Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Úprimnosť — čnosť, či maska?

Číslo 2/2005 · Milan Bubák · Čítanosť článku: 13312
 

Keby sme sa ľudí spýtali, ktorú vlastnosť si u človeka najviac vážia, väčšina by odpovedala, že úprimnosť. A je to pravda: úprimnosť je veľká čnosť. No tak ako všetko, aj úprimnosť má veľa tvárí. Preto to, čo je jednou z najväčších čností, sa môže premeniť na jednu z najnebezpečnejších nerestí. V dejinách ľudstva narobila nepochopená, zle pochopená alebo nerozpoznaná úprimnosť toľko škody ako máloktorá iná vlastnosť.

Slovo úprimný v latinčine sincerus znamená doslova „bez vosku“ (sine = bez, cera = vosk). Je to poukaz na pravosť, nefalšovanosť, pravdivosť, opravdivosť, čistotu, priamosť. Zrejme vosk poukazoval na maskovanie alebo na prikrášľovanie. Tam, kde sa neprikrášľovalo, bolo len to, čo bolo. A to, čo bolo, nemuselo byť práve to, čo si človek želal, aby sa videlo. Preto použil na prikrášlenie skutočnosti, či na jej zmenu, vosk.

Alebo slovo vosk mohlo poukazovať aj na inú skutočnosť. V stredoveku šľachtici používali poslov, aby doručili adresátovi list s ich posolstvom. Takýto list bol zvinutý a previazaný stužkou, ktorú pridŕžala pečať z vosku. Pečať mala znázorňovať, že list nie je otvorený a že odosielateľom je pečaťou označený šľachtic. Ak bol posol úplne dôveryhodný, šľachtic mohol poslať list „bez vosku“ (sine cera), teda nezapečatený. Nemusel pred poslom maskovať a skrývať to, čo bolo v liste napísané, zo strachu, že to posol buď zneužije, alebo nedoručí, alebo že si vari o svojom pánovi pomyslí čosi zlé, pretože z listu vyzistí niečo rozpačité, čo doteraz o pánovi alebo jeho vzťahoch a konaní nevedel. Úprimnosť v tomto zmysle poukazuje na postoj úplne otvorený, v ktorom niet bariéry oddeľujúcej to, čo je vonku, od toho, čo je vo vnútri.

Človek, na ktorom vidno úprimnosť v tomto zmysle, je veľmi príťažlivým človekom. Človeka, ktorý vlastní tento druh otvorenosti, spoľahlivosti a spontánnosti, máme radi a v jeho prítomnosti sa cítime dobre a bezpečne. Duša, ktorá je sužovaná, aby našla sama seba, alebo človek, na ktorom vidno jasnú dvojtvárnosť, je oveľa menej príťažlivý. Pri úprimnom človeku nemáme strach. Je tam zhoda medzi tým, čo hovorí, a tým, čo si myslí. Medzi tým, ako žije, a tým, o čom je presvedčený. Každý poznáme asi človeka, v ktorého prítomnosti sa cítime dobre. Keby sme skúmali, prečo sa v jeho prítomnosti cítime dobre, naisto by záver bol ten, že je to tak preto, lebo sme si istí, že z neho „nevylezie“ niečo, s čím sme nepočítali, alebo že od neho nedostaneme nečakanú ranu pod pás. Úprimný človek je človek transparentný, priehľadný. Vopred vieme, ako zareaguje, čo sa v ňom nachádza. Úprimnosť je teda vzácna čnosť a blažený ten, kto sa o ňu snaží. Úprimný človek je človek, v ktorom niet lesti (porov. Jn 1,47).

No je tu aj vážne varovanie, a to v dvoch smeroch. (1) Úprimnosť sa dá aj predstierať a (2) v mene úprimnosti sme schopní ukazovať svetu doslova „výkaly“, ktoré sa nachádzajú v našom vnútri a pritom sa tváriť, že robíme dobre, lebo hlavná vec je, že sme úprimní.

