Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nielen o štyridsiatom ôsmom

Číslo 1/2008 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 1982
 

V roku 1936 nechal Stalin vyhodiť do povetria moskovský Chrám Najsvätejšieho Spasiteľa. V tom istom roku, vypĺňajúc jeden dotazník, do kolónky „vzdelanie“ o sebe vpísal: „Vylúčený z bohosloveckého seminára za marxistickú propagandu.“ Neskôr v komunistickej Pravde uverejnili čosi ako „litánie k menu Stalin“, ktoré zvelebujú zbožšteného vodcu.

Ide o viac ako o zvraty – rovnako chorobné, ako kuriózne – v osude jediného Gruzínca. Človeka, ktorý znetvoril osudy toľkých stratených generácií. Človeka, ktorý sa z bohoslovca zvrhol na bezbožníka. Bohoslovca infiltrovaného organizovať v lone seminára tajnú marxistickú skupinku. Revolucionára, ktorý za vrchol svojho vzdelania prehlasuje vylúčenie z bohoslovia za šírenie marxizmu. To je viac ako čudný príbeh, to je vlastne akýsi historicko-genetický základ všetkého, čo prepuklo veľkoplošne a dlhodobo neskôr. Nie však jeden kostol, ale celé náboženstvo chceli vyhodiť do povetria. Nie však jediný darebák v reverende rozkladal v Tbilisi seminárske prostredie, ale štátom podporované kňazské mierové organizácie činili to isté. Velebiac pod rúškom mierového refrénu tých, čo vyhlásili vojnu všetkému nadprirodzenému, svätému, božskému. A, samozrejme, Božej Cirkvi, ktorej univerzalite mali konkurovať ich spojení „proletári všetkých krajín“.

… krajín, v ktorých metastázy stalinizmu vybujneli s nebývalou krutosťou, hoci spočiatku sa zdalo byť všetko zdravé, svieže, perspektívne. Dokonca aj pražský arcibiskup Josef Beran v štyridsiatom ôsmom celebroval Te Deum novopečenému prezidentovi Gottwaldovi netušiac, že ten sa do stalinskej Moskvy chodí učiť, ako aj kresťanom „vykrútiť krk“. Áno, ťažký a nerovný bol a zostáva zápas medzi tými, čo majú, a tými, čo nemajú zábrany; medzi synmi svetla a zapredancami temnôt; medzi odchovancami Kristovho evanjelia lásky a odchovancami leninských téz, že v záujme revolúcie sa neslobodno štítiť nijakej lži, úskoku či zavádzajúcich manévrov. Až keď Beran na zasadnutí biskupskej konferencii v tatranskom Smokovci zakopol o kábel odpočúvacieho zariadenia, azda až vtedy naplno precitol a uvedomil, s kým má vlastne do činenia. S tými, ktorí naozaj a vo veľkom odpočúvali, sledovali, špehovali, manipulovali bez najmenšej úcty k intimite jednotlivca: veď ani pod nemocničnú posteľ agonizujúceho Palacha v šesťdesiatom ôsmom sa neštítili namontovať „plošticu“. A hoci podľa žalmistu len „Boh skúma hlbiny srdca“, oni si toto posvätné právo uzurpovali ako pseudotvorcovia „človeka nového typu“. Nie človeka posvätne jedinečného, ktorého slobodu dokonca Boh rešpektuje ako svoj stvoriteľský dar, lež ako púhu súčiastku násilne roztáčaného súkolia, v ktorom si zuby poláme každý, kto sa nezvŕta správnym smerom. Lebo k základnej fyziognómii komunizmu patrí neúcta k jednotlivcovi: ten v pokoji prežije, ak je lojálny či – ako hovorí známy verbálny prefabrikát – ak je v „kolektíve obľúbený“, rozumej: „kolektívu podriadený“.

Modla kolektivizmu ako protiváha židovsko-kresťanskému personalizmu, v ktorom sa Boh v Písme prihovára jednotlivcovi, jemu zveruje konkrétne úlohy a od neho žiada osobnú zodpovednosť. Abrahám, Jakub, Mojžiš, Izaijáš, Božia Matka Mária, Dvanásti – to sú mená, to sú osoby. Ale najmä jednotlivci Bohom obdarúvaní neprekonateľným darom, darom podľa obrazu Darcu: slobodou. Už na začiatku zakázal síce dotyk so Stromom poznania, ale prístup k nemu nezamedzil. Práve na pozadí možnosti povedať Bohu „nie“ bolo autentické odriekať slobodné „áno“ vôli Stvoriteľa. Prvý komunista bol vlastne Had Satan: on prvý mal ambíciu stvoriť „človeka nového typu“, keď Prarodičom úskočne ponúkol nerealizovateľnú identitu „byť ako Boh“. Zbadali, že sú nahí, harmónia tela a duše sa zrútila: hľa, zárodok materializmu, ktorý duchovnosť človeka vyhlási za svoj, a nie za Boží produkt. A Kainova bratovražda: hľa, personálny zárodok „nezmieriteľného triedneho boja“ a „diktatúry proletariátu“, čo boli šikovne – do akéhosi politologického hávu – maskované postuláty legitimizujúce zlo, nenávisť a vraždenie. „Zabite čím viac kňazov,“ telegrafoval tajne Lenin, „a to tak, aby to čím viacerí videli.“ Ten Lenin, ktorého obrazy do niektorých skonfiškovaných ruských kostolov zavesili namiesto ikony patróna chrámu…

