Giotto a turistický ruch

Číslo 4/2007 · Alena Piatrová · Čítanosť článku: 3761
 

Giotto v Bratislave. Fresky z Kaplnky Scrovegniovcov v Padove na Bratislavskom hrade

O tom, že sa v múzeu dá v zásade robiť všetko, svedčí aj nedávna výstava Giotto v Bratislave – Fresky z Kaplnky Scrovegniovcov v Padove. Výstava, ktorú usporiadalo Talianske veľvyslanectvo v Bratislave a Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, bola nainštalovaná na 3. poschodí Bratislavského hradu. Pôvodná doba trvania výstavy bola naplánovaná od 17. mája do 5. augusta, no pre veľký záujem návštevníkov bola predĺžená do 9. augusta. Oficiálne informácie Slovenského národného múzea vykazovali v júli návštevnosť vyše 18 tisíc ľudí, čo možno v slovenskom múzejnom svete považovať za nebývalý úspech. Návštevnosť totiž patrí k podstatným kritériám úspešnosti akejkoľvek výstavy, no pre pravdivosť informácie by bolo potrebné uvedený vysoký počet návštevníkov rozmeniť na drobné, t. j. koľko z celkového počtu návštevníkov bolo domácich, koľko cudzincov, koľko detských návštevníkov z tzv. školských výprav. Kým budú oficiálne údaje zverejnené, dovoľte mi aspoň malé zamyslenie nad týmto, zdá sa, úspešným výstavným podujatím. Moja úvaha sa uberá smerom hľadania odpovede na otázku, či ide o úspešnosť muzeálne prezentovanej výtvarnej témy, t. j. Giotta a jeho diela, konkrétne fresiek v Kaplnke Scrovegniovcov, alebo ide „iba“ o úspech výstavnej architektúry, dizajnu výstavy či reklamnej kampane výstavy.

Podľa propagačných materiálov jedným z cieľov výstavy bolo priblížiť slovenskému publiku vrcholné dielo snáď najslávnejšieho talianskeho umelca z obdobia ranej renesancie – Giotta di Bondone (1267? – 1337), ktoré predstavuje práve spomínaná fresková výzdoba. Keďže preniesť kaplnku z Padovy do Bratislavy nie je možné, jej prezentáciu riešil hlavný usporiadateľ výstavy – Talianske veľvyslanectvo v SR – postavením architektonického modelu kaplnky v mierke 1 : 4, na stenách ktorej sa nachádzajú kvalitné fotografické reprodukcie slávnych Giottových fresiek (skutočné rozmery kaplnky sú: dĺžka 21,5 m, šírka 8,5 m a výška 12,8 m). Súčasťou expozície bolo 20 panelov o Giottovom živote a diele s odborným textom v niekoľkých jazykových mutáciách (taliansky, anglicky, slovensky), ako i výstava fotografií súčasnej Padovy a jej okolia. K výstave bola vydaná aj reprezentačná farebná skladačka v slovenskom jazyku.

Autor výstavného projektu sa pokúsil na muzeálnej pôde prezentovať nepredstaviteľné z hľadiska klasickej muzeológie: kaplnku s jej freskovou výzdobou. Do múzeí a galérií sme predsa navyknutí chodiť si pozerať originálne výtvarné diela či iné artefakty, a ak ide o svetoznámeho či dobre spropagovaného domáceho umelca, sme ochotní aj stáť v rade na lístky či tlačiť sa vo výstavných priestoroch pred exponátmi. Táto výstava nám neponúkala nijaké originálne diela, len zmenšenú maketu kaplnky a farebné reprodukcie fresiek, a predsa bol o ňu veľký záujem.

Taliansky usporiadateľ výstavy mal presne a jasne vytýčenú tému, ciele i stratégiu výstavy: čo, ako a kde vystaví, ale tiež prečo a pre koho danú výstavu robí. Taliani vsadili predovšetkým na príťažlivý, muzeálnou praxou overený spôsob múzejnej prezentácie formou imitácie prostredia (v slovenskom kontexte stále jav ojedinelý). Meno umelca v tomto prípade nie je až také dôležité, pokojne miesto Giotta by to mohol byť napríklad Michelangelo a jeho Posledný súd v Sixtínskej kaplnke, či Masaccio a jeho fresky v kaplnke Brancacci v kostole Santa Maria del Carmine vo Florencii, ako i mnohé ďalšie kaplnky, kostoly a umelci.

Výstavu možno interpretovať v niekoľkých rovinách. Tá najčastejšia a najzvodnejšia je prezentácia Giottovho diela, čo je z hľadiska dejín umenia vďačná téma, veď do dejín európskeho maliarstva vniesol trojrozmerný priestor a realizmus. Druhá rovina interpretácie sa zameriava na príťažlivý spôsob múzejnej prezentácie, na dizajnérske a architektonické faktory výstavby výstavy. Kvalitné reprodukcie Giottových fresiek nám ponúka aj bohatý umelecký knižný trh či internetové prehliadače, a to aj v pohodlí domova, no v tomto prípade vytvorením ilúzie – náznaku skutočného priestoru – sa organizátor pohráva so psychikou diváka. Veď fyzické a psychické predpoklady komunikácie – výstava je totiž istou (vizuálnou) formou komunikácie – má dnes psychológia rozpracované na vynikajúcej úrovni a jej základy musí absolvovať každý študent muzeológie.