Na to prvé varovanie máme veľa príkladov. Niektoré sú veľmi tragické. Sú to príklady zvodu a zneužitia. Môžeme povedať, že tu ide priamo o diabolstvo, ktoré má na mysli aj Biblia, keď hovorí o falošných prorokoch, obielených hroboch, zákerných pastieroch. Diabolstvo je vo svojej podstate klamstvo, maskovanie, lož. Diabol je v biblickej tradícii predstavený ako otec lži. Ide tu o vlka oblečeného do baránkovho rúcha. V Shakespearovej hre Dvaja šľachtici z Verony Júlia spieva chvály na svojho milovaného Protea, lebo je presvedčená, že „tisícky jeho prísah“ a „oceány jeho sĺz“ sú dokonale pravdivé. „Jeho slová sú záväzkom, jeho prísahy veštbou; jeho láska je úprimná, jeho myšlienky nepoškvrnené; jeho slzy čistými poslami vyslanými z jeho srdca; jeho srdce je tak ďaleko od pokrytectva, ako je nebo od zeme.“ Čo však úbohá Júlia v tej chvíli nevie, je to, aký strašne vrtkavý a podvodný jej nápadník v skutočnosti je. Zdá sa byť úprimný, no ako je tomu u väčšiny z nás, úprimnosť je čnosť, ktorá sa najľahšie dá sfalšovať. Veď koľko podvodníkov nás už dostalo? Od jednoduchých žobrákov, ktorí nám povysvetľovali podrobnosti svojho údelu, a ukázalo sa, že nič z toho nie je pravdivé, až po politikov, ktorí svojím vystupovaním a hovorením o svojich skutkoch nabrali podobu najhrdinskejších a najúprimnejších ľudomilov na zemi. A pritom na našej naivite získavali nielen hlasy pri voľbách, ale im to plnilo aj ich tučné kontá v bankách.

Jeden z dávnych Hitlerových nasledovníkov spomína, ako sa cítil potom, čo počul tohto Führera prehovoriť po prvý raz. Hovorí: „Mal som vtedy 32 rokov, bol som vyčerpaný z hnusu a sklamaní, ktoré boli okolo mňa, bol som tulákom, ktorý stále čosi hľadal; vlastencom bez spôsobu, ktorým by som svoje vlastenectvo mohol vyjadriť, človekom túžiacim po hrdinstve, no chýbal mi hrdina. A tu vidím nástojčivú vôľu človeka, vášeň jeho úprimnosti. V tej chvíli sa mi zdalo, ako keby toto všetko vtekalo rovno do mňa. Zakúsil som vzrušenie, ktoré by sa dalo prirovnať iba k intenzívnemu náboženskému obráteniu.“

Úprimnosť je „najnebezpečnejšia čnosť“ zo všetkých čností, povedal ktosi, pretože môže v sebe spájať prirodzenú príťažlivosť so smrtonosnou zvodnosťou. Svet reklamy – jeho propaganda a ohováranie – je založený na (zdaní) úprimnosti, no pri takmer totálnej vyprázdnenosti z pravdy. Je však nesmierne úspešný, pretože fasáda úprimnosti vždy dokáže vyvolať v masách prinajmenej emocionálnu reakciu, nech je tá reakcia akokoľvek plytká. Technologická spoločnosť, ktorej súčasťou sme aj my, je typická tým, že osobné vzťahy sa umenšujú. Je preto pre ľudí veľmi ľahké navzájom si klamať.

Liekom proti predstieraniu úprimnosti je umenie „rozlišovania duchov“ (alebo duchovné rozlišovanie), ktoré je súčasťou dedičstva katolíckej tradície. Pravdu povediac, rozlišovanie duchov je tým najzákladnejším umením. Rajský príbeh nám ho predstavuje veľmi živo: „Budeš ako Boh,“ hovorí diabol človekovi peknou rečou. A človek, ktorý jeho reč nepodrobil testu „rozlišovania duchov“, naletel na lož. Rozlišujúci človek sa vždy pýta, čo je za tým, čo vidí. Nie je totiž všetko zlato, čo sa blyští. Diabol, hovoria duchovní klasici, je Božia opica. Ako klamár dokáže ľudí priťahovať napodobneninami tých najkrajších a najvznešenejších vecí, ktoré sú však v jadre jedom a lžou. Preto sa človek duchovného rozlišovania snaží prenikať do hĺbky a do podstaty vecí a ľudí. Nechce byť paranoikom, no nie je ani naivný. Snaží sa byť jednoduchý ako holubica, no obozretný ako had (porov. Mt 10,16). Má totiž len jeden život, a je teda veľmi dôležité, do čoho vloží svoju energiu a svoju dôveru. Robí to na všetkých úrovniach: keď sa rozhoduje o svojom vlastnom povolaní, životnom smerovaní, investovaní svojich peňazí, svojich energií, svojho času, ale aj komu dá svoj hlas, napríklad, v najbližších politických voľbách. Vie, že pri politikoch musí byť obzvlášť obozretný pokiaľ ide o rozlišovanie duchov. Politici sú v tomto ohľade tou najučebnicovejšou vzorkou ľudí predstierajúcich úprimnosť. Sú úprimní, až to tak praští. Sľubujú, smejú sa, predstavujú nám romantické idylky svojho súkromia, sny svojho detstva. Dokonca prichádzajú pred verejnosť v sprievode malých detí, aby si naklonili naše city. Preto by som sa mal vždy, keď idem k volebnej urne pýtať: Čo je to za človeka, ten, čo sa mi predstavuje ako mesiáš a spasiteľ úbohých a núdznych a ktorý mi sľubuje krajšie zajtrajšky? Akú má minulosť? Aký vedie životný štýl? Aké sú jeho hodnoty? Aké obete doteraz vo svojom živote už priniesol? Aké sú silné stránky jeho charakteru? Aké slabé? Ako doteraz riešil zlyhania? Aké má ambície? Je človekom pokory?

