Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Je sexuálna výchova protiústavná?

Číslo 1/2008 · Margita Medveczká · Čítanosť článku: 3681
 

Ministerstvo zdravotníctva vypracovalo a predložilo do pripomienkového konania Národný program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia. V rámci tohto programu navrhlo výučbu sexuálnej výchovy na školách. Podľa odborníkov z ministerstva zdravotníctva by sexuálna výchova mala byť poskytovaná všetkým deťom bez ohľadu na typ školy a zriaďovateľa. Deti by podľa nich mali mať prístup k primeraným informáciám nezávisle od akejkoľvek ideológie a náboženstva. (1)

Ivan Lukšík, vedecký pracovník SAV, pedagóg na Pedagogickej fakulte UK, spolupracovník Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktorý sa zaoberá najmä spôsobom, ako vyučovať sexuálnu výchovu, o výučbe hovorí: „Mala by to byť dvojhodinovka. A bola by povinná pre druhý stupeň.“ (2) Spoločnosť pre plánované rodičovstvo presadzuje svoju predstavu o sexuálnej výchove podľa holandského liberálneho vzoru. Pán Lukšík k tomu hovorí: „Deťom treba dávať poznanie, ktoré je pestré. Holandský model je postavený na právach detí na informácie, náš model (teraz platný a vyučovaný – pozn. aut.) je skôr kresťanský a postavený na tom, čo si prajú rodičia.“

Znamená to teda, že to, čo si prajú rodičia, je zlé pre ich deti? Naozaj je pre blaho a rozvoj detí potrebné ich vyučovať o sexe ako o izolovanej veci, ktorá nemá nič spoločné s manželstvom a rodičovstvom?

Sexuálna výchova je veľmi diskutovanou témou. Zaoberal sa ňou aj Impulz. Napríklad v č. 4/2005 uviedol článok Martina Hanusa pod názvom Učiteľky sexu. Osobitne ma v ňom zaujali dve vety: „Deti vraj majú ‚právo na informácie‘ o svojej sexualite, ktoré slovenské školy porušujú, pretože ich neposkytujú v dostatočnej miere a zotrvávajú vo svojich osnovách na výchove k rodičovstvu. Podľa predstaviteľky Spoločnosti pre plánované rodičovstvo Oľgy Pietruchovej rezervy vo výuke sexuálnej výchovy dokonca odporujú medzinárodným dokumentom.“

Pred dvoma rokmi, keď som tieto vety čítala po prvýkrát, som si povedala len: „To snáď nemyslia vážne?! Čo nepoznajú medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa základnými právami? Odvtedy som sa okrem iného dočítala: „… sexuálna výchova by mala prebiť nábožensky motivované posolstvá o sexualite. (…) Lukšík kritizuje, že dnes učiteľky sexualitu vnímajú ako súčasť životných rozhodnutí a je pre nich pevne spätá s rodinou.“ (3) Takže by sa nemala vyučovať výchova k manželstvu a rodičovstvu, ale sexuálna výchova, ktorá deťom, trpiacim katolíckou výchovou ich rodičov, sprostredkuje právo na informácie o všetkom, čo súvisí so sexom.

A teraz je jasné, že to vážne myslia a právne dokumenty nepoznajú.

Preto som sa rozhodla podeliť sa o môj názor na súlad sexuálnej výchovy s medzinárodnými dokumentmi. Je samozrejmé, že začnem Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko je základným zákonom štátu. Článok 154c ods. 1 ústavy dáva medzinárodným zmluvám o ľudských právach a základných slobodách ratifikovaným Slovenskou republikou a vyhláseným zákonným spôsobom prednosť pred zákonom za predpokladu, že zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Všetky ďalej citované medzinárodné dohovory tieto predpoklady spĺňajú, takže pri každom dohovore už nebudem jednotlivo zdôrazňovať, že je súčasťou nášho právneho poriadku a má prednosť pred zákonom.

Dve z najdôležitejších medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách boli prijaté Valným zhromaždením OSN v ten istý deň. Sú to Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v čl. 18 ods. 1 dáva každému právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Odsek 4 tohto článku hovorí: „Štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú rešpektovať slobodu rodičov (a tam, kde je to vhodné, poručníkov) zabezpečiť náboženskú a morálnu výchovu svojich detí podľa vlastného presvedčenia rodičov (alebo poručníkov).“

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 13 ods. 1 zakotvuje súhlas štátov, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, s tým, že vzdelanie bude smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k zmyslu pre jej dôstojnosť a posilnenie úcty k ľudským právam a základným slobodám. V čl. 13 ods. 3 tohto paktu sa „štáty zaväzujú rešpektovať slobodu rodičov… zabezpečovať náboženskú a morálnu výchovu detí v zhode s ich vlastným presvedčením“.

