Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Republikánski kandidáti na prezidenta USA

Číslo 1/2008 · Thomas Piatak · Čítanosť článku: 2594
 

Súťaž o prezidentskú nomináciu za republikánov v roku 2008 zdôraznila zlyhanie Georgea Busha ako prezidenta a zvýraznila trenice vo víťaznej koalícii sociálnych konzervatívcov, ekonomických konzervatívcov a konzervatívcov národnej bezpečnosti, ktorú spojil Ronald Reagan pred 28 rokmi a ktorá zabezpečila Republikánskej strane dominantnú pozíciu v americkej politike po väčšinu tohto času.

Najcharakteristickejšou skutočnosťou, súvisiacou s tohtoročnou súťažou o nomináciu za republikánov, je, že George Bush si nedokázal vychovať dediča a že žiaden z kandidátov, ktorí sa uchádzali o nomináciu za republikánov, sa nesnažil predstaviť ako Bushov dedič. Priam naopak, rozsiahla nespokojnosť s Bushom vládne dokonca aj medzi republikánmi. Za Bushovej vlády výrazne vzrástla veľkosť a pôsobnosť federálnej vlády a z rozpočtového prebytku, ktorý zdedil v roku 2000, je teraz veľký rozpočtový deficit, z čoho majú mnohí republikáni veľký strach. Mnohým republikánom sa okrem toho nepáči situácia v Iraku, a to napriek tomu, že väčšina republikánov, na rozdiel od obyčajnej americkej populácie, vojnu stále podporuje. Najväčším dôvodom nespokojnosti republikánov s Bushom je jeho postoj k prisťahovalectvu. Minulý rok presadzoval legislatívu, ktorá by priznala legálny status 12 až 20 miliónom cudzincov žijúcich v Amerike a v priebehu nasledujúcich desiatich rokov by uľahčila cestu ďalším 60 miliónom prisťahovalcov. Jediným dôvodom, prečo sa to Bushovi nepodarilo, bola masová vzbura radových republikánov, ktorých rozhorčenie presvedčilo väčšinu republikánskych kongresmanov a senátorov, aby hlasovali proti tomuto Bushovmu plánu.

Vzhľadom na to, že sa Bushovi nepodarilo vychovať dediča, pritiahla republikánska súťaž mnoho kandidátov. Objavil sa bývalý primátor New Yorku Rudy Giuliani, ako jasný kandidát neokonzervatívcov. Giuliani postavil svoju kampaň na boji proti terorizmu. Za poradcov kampane menoval viacerých neokonzervatívcov, ako je napríklad Norman Podhretz či David Frum. Podpora, ktorú neokonzervatívci poskytli Giulianimu, prezradila, ako veľmi sústreďujú svoj svetonázor okolo zahraničnej politiky: Giulianiho mnohí považovali za najdravšieho kandidáta, ktorý spomedzi všetkých súťažiacich kandidátov najväčšmi podporuje Izrael. Dôležitejšie však je, že sa odhalilo, ako veľmi neokonzervatívci pohŕdajú sociálnymi konzervatívcami. Giuliani podporuje potraty a je zástancom právneho uznania homosexuálnych zväzkov. Vo svojej kampani spravil len málo pre utíšenie obáv voličov, ktorí sú proti potratom a za tradičnú morálku. Mnohí voliči republikánov však naďalej považujú za veľmi dôležité zastaviť potraty a obhajovať tradičnú morálku. Giuliani utrpel celú sériu ponižujúcich porážok, kým konečne zo súťaže odstúpil a podporil Johna McCaina.

Paleokonzervatívci, ktorí sú od neokonzervatívcov najďalej, nemali v tejto súťaži jediného kandidáta, ktorý by pokryl všetky ich stanoviská. Paleokonzervativizmus, ktorý sa vyvinul v troch prezidentských kampaniach Patricka Buchanana, je poznačený ráznym sociálnym konzervativizmom a výraznou oddanosťou americkej zvrchovanosti, ako to prezrádza ich odpor voči voľnému obchodu, ich viera v neintervencionistickú zahraničnú politiku a ich podpora imigračnej reformy, ktorá by jednak ukončila ilegálne prisťahovalectvo, jednak obmedzila legálne prisťahovalectvo. Žiaden kandidát nezastával všetky tieto stanoviská. Súťaže sa však zúčastnili traja kongresmani, ktorí sa identifikovali s jednou stránkou buchananovskej agendy: Tom Tancredo je prominentným hovorcom imigračnej reformy, Duncan Hunter sa stavia skepticky k voľnému obchodu a Ron Paul je otvoreným obhajcom neintervencionistickej zahraničnej politiky. Okrem toho sú všetci traja sociálnymi konzervatívcami.