No je tu aj to druhé varovanie ohľadom úprimnosti. „Nebezpečná čnosť“ alebo skôr „neresť úprimnosti“, vedie k mravnému rozkladu. „Úprimnosť“ tohto typu od človeka požaduje iba to, aby bol sám sebou, t. j. aby zostal úplne nezmenený a pokojne ľahostajný voči okolnostiam, ktoré ho obklopujú, a voči výzvam, ktoré k nemu zaznievajú. Toto sa odohráva tiež na viacerých úrovniach. Na prvej sa vyzlieka donaha pred inými, s tým, že to, čo vidia, je to, čo je, a to, čo je, je dobré také, aké to je. Žiadna zmena sa nežiada. Človek je hrdý na to, ako žije.

Pekne ilustruje túto formu úprimnosti film Walkera Percyho s názvom The Moviegoer (Návštevník kina). Film predstavuje tetu hlavného hrdinu, ktorá uvažuje nad dnešným svetom takto: „Charakter nášho národa smrdí až po nebo. Sme navzájom voči sebe zhovievavejší, než boli ľudia kedykoľvek predtým. Žiadna prostitútka nikdy nereagovala silnejším výbuchom citov, keď sa niekto dotkol jej srdca, tak ako my. Na kradnutí, oplzlosti, klamaní, smilstve nie je nič nové. Vždy to tu bolo. Nové je to, že dnes klamári, zlodeji, pobehlice a smilníci túžia po tom, aby boli obdivovaní, a aj sú obdivovaní množstvom ľudí, ak ich vyznania sú dostatočne „psychologické“, alebo ak náležite brnknú na strunu v našom srdci a ak sú dostatočne úprimné. Ó, áno, sme úprimní. Nepopieram to. Nepoznám dnes nikoho, kto by nebol úprimný. Didi Lowell1 je tá najúprimnejšia osoba, akú len poznám: vždy, keď sa plazí do postele s niekým iným, robí to s tou najúprimnejšou úprimnosťou. Sme najúprimnejšími Laodicejčanmi2, akí kedy budú spláchnutí do žumpy dejín.“

