vízie vtedajšej generácie boli rozdielne. Na amerických univerzitách sa začali diskusie študentov a profesorov – tzv. teach-in – so silnou kritikou vtedajších amerických pomerov. V západnej Európe študentské hnutie vyústilo dokonca do demonštrácií až streľby v Západnom Berlíne a do barikád v Paríži; vtedajší vodca parížskych študentov Daniel Cohn-Bendit je dnes známym poslancom Európskeho parlamentu za zelených. Vízie na východ od Železnej opony boli presne opačné: viac slobody a demokracie, podľa možnosti západného strihu.

Tieto vízie sa najvýraznejšie prejavili vo vtedajšom Československu. Nám, ktorí sme tie udalosti zažili v mladom veku, sa o roku 1968 píše ťažko: vtedajšie vízie o väčšej slobode a demokracii boli aj našimi víziami. Ba viac než víziami. Vyrastali sme v štáte, v ktorom boli tisíce politických väzňov. Vyzvedali sme sa jeden od druhého na miesta, kde neúčinkuje rušenie Slobodnej Európy. Do zahraničia sme sa nedostali takmer ani v rámci východného bloku. Navyše na Slovensku boli už niekoľko rokov známe Husákove žiadosti o rehabilitáciu a texty Miloša Gosiorovského; oboje požadovali väčšie právomoci pre Slovensko.

V takom ovzduší bol Alexander Dubček začiatkom januára 1968 zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Nastalo takmer okamžité rozširovanie slobody, doslova deň za dňom. Všetkých nás sa zmocňovalo oduševnenie. Študoval som vtedy v Prahe. Začiatkom leta som sa zahanbil za Slovensko, keď česká tlač začala kritizovať Bratislavu, že kladie federáciu na prvé miesto a demokratizáciu štátu až za ňu. Potom prišla okupácia krajiny armádami Varšavskej zmluvy, bez výstrelu jediného československého vojaka; dodnes mám pred očami obraz, keď sa v Bratislave akoby náhodou prepletal pomedzi okupačné tanky gazík československej armády a ľudia na chodníkoch spontánne zatlieskali. Nato zavládla normalizácia a 20 rokov ticha.

Rok 1968 zostane politickou školou vtedajších generácií. Podľa skúseností z onoho roka sme posudzovali ďalšie udalosti. A dnes, po uplynutí 40 rokov, pod prizmou týchto udalostí sa pozeráme aj na rok 1968.

V januári 1969 uverejnil Petr Pithart v Literárnych novinách článok o hĺbkových podmienkach vzniku tzv. Pražskej jari. Poukázal v ňom na dôležitosť a silu slovenského národného pohybu za vyššie ústavné postavenie v republike, ktorý Antonín Novotný už iba vyprovokoval k spätnému úderu. So slovenským pohybom sa spojila pražská liberálna inteligencia a výsledkom bola základná zmena vtedajšej politiky. Treba dodať, že nešlo iba o spojenie akýchsi národných ašpirácií Slovákov a túžby po väčšej slobode Čechov.

Alexander Dubček bol prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska už od roka 1963. Počas jeho tajomníčenia vládlo v Bratislave voľnejšie ovzdušie než v Prahe. S týmto obdobím v Bratislave okrem iného súvisí hviezdny let týždenníka Kultúrny život. Boli to ojedinelé roky, keď českí autori publikovali v Bratislave, pretože v Prahe nesmeli. Politika vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného vytvorila v komunistickom vedení patovú situáciu. Východiskom z nej sa stalo jeho nahradenie Alexandrom Dubčekom.

Tlač v roku 1968 – a to česká aj slovenská – zaznamenala ešte jeden zdanlivý detail. Na zasadnutí ÚV KSČ, na ktorom bol Alexander Dubček zvolený za jeho prvého tajomníka, sa akýmsi spôsobom ocitol aj Gustáv Husák, hoci nebol členom tohto straníckeho orgánu. Vo vášnivej diskusii sa dostal k slovu aj on a jeho prejav tlač neskôr hodnotila ako rozhodujúci úder Antonínovi Novotnému.

