Profesori kontra pápež: diktatúra okliešteného rozumu

Číslo 1/2008 · Imrich Gazda · Čítanosť článku: 5072
 

Hneď prvý mesiac tohto roka nám pripomenul, že tu máme ďalší revolučný „osmičkový“ rok. Závažná udalosť, ktorá prebiehajúci rok 2008 začlenila do neslávneho radu, ostala na Slovensku takmer bez povšimnutia. Iba okrajovo sa jej venovali nielen slovenské mienkotvorné denníky, ale, žiaľ, aj Katolícke noviny.(1)

V polovici januára počas otvorenia nového akademického roka mal na pôde najväčšej európskej univerzity La Sapienza v Ríme vystúpiť s lectio magistralis pápež Benedikt XVI. Koncom októbra minulého roka ho pozval rektor univerzity Renato Guarini, ktorý je, mimochodom, neveriaci, a členovia akademického senátu. Po pápežovi Pavlovi VI. a Jánovi Pavlovi II. mal byť Benedikt XVI. tretím pápežom, ktorý mal navštíviť univerzitu založenú ešte v roku 1303 pápežom Bonifácom VIII. To, že sa návšteva napokon neuskutočnila, je všeobecne známe. Zaujímavý je kontext, v rámci ktorého sa udalosti na rímskej univerzite odohrávali.

Dôvody protestov proti pápežovej návšteve
Necelý mesiac po pozvaní pápeža zareagoval emeritný profesor fyziky Marcello Cini, ktorý na univerzite La Sapienza pôsobil päťdesiat rokov, nesúhlasným otvoreným listom adresovaným rektorovi Guarinimu. List bol publikovaný 14. novembra 2007 v komunistickom denníku Il Manifesto.(2) Profesor Cini v ňom uvádza, že odsúdenie fyzika Galilea Galileiho Svätou inkvizíciou bolo vrcholným prejavom konfliktov medzi vierou a poznaním. Ďalej vysvetľuje, že počnúc časmi Reného Descarta sa došlo k záveru, že pre ukončenie tohto konfliktu bude najlepšie, ak dôjde k „odluke kompetenčných sfér Akadémie a Cirkvi“. Prejav pápeža „počas otvorenia akademického roka na La Sapienza by mohol byť vo svete pochopený ako skok tristo alebo viac rokov späť“.

V ďalšej časti svojho listu profesor Cini odmieta myšlienky, ktoré pápež Benedikt XVI. predniesol v rámci svojho prejavu na univerzite v Regensburgu v roku 2006. „V ňom bolo jasne povedané, že politická línia pontifikátu Benedikta XVI. sa zakladá na téze, že oddelenie príslušných kompetenčných sfér medzi vierou a poznaním nie je viac potrebné.“ Dokladá to nasledujúcimi pápežovými slovami: „V podstate pritom ide o stretnutie medzi vierou a rozumom, medzi pravým osvietením a náboženstvom. Vychádzajúc z vnútornej podstaty kresťanskej viery a zároveň z podstaty helenistického myslenia mohol Manuel II. skutočne povedať: Nekonať rozumne, nekonať s ‚Logos‘, odporuje podstate Boha.“ (3) Profesor Cini v závere svojho listu prechádza k značne ironickým slovám, keď píše, že pápež sa podučil od Odysea a výraz Logos využíva ako trójskeho koňa, aby vnikol do pevnosti vedeckého poznania. Dokladá to opäť citátom z regensburskej prednášky: „Moderný vedecký rozum celkom ľahko prijal racionálnu štruktúru skutočnosti a súvislosť medzi naším duchom a prevažujúcimi racionálnymi štruktúrami prírody ako dané, ako niečo, na čom má postaviť svoju metodológiu. Teraz sa otázka, prečo to má byť tak, stáva reálnou otázkou, ktorú by mali prírodné vedy vrátiť do iných spôsobov a vzorcov myslenia – do filozofie a teológie. Pre filozofiu a, hoci iným spôsobom, aj pre teológiu je počúvanie o veľkých skúsenostiach a zisteniach náboženských tradícií ľudstva, a kresťanskej viery zvlášť, zdrojom poznania a ignorovať ho by bolo neprijateľným obmedzením nášho počúvania a odpovedania.“

