Bratislavský Veľký piatok po dvadsiatich rokoch

Číslo 1/2008 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 3107
 

Uplynulo dvadsať rokov od legendárnej Sviečkovej manifestácie v piatok 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Predznamenala pád komunizmu nielen v Česko-Slovensku, ale i v celej Európe. Preto bola a je udalosťou európskeho významu. Po mnohých rokoch nehybnosti predstavovala prvé spontánne masové vystúpenie občanov za slobodu v komunistickej Európe.

Preto v súvislosti s ňou dnes už bez rozpakov používam slovo legendárna. Sám som tie dni pred dvadsiatimi rokmi vnímal veľmi intenzívne. Mal som vtedy pocit, že prežívam významnú udalosť, ale nevedel som, ako veľmi významnú. Nemal som takpovediac pocit „dejinnosti“. Nevedel som, že to raz bude legenda. Dôkazom je i to, že ma nenapadlo, aby som slávnostne uschoval sviečku, ktorú som vtedy na námestí držal. Mal som ju niekoľko mesiacov uloženú v zásuvke, až pri nejakom upratovaní zmizla. Mohol som ju raz ukazovať budúcim vnukom ako rodinnú relikviu. Škoda. Nebola to totiž obyčajná sviečka, ale pekná červená, polguľovitého tvaru. Hladina vosku okolo knôtu nebola hladká, ale zvrásnená malinkými krátermi, ktoré vznikali dopadmi kvapiek vody. Nie tej z vodného dela, ale tej z dažďa. Trochu vtedy pršalo.

Pri spomienke na „Sviečkovú“ po dvadsiatich rokoch dolieha na mňa vedomie určitej neprenosnosti ľudskej skúsenosti. Sviečková manifestácia sa stala veľkým impulzom pre množstvo ľudí, aby sa angažovali vo verejnom živote. Bytostne sa ich dotkla a oni si ju nesú so sebou celé roky. Otázka stojí dnes tak, či sa tento impulz už nevyčerpal. Generácia dnešných dvadsiatnikov už bude potrebovať nejaký iný impulz. Pre nich a pre tých ďalších to už bude „len“ udalosť v dejinách. Slovko „len“ však dávam do úvodzoviek, lebo to predsa nie je málo.

Národy občas hľadajú vo svojich dejinách záchytné body, ktoré by ich utvrdili vo vedomí vlastnej hodnoty, vo vedomí dejinnosti, ktoré im dodajú pocit slávnostnosti a hrdosti. Záchytné body by ich mali zjednocovať, nie rozdeľovať.

So zjednocujúcimi dejinnými udalosťami má Slovensko istý problém. Zoberme všetky významné udalosti Slovenska v dvadsiatom storočí. Každá je nejakou skupinou obyvateľov, i keď niekedy malou, spochybnená.

Nedávno pri stom výročí černovskej tragédie sme boli svedkami otázok o etnickom pôvode strieľajúcich žandárov. Kládol ich poslanec SMK – MKP Köteles, ale objavujú sa i v liberálnej tlači.

Na 28. október 1918 povedia niektorí, že Slovensko bolo v tento deň úplne pasívne, že význam mal 30. október, kedy bola prijatá Martinská deklarácia.

14. marec 1939 má pre mnohých tragiku hitlerovského područia. Slovenskému národnému povstaniu mnohí vyčítajú, že bolo povstaním proti vlastnému štátu a začiatkom víťazstva komunizmu.

O „Víťaznom“ februári 1948 škoda hovoriť. 21. august 1968 sa nám spája s emotívnym zjednotením národa proti okupácii, ale s odstupom času sa správne poukazuje na iluzórnosť predstáv „socializmu s ľudskou tvárou“.

Dokonca i 17. november 1989, ktorý to už dotiahol na štátny sviatok, je spochybňovaný. Roduverní zvyknú hovoriť, že sedemnástemu novembru, ktorý bol pražskou záležitosťou, predchádzala študentská minidemonštrácia v Bratislave deň predtým. Priatelia starých poriadkov zase radi upozorňujú na ekonomický prepad, ktorý po 17. novembri prišiel a bolestne sa dotkol tisícov ľudí.

Len na Sviečkovú manifestáciu si nikto netrúfa siahnuť. Je príliš čistá a vznešená. Touto nespochybniteľnosťou sa spomedzi iných medzníkov vymyká. Jej fanúšikovia preto radi zvyknú hovoriť, že Sviečková manifestácia Slovensko zjednocuje.

Komentátor Peter Schutz nabádal skôr k opatrnosti. Sviečková, pokiaľ to nie je tá na smotane, podľa neho až tak veľmi nezjednocuje. V slovenskej politike sa k jej odkazu hlásia KDH, KDS (kam odišiel jej zvolávateľ), OKS a trochu SDKÚ – DS. SMER – SD, HZDS – ĽS a SNS sú skôr chladné. Pri odhalení pamätníka na Hviezdoslavovom námestí prehovoril i podpredseda vlády Čaplovič. Okrem neho sa nikto z vládnej koalície spomienkových akcií nezúčastnil.

Preto namiesto o zjednocujúcej Sviečkovej treba hovoriť o Sviečkovej, ktorá nerozdeľuje. Ale ani to nie je málo.