Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Politický spor o dejiny

Číslo 1/2008 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2732
 

Osmičkový rok býva rokom radu historických výročí. Dalo sa teda očakávať, najmä po sporoch o zásluhy Andreja Hlinku pre slovenskú štátnosť, že príde na ďalšie historické témy.

Predseda slovenskej vlády Robert Fico začal nový rok na matičných slávnostiach v Martine sporom o historickú politiku či – ako to sám nazval – „štátny historizmus“. A začal, ako to u neho býva zvykom, konfliktne. Jeho témami sa stali starí Slováci, kráľ Svätopluk, a najmä Jánošík. Deti si zaslúžia výchovu k vlastenectvu („vzrušíme slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie“), Hradný vrch sochu Svätopluka a krajina – spolu s našou štátostranou – nový vzor: Jánošíka. Pravda, na pohľad bizarné a insitné poňatie národnej a historickej politiky. Fico sa vo svojej historickej politike vyhol rokom 1938, 1948, 1968 či 1988, nehovoriac už o Novembri 1989, a namiesto toho fantazíroval, ako by poďakoval Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému či Jozefovi Cígerovi Hronskému za to, že „žili a mrely pre slovenský národ vtedy, keď to neprinášalo žiadne výhody“. Nečudo, že v médiách pri 15. výročí slovenskej štátnosti dostali tieto Ficove slová rozsiahly priestor.

Spor o historickú politiku, spor o symboly je sporom o kultúrnu pamäť národa. Napriek liberálnej kritike, ktorá sa objavila na jeseň minulého roka pri sporoch o lex Hlinka a ktorá „vyjadrenia politikov k minulosti“ odmietala, je tento spor pre Slovensko dôležitý. Nejde pritom o žiadny objav. Je síce pravda, že minulá vláda Mikuláša Dzurindu, osobitne jeho vlastná strana, historickej politike nepripisuje významnejšie miesto, no historická politika nezačala s Ficom. Príkladom je Langošov zákon o pamäti národa z roka 2002. Je to príklad historickej politiky par excellence. Langošov zákon pomenoval obdobie od roka 1939 do roka 1989 „dobou neslobody“ a nevídaným spôsobom urobil staré kauzy a zneužitie štátnej moci v minulosti otázkou súčasnosti. Napokon čo iné ak nie historickou politikou sú ospravedlnenia Židom, karpatským Nemcom či diskusie o historickom vyrovnaní s Maďarmi, čo iné sú zákony o reštitúciách a rehabilitáciách, o obetiach a postihnutých rôznych období, zákony o protikomunistickom odboji, o protiprávnosti komunistického režimu, o krivdách spôsobených deportovaným do nacistických koncentračných táborov, o majetkových krivdách spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam? To všetko je historická politika, a práve tieto spory zásadným spôsobom formovali a dodnes formujú slovenskú štátnosť. Liberálna kritika, ktorá ironizovala a ignorovala témy historickej politiky, sa teda mýlila. História a spor o dejiny patrí do parlamentu, osobitne v krajine po páde totalitného režimu.

Problém je však vo zvolenom prístupe. V zásade na Slovensku existujú tri rozdielne prístupy. Prvým je už spomínaný prístup historického nezáujmu. Hlásia sa k nemu liberáli, ktorí nemajú radi – ako to dokonale vyjadrila jedna česká liberálna politička – slová „pamäť“ a „národ“; v našich podmienkach ide o mienkotvorné médiá, osobitne denník SME, a o stranu SDKÚ – DS. Politici SDKÚ – DS sa zásadne nezúčastňujú parlamentných sporov o dejiny, či už išlo o lex Hlinka, alebo o nedávnu Minárikovu novelu zákona o doplnení zoznamu pamätných dní. Časť z nich síce hlasuje za, ale vzhľadom na celkovo pasívny prístup je to skôr gesto osobnej sympatie než politického presvedčenia. Druhou parlamentnou stranou, ktorá ignoruje dejiny, je ĽS – HZDS. Mečiar a jeho poslanci sa buď nevyjadrujú, alebo sa zapájajú zmätočne. Až na kosť to odhaľuje ideovú vyprázdnenosť tejto strany, ktorá si robí monopol na zásluhy za vznik súčasného štátu.

Druhým prístupom je nacionalizmus. Okrem pubescentného SNS si doktrínu nacionalizmu osvojuje vládny SMER – SD a niektorí poslanci SMK – MKP. Je príznačné, že najväčšími nacionalistami v slovenskej politike sú práve postkomunistickí politici a ich strany. V minulosti HZDS a dnes SNS a nasledovník totalitnej komunistickej strany – strana SMER – SD. Nacionalisti si osvojili historickú politiku Vladimíra Mináča, založenú na nepravdivej frustrácii, že Slováci sú národom bez kráľov, národom práce. Tento koncept „tisícročného národa“ so storočnými dejinami obohatili naši postkomunisti o národno-katolícku tradíciu (pozri článok Vladimíra Palka Hlinka alebo Mináč?, Impulz č. 3/2007). Niežeby vyznávali jej étos, ale nadviazali na romantikov 19. storočia a okrem Štúra vzývajú aj Svätopluka. Problém majú s obdobím od smrti Metoda po narodenie Ľudevíta. Práve tento problém uchopil na januárovej schôdzi poslanec Minárik; toto ešte rozoberieme.