S výhradami profesora Ciniho sa stotožnilo ďalších 67 zo 4500 vyučujúcich na univerzite, ktorí rektorovi Guarinimu taktiež adresovali kritický list. Okrem iných ho podpísali aj fyzici Andrea Frova, spoluautor knihy Galileo a Cirkev, Luciano Maiani, Carlo Bernardini, Giorgio Parisi a Carlo Cosmelli. V liste nadviazali na Ciniho zmienku o Galileovi Galileim a pripomenuli, že 15. marca 1990 vtedy ešte kardinál Ratzinger citoval slová rakúskeho filozofa profesora Paula Karla Feyerabenda: „V dobách Galilea sa cirkev držala rozumu viac než samotný Galileo. Proces proti Galileovi bol rozumný a spravodlivý.“ Profesori zakončili list požiadavkou rektorovi, aby „v mene sekulárnosti vedy a kultúry a z dôvodu rešpektu k našej univerzite otvorenej vyučujúcim a študentom každej viery a ideológie…“ zrušil vystúpenie pápeža na univerzite.

Ozvali sa aj hlasy, ktoré nesúhlasili s touto iniciatívou. Tie však boli žalostne slabé. „Domnievam sa, že pápež prednesie zásadné a silné posolstvo, a som si istý, že dvere univerzity mu ostanú otvorené, pretože inak by to bol koniec histórie La Sapienza,“ vyjadril sa pre Vatikánsky rozhlas profesor genetiky Bruno Dallapiccola. Pápeža sa zastal aj židovský profesor matematiky Giorgio Israel: „Je prekvapujúce, že tí, ktorí si vybrali ako motto slávny Voltairov výrok ‚Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem až na smrť brániť vaše právo to hovoriť‘, sa postavili proti tomu, aby pápež predniesol svoj prejav na rímskej univerzite.“

K protestu profesorov sa pridalo aj okolo 700 z asi 150-tisíc študentov. Niektorí z nich obsadili rektorát, iní si na hlavy nasadili papierové mitry a na steny školskej budovy rozvešali plagáty s nápismi „Non habemus papam“, „Poznanie nepotrebuje ani otcov, ani kňazov“, „Veda je sekulárna“ a pod. Niekoľko profesorov sa podľa informácie českej redakcie Vatikánskeho rozhlasu zastrájalo, že ak Benedikt XVI. predsa len na akademickej pôde vystúpi, ostentatívne si pred ním vyzlečú profesorský talár. Búriaci sa študenti chceli pápeža privítať hlučným protestom a rušiť aj jeho príhovor. Aj keby talianska polícia zabezpečila bezpečný vstup pápeža do auly, nemohla by zabrániť výkrikom počas prednášky. Navyše vstup silových zložiek na univerzitnú pôdu by nebol najlepším riešením. Po vyhodnotení týchto skutočností sa pápež rozhodol svoju návštevu zrušiť. „Pápež návštevu odriekol, pretože neboli zaistené ani minimálne podmienky pre konštruktívne, priateľské a dôstojné stretnutie,“ povedal v rozhovore pre denník Corriere della Sera rímsky vikár kardinál Camillo Ruini. Nie strach z otvorenej diskusie, ako sa môže niekto domnievať, ale absencia primeraného priestoru na akademickú polemiku bola hlavným dôvodom odvolania pápežovho vystúpenia.

„Správu o zrušení pápežovej návštevy sme prijali s veľkou ľútosťou,“ povedal pre televíziu Sky vedúci katedry fyziky Giancarlo Ruocco. „Začali sme túto internú diskusiu s naším rektorom, keď predniesol myšlienku pozvať Benedikta XVI. otvoriť akademický rok, snažili sme sa ho presvedčiť, že to nie je vhodné.“ List, ktorí profesori zaslali rektorovi, mal podľa Ruocca ostať súkromnou korešpondenciou. „Blahoželám 67 signatárom dokumentu proti návšteve pápeža na rímskej univerzite, ktorí svojou intolerantnosťou demonštrovali dezolátny stav talianskej univerzity a chabú kultúrnosť dedičov šesťdesiateho ôsmeho. Ak toto majú byť učitelia našich detí, tak potom mám strach o našu budúcnosť,“ pripomenul revolučné šesťdesiate roky šéf talianskych kresťanských demokratov Pier Ferdinando Casini. Myšlienky na rok 1968 museli prísť na um aj samotnému pápežovi, ktorý vtedy pôsobil ako profesor na univerzite v Tübingene. „Keďže som na vrchole výmeny názorov bol dekanom mojej fakulty, členom veľkého i malého senátu a členom komisie, ktorá vypracúvala štatút univerzity, toto všetko som zažil na vlastnej koži,“ spomína Benedikt XVI. vo svojej autobiografii. (4) Dodáva, že napriek tomu nikdy nemal ťažkosti so svojimi študentmi.