Alexander Dubček nastúpil na čelo strany s programom znížiť vnútropolitické napätie v štáte, čiže znížiť represiu. V pražskom intelektuálnom prostredí neskôr vytvorili pre túto politiku poetický názov „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý sa stal jedným z dôležitých pojmov 20. storočia. Politický zámer totiž spočíval v tom, že socializmus bude zachovaný vo svojich základných princípoch, a zároveň budú občania požívať slobodu, vrátane slobody tlače a skôr či neskôr aj slobody voľby svojich zástupcov. Vtedy by žiadne noviny neboli uverejnili názor, že je to kvadratúra kruhu.

Dubček mohol ponúkať víziu znižovania vnútropolitického napätia v štáte azda aj preto, že táto politika na Slovensku v podstate fungovala: odkedy sa stal prvým tajomníkom v Bratislave, pomery na Slovensku sa uvoľňovali, ale neprekročili rámec „socializmu“. Táto politika mohla byť v tejto časti republiky úspešná, pretože vychádzala z veľmi nízkej základne: päťdesiate roky boli vskutku komunistickou diktatúrou v najčistejšom zmysle. V nasledujúcom desaťročí združstevňovanie pokračovalo, ale už nezatvárali toľkých roľníkov; útlak Cirkvi neprestával, ale viacerých kňazov a rehoľníkov prepustili z väzenia na amnestiu; v Slovenskej akadémii vied stihlo vyrásť zoskupenie vedcov, ktorí boli členmi komunistickej strany, no zároveň chceli väčšie právomoci pre Slovensko, pretože videli ich potrebu. Politika „dva kroky vpred, jeden krok späť“ mohla pokračovať ešte aj desať rokov a nemusela v Moskve naraziť.

Po zvolení Dubčeka za prvého tajomníka v Prahe nastúpila v podstate iba politika „dva kroky vpred“. Vo všetkých nás vyvolávala nadšenie. A nebolo to iba slobodou tlače. V máji 1968 sa udelením amnestie dostali na slobodu poslední politickí a náboženskí väzni, medzi nimi napríklad dnešný kardinál Korec. Opäť začala legálne pôsobiť Gréckokatolícka cirkev. Polícia benevolentne vydávala vycestovacie doložky do zahraničia. Potenciálni podnikatelia sa pustili obracať prvé peniaze. Kľúčové ústavné funkcie boli obsadené nanovo: prezidentom republiky sa stal symbol z obdobia poslednej vojny armádny generál Ludvík Svoboda; predsedom federálnej vlády technokrat z Ostravy Oldřich Černík; predsedom parlamentu „najpočúvanejší český politik“ Josef Smrkovský; ministrom vnútra dokonca krátkodobý politický väzeň a v dnešnom ponímaní pravicový socialista Josef Pavel. Iba nepísané nomenklatúrne pravidlá doviedli na Dubčekovo miesto v Bratislave Vasila Biľaka.

V rámci politiky priblížiť sa k ľudu Alexander Dubček sa bol okúpať na verejnom kúpalisku. Fotoreportér ho zachytil, ako skáče z mostíka do bazéna, a bol to naozaj štýlovo pekný skok. Táto fotografia skokana vo vzduchu nad vodou zostala dominantnou fotografiou Alexandra Dubčeka z roka 1968. Vtedy nikto netušil, že snímka nadobudne aj iný význam.

Verejný život začala ovládať publicistika. Tá požadovala stále ďalšie slobody a uplatňovanie demokratických pravidiel. No nielen to. Objavovali sa články uvažujúce, ku ktorému táboru či medzinárodnému združeniu by sa Československo malo zaradiť. Ktorýsi časopis priniesol na obálke ilustráciu azimutových streliek na všetky strany, akoby to bola geopolitická voľba Československa. Koľká naivita!

Východný blok začal byť nervózny. V marci pozvali Alexandra Dubčeka na prvé stretnutie komunistických vodcov východného bloku do Drážďan. Zasadnutie bolo utajené, ale ako neskôr vysvitlo, Dubček svojim kolegom sľúbil uplatnenie vedúcej úlohy strany, keby sa socializmus v Československu ocitol v ohrození. Vodcovia „bratských strán“ sa rozišli domov síce nie celkom presvedčení, ale čo iné im v tej dobe zostávalo. Koncom jari 1968 navštívil Moskvu predseda parlamentu Josef Smrkovský. Počas rokovaní sa vyjadroval tak, aby to lahodilo aj sovietskym ušiam, no pražská tlač ho za jeho slová zniesla pod čiernu zem.

