Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

A spoznali, že sú nahí!

Číslo 2/2005 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 4708
 

... A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým. No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: „Naozaj povedal Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!‘?“. Žena odpovedala: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: ‚Nejedzte z neho a ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!‘ “ – Tu povedal had žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ – A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj mužovi svojmu, čo bol s ňou, a on tiež jedol.I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí... (Gn 2,24; 3,1-7)

Znaky doby

Vo chvíli, keď Adam s Evou ochutnali zo stromu poznania, zistili, že sú nahí: videli sa odrazu vlastnými očami, nie milosrdným, „láskou zaodievajúcim“ Božím pohľadom. Každý ďalší krok, ktorý ich neskôr ešte viac vzdialil od Boha, teda zároveň prehĺbil ich subjektívnu nahotu, predurčenú novým, iným spôsobom sebareflexie, než bola tá pôvodná, vštepená Bohom. A odvtedy každá vina, každý hriech proti ktorémukoľvek Božiemu prikázaniu, i nás robí menej zaodetými.

Satanov úskok spočíva v tom, že naša nahota v nás vzbudzuje zúfalstvo zavrhnutých, no zároveň nás ukája. Bieda vlastnej nahoty bez prizmy Božej lásky nám totiž dokazuje, že sme s istotou iní než Boh. A skutočne – takáto nahota, vzbudená hriechom, nemôže byť Božia. A tak sa naša nahota stáva tým, čo nám sľuboval Satan – „budete ako Boh“ – alebo presnejšie – budete ďalšími bohmi, nezávislými, autentickými. Naša nahota je našou hanbou a našou pýchou zároveň. Je „sladkou trýzňou“ nášho „božstva“.

V spôsobe, akým ľudská prirodzenosť po spáchaní prvého hriechu vystavuje na obdiv svoju nahotu, je mnoho nehanebnosti. A pokiaľ hovoríme o nahote v širšom význame (lebo o ňom je práve reč), nemáme na mysli len hriechy proti šiestemu prikázaniu – hoci práve ony sú „výstavnou skriňou“ nehanebnosti. Naša totálna nahota, teda nahota tela, duše i ducha, je šatom pýchy, pretože je prvotným a neustále sa opakujúcim obrazom odvrhnutia Boha človekom.

Túto programovú, pyšnú nahotu sprevádza nehanebnosť. Pýcha sa totiž završuje len vtedy, keď sa nahota bohorúhačsky vystavuje na obdiv. Vtedy je naše „božstvo“ v zmysle Satanovho prísľubu úplné. A práve z toho, nakoľko sa ktorá epocha vystatuje svojou „nahotou“, možno spoľahlivo dedukovať znaky doby.

Mravná intoxikácia spoločnosti

Pokúsme sa o to. Nejde nám o nejakú hĺbkovú sociologickú či politologickú analýzu; skôr len o obyčajné pozorovanie bežného človeka. Pozorovanie javov, s ktorými sa každý z nás denne stretáva v spoločnosti:

Hovorenie a písanie o čomkoľvek z oblasti neviazaného sexu v elektronických a v printových médiách bez akejkoľvek morálnej samoregulácie: Vtipy o kondómoch; „bežné témy“, ako napríklad rozhovory s vrahyňami vlastných nenarodených detí o tom, aké senzačné je mať čas na seba, chodiť do fitness, na liftingy, ku kozmetičke a do nákupných centier namiesto „neslobody materstva“; narážky, ktorých inotaj, pohybujúci sa kdesi na rozhraní sexuálnej a fekálnej perverzity, zasahuje omnoho ďalej, než si vie „menej dôvtipný“ človek vôbec predstaviť; „úsmevné príbehy“ z hetero-, homo-, či grupen-sexuálnej postele; „vtipné“ pedofilné narážky; „výchovne pôsobiace vážne rozhovory“ s tínejdžermi o tom, či je lepšie začať so sexom v pätnástich rokoch, alebo radšej tak dlho nečakať a „rozbaliť to“ už v trinástich; obrázky pekných nahých žien doplnené slabomyseľným „vtipom“, ktorého súvis s obrázkom možno len ťažko vybadať; obrázky tučných nepekných žien doplnené oplzlým „vtipom“ bez pointy atď.

Averzívny vzťah spoločnosti k pravde. Voči tej sa hreší najviac. Cenu slova ako nositeľa pravdy totiž zasiahol trojaký úder: jeho historická devalvácia (vytvorená okrem iného i disproporciou medzi proklamáciami a skutkami nás, kresťanov), ďalej jeho zneucťovanie socialistickou propagandou a napokon jeho zneužívanie v službách klamstva vedúceho k rozvoju konzumnej kapitalistickej spoločnosti. Slovo nemá cenu. Povedať možno čokoľvek, možno i klamať – je to celkom jedno. Slovo je však predovšetkým alternatívou k tichu. Ako také môže byť mocnou zbraňou proti Duchu Svätému, ktorého krídla počuť len v úplnom stíšení. A tak naša spoločnosť vykrikuje nezmysly od rána do večera.