Mlčiaca väčšina
Udalosti na univerzite La Sapienza nesú v sebe viaceré jasné posolstvá o stave západnej civilizácie. Je nevyhnutné ich dešifrovať, aj keď to, čo sa dozvieme, určite nebude povzbudivé. Jasné pomenovanie problémov je však prvým nevyhnutným krokom k ich riešeniu.

Po zrušení návštevy sa na stranu pápeža a práva na slobodu prejavu postavili mnohé osobnosti, medzi nimi aj významní vodcovia talianskej ľavice. „Žiadny hlas v našej krajine nesmie byť umlčaný, tým skôr, ak je to hlas pápežov,“ vyjadril sa katolík a dnes už bývalý premiér Romano Prodi, predseda najväčšej talianskej ľavicovej strany Partito democratico. V podobnom duchu zazneli aj slová bývalého komunistu, dnes talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana či šéfredaktora ľavicového antiklerikálneho denníka La Repubblica Ezia Maura. Tieto hlasy však zazneli, až keď bolo po všetkom. O oneskorených hlasoch predstaviteľov vlády a intelektuálnej obce v spomínanom rozhovore priamo hovoril aj kardinál Ruini.

Vzniknutá situácia je typickým príkladom toho, čo sa v žurnalistickej terminológii označuje ako špirála mlčania. Ako prvá ju definovala nemecká odborníčka na verejnú mienku Elisabeth Noelle Neumannová: „Podstata tohto javu je predovšetkým v tom, že jednotlivci, ktorých názory sa javia ako menšinové, radšej o nich na verejnosti ani nehovoria… Mlčanie jedných a hlasitosť tých druhých znova ovplyvňujú verejnú mienku. Nastáva lavínový nárast počtu ‚mlčiacich‘ (preto špirála) a dochádza k zjednocovaniu mienky na úrovni zdanlivej či skutočnej väčšiny.“ (5) Hlučná netolerantná menšina vyvolala zdanie vzbury celej univerzity proti pápežovi, voči čomu sa tolerantná väčšina nedokázala postaviť, keďže nechcela kráčať proti zdanlivo väčšinovému názoru. Veľmi negatívnu úlohu v takýchto prípadoch zohrávajú médiá, ktoré neinformujú o skutočnom stave vecí, a tak vytvárajú všeobecnú nevedomosť. Slovenským príkladom môže byť denník SME, ktorý písal o búriacich sa profesoroch a študentoch, pričom nepovedal to podstatné, že išlo o výraznú menšinu.

V Európe sa tak zopakovala situácia spred roka a pol, keď protesty niekoľkých skupín moslimských radikálov vyvolali zdanie všeobecnej vzbury proti pápežovmu prejavu v Regensburgu, ktorý bol navyše – opäť vďaka nezodpovednosti médií – nesprávne interpretovaný kvôli publikovaniu citácií vytrhnutých z kontextu. Uvažujúca väčšina sa znova nechala ovládnuť netolerantnou menšinou.

Oklieštený rozum
Po nastúpení kardinála Ratzingera na pápežský stolec som sa pokúsil definovať tri priority, ktoré by mali rezonovať počas pontifikátu Benedikta XVI. Sú nimi postavenie Cirkvi v sekulárnom svete, ekumenizmus a nový pohľad na odkaz Druhého vatikánskeho koncilu. (6) K týmto trom výzvam pribudla štvrtá: vzťah viery a rozumu, v širšom význame dialóg kresťanstva a modernej doby. Tejto téme sa venovali viaceré významné texty a príhovory Benedikta XVI. (prednáška v Regensburgu, nová encyklika Spe salvi, prednáška na univerzite La Sapienza).