V máji sa na území Československa konali manévre vojsk Varšavskej zmluvy. Cvičenie spojeneckých armád sa skončilo, ale sovietske jednotky sa sťahovali z nášho územia celé týždne – a nikto z vedúcich predstaviteľov štátu nevedel povedať, kedy opustí československé územie posledný sovietsky vojak. Pre zodpovedného politika už toto malo byť dostatočným signálom, že prebiehajúcu politiku treba koncepčne premyslieť. Nič také sa však nedialo.

Sovietske jednotky odchádzajúce z cvičenia v Československu sa nevrátili do Sovietskeho zväzu, ale zaradili sa k ďalším sovietskym jednotkám v štátoch Varšavskej zmluvy, ktoré postupne začali vykonávať manévre okolo československých hraníc; hranice našej republiky od Chebu na severe až po Bratislavu na juhu boli obstúpené cvičiacimi armádami Varšavskej zmluvy. Každý politik, ktorý čo už len maturoval z dejepisu, by si musel klásť otázku, či ich vojská neprekročia. Z československých politikov si však túto otázku nepoložil nikto. Po mestách sa začala spontánna podpisová akcia za neutralitu Československa, čo znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Spisovateľovi Pavlovi Kohoutovi niekto položil otázku, čo by sme mali robiť, keby nás vojská Varšavskej zmluvy začali obsadzovať. Odpovedal bonmotom, aby sme sa tvárili, že sme si to nevšimli.

Koncom júla sa už vzťahy medzi československým vedením a vedením Varšavskej zmluvy na čele s generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonidom Brežnevom otvorene vyhrotili. Moskva navrhla posledné stretnutie. Československé vedenie zahralo posledné dejstvo svojej zdanlivo svetovej politiky. Vyhradilo si, že stretnutie musí byť na československom území. Vtedy celý svet zhíkol: sovietska strana totiž súhlasila. Miestom stretnutia sa stalo kultúrne stredisko železničiarov na stanici v Čiernej nad Tisou. Niekoľko dní po sebe celé sovietske politbyro ráno prišlo vlakom z Užhorodu a popoludní sa do Užhorodu vrátilo. Po štyroch dňoch rokovania sa obe strany naoko dohodli.

Slávnostný podpis záverečného vyhlásenia aj za účasti ostatných šéfov komunistických strán štátov Varšavskej zmluvy sa uskutočnil 3. augusta v Bratislave. Bratislavské vyhlásenie obsahovalo vetu, podľa ktorej každá „bratská strana“ berie do úvahy národné zvláštnosti a podmienky svojej krajiny; Praha to považovala za svoje víťazstvo. Vyhlásenie však obsahovalo aj túto vetu: „Podpora, ochrana a upevnenie týchto výdobytkov (socializmu – pozn. aut.), ktoré dosiahli národy za cenu hrdinského úsilia, obetavej práce ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.“ Táto veta hovorila o obmedzenej suverenite jednotlivých komunistických krajín, pretože ostatné komunistické krajiny mali právo intervenovať na území krajiny, kde bol socializmus „ohrozený“; neskôr sa stala známou ako Brežnevova doktrína. Už o tri týždne poslúžila ako ideologické zdôvodnenie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa.

Bratislavské vyhlásenie podpísali v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca, v ktorom bol v roku 1805 podpísaný Bratislavský mier medzi Napoleonom, ruským cárom a rakúskym cisárom. Vo vstupných priestoroch paláca neskôr pripevnili na stenu mramorovú tabuľku pripomínajúcu podpis tohto vyhlásenia. Až do Nežnej revolúcie visela vedľa väčšej tabule inštalovanej na pamäť Bratislavského mieru; potom ju odstránili.