Z týchto troch kandidátov sa na prvé miesto medzi paleokonzervatívcami dostal Ron Paul, a to vďaka emocionálnej príťažlivosti jeho silnej opozície voči vojne v Iraku. Republikánsky establishment zaobchádzal s Paulom pohŕdavo, čím dal najavo, že strana je ochotnejšia prijať stanovisko za potraty, aké vyjadril Giuliani, než stanovisko k zahraničnej politike, aké vyjadril Ron Paul. Paulova kampaň dokázala získať finančné prostriedky, no pokazil ju amaterizmus a pomerne nepresvedčivé vystupovanie kandidáta v diskusiách. Okrem toho Paul nie je taký výrečný ani charizmatický ako Buchanan. To malo za následok, že Paul dosiaľ získal vo väčšine republikánskych primárok a schôdzí 5 – 10 % hlasov.

Mike Huckabee, bývalý guvernér Arkansasu a bývalý baptistický duchovný, skalný odporca potratov a „homosexuálnych manželstiev“, kandidoval preto, lebo mal pocit, že republikánsky establishment nepristupuje dostatočne vážne k presadzovaniu vecí, ktoré sú pre sociálnych konzervatívcov dôležité. Huckabee obvinil Republikánsku stranu, že chce hlasy sociálnych konzervatívcov, no nechce, aby ju sociálni konzervatívci viedli. A v prospech tejto jeho argumentácie svedčí aj spôsob, ako s ním strana a vodcovia takzvanej konzervatívnej pozície hlavného prúdu, ako je časopis National Review či rozhlasový komentátor Rush Limbaugh, zaobchádzali. (Väčšina „konzervatívcov hlavného prúdu“ je tak úzko spätá s neokonzervatívcami, že je takmer nemožné tieto dve skupiny odlíšiť, a to napriek tomu, že majú za sebou rôznu históriu.) Aj časopis National Review, aj komentátor Limbaugh zápalisto tvrdili, že ak bude nominovaný Huckabee, bude to katastrofa. Odvolávali sa pritom na to, ako zdvihol dane v Arkansase. No ani časopis National Review, ani komentátor Limbaugh nevyjadrili podobné obavy, pokiaľ ide o Giulianiho, a to napriek jeho extrémnemu sociálnemu liberalizmu. Skutočnosť, že „konzervatívci hlavného prúdu“ i republikánsky establishment zaobchádzali s Giulianim s oveľa väčším rešpektom než s takými kandidátmi, ako sú Paul či Huckabee, a to napriek tomu, že mal vo voľbách omnoho horšie výsledky, zreteľne svedčí o tom, že Republikánsku stranu omnoho menej trápi sociálny konzervativizmus než nižšie dane či intervencionistická zahraničná politika.

Huckabee mal tú smolu, že jeho politická výzva oslovila takmer výlučne len evanjelických protestantov. Do značnej miery si to zavinil sám. Jeho protikandidát Mitt Romney sa stal predmetom jeho nepriamej kritiky pre svoju mormónsku vieru. Iný jeho protikandidát, ktorý veľmi skoro vypadol, kansaský senátor Sam Brownback, sa zasa stal obeťou útokov Huckabeeho podporovateľov preto, že je katolík. Huckabee vedie svoju kampaň pravidelne v evanjelických kostoloch a hovorí o svojej evanjelickej viere. To spôsobilo, že jeho kampaň ľudia vnímajú skôr ako kampaň za evanjelických protestantov než ako širšiu kampaň za sociálnych konzervatívcov. Bez významnej podpory katolíckych sociálnych konzervatívcov a iných voličov mimo evanjelickej sféry potom Huckabee klesol vo väčšine prieskumov verejnej mienky na tretie miesto.