Pápež hovorí o druhom osvietenstve, ktoré buduje nový svet na racionálnych základoch. Ako je všeobecne interpretovaná táto racionalita? „Kritérium racionality sa preberá výlučne zo skúseností technickej výroby na vedeckých základoch. Racionalita sa chápe v smere funkčnosti, efektívnosti, rastu kvality života.“ (7) Kategórie ako Boh, viera, dobro, pravda, ktoré nemožno pokusmi dokázať, sú tak vykázané do sféry citov a subjektívnosti. Benedikt XVI. to konštatuje aj vo svojej druhej encyklike Spe salvi, ktorá bola zverejnená koncom novembra minulého roka. (8) „Ak na jednej strane kresťanstvo našlo svoju najúčinnejšiu formu v Európe, je potrebné zároveň povedať, že sa v Európe vyvinula kultúra, ktorá je najradikálnejším popretím nielen kresťanstva, ale vôbec náboženských a mravných tradícií ľudstva.“ (9) Odmietnutie zaradiť zmienku o kresťanských koreňoch Európy do neúspešnej euroústavy nebolo prejavom tolerancie k iným náboženstvám, ale prejavom netolerancie ku všetkým náboženstvám vôbec. Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger vyslovil provokatívnu myšlienku, že aktuálnejším ako konflikt medzi rôznymi náboženstvami, predpovedaný Samuelom Huntingtonom, je stret medzi radikálnou emancipáciou človeka od Boha a veľkými náboženskými kultúrami. (10) Karikatúry proroka Mohameda či znevažovanie kresťanských symbolov sú praktickým príkladom tohto stretu. Kým však antisemitizmus a sčasti aj antiislamizmus sú ešte stále spoločensky neprijateľné, útoky na kresťanstvo v „kresťanskej“ Európe už dávno nie sú tabu.

Kresťanské dogmy dnes nahradila dogma relativizmu, ktorá spochybňuje všetko vedecky neoveriteľné. V túto modernú dogmu dnešný človek nielen môže, ale musí veriť. Práve o takejto diktatúre relativizmu hovoril kardinál Ratzinger pred začiatkom konkláve v roku 2005. Pod vplyvom tohto zmýšľania je kresťan postavený pred neodbytnú otázku: Je moje náboženstvo nerozumné? Aby dal primeranú odpoveď, Benedikt XVI. citoval v regensburskej prednáške byzantského cisára Manuela II. Paleologosa: „Boh nemá záľubu v krvi, a nekonať rozumne (σὺν λόγω) odporuje podstate Boha. Viera je plodom duše, nie tela. Kto chce teda niekoho priviesť k viere, potrebuje schopnosť byť dobrým rečníkom a správne uvažovať, ale nie násilie a hrozby…“ V ďalšej časti prednášky pápež pripomenul prológ z Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo-Logos, a toto Slovo-Logos je Boh, tak nám to hovorí evanjelista. Stretnutie biblického posolstva s gréckym myslením nebolo náhodné.“ Konštatuje, že „základné rozhodnutia urobené ohľadom vzťahu medzi vierou a používaním ľudského rozumu sú časťou viery samotnej; sú súčasťou vývoja v súlade s prirodzenosťou samotnej viery“. Ako Benedikt XVI. uvádza v encyklike Spe salvi, postava Krista bola už na starovekých sarkofágoch zobrazovaná v podobe pastiera, ale aj filozofa. Upozorňuje však, že napriek tomu, že filozofia ako úsilie o racionalitu bola doménou kresťanstva, hlas rozumu bol príliš tichý. Osvietenstvo si zaslúži uznanie, že dalo rozumu jeho vlastný hlas. (11)

Koniec 18. a začiatok 19. storočia nepriniesli len odôvodnenú rehabilitáciu rozumu, ale znamenajú zároveň vytvorenie schizmy viera verzus rozum. Prestáva platiť antické rozlišovanie medzi ratio a intellectus, medzi rozumom, ktorý je vo vzťahu s empirickým a faktickým, a rozumom, ktorý preniká do hlbších vrstiev bytia. V encyklike Spe salvi sa pápež skepticky pýta: „Kedy však rozum skutočne vládne? Keď sa odtrhne od Boha? Keď sa stáva slepým voči Bohu? Je rozum možnosti a konania úplný rozum?“ (12) V texte, ktorý nemohol predniesť na univerzite La Sapienza a ktorý napokon prečítal prorektor Piero Marietti, Benedikt XVI. navrhuje dať sa inšpirovať prvými kresťanmi, u ktorých prijatie viery znamenalo vytvorenie priestoru pre objavenie Boha, ktorý je Rozumom a zároveň Láskou. „Nepociťovali teda potrebu anulovať alebo dať stranou sokratovské hľadanie, ale mohli, ba dokonca museli ho prijať, a uznať tak za súčasť vlastnej identity aj namáhavé hľadanie rozumu, aby dosiahli poznanie celej pravdy.“ (13)