Vodcovia komunistických krajín sa rozišli z Bratislavy domov a život pokračoval, akoby sa nič nedialo. Politike v Československu naďalej dominovali novinári a literáti. Dňa 27. júna tlač uverejnila text Ludvíka Vaculíka pod názvom 2000 slov. Spisovateľ vyzýval na uplatnenie priamej demokracie a vlastne na nahradenie dovtedajších komunistických funkcionárov v štátnych orgánoch novými. Sympatický návrh, ale okolo našich hraníc cvičili v tom čase desiatky divízií komunistických armád.

Krátko po podpísaní Bratislavského vyhlásenia poslal Vasil Biľak a niekoľko ďalších vedúcich funkcionárov KSČ list Leonidovi Brežnevovi. V liste písali, že socializmus sa v Československu deštruuje, a volali po mocenskom zásahu. Tento tzv. pozývací list sovietska strana neskôr prezentovala ako ďalší dôvod a legitimizáciu ozbrojeného zásahu. Koncentrácia vojsk okolo našich hraníc pokračovala, no Alexander Dubček, pražské vedenie a celý establishment vtedajšieho štátu na to nereagovali: na obranu krajiny sa nepripravovali, korekciu vtedajšej politiky nerobili, alebo ani neboli schopní urobiť. Slnili sa na vrchole popularity. Strategickú líniu politiky viacej určovala publicistika Literárnych novín, Reportéra a niektorých ďalších periodík než vláda alebo čo aj len predsedníctvo ÚV KSČ. Pre prípad ozbrojeného zásahu proti republike však táto publicistika neponúkala žiadnu alternatívu.

Došlo k nemu v noci z 20. na 21. augusta. Sovietske letecké komando obsadilo letisko v Ruzyni a jednotky piatich štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom začali obsadzovať Československo po dĺžke hraníc asi 1500 km. Minister obrany generál Martin Dzúr (ako jediný sa neskôr počas obdobia normalizácie udržal vo svojej funkcii) dal rozkaz československej armáde, aby nekládla odpor. Žiaľ, bol to rozumný rozkaz: vojenský odpor proti okupačným jednotkám by mal zmysel iba ako symbolické, patetické gesto s mnohými obeťami, no ostal by bez vojenského významu. V polstoročnej histórii Československa sa už po druhýkrát ukázalo, že tento štát sa nedá vojensky brániť vzhľadom na jeho pretiahnutý tvar a zemepisnú polohu. (To bol asi rozhodujúci hĺbkový dôvod rozpadu republiky o dve desaťročia neskôr.) Okupačné jednotky nenarazili na vojenský odpor, zato pri vstupe sa všade stretli s pobúrením obyvateľstva. Na území Slovenska okupačné armády zastrelili 19 osôb.

V okupačnej noci Alexander Dubček zvolal zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ. Na ňom informoval jeho členov o liste Leonida Brežneva, ktorý dostal a ktorý vlastne obsahoval informáciu o nadchádzajúcej okupácii. Dubček mal list prinajmenšom niekoľko hodín, ale neurobil žiadne opatrenia, ako reagovať na okupáciu či čeliť jej. Po oznámení začiatku okupácie sa Dubček chcel vzdať funkcie prvého tajomníka. Predsedníctvo urobilo jediné: prijalo uznesenie, v ktorom nazvalo vstup vojsk Varšavskej zmluvy porušením medzinárodného práva; bol to politicky najvyšší stupeň odporu proti obsadeniu krajiny, na ktorý sa vtedajšie komunistické vedenie krajiny zmohlo. Vasil Biľak a niektorí ďalší členovia predsedníctva hlasovali proti nemu, ocitli sa však v menšine.

Konštatovanie predsedníctva ÚV KSČ uvoľnilo iniciatívu obyčajných ľudí, ktorí prejavili odpor proti okupačným vojskám. Krajinu zaplavili plagáty a heslá proti okupantom. Najúčinnejším prostriedkom odporu bola aktivácia podzemných rozhlasových staníc, ktoré vytvorili sieť a pravdivo informovali o situácii v jednotlivých regiónoch štátu. Vysielanie týchto rádií bolo zároveň zdrojom patriotizmu a určitého sebavedomia obyvateľstva.