Okrem absencie očividného Bushovho dediča sú tohtoročné nominácie poznamenané tým, že konzervatívne hnutie hlavného prúdu nedokázalo postaviť spoločného kandidáta. Najlepšiu ponuku pre túto podporu predložil Mitt Romney, bývalý guvernér štátu Massachusetts, ktorý aj vyhral nomináciu časopisu National Review. No ako guvernér štátu Massachusetts bol za potraty a jeho odpor voči homosexuálnym sobášom sa považoval za neúčinný v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu štátu Massachusetts, že totiž ústava tohto štátu vyžaduje uznanie homosexuálnych párov. Preto mnohým voličom pripadalo ťažko uveriteľné, že by Romney nadobro zmenil názor a odrazu bol proti potratom a „homosexuálnym sobášom“, ako to tvrdil. Vážnou prekážkou bolo i to, že Romney je mormón. Mnohí evanjelickí protestanti totiž nepovažujú mormónov za kresťanov, a preto nebudú jeho kandidatúru podporovať. (Zaujímavé je, že nedôvera evanjelických protestantov voči katolíkom zohrala svoju rolu v roku 1996, keď Pat Buchanan nezískal nomináciu za republikánov.) Okrem toho sa Romney stal obeťou svojej osobnosti – mnohí voliči ho považovali za falošného a „plastického“.

Slabosti všetkých ostatných kandidátov vydláždili svorne cestu neobvyklému a neočakávanému výsledku: Dnes je finalistom v boji o nomináciu za republikánov arizonský senátor John McCain. McCain ťažil z rozšírenej nespokojnosti s Bushom. Jeho podpora pochádza do značnej miery od miernych a liberálnych republikánov a (v štátoch, ktoré umožňujú v republikánskych primárkach voliť aj voličom, ktorí nie sú republikánmi) aj od nezávislých voličov. Pravdu povediac, v čase písania tohto článku McCain nezískal prostú väčšinu registrovaných republikánov ani v jedných primárkach. Jeho víťazstvá sú ovocím silnej podpory zo strany nezávislých voličov. Okrem toho si dobre počínal aj voči voličom, ktorí sú nespokojní s vojnou v Iraku.

Tento zdroj podpory, ktorú má McCain, je paradoxný, pretože v skutočnosti výrazne podporuje politiku, ktorá urobila Busha vo verejnosti tak nepopulárnym. Je nadšeným zástancom vojny v Iraku. Povedal novinárom, že by ho nemrzelo, ak by americké vojská zostali v Iraku ešte ďalších sto rokov. Podporuje vojenskú akciu, ak by bola potrebná nato, aby sa zabránilo Iránu získať jadrové zbrane. Okrem toho ho mnohí podozrievajú, že by skutočne začal preemptívny útok na Irán. Zašiel dokonca tak ďaleko, že v rámci kampane zaspieval „Bomb, bomb, bomb, bomb, bomb Iran“ na melódiu piesne „Barbara Ann“ od Beach Boys. Okrem toho zaujíma agresívne stanovisko voči Putinovmu Rusku a podporuje rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko. Pre Američanov, ktorí túžia po neintervencionistickej zahraničnej politike, bude sotva dačím príťažlivý.

Okrem toho McCain v plnej miere súhlasí s Bushovým postojom k prisťahovalectvu a podporuje plán na legalizáciu miliónov ilegálnych prisťahovalcov v Amerike a na prípravu cesty na príchod ďalších desiatok miliónov. McCain bol v skutočnosti jedným z hlavných podporovateľov (druhým bol superliberálny Edward Kennedy) imigračnej legislatívy, ktorú podporoval Bush, a to až kým nebol vlani porazený, lebo pobúril verejnosť. No napriek tomu všetkému ho mnohí voliči mylne považovali za Bushovho protivníka, vďaka tomu, že ho liberálne americké médiá vykreslili v priaznivom svetle. To spôsobilo, že McCain získal značnú podporu dokonca aj od tých Američanov, ktorí sa ostro stavali proti ilegálnemu prisťahovalectvu. McCain sa teší priaznivejšiemu postoju tlače než akýkoľvek iný republikánsky kandidát. Od popredných amerických liberálnych novín New York Times získal nomináciu za republikánov.