Súvzťažnosť viery a rozumu je nevyhnutnosťou, ktorou možno zabrániť ich častým pochybeniam. Kontrolná inštancia kritického rozumu je povolaná odhaľovať patológie viery (napr. náboženský fundamentalizmus), viera má zase kresťanom pomáhať v ich prorockom poslaní usvedčovať oklieštený rozum z iracionality, keď sa napríklad z pozície zisku a osožnosti pozerá na absolútne kategórie, ako je právo na život (jedinec pred narodením alebo na prahu smrti nám neprináša osoh, a tak ho môžeme beztrestne zabiť).

Kresťanský Rozum-Logos, ktorý by mal byť – podľa priania pápeža v závere regensburskej prednášky – základom pre dialóg kultúr, však profesor Marcello Cini a ďalší sekularisti odmietajú. Požadujú, aby neprekonateľná priepasť medzi vierou a rozumom vytvorená počas osvietenstva ostala zachovaná, pretože len tak možno zabezpečiť existenciu neutrálnej spoločnosti. Ostáva prehliadané, že pápež oceňuje sekulárnu racionalitu, pripomína však, že si nemôže nárokovať absolútnu pozíciu, ale musí uznať kresťanskú vieru za svojho partnera v dialógu. Práve sekularisti, ktorí vyzývali pápeža a kresťanstvo k tolerantnosti (pripomínam, že profesori žiadali rektora Guariniho zrušiť pápežovu návštevu „v mene sekulárnosti vedy a kultúry a z dôvodu rešpektu k našej univerzite otvorenej vyučujúcim a študentom každej viery a ideológie…“), sa správajú netolerantne a domáhajú sa absolútnej akceptácie sekularizmu.

Sekularizmus verzus sekulárnosť
Nie všetci prívrženci sekulárnej spoločnosti majú videnie modernej spoločnosti obmedzené tak ako profesori na univerzite La Sapienza. Akousi personifikáciou spomínaného dialógu medzi sekulárnou racionalitou a kresťanskou vierou sú viaceré odborné diskusie medzi nemeckým profesorom sociológie Jürgenom Habermasom, ktorého mnohí považujú za najvýznamnejšieho žijúceho filozofa, a profesorom teológie kardinálom Ratzingerom. Počas svojej minuloročnej prednášky, ktorá sa uskutočnila v septembri v Ríme, Habermas uštedril sekularistom tvrdý úder. Nemecký profesor striktne rozlišuje medzi laickosťou a sekularizmom. Odmieta tendencie sekularistov ako predstaviteľov sekularizmu, ktorí vylučujú vieru a náboženstvo z verejného priestoru. Naopak, laik, za ktorého sa sám Habermas považuje, vníma vieru ako čosi, čo nemožno ani jednoducho akceptovať, ale ani negovať. Laický, sekulárny rozum by sa mal zdržať hodnotenia racionality alebo iracionality viery. Vo svojej prednáške rázne odmietol paradigmu, podľa ktorej rozvoj modernity znamená postup sekularizácie a ústup náboženstva. Tvrdí, že „náboženské komunity sa prirodzene môžu domáhať miesta v živote modernej spoločnosti. Môžu vplyvom na formáciu názorov a verejnej vôle ponúkať vhodné, presvedčivé, ako aj diskutabilné podnety…“ (14) Habermas tak vyslovuje myšlienku totožnú s už citovaným názorom Benedikta XVI.: „Pre filozofiu a, hoci iným spôsobom, aj pre teológiu je počúvanie o veľkých skúsenostiach a zisteniach náboženských tradícií ľudstva, a kresťanskej viery zvlášť, zdrojom poznania a ignorovať ho by bolo neprijateľným obmedzením nášho počúvania a odpovedania,“ (15) ale aj s názorom prezentovaným na inom mieste: „Tento sekulárny, ,laický‘ charakter štátu z vlastnej povahy zahŕňa rovnováhu rozumu a náboženstva, ktorú som sa predtým snažil ilustrovať. Avšak stavia sa proti sekularizmu ako ideológii, ktorá by chcela takrečeno vybudovať štát čistého rozumu…“ (16)