Členov predsedníctva ÚV KSČ ešte v prvú noc okupačné vojská zadržali a odviezli ich na územie západnej Ukrajiny. O ich osude mal rozhodnúť ďalší priebeh udalostí. V tom čase ako sovietsky veľvyslanec v Prahe pôsobil Stepan Červonenko, ktorý bol už dlhšiu dobu v styku s protidubčekovskými komunistickými funkcionármi. Títo sa po začiatku okupácie zhromaždili na sovietskom veľvyslanectve v Prahe a pokúšali sa sformovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu. Jej protagonistami mali byť Indra, Kapek, Kolder, Biľak a ďalší. Robotnícko-roľnícka vláda sa nakoniec nesformovala. Rozhodujúce boli dve okolnosti: jednak zomknutý odpor obyvateľstva proti okupácii, ktorý sa politicky prejavil vo vernosti Dubčekovmu vedeniu a Černíkovej vláde, jednak pozitívny spôsob, akým sa prejavil prezident republiky Ludvík Svoboda, ktorý zoči-voči Sovietom odmietol úvahy o takejto vláde a trval na legitimite dovtedajšej vlády.

V takejto situácii ponúkol Ludvík Svoboda ďalšie politické východisko: rozhodol sa letieť do Moskvy na politické rokovania. Vzal so sebou malú delegáciu, do ktorej začlenil aj Gustáva Husáka. Odpor obyvateľstva prinútil Sovietov k ústupu: do Moskvy dopravili aj internovaných členov vedenia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom. Tam akoby pokračovali rokovania z Čiernej nad Tisou, ale už v zmenenom mocenskom garde. Ich výsledkom boli tzv. Moskovské protokoly, ktoré znamenali kapituláciu československého vedenia: súhlasilo s „dočasnou prítomnosťou“ sovietskych vojsk na území Československa. Komunistickou terminológiou vyjadrené zaviazalo sa obnoviť v ČSSR socializmus sovietskeho typu.

Moskovské protokoly nepodpísal iba člen predsedníctva ÚV KSČ František Kriegel. Označil ich za kapituláciu, na ktorej sa nechcel podieľať. Alexandra Dubčeka počas rokovania opisovala neskoršia memoárová literatúra ako úplne zlomeného človeka, ktorý sa rokovaní fakticky nezúčastňoval pre zdravotnú neschopnosť. Po návrate delegácie z Moskvy Dubček oznámil ich výsledok do rádia s plačom. Dubčekov plač po návrate z Moskvy možno považovať za symbol jeho politiky.

Vstup okupačných vojsk zastihol ministra zahraničných vecí ČSSR Jiřího Hájka na dovolenke v Juhoslávii. Odcestoval rovno do New Yorku, kde sa pripravovalo zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN o obsadení Československa. Na tomto zasadnutí predniesol fundovaný prejav proti obsadeniu – a to bolo všetko. Bezpečnostná rada uznesenie neprijala, pretože Sovietsky zväz by ho vetoval. Prejav ministra Hájka na zasadnutí BR OSN proti obsadeniu Československa, uznesenie predsedníctva ÚV KSČ označujúce toto obsadenie za protiprávny akt a odmietnutie prezidenta Ludvíka Svobodu akceptovať robotnícku-roľnícku vládu – to bola celá obrana dubčekovskej politiky v roku 1968 zo strany vtedajšieho politického vedenia. Nasledovalo obsadenie krajiny cudzími armádami a zotrvanie Sovietskej armády v Československu viac než 20 rokov, ktoré prinieslo desiatky zabitých občanov, desaťtisíce tých, čo emigrovali z krajiny, a ďalšie desaťtisíce pracovne postihnutých vo vnútri štátu.