Tretiemu prístupu ide o budovanie štátu, a teda o autentickú historickú politiku vernú historiografii. Takýto prístup z definície nemôže redukovať dejiny štátu na úzko (etnicky) národné dejiny v modernom zmysle slova, ale na dejiny so všetkou národnostnou či náboženskou pluralitou. Do takéhoto konceptu patrí aj Cyril a Metod, ale s nimi aj franskí mnísi, do takéhoto konceptu patria tisícročné uhorské dejiny od svätého Štefana po rok 1918, vrátane národného oslobodenia aj zlatého veku banských miest či nemeckej a židovskej kultúry na našom území. Problémom Slovenska po roku 1989 je, že takúto historickú politiku pestovala len konzervatívna pravica.

Týmto trom prístupom k historickej politike zodpovedajú aj tri podoby vlastenectva. Vlastenectvom na prvý spôsob je hrdosť na súčasný ekonomický úspech krajiny. Niežeby sa bolo za čo hanbiť, problém je len v tom, že vlastenci tohto druhu sú vlastencami do dobrého počasia. Keby nebolo rovnej dane a vyššieho ekonomického rastu, nebolo by ani ich vlastenectva. Takéto „liberálne vlastenectvo“ nemohlo existovať ani za komunizmu, ani počas Mečiarovej vlády – nebolo byť na čo hrdý, a tak liberálni vlastenci neexistovali. Z toho vyplýva, že tento druh vlastenectva v skutočnosti ohrozuje každá recesia, každá nereformná vláda, vrátane tej Ficovej. Jednoducho, takíto vlastenci budú existovať len dovtedy, kým bude existovať slovenský tiger. Koniec tigra je aj koncom hrdosti.

Druhým typom „vlastenectva“ je uctievanie nacionalizmu. Namiesto úcty k štátu (vlasti) sa pestuje úcta k národnému povedomiu, namiesto integrálneho prístupu sa zdôrazňujú národné rozdiely. Doktrína nacionalizmu je – ako inak – účinným nástrojom separatizmu, rozdeľovania. Bez ohľadu na to, či ju vyznáva väčšina alebo menšina, nacionalizmus rozdeľuje. Tradície, ktoré nacionálni „vlastenci“ zdôrazňujú, neslúžia štátu, celku, ale majú čiastkový cieľ: národné (etnické) povedomie. Preto je pre nacionalizmus príznačná historický výber a zužovanie. Nie je to, ako to napísal v jednej svojej eseji Ľubomír Lipták, „ahistorické“ poňatie dejín. Dejiny len plnia „obmedzenú funkciu“. Dôkazom boli aj reakcie poslancov SNS Rydla a Rafaja na Minárikovu novelu zoznamu pamätných dní, ktorá sa do zákona snažila doplniť osem nových pamätných dní, štyri osobnosti (svätý Štefan I., uhorský kráľ, Matej Bel, v Bratislave korunovaná Mária Terézia, Chatam Sofer) a štyri vysokoškolské inštitúcie (Academia Istropolitana, Trnavská univerzita, Prešovské kolégium, Banská akadémia v Banskej Štiavnici). Zmyslom novely bolo práve integrujúcim spôsobom zaplniť existujúcu „tisícročnú medzeru“ v štátnej symbolike. S výnimkou Dňa reformácie totiž v celom systéme štátnych sviatkov a pamätných dní existuje medzera od konca Veľkej Moravy po začiatok národného oslobodenia. Zatiaľ čo poslanec Rydlo označil návrh za zbytočný, jeho kolega Rafaj tvrdil, že Minárik touto novelou rozdelí Slovákov. Sám pritom navrhol za pamätný deň výročie Trianonskej zmluvy ako svoju predstavu toho, čo Slovákov nerozdeľuje. Takáto argumentácia nie je predmetom záujmu v tomto texte, dôležité je vidieť vplyv takejto obmedzenej doktríny na budovanie štátnosti.

A napokon tretím typom vlastenectva je koncepcia kultúrneho politického národa. Samozrejme, tento koncept si je vedomý etnických rozdielov rovnako ako prítomnosti rôznych identít a nepodceňuje ich. V slovenských podmienkach to znamená zdôrazňovanie lojality maďarskej menšiny k inštitúciám spoločného štátu. Takýto patriotizmus však na rozdiel od nacionalizmu zdôrazňuje historické tradície, ktoré budujú štát, históriu chápe ako politické dejiny, nie úzko chápané etnické dejiny, a teda dejiny s politickými aktmi, nielen s kultúrnym povedomím a mytológiou národného obrodenia. Na rozdiel od liberálneho vlastenectva nehľadá svoju oporu v budúcom (potenciálne nestabilnom) ekonomickom raste alebo v daňovom systéme, ale v minulosti, v historickej tradícii, ktorú však nepovažuje za mŕtvu, ale na ktorú nadväzuje. Napokon je to práve čerstvá skúsenosť s totalitným režimom, ktorá ukazuje, aká dôležitá je rola tradície a zápas o interpretáciu dejín. Potvrdzovanie významu dejinných udalostí a zlomov alebo zápas o ich redefinovanie je zápasom o formovanie súčasnosti, resp. budúcnosti. Možno teda konštatovať, že výlučne tento tretí typ vlastenectva bol počas komunizmu oporou slobodymilovných ľudí. Oni a ich protirežimové aktivity boli aktmi vlastenectva.