Profesor Habermas, ktorý je neveriaci, priznáva viere dôležitý význam, a tak vytvára základný priestor pre racionálny dialóg, ktorý je „cesta, ideál a možnosť pre jednotlivcov, ktorí hľadajú racionálnosť a ktorí sa snažia oslobodiť od mocenských štruktúr a záujmov. (…) Habermasovu známu výzvu na ‚slobodný dialóg‘ podporujú všetci, čo si želajú slobodnú a otvorenú verejnú diskusiu.“ (17) Slobodný dialóg je priestorom, kde možno dosiahnuť všeobecne akceptovateľnú syntézu rozumu a viery.

Pápežova kritika socializmu
V závere je ešte vhodné spomenúť, že ďalším z vážnych dôvodov, ktorý vyvoláva odpor sekularistov s ľavicovým a liberálnym videním sveta k osobe terajšieho pápeža, je jeho kritika marxizmu. Napokon, študenti, ktorí odmietli návštevu Benedikta XVI. na univerzite La Sapienza, pred časom vypískali aj šéfa talianskych komunistov Fausta Bertinottiho, ktorý sa im zdal málo radikálny. Robert Sirico, prezident inštitútu Acton Institute for the Study of Religion and Liberty upozorňuje na závažnú skutočnosť, že aj „veľká časť amerických a európskych klerikálnych kruhov má stále dojem, že socializmus reprezentuje evanjeliový vzor, ktorý by predsa len mal byť vyskúšaný“. (18)

Vo svojich posledných textoch Benedikt XVI. nadväzuje na kritiku Karla Marxa, ktorú rozvinul ešte v osemdesiatych rokoch ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v dvoch dokumentoch, ktorými kriticky reagoval na marxizmom inšpirovanú teológiu oslobodenia. Ide o dokumenty Inštrukcia o niektorých aspektoch teológie oslobodenia a Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení. (19) V encyklike Spe salvi pápež poukazuje na to, že viera v pokrok, získanie strateného raja na zemi, ktorý sa stal akousi modernou alternatívou kresťanskej nádeje, sú dnes spoločnou modlou tak liberalizmu, ako aj socializmu. „Odteraz sa toto ‚vykúpenie‘, znovuzískanie strateného ‚raja‘ už viac neočakáva od viery, ale od práve objaveného vzťahu medzi vedou a praxou. (…) Ak technickému pokroku nezodpovedá pokrok v etickej formácii človeka, v raste vnútorného človeka (porov. Ef 3,16; 2 Kor 4,16), potom to nie je pokrok, ale hrozba pre človeka a svet.“ (20) K politickej konkretizácii novodobej nádeje malo dôjsť prostredníctvom dvoch revolúcií: francúzskej a boľševickej. Tá druhá nám ukázala, v čom spočíva základný Marxov omyl. „Marx podrobne ukázal, ako uskutočniť prevrat. No nepovedal nám, ako by mali veci pokračovať potom. Jednoducho predpokladal, že odstránením vládnucej strany, pádom politickej moci a zospoločenštením výrobných prostriedkov sa uskutoční Nový Jeruzalem. (…) Zabudol, že človek zostane vždy človekom. Zabudol na človeka a zabudol na jeho slobodu. Zabudol, že sloboda zostane vždy slobodou, a to aj slobodou pre zlo. Veril, že len čo sa usporiada ekonómia, všetko bude v poriadku. Jeho skutočným omylom je materializmus…“ (21)

Kritike socializmu, aj keď jeho demokratickú alternatívu považuje v mnohých bodoch za blízku katolíckej sociálnej náuke, (22) Benedikt XVI. venuje priestor aj vo svojej nedávnej knihe Ježiš Nazaretský, kde pripomína jeho rafinovanosť spočívajúcu v zdanlivom moralizme. „K podstate pokušenia patrí jeho zdanlivá morálnosť. Nevyzýva nás priamo na zlé, to by bolo príliš okaté. Predstiera, že nám ponúka niečo lepšie: konečne zanechať ilúzie a účinne sa zasadiť za zlepšenie sveta. (…) Nie je problém svetovej výživy, ba ešte všeobecnejšie, nie sú všetky sociálne problémy prvým a zásadným kritériom, podľa ktorého sa má merať vykúpenie?“ (23)