Počas internácie vedenia strany zvolali jej funkcionári mimoriadny zjazd do Prahy. Konal sa navonok utajene v továrni na Vysočanoch. Potvrdil Alexandra Dubčeka ako prvého tajomníka strany a počas jeho neprítomnosti poveril jeho zastupovaním pražského ekonóma Věnka Šilhána; potvrdil tiež Dubčekovu politiku. Následne sa podobným spôsobom zišiel mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska v Bratislave. Delegácia z Moskvy sa vrátila ešte pred jeho záverom, čo využil Gustáv Husák. Objavil sa na zjazde a okamžite predniesol prejav, ktorý sa neskôr ukázal ako kľúčový: na jednej strane sa v ňom prihlásil k Dubčekovej politike, no zároveň obhajoval Moskovské protokoly. Pred zrakmi celého štátu sa tak začala vysoká škola Husákovej „reálpolitiky“. Uznesenia pražského vysočanského zjazdu, staré asi dva dni, boli pre politickú líniu založenú Moskovskými protokolmi neprijateľné. Gustáv Husák ako jeden z mála to vedel a bratislavský zjazd využil na podrývanie legitimity pražského zjazdu. Uviedol, že na pražskom zjazde KSČ bolo málo delegátov zo Slovenska, a preto ho treba považovať za neplatný. Republika zdúpnela, slušnejší Slováci sa zahanbili. (Neskôr podobnou argumentáciou odstránil Josefa Smrkovského z funkcie predsedu Národného zhromaždenia. Povedal, že keď prezident aj predseda vlády sú českej národnosti, predseda Národného zhromaždenia by mal byť Slovák. Zhodou okolností Josef Smrkovský bol pre sovietsku stranu neprijateľný.) Bratislavský zjazd KSS zvolil Gustáva Husáka za prvého tajomníka ÚV KSS a podporil Moskovské protokoly. Málokto vtedy prikladal význam dôležitej maličkosti, že Vasil Biľak stratil vedúce postavenie v KSS. Z tieňa Gustáva Husáka sa už nikdy nedostal.

Nasledovali dva-tri podivné mesiace. Dubček, Husák a ďalší vedúci politici ubezpečovali, že politická línia Pražskej jari bude pokračovať, ale každý vedel, že to tak nebude. Tlač písala ďalej v línii predchádzajúcich mesiacov, ale už v inotajoch. Kto chce študovať literárny štýl inotajov, nech si prečíta noviny z onoho obdobia.

Na základe Moskovských protokolov sa sovietske vojská stiahli z miest na vyhradené základne, ktoré im uvoľnila československá armáda. Armády ostatných okupujúcich krajín sa vrátili domov. Neskôr Gustáv Husák obhajoval Moskovské protokoly aj takým argumentom, že podľa nich zostali v Československu iba sovietske vojská, hoci záujem o pobyt na našom území prejavovali aj iné krajiny; netreba trikrát hádať, že to bolo pravdepodobne aj Maďarsko. Takým spôsobom Sovietsky zväz vyplnil československou operáciou medzeru vo svojej predsunutej línii v strednej Európe: pred rokom 1968 mal svoje vojenské základne v Poľsku, východnom Nemecku a Maďarsku, po roku 1968 ich mal už aj v Československu. Gorbačovova perestrojka neskôr odhalila, že koncepčný nedostatok, tentoraz sovietskej politiky, nemohla zachrániť ani súvislá vojenská línia.

Jar a leto 1968 boli v znamení českých politických iniciatív. Slovensko, samozrejme, podporovalo liberalizáciu, ale nebolo tu výrazného politika, ktorý by sa stal jej slovenským symbolom. Gustáv Husák sa pre svoju povojnovú minulosť, keď pomáhal nastoľovať komunistickú diktatúru, nemohol stať symbolom jej odstraňovania. Navyše Gustáv Husák sa sústredil na premenu Československa na federáciu, čiže na štátoprávne pozdvihnutie Slovenska. Paradoxne, po voľbách v roku 1946, ktoré komunisti na Slovensku prehrali, sa slovenskí komunisti vrátane Gustáva Husáka významným spôsobom podieľali na prijatí troch tzv. Pražských dohôd, ktoré odbúrali samosprávne postavenie Slovenska v rámci republiky. Českí komunisti museli dostať Husáka na 10 rokov do väzenia, aby pochopil, že pre správu vecí slovenských sú najlepšie slovenské ruky. Proti federalizácii Československa nenamietali ani Sovieti. Dňa 28. októbra 1968 na Bratislavskom hrade Ludvík Svoboda, Oldřich Černík a Josef Smrkovský slávnostne podpísali ústavný zákon o československej federácii. Jeho duchovným otcom a politickým kliesniteľom bol práve Gustáv Husák. Neúprosná logika politiky normalizácie však neobišla ani tento zákon. V roku 1970 bol zmenený zákonom č. 125/1970 Zb. a právomoci slovenských orgánov boli opäť oklieštené.