Je zrejmé, že nacionalizmus oslabuje budovanie štátu, a teda stojí proti vlastenectvu. Naopak, „liberálne vlastenectvo“, hoci sa naň nemožno dlhodobejšie spoliehať, je v súčasných podmienkach obmedzeným spojencom autentického vlastenectva. Ak sa však nepresadí vlastenectvo budujúce štát ako hlavný prúd, slovenská štátnosť bude – na škodu veci – stále príliš závislá buď od nebezpečenstva nacionalistických vášní, alebo od ekonomického vývoja.

Čo teda predstavuje Ficov „štátny historizmus“? V podstate kombináciu dvoch nebezpečenstiev: nacionalizmu a socializmu. Prvá doktrína oslabuje politický národ a budovanie štátu a druhá ohrozuje ekonomický rozvoj, a teda lojalitu „liberálnych vlastencov“. Na Ficovej historickej politike teda nie je nič, čo by bolo v záujme štátu. Nič, čo by sa dalo nazvať „štátnou ideou Slovenskej republiky“, ako o tom predseda vlády hovoril. Naopak, Ficova historická politika záujmy štátu poškodzuje.

Dôležité je však uvedomiť si ešte jednu skutočnosť. Na prvý pohľad sa zdá, že to, čo sme označili ako „liberálne vlastenectvo“, je spojencom autentického patriotizmu takpovediac automaticky. Nie je to však pravda. Potvrdzujú to dva príklady.

Po prvé ilustratívna bola v tomto ohľade nedávna parlamentná diskusia o už spomínanej Minárikovej novele. Jej obsahom bolo prihlásenie sa k uhorským dejinám ako súčasti slovenských dejín – a teda k rivalizujúcemu konceptu historickej politiky voči vláde Roberta Fica. Ilustratívna preto, že novelu nepodporila tak vládna väčšina, ako aj časť liberálnej opozície (napr. poslanci Dzurinda, Mikloš, Kukan, Fedor), pričom na rozdiel od insitných úvah z matičných slávností sa téme nevenovala ani liberálna tlač, ktorá inak nacionalizmus potiera. Liberálni vlastenci, skrátka, nepovažujú historickú politiku za vážnu tému a význam symbolov a historickej politiky podceňujú, prípadne úplne ignorujú.

Druhou ilustráciou je vzťah k európskej integrácii. Podstatou európskej integrácie od Maastrichtskej zmluvy je centralizovanie moci a oslabovanie suverenity členských štátov. Deje sa to postupne, ale jednosmerne a zákonite. Platí jednoduchá rovnica: Každá ďalšia právomoc pre orgány EÚ sa rovná strate právomoci SR. Oslabuje sa teda suverenita národného štátu a posilňuje sa suverenita euroštátu. Aký je v tomto postoj Ficovej vlády? Nuž osvedčene husákovský: doma podporuje nacionálne vášne, a v Bruseli sa vzdáva štátnej suverenity. Doma sa sústredí na nacionálnu rétoriku, a v Bruseli podpisuje obmedzenú suverenitu. Kopíruje teda princíp Husákovej politiky po roku 1968. A aký je postoj liberálnych vlastencov? V podstate rovnaký, iba zdôrazňuje iné témy. Doma hovorí o liberálnych reformách, a keď ide o Brusel, podporuje spoločnú menu, regulácie európskej legislatívy, harmonizáciu jednotného trhu, teda všetko nástroje politickej integrácie EÚ. Liberálni vlastenci teda ani v tomto prípade nestoja na strane autentického patriotizmu.

Aký z toho vyplýva záver? Téma vlastenectva je v súčasnosti okrajovou témou. Neteší sa širšiemu záujmu ani potrebnej pozornosti. Je to o to nebezpečnejšie, že tak, ako sa postupne demontuje národný štát, oslabuje sa postupne aj inštitút štátneho občianstva. Nahrádza sa konceptom nového európskeho občianstva a s tým spojenej európskej regulácie. Ďalšie oslabovanie suverenity národného štátu je o to rýchlejšie, o čo menšie prekážky kladie oslabená národná (štátna) identita.

Politikou Roberta Fica je teda napriek nacionálnej rétorike oslabenie suverenity slovenského štátu. S liberálnymi elitami má rovnaký cieľ, ale odlišné prostriedky. Jeho zásadným kritikom, čo do zvolených prostriedkov aj sledovaného cieľa, zostáva iba konzervatívna pravica.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.