Tento priaznivý obraz v médiách má svoj dôvod: liberálne médiá a McCain sa v mnohých veciach zhodnú. Keď sa McCain uchádzal v roku 2000 o nomináciu za republikánov, získal si liberálnych novinárov tým, že odsúdil Pata Robertsona a zosnulého Jerryho Falwella, zakladajúcich členov skupiny Religious Right, ako „agentov netolerantnosti“. Hlasoval proti Bushovým obmedzeniam daní a teraz podporuje silnú vládnu reguláciu boja s globálnym otepľovaním, a to aj za cenu straty pracovných príležitostí v Amerike. Hlasoval proti zmene ústavy, ktorá mala zabrániť právnemu uznaniu „homosexuálnych sobášov“, a nedávno sa novinárom zveril, že ho ani tak netrápia sociálne otázky, ako potraty a práva homosexuálov. McCain sa identifikuje ako zástanca života, no výrazne podporoval federálne financovanie výskumu embryonálnych kmeňových buniek. V roku 2000 v skutočnosti povedal novinárom: „Nepodporoval by som zrušenie prípadu Roeová verzus Wade – určite nie skoro, no ani neskôr. V takom prípade by mnoho žien v Amerike bolo nútených podstúpiť nezákonné a nebezpečné operácie.“ Robert Novak, veterán medzi novinármi, priniesol nedávno správu, že McCain povedal, že Samuel Alito, ktorého Bush vybral do Najvyššieho súdu, je „príliš konzervatívny“ a že on celé mesiace rokoval s demokratmi v senáte o svojom možnom prestupe do Demokratickej strany a o svojom pripojení k demokratom v senáte.

Vyhliadka nominácie McCaina za republikánov začala povzbudzovať konzervatívcov, ktorý dovtedy nepodporovali nijakého kandidáta. Popredný konzervatívny reportér amerických rozhlasových diskusií Rush Limbaugh povedal, že nominácia Johna McCaina by mohla byť predzvesťou konca Republikánskej strany. Komentátorka Ann Coulterová, ktorá si urobila meno svojím útokom na Billa Clintona, uviedla, že podporí Hillary Clintonovú, ak sa objaví McCain s nomináciou za republikánov. Táto opozícia popredných konzervatívcov proti McCainovi môže ešte stále pomôcť Romneymu pripraviť McCaina o túto nomináciu. No najpravdepodobnejšie je, že táto opozícia bude príliš slabá a nomináciu na prezidenta za republikánov získa McCain.

Ak by bol za republikánov nominovaný McCain, musel by vo všeobecných voľbách bojovať buď s newyorskou senátorkou Hillary Clintonovou, alebo s illinoiským senátorom Barackom Obamom. Samozrejme, McCain sa pokúsi presvedčiť konzervatívcov, ktorí sú voči nemu ostražití, aby za neho hlasovali, tým, že bude poukazovať na to, ako veľmi ľavicoví sú Clintonová a Obama, Podobné apely pomohli Georgeovi Bushovi dostať sa do Bieleho domu v roku 2000 a udržať sa v ňom v roku 2004. No nemusia stačiť nato, aby povzbudili rozdelenú a deprimovanú stranu a zachránili koalíciu, ktorá vyhrávala americké voľby od roku 1980. Mnohých konzervatívcov znechutila strana, ktorá sľúbila menšiu vládu, a namiesto toho po sebe nechala vládu väčšiu a viac dlhov; strana, ktorej sa nepodarilo zabezpečiť americké hranice a zabrániť masívnemu ilegálnemu prisťahovalectvu a ktorá ešte stále nezabezpečila právnu ochranu nenarodených, a to napriek tomu, že je verejná mienka za posledných 28 rokov proti interrupciám. Víťazstvo republikánov v novembri môže stačiť ako záplata puklín Reaganovej koalície. Na druhej strane ich porážka by pravdepodobne tieto rozdiely ešte vyostrila a spôsobila by, že by sa sociálni konzervatívci, ekonomickí konzervatívci a konzervatívci národnej bezpečnosti začali navzájom obviňovať za všetko zlé, čo sa stalo.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.