Česká tlač prezentovala slovenské dianie v roku 1968 ako provinciálne, a ono provinciálnym v skutočnosti aj bolo. Slovenská provinciálnosť v onom roku sa však ukázala ako konštruktívnejšia a predvídavejšia než pražská svetovosť. Na rozdiel od slovenskej politiky tá česká – presnejšie pražská – nielenže nedosiahla svoje bezprostredné ciele, ale navyše sa vrátila o desaťročia späť. Slovenská politika drobných vnútorných zmien, ktorá sa však nedotýkala kontinentálneho usporiadania blokov, bola pri spätnom pohľade jedinou metódou, ako dosiahnuť väčšinu politických cieľov. Aj v období normalizácie sa udržalo federatívne postavenie Slovenska a legálne pôsobenie Gréckokatolíckej cirkvi. Českí publicisti tvrdia, že normalizácia prebehla na Slovensku miernejšie než v českých krajinách, i keď Slovensko určite nezaostávalo za českou časťou republiky v postihovaní náboženských aktivít: náboženské zoskupenia boli totiž na Slovensku chrbtovou kosťou odporu proti komunizmu.

Málo pozornosti sa venuje jednej stránke Husákovho vzostupu po podpise Moskovských protokolov. S poukazom na federalizáciu republiky sa začala v Prahe formovať skupina ortodoxných komunistov, ktorí sa chceli tvrdo porátať s protagonistami „socializmu s ľudskou tvárou“. Vytvorili tzv. byro pre riadenie straníckej práce v českých zemiach a vydávali časopis Tribuna, v ktorom sa objavovali mená ako Štrougal, Švestka, Kolder a ďalší. Už v polovici roka 1969 v ňom požadovali „rozlúčenie sa s ľuďmi, ktorí zastávali pravicové pozície“. Keby sa bolo bývalo toto zoskupenie komunistov dostalo k moci v štáte, normalizácia by prebehla ďaleko tvrdšie. Gustáv Husák však cítil za sebou podporu sovietskeho politbyra a hravo potlačil pôsobenie tejto skupiny.

V novembri 1968 prebehlo plenárne zasadnutie ÚV KSČ prevažne v starom zložení, teda bez zohľadnenia vysočanského zjazdu strany. Znamenalo nástup protidubčekovského krídla a ukončilo inotajovú slobodu tlače. V apríli 1969 Alexander Dubček stratil post prvého tajomníka strany. Československí hokejisti vtedy vyhrali na majstrovstvách sveta nad Sovietskym zväzom a v Prahe aj v Bratislave prebehli po zápasoch protisovietske demonštrácie. (V Prahe demonštranti dokonca rozmlátili kanceláriu sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot.) Keďže verejná mienka ešte nebola pripravená na úplné odstránenie Dubčeka z politického života, stranícke vedenie rozhodlo, že sa stane predsedom Federálneho zhromaždenia. Úplne pasívny Alexander Dubček neskôr v auguste 1969 ako predseda parlamentu podpísal zákonné opatrenie, ktoré políciu oprávňovalo zakročiť silou práve proti demonštrantom za jeho politiku. Ani to mu nepomohlo. V októbri 1969 bol zbavený funkcie a poslaný ako veľvyslanec ČSSR do Turecka. V júni 1970 bol aj odtiaľ odvolaný a stal sa úradníkom lesnej správy v Bratislave.

Potom, čo bol v roku 1975 Ludvík Svoboda na základe osobitného zákona zbavený funkcie prezidenta republiky zo zdravotných dôvodov, Gustáv Husák sa stal aj prezidentom republiky. Zostal ním do 10. decembra 1989. Menovaním vlády národného porozumenia, v ktorej mali väčšinu nekomunisti, vykonal svoj posledný politický akt. Vlastne predposledný. V ten istý deň podal demisiu a odišiel do penzie. Jednoducho treba konštatovať, že z vedúcich politikov Československa v roku 1968 práve Gustáv Husák prejavil najväčší zmysel pre politickú realitu a vyvodil z nej závery. Politika je vecou sily, nie poetických hesiel.