Logos je Láska
Pontifikátom pápeža Benedikta XVI. sa skutočne tiahne – ako to vyjadril profesor Marcello Cini – jasná politická línia. Kresťanský Logos spájajúci v sebe vieru a rozum je prekonaním zradnej priepasti vytvorenej počas osvietenstva. Skrýva sa v tom veľká nádej: prijatie tohto konceptu môže človeka zachrániť pred novodobým otročením oklieštenému technickému rozumu, ktorý nepozná žiadne morálne zábrany. Pápež svoj názor nevnucuje, akceptuje západnú sekulárnu racionalitu, no zároveň požaduje priestor pre slobodný dialóg medzi ňou a kresťanskou vierou. Jeho principiálne presvedčenie, že politika aj veda sú podriadené mravným kritériám, ktoré nie sú len subjektívnym videním sveta istej skupiny ľudí, ale sú objektívne definovateľné a poznateľné, je v postmodernej diktatúre relativizmu vnímaná ako politicky nekorektný názorový fundamentalizmus. Tí, ktorí sa stavajú do pozície ochrancov slobody a vyzývajú k tolerancii, sa odmietaním akéhokoľvek dialógu sami usvedčujú z ideologizovania, dogmatickosti a netolerancie. Nádejou sú osobnosti ako Jürgen Habermas, ktoré sa slobodnému dialógu neboja povedať áno. Poslaním nás kresťanov nie je len byť vždy pripravení na tento dialóg, na obhajobu „pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3,15), ale aj na svedectvo, že Logos-Rozum je zároveň večná Láska.
Autor je doktorandom žurnalistiky na FF KU v Ružomberku.

(2) Porov. CINI, Marcello: Lettera aperta „Se la Sapienza chiama il Papa e lascia a casa Mussi“. http://www.lucacoscioni.it/lettera_aperta_se_la_sapienza_chiama_il_papa_e_lascia_a_casa_mussi.

(3) Prednáška Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu. http://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20060912024.

(4) RATZINGER, Joseph – Benedikt XVI.: Z môjho života. Trnava : Dobrá kniha, 2005, s. 95.

(5) IŁOWIECKI, Maciej – ZASĘPA, Tadeusz: Moc a nemoc médií. Bratislava : Typi Universitatis Tyrnaviensis – Veda, 2003, s. 40.

(6) GAZDA, Imrich: Sto dní Benedikta XVI. In: ZRNO, roč. 2005, č. 34, s. 12 – 13.

(7) RATZINGER, Joseph: Európa. Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti. Trnava : SSV, 2005, s. 44.

(8) Porov. ENCYKLIKA pápeža Benedikta XVI. Spe salvi. Trnava : SSV, 2008.

(9) RATZINGER, Joseph: Evropa Benedikta z Nursie v krizi kultur. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2005, s. 27.

(10) Porov. tamtiež, s. 37.

(11) Porov. tamtiež, s. 39.

(12) ENCYKLIKA pápeža Benedikta XVI. Spe salvi, čl. 23.

(13) Allocuzione del Santo Padre Benedetto XVI per l’incontro con l’Università degli Studi di Roma „La Sapienza". http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/speeches/2008/january/documents/hf_ben-xvi_spe_20080117_la-sapienza_it.html.

(14) Il laico Habermas attaca il laicismo. In: Il Foglio, 14. september 2007, s. 1.

(15) Prednáška Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu. http://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20060912024.

(16) RATZINGER, Joseph: Európa. Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti, s. 112.

(17) MATLARY, Janne Haaland: Ľudské práva ohrozené mocou a relativizmom. Prešov : VMV, 2007, s. 194.

(18) SIRICO, Robert: Benedict dissects problem with socialism. http://www.detnews.com/apps/pbcs.dll/article?AID=/20080115/OPINION01/801150306/1007/rss07

(19) Oba dokumenty vyšli v slovenčine ešte počas komunistickej totality v Ríme s predhovorom Jozefa Zlatňanského. Porov. Kongregácia pre vieroučné otázky: Dokumenty o teológii oslobodenia. Rím : SÚSCM, 1987.

(20) ENCYKLIKA pápeža Benedikta XVI. Spe salvi, čl. 17, 22.

(21) Tamtiež, čl. 21.

(22) Porov. RATZINGER, Joseph: Európa. Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti, s. 29.

(23) RATZINGER, Joseph – Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský. Trnava : Dobrá kniha, 2007, s. 47, 49.