Keď sledujeme moderné vyznania, tzv. „talk shows“, tento typ úprimnosti je tam viac než lapidárny. Každý je úprimný, každý je sám sebou, každý je povzbudzovaný, aby bol sám sebou. A ľudia naozaj otvárajú žumpy svojho vnútra, a to v úprimnosti pred očami všetkých. A tvária sa, že to je tak dobre. Úprimnosť však súvisí s pokáním a pokánie s pravdou. Ak sa žiadalo napríklad od starozákonného kráľa Dávida, aby si v úprimnosti priznal svoj hriech a vyniesol ho von zo svojho vnútra a položil pred Pána, tým sa žiadalo, aby zároveň priznal, že to, čo urobil, bolo zlé. Ak sa my priznávame k svojim zlyhaniam, máme ich nazývať naozaj zlyhaniami (a nie, nedajbože, silnými stránkami) a uznať, že toto nie je cesta, ktorou sme mali kráčať a ktorou kráčať chceme. Úprimnosť je v takomto prípade výkupnou čnosťou. Ak si zvolíme ale opak, to znamená, že hriech začneme nazývať čnosťou a začneme byť naň dokonca hrdí, potom sme si zvolili cestu rozkladu; ak to robíme ako skupina, kráčame cestou skupinového šialenstva. Ľudia vždy hrešili. No my, hriešnici dnešnej doby, zažívame jeden posun v porovnaní s hriešnikmi minulosti. V minulosti, keď ľudia spáchali hriech, vedeli, že spáchali hriech. Hriech bol pre nich hriechom. A za hriech sa hanbili. Preto ho skrývali. Dôležitou podmienkou odpustenia hriechu a znovunastolenia nevinnosti bolo (a je) vyniesť hriech na svetlo a priznať si ho. Ak toto človek urobil, cítil pri tom hanbu, prežíval potupu a želal si, aby sa to, čo vykonal, už nikdy nezopakovalo. Dnes hriech nazývame „čnosťou“, sme naň hrdí, vystatujeme sa ním pred inými, a tým, ako keby sme im odporúčali, aby aj oni urobili to isté. Súdnemu človeku je jasné, že toto je veľmi nebezpečná hra.

Iná úroveň tejto formy úprimnosti, ktorá hovorí „som, kto som a je to dobré, aký som“, spočíva v tom, že človek necíti – vo svojej úprimnosti – ani najmenšiu povinnosť prispôsobiť sa výzvam, ktoré voči nemu zaznievajú zvonka. Každý z nás je síce tým, čím je. Sebaobjavovanie je dôležitou súčasťou hľadania vlastnej identity. A hrdosť na seba je veľkou výzvou aj na poli náboženskom a duchovnom. No zároveň je tu výzva: „Kráčaj ďalej, objavuj v sebe nový potenciál a daj sa na cestu rastu. A pritom nezabudni prijímať ani posolstvá zo svojho prostredia, pretože tvoj rast je často napojený na to, čo od teba potrebuje tvoje prostredie a okolie.“ Človek nepravej úprimnosti toto neberie do úvahy. On je taký, aký je, a ničím iným ani byť nechce. Je to človek statický, nehybný, zaseknutý. Jeho úprimnosť mu však nie je nápomocná.

Nerestná úprimnosť sa niekedy nesprávne zamieňa s integritou. Integrita totiž hovorí o vyrovnanosti vonkajška s vnútrom. Integrita je o celistvosti, o vylúčení rušivých momentov zo života človeka. Úprimný človek tvrdí, že on – nakoľko je tým, čím je – nechce nič skrývať, nechce byť dezintegrovaný. Preto otvára svoje vnútro v mene túžby po integrite, hoci to, čo odhaľuje nie je dobré. No pozor: človek pravej integrity sa snaží urobiť si poriadok so základnými pudmi, aby ich dal do služby vyšších cieľov. Integrita si vždy volí ušľachtilú, vznešenú a náročnú cestu a iných nebude zvádzať, ale skôr inšpirovať. Pri falošnej úprimnosti je smer opačný. Človek to, čo vidí, prispôsobí tomu, čo vo vnútri cíti. A tak pre nerestnú úprimnosť je ľahké nechať sa formovať tak, že vyššie hodnoty sú obetované pre nízke pôžitky. Keby sme to mali povedať jednoduchšie: integrita je čnosť, kde sa my zlaďujeme s ideálmi, pri nerestnej úprimnosti zlaďujeme ideály s nami. Ak chceme prísť k integrite, a teda ku skutočnému obráteniu, hriech musíme úprimne vyniesť na svetlo a priznať si ho. Iba toto je cesta k integrite.

Skutočná úprimnosť – celistvosť, jednoduchosť a opravdivosť charakteru – je tou najkrajšou čnosťou. No samotná úprimnosť nie je cestičkou k Úprimnosti. Cestičkou k Úprimnosti je múdrosť a pravda. A inšpirácia vydať sa na túto cestičku prichádza z úcty, obdivu a pokory. Čnosť, ktorú je možno najľahšie predstierať, sa môže stať čnosťou, ktorá sa dosahuje snáď najťažšie. No stojí za to.


(1) Meno prostitútky.
(2) Poukaz na Apokalypsu, kde sa hovorí o liste anjelovi (biskupovi) cirkvi do Laodicey. Laodicejčania neboli ani horúci, ani chladní... Úryvok sa nachádza v Zjv 3,14-21.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.