Dve medzinárodné zmluvy zaručujú rodičom právo zabezpečiť náboženskú a morálnu výchovu detí v súlade s ich vlastným presvedčením. Slovenská republika má záväzok na úrovni medzinárodného práva, že zabezpečí právo rodičov vychovávať svoje deti nielen podľa náboženského presvedčenia, ale aj podľa svojich morálnych zásad. Je výlučnou vecou rodičov, aké morálne zásady sa rozhodnú vštepiť svojim deťom. Ale nie je to len medzinárodnoprávna úprava. Toto právo je zakotvené aj priamo v právnom poriadku našej krajiny. Článok 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje: „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť… len rozhodnutím súdu na základe zákona.“

Zákonom, ktorý stanovuje rozsah týchto práv, je Zákon o rodine. Tento zákon v čl. 4 základných zásad ustanovuje: „Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením a povinnosť zabezpečiť rodine pokojné a bezpečné prostredie.“ Ustanovenie § 28 ods. 1 písm. a) zákona hovorí: „Súčasťou rodičovských práv a povinností je najmä sústavná a dôkladná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa“; § 30 ods. 1 zákona dáva rodičom „rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa“ a opakuje, že rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

Naše slovenské zákony sú teda v tejto veci tiež jasné. Podporujú práva rodičov zakotvené v medzinárodných zmluvách.

Zástancovia sexuálnej výchovy si z Dohovoru o právach dieťaťa urobili trhací kalendár: právo dieťaťa na informácie používajú vždy tam, kde sa im to hodí. Treba si však uvedomiť, že Dohovor o právach dieťaťa nadväzuje na Deklaráciu práv dieťaťa, ktorá reaguje na hrôzy prvej a druhej svetovej vojny, na krutosti spôsobené deťom a potrebu zabezpečiť, aby sa tieto situácie nemohli zopakovať. Z celého jeho kontextu vyplýva, že to najdôležitejšie pre dieťa je vyrastať v rodinnom prostredí, v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia. Ohľad na práva rodičov k dieťaťu sa tu opakuje niekoľkokrát, napríklad v článkoch 3, 5 a 7.

Článok 14 ods. 1 dohovoru uznáva právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Taktiež ods. 2 citovaného ustanovenia dohovoru uznáva „práva a povinnosti rodičov usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam“. Článok 18 ods. 1 dohovoru uznáva zásadu, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom záujem dieťaťa. V čl. 29 ods. 1 písm. c) dohovoru sa štáty ako zmluvné strany dohovoru zhodujú na tom, že „výchova dieťaťa má smerovať k výchove zameranej na posilňovanie úcty k rodičom dieťaťa, k svojej vlastnej kultúre, jazyku a hodnotám“.

Ako som už uviedla, Spoločnosť pre plánované rodičovstvo zavádza holandský systém, postavený na práve na informácie, a potiera náš slovenský systém, postavený na úcte k názoru rodičov. Kladiem si otázku: Nie je postoj tejto spoločnosti, prezentovaný aj v Národnom programe ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia, priamo v rozpore s týmto článkom Dohovoru o právach dieťaťa? Nemožno postaviť predmet, či už sa volá sexuálna výchova, alebo inak, na potieraní práv rodičov na výchovu svojich detí, na popieraní základných práv a slobôd. V konečnom dôsledku aj preto, lebo najmä rodičia budú znášať dôsledky takejto výchovy.

Zástancovia nových „výchov“ sa radi opierajú o čl. 13 ods. 1 dohovoru, ktorý uznáva právo dieťaťa na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomné, alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa voľby dieťaťa. Zabúdajú však na to, že tento článok má aj ods. 2, ktorý hovorí o obmedzeniach výkonu tohto práva. Tieto obmedzenia budú iba také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú potrebné na rešpektovanie práv alebo povesti iných.

Ak spojím všetko, čo som uviedla, vychádza mi z toho nasledovné:

Právo detí na informácie možno obmedziť, ak je to potrebné na rešpektovanie slobody a práva rodičov zabezpečiť náboženskú a morálnu výchovu detí v zhode s ich vlastným presvedčením.

Aká je teda moja odpoveď na otázku, či je sexuálna výchova protiústavná?

Áno, v podobe, v akej bola prezentovaná, je protiústavná, pretože je v rozpore s náboženským a filozofickým presvedčením rodičov detí, ktorí už aj verejne vyjadrili svoj postoj.

Riešenie tejto situácie je možno tiež obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa, konkrétne v čl. 17 písm. e). Štáty by – podľa tohto ustanovenia – mali napomáhať tvorbu zodpovedajúcich zásad ochrany dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho, majúc na mysli ustanovenia čl. 13 a čl. 18 dohovoru. (Článok 13 rieši právo na informácie a čl. 18 rieši právo rodičov vychovávať svoje dieťa.)

Myslím si, že pri dobrej vôli a zdravom rozume by sa dali stanoviť zásady ochrany dieťaťa pred informáciami tak, aby sme sa my ako rodičia nemuseli obávať každého nového predmetu v škole.


Autorka je právnička.



(1) ČTK: Sexuálna výchova mieri do školských lavíc, Pravda, 11. december 2007.

(2) ČOBEJOVÁ, Eva – HANUS, Martin: Sexuálna výchova. Pre všetky deti?, Týždeň 12/2007.

(3) HANUS, Martin – ČOBEJOVÁ, Eva: Vychováme nových ľudí?, Týždeň 12/2007.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.