Seba adorujúci samozvanci komunistických oltárov si uzurpovali aj monopol pravdy. A na rozdiel od Stvoriteľa slobodu jednotlivca rešpektovať nemienili ani najmenej, lebo vraj „sloboda spočíva v pochopení nevyhnutnosti“. Nevyhnutnosti mlčať? Nevyhnutnosti pritakávať so stiahnutým žalúdkom? Nevyhnutnosti mať dve pravdy – jednu pre domácich, inú pre onen kolektív? Nevyhnutnosti dvíhať súhlasnú ruku v obave, že iná ruka by azda siahla na základnú existenciu? Ale čo je ešte horšie: nevyhnutnosti aj vnútorne prijať v pude sebazáchovy čosi z tej veľkej, sofistikovanej lži? Lebo rozporuplné napätie medzi vonkajším správaním a vnútorným presvedčením je dlhodobo ťažko udržateľné a človek si ho potrebuje riešiť: buď sa – riskujúc zápis na čiernu listinu – obetuje pravde, alebo – prahnúc po pozemských istotách – sa podriadi. Koľkí komunisti pôvodne „miništrovali u saleziánov“…? A koľké komunistky predtým horlili v mariánskych kongregáciách…?

Silné individuality s pevnou chrbticou komunisti neznášali, znervózňovali ich svojou nezávislosťou. Preto mlátili nepoddajného Vojtaššáka. Preto gniavili pokorne milosrdného Gojdiča. Preto siahali na genitálie vzdorovitému Mitošinkovi. Pri výsluchoch nenávideli ružence v rukách vypočúvaných tušiac, že ich to presahuje a bázeň ich obete smeruje kamsi ponad nich k tomu, koho chceli raz a navždy odstrániť z ľudského srdca…

Preto bolo treba vytvoriť socialistickú pseudoliturgiu, rovnako smiešnu ako prázdnu náhradku Božích sviatostí: miesto krstu uvítanie spoluobčiankov vrátane zavedenia „uvítacích rodičov“; miesto prvého svätého prijímania iskričkový sľub a miesto birmovky sľub zväzácky. Miesto sviatosti manželstva zväzácke svatby, miesto noviciátu stranícku kandidatúru. Miesto pútí prvomájové sprievody s červenými oltármi a bôžikmi, opitými pocitom masovej účasti. Pritom nejeden zo spolupáchateľov tejto antropologickej katastrofy občas odbiehal kamsi do tretej dediny, aby mu „mierový“ duchovný v sakristii pokrstil potomka alebo ho aj zosobášil. Veď sa to všetko dialo v rámci pyramídy strachu, ženúceho ľudí do schizoidnej dvojtvárnosti. Pyramídy strachu, ktorou sa exsúdruhovia dodnes obhajujú. Ako prevodové páky tohto tlaku sa exkulpujú, že oni ho vlastne miernili, že oni sami boli jeho obeťou.

Konvertovať od komunizmu je tým ťažšie, čím viac bol niekto zaangažovaný v jeho štruktúrach, čím viac sa dnes musí hanbiť za výhody z kolaborácie s režimom. Mnohí v podvedomej obave, že precitnú do plnej zodpovednosti kolaboranta, radšej všetko iracionálne a bezhlavo zatĺkajú. Niet divu, prekročiť bludný kruh neoľutovanej minulosti je údesným skokom do smrtonosného závratu. Ale jedna možnosť tu je: vstup do kruhu tých, čo našli Boha ponúkajúceho milosrdne plodonosné pokánie.

Komunizmus, tých štyridsať rokov, je ako sen. Sen, z ktorého sa nemožno len tak ľahko prebudiť, lebo napriek celej svojej iracionalite bol skutočnosťou poznačujúcou osudy mnohých z nás. Mladí rozprávaniam starším príliš neveria: pripadajú im ako prehnané a najmä neaktuálne partizánske polovýmysly. A komunisti – keďže veľmi dobre vedia, že o výmysly nejde – o tom tiež neradi hovoria, lebo by museli priznať základy svojich novopodnikateľských východísk. A z obetí komunizmu sa tiež iba niektoré vracajú do minulosti, lebo to pokladajú za formu odpustenia alebo spôsob, ako naplno prežívať slobodnú prítomnosť. Len historici sú stále toho názoru, že ono obdobie treba čím podrobnejšie analyzovať, aby sa ako výstražné memento uchovalo pre budúce generácie. Lebo kto minulú skúsenosť nezapracuje do svojich súčasných rozhodnutí, je odsúdený zopakovať vlastné chyby. Červené čiary neplatia. Iba ak tá, ktorú vlastnou krvou napísal Kristus. Ale tá od minulosti neoddeľuje – skôr zmýva jej hriechy. Takto zrodenú budúcnosť sa oplatí žiť…

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.