Československú politiku roka 1968 zosobňoval Alexander Dubček, ale ponechajme jej názov Pražská jar, pretože lepšie vystihuje jej podstatu. Bola to podstata naskrze naivná. Vychádzala z predstavy, akoby Československo bolo pupkom sveta. Najväčším problémom sa javilo odstaviť domácich konzervatívcov v komunistickom vedení; potom už všetko malo byť otázkou našej vnútornej voľby. Politika Pražskej jari vôbec nezohľadňovala geopolitické sily, ktoré 20 rokov predtým zaradili Československo do východného bloku a stále ho tam udržiavali. Politikom Pražskej jari muselo byť predsa jasné, že Západ neurobí nič pre mocenskú podporu Československa, keby sa Praha dostala do akútneho konfliktu s Moskvou. Tak sa aj stalo. Západ nemohol urobiť nič, pretože nemal na to silu, a východný blok nebol vnútorne ešte natoľko oslabený, aby pripustil vypadnutie jedného zo svojich článkov. Západ nemohol pomôcť aj preto, lebo Československo Pražskej jari nevedelo, čo vlastne chce. Dopustilo stupňovanie konfliktu s Moskvou, ale vzťahy s dôležitým západným susedom, Spolkovou republikou Nemecko, nemalo usporiadané.

Nezabúdajme, že v roku 1968 ešte nebolo zmluvy medzi Československom a NSR o neplatnosti Mníchovskej dohody; jej neplatnosť bola uznaná až v zmluve z roka 1973. Rokovania medzi Československom a západným Nemeckom by prebiehali úplne inak, keby Československo nebolo medzinárodne zakotvené, keby nebolo súčasťou východného bloku; taká je realita. Československo sa po roku 1990 pokúšalo vyrokovať s Nemeckom lepšiu zmluvu, v ktorej by bola nulita Mníchovskej dohody, ale to sa mu nepodarilo. Na druhej strane z udalostí po roku 1989 v bývalom sovietskom tábore možno pochopiť, že udržanie východného bloku bolo pre brežnevovské ZSSR geopolitickou nevyhnutnosťou. Ľahkosť, s akou sa Sovietsky zväz po roku 1990 rozpadol, vysvetľuje, prečo bol v roku 1968 ochotný riskovať aj vojnu, aby udržal Československo vo vnútri bloku. A videli sme, že vojnu nakoniec ani riskovať nemusel.

So škrípaním zubov treba konštatovať, že všetky tieto politické a mocenské súvislosti v roku 1968 pochopil iba Gustáv Husák. Roky pri moci však oslabili jeho politický cit. Po roku 1985, keď sa začala Gorbačovova perestrojka, už nepochopil, že perestrojku potrebuje aj Československo, a najmä nebol schopný ju podporiť. To viedlo k jeho neslávnemu pádu, a tak sa do dejín zapísal skôr negatívne.

V Európe 70. a 80. rokov bola častým pojmom tzv. finlandizácia. Pojem bol odvodený od politiky Fínska: táto krajina nevstúpilo do NATO a v bezpečnostnej oblasti dodržiavala faktickú neutralitu medzi Východom a Západom. Zato vo vnútropolitickej oblasti mala plnú slobodu: fungoval systém viacerých politických strán, trhové hospodárstvo, ekonomické zaradenie smerom na Západ. Západná publicistika podozrievala či obviňovala Sovietsky zväz, že chce finlandizovať aj ďalšie západné krajiny. Osud Sovietskeho zväzu dokázal, že sa to Moskve nepodarilo. Mohlo to však fungovať naopak. Pri spätnom pohľade sa javí ako jedinou ako tak reálnou politikou politika Dubčekovho Československa, keby neprovokovalo Sovietsky zväz v bezpečnostnej oblasti, ale vo vnútornej politike by drobnými krôčkami rozširovalo sféru slobody, a tie drobné krôčky by robilo potichu. Politika Pražskej jari išla inými cestami. Tie ju priviedli do slepej uličky, a preto z nej netreba robiť mýtus.

Autor je advokát a bývalý predseda slovenskej vlády.