Návštevník stojí v iluzívnom priestore kaplnky, nad hlavou má modré nebo posiate hviezdami, na chvíľu zavrie oči a má pocit, že je na dovolenke v „Bella Italia“, priamo v meste sv. Antona, ktorý mu, nebodaj, už neraz aj pomohol s jeho stratenými vecami, a v duchu plánuje najbližšiu dovolenku. Príležitosť prežiť také silné emócie nám neposkytne ani kniha o umení, ani virtuálna galéria. Ubezpečujem vás, že reálna Kaplnka Scrovegniovcov, ktorá je dnes obklopená zrúcaninami, tichom a samotou, vám určite dá príležitosť zažiť oveľa viac než ponúka výstava.

Táto, ako i ďalšia rovina pohľadu na výstavu je vlastná múzejným a galerijným pracovníkom a odohráva sa v rámci odborných diskusných fór. V tretej rovine pohľadu na „Giottovu výstavu v Bratislave“ odborník obdivuje schopnosť a vynaliezavosť autora koncepcie výstavy spojiť inštitúcie muzeálne, kultúrne, cestovný ruch i diplomatické styky s cieľom propagácie talianskeho kultúrneho dedičstva a s ďalším ušľachtilým cieľom: pomôcť aj talianskemu cestovnému ruchu. Myslím si, že táto posledná, profesionálne prekrytá rovina Giottovej výstavy, je tá pravá. Pre európske kultúrne dejiny je Apeninský polostrov neprekonateľným, mimoriadne obľúbeným žriedlom poznávania, a silnou stránkou talianskeho usporiadateľa je, že si dokáže diela svojich predkov nielen patrične uctiť, ale toto dedičstvo aj tvorivo rozvíjať, ba dokonca aj „predávať“. Autor tejto výstavy mal v prvom pláne za cieľ ponúknuť, „predať“ krásy Padovy a okolia za hranicami Talianska a v druhom pláne, na základe pôsobivej prezentácie, nás nalákať, aby sme si prišli tieto krásy a klenoty osobne pozrieť. Povedané bez okolkov, išlo o propagáciu talianskeho kultúrneho cestovného ruchu, a nie o muzeálnu výstavu Giottovho diela.

Keby som mala vyjadriť nejaké hodnotiace stanovisko, nebude jednoznačné: svojím spôsobom predstavuje výstava Giotto v Bratislave vydarený projekt, ktorý splnil svoj cieľ i sny každého múzejného pracovníka. Výstava prilákala do múzea širokú verejnosť, davy návštevníkov a sprostredkovala im konkrétne poznatky o Giottovom diele v Kaplnke Scrovegniovcov, ako i o krásach Padovy. Nemenej dôležitá je aj skutočnosť, že návštevník si z výstavy odniesol nielen pozitívny zážitok, ale mnohí i predsavzatie Padovu osobne navštíviť, ba dokonca si návštevu múzea zopakovať.

Za negatívum považujem skutočnosť, že sa táto výstava konala na pôde Bratislavského hradu, v priestoroch Slovenského národného múzea – Historického múzea. Nezodpovedanou pre mňa zostáva otázka, prečo to tak bolo. Veď spomínaná výstava nevykazuje nijaké charakteristické znaky muzeálnej výstavy, ide len o propagačnú výstavu umeleckých a kultúrnych klenotov Padovy. Oveľa vhodnejším prostredím na jej prezentáciu by bol napríklad veľtrh cestovného ruchu. Kompromisy na úkor profesionality si nemôžeme dovoliť. Výstava je putovná, po Bratislave „ide“ Giotto do slovinskej Ľubľany.

V mojej úvahe som doteraz nepoužila nijakú estetickú kategóriu, s ktorou by sa mala každá dobrá výstava spájať. Myslím si, že pokiaľ ide o túto výstavu, možno hovoriť len o emocionálnom zážitku.

Aby som svoju úvahu neskončila v negatívnom duchu, dovolím si vyzvať kolegov múzejných a galerijných pracovníkov, aby si vzali pozitívny príklad z tejto výstavy a inšpirovali sa talianskymi kolegami a ich odhodlaním a vervou propagovať krásy svojej krajiny. Počínajme si podobne, spojme aj my svoje sily a skúsme ponúkať, „vyvážať“ naše krásy do sveta. Ktovie, ako by prijali v Padove či Benátkach (Venezii) podobným spôsobom prezentovaný napríklad drevený kostolík z obce Lukov – Venecia? Argumenty, že na také projekty slovenské múzeá nemajú financie, dobre poznám. Hľadajme riešenie: jedným by mohol byť „bártrový obchod“. Za propagáciu talianskeho cestovného ruchu z okolia Padovy v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave napríklad propagácia spišskej gotiky v Miláne. To je úloha pre dobre fungujúci manažment kultúry nielen v našich múzeách, ale aj na ministerstve kultúry. Máme na to?

Autorka je historičkou umenia, pôsobí na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave a je riaditeľkou Inštitútu kresťanskej kultúry FF TU.