Bežnou (a zväčša i jedinou akceptovanou) praxou ľudí pracujúcich so slovom – v žurnalistike je dodať materiál s dôrazom na jeho senzačnosť, nie na jeho pravdivosť (čím žurnalistika prestáva byť služobníčkou pravdy a mení sa na plytkú a zlomyseľnú „žalobabu“); dodať materiál skôr než ostatní aj za cenu rizika, že bude mať s pravdou veľmi málo spoločné.

Všadeprítomná nehanebná reklama, ktorá dnes pracuje s pointou celkom primitívne. Napríklad (uvádzam autentické príklady reklám, s ktorými som sa ako obyčajný občan stretol): Vo vrchnej časti obrázku je polonahá servírka, nesúca poháre s Veľkopopovickým pivom, v dolnej nadpis v zmysle „každá potrebuje svojho kozla“). Alebo reklama len celkom voľne vyvoláva asociáciu (ženské ruky držiace otvorené noviny Benefit, ktoré čitateľke „náhodou“ v zvodnej krivke zapadajú medzi prsia – obraz je doplnený zmienkou o horúcich ponukách). Alebo: nad zemou sa vznáša kondóm čoby lietajúci tanier, pod ním je text o „blízkych stretnutiach tretieho druhu“ a o nových obzoroch rozkoší. Najnovšie sa čoraz viac pracuje s bilbordmi, ktoré sa postupne „vyvíjajú“. Napríklad: tri týždne sa všetci obyvatelia Bratislavy musia pozerať na „sugestívny“ bilbord s nadpisom „Všetko sa po ...“ (tento bilbord divadla Nová scéna samozrejme uvádza v plnom znení i to posledné slovo). Keď sú už týmto nechutným konštatovaním (priečiacim sa nielen slušnosti, ale aj dobrému mravu dvíhať v spoločnosti povedomie, že snažiť sa o čokoľvek zmysluplné má naozaj zmysel) všetci „prevarení“, nové znenie bilbordu nám dá na vedomie, že nadpis „Všetko sa po ...“ je názvom najnovšej premiéry bratislavskej Novej scény. Samozrejme, že mnohí sa idú na predstavenie pozrieť: tak, ako sa zo zvedavosti odbehneme mrknúť do kúta, kde leží – ako nás ktosi práve upozornil – bezdomovec v mláke zvratkov.

Reklama vytesňuje z nášho vedomia skutočné hodnoty. Formulácie reklamných spotov imitujú vízie absolútneho šťastia – teda šťastia, aké je výlučne privilégiom Božej štedrosti. A reklama božskú štedrosť naozaj predstiera: podchvíľou máme pocit, že nás chcú, povedzme v rámci niektorej z akcií, nezištne obdarovať. To, prirodzene, nie je pravda. Veď v úväzku reklamných spoločností je zabezpečiť predávajúcemu v konečnom dôsledku čo najväčší zisk. V tomto ohľade je reklama klamlivá, podvodnícka, slovom nehanebná.

Pravda sa teda relativizuje. Je len nástrojom zisku a postavenia: cieľ je prostriedkom. Pravdu má každý; A miera, nakoľko ju má „v skutočnosti“, je daná jeho osobnými úspechmi v biznise, ktorým je dnes všetko: liečenie ľudí, umenie, dobročinnosť, vzťahy, dokonca i vernosť, zodpovednosť či meranie vlastnej hodnoty. Za pravdu možno celkom nehanebne vyhlásiť čokoľvek. Stačí na to „spoločenská dohoda“, ktorá je však opäť klamstvom: veď to, čo je vo všeobecnosti vystavované ako názor celej spoločnosti, vzniklo zväčša len z rozhodnutia ľudí, ktorí ovládajú médiá. „Pravdou“ je napríklad to, že ľudia pracujúci v súkromných televíznych spoločnostiach sú „celebritami“. V skutočnosti sa tieto „celebrity“ takto pomenovali celkom hlúpo a nehanebne samy.

Pravdivosť (v zmysle „objektívnosť“) v pohľade na to, ako si plníme naše stavovské povinnosti, sa celkom zúžila na najprimitívnejšiu imitáciu prírodného výberu. Najsilnejší (nie najmúdrejší, najčestnejší, najtalentovanejší, najpracovitejší) sa stáva vodcom. Tým sa ignorujú všetky výdobytky kresťanského kultúrneho dedičstva. Ostatne: nemáme sa čo diviť. Spoločnosť s takými prioritami, aké sme naznačili vyššie, žiadne elity do svojho čela nepotrebuje.

Heslom, v duchu ktorého žije občan dnešnej spoločnosti, je: „Verím sám v seba.“ Smelo možno povedať, že v tomto sme Satanovi najlepšími žiakmi. Človek, ktorý takúto premisu myslí naozaj vážne, je de facto zablokovaný voči akémukoľvek pôsobeniu Ducha Svätého. Navyše: zbožštením samého seba sa dostáva do patologického bludného kruhu, relativizujúceho „božské“ vo vzťahu k „ľudskému“.

Kultúra a umenie, ku ktorému sa utiekame ako k možnému nositeľovi Pravdy a katarzie, je v takejto spoločnosti celkom logicky iba zobrazením mäteže vo vnímaní hodnôt. Až na zriedkavé výnimky sa nevytvárajú nové umelecké diela, ale prekvitá interpretácia diel, ktorá sa stala primárne (až na zriedkavé výnimky) platformou pre exhibicionizmus.

Najlepším príkladom kultúrnej dekadencie je tvorba a inscenovanie niektorých nových, pôvodných českých a slovenských muzikálov. Sú zväčša tvorené podľa takéhoto receptu: Vezme sa Téma, ktorú dala svetu povedzme Biblia alebo niektorý z veľkých literátov minulosti. „Prefiltruje“ sa do pesničiek tak, aby podstata (filozofická hĺbka diela) v žiadnom prípade do nového opusu neprenikla. Tým sa získa sled piesní, ktoré, oslobodené od myšlienky, získali výraznú sentimentálnu chuť. Skomponuje sa hudba hodná takto upraveného textu, piesne sa zoradia za seba a celé sa to „obleje“ kostýmami a prizdobí scénou. Hlavnou ozdobou diela sa napokon stane nejaká smelá téza, naladená na niektorú z rozšírených liberálnych frekvencií, pridaná do sentimentálnej plnky celkom bez problémov, keďže masa je amorfná, a teda schopná pojať čokoľvek. Napríklad: Kňaz je podliak. K takejto téze sa môžu tvorcovia muzikálu (ktorý sa bude hrať tristo repríz pred plným hľadiskom a kritika o ňom napríklad napíše, že „tvorcovia smelo rozkryli zhubnú atmosféru pokryteckej meštiackej spoločnosti“) dostať povedzme takto: On Ju miluje, Ona však ľúbi Ženatého. Žiadajú o pomoc Kňaza. Nepomôže im (lebo, keby im v tomto pomohol, nebol by tak celkom kňazom – pozn. pisateľa). Sentimentálna kaša, v ktorej pláva tento sujet, spôsobí, že divák (ktorý je už beztak náchylný pod vplyvom toho všetkého, čo sme popísali v predošlých odstavcoch, veci chápať zásadne skreslene) si z divadla odnesie toto: Boli pekné kostýmy. Boli dobré kulisy. Bolo to pekné, ako bola tá žena verná tomu Ženatému. Ženatý bol slaboch. Kňaz sa zachoval podlo, lebo závidel. Však čo by sme aj chceli – kňaz, no nie!?

Žiaľbohu, nepreháňam. Som divadelník a veľmi presne viem, o čom hovorím. „Vyvrcholenie“ predsa len bolo. Potvrdilo, že „je to tak“. Ako? To nie je dôležité. Dôležité je, že po „očistnom kúpeli“ potvrdenia akéhosi „Čohosi“ odchádza z tohoto divadla každý večer päťsto ľudí pokojne naďalej a ešte viac ako predtým smilniť, podvádzať, ohovárať, nenávidieť a kúpať sa v pýche.

Keď však hovoríme o kultúre, tá sa obzvlášť v masmédiách zúžila na zhluk násilností a chlípností. „Našinec“ si televíziu po jedenástej večer môže zapnúť len výnimočne. Je totiž vážnou otázkou svedomia, či na seba smieme nechať pôsobiť násilnosti a nehanebnosti, ktorým sa v tomto vysielacom čase jednoducho nedá vyhnúť.

Relativizácia hodnôt v umení je len odrazom problému, ktorý je omnoho závažnejší: je ním relativizácia hodnôt v živote. Priorita konzumných cieľov v bežnom živote a neustále živená „kultúra nadľudí“ (celebrít, ktoré sú v skutočnosti zväčša karikatúrou skutočných elít) spôsobuje, že Boh sa stáva v lepšom prípade len akousi „duchovnou bižutériou“. Viera sa u „slušného človeka“ radí medzi iné „hodnoty“: a tak sa vo „výbave veriaceho“ uprostred sekularizovanej, dezorientovanej, ohlúpenej spoločnosti, objavuje viera v Boha len ako akýsi ozvláštňujúci doplnok povedľa pozície v práci, obdivu spoločnosti, domu, auta, mladej ženy a prípadne ešte mladšej frajerky. Viera je pritom „moderná“, čiže bez záväzkov. Čiže bez viery. Takýto veriaci (a obávam sa, že hovorím vari o dvoch tretinách národa) v sebe nenosí presvedčenie, ale len akýsi pocit, ktorý je napoly iba pózou navonok a ktorý sa skladá z trosiek kresťanskej viery rozriedenej znameniami zverokruhu, reinkarnáciou, jogou, budhizmom (respektíve tým, čo sa ako budhizmus naoko javí), horoskopmi a nadovšetko mienkou, že to všetko je vlastne jedno a to isté a že je vlastne jedno, či je to jedno: „Veď ja aj tak nehreším a koniec koncov ani sused nie je svätec.“

Tento pohľad nechce byť zveličením. Stačí si všímať život naokolo, reakcie a postoje ľudí a zistíme, že naozaj žijeme dobu, od ktorej absurdnejšiu si len ťažko predstaviť.

Vytesňovanie pravdy zlými signálmi

Svetu dnes chýba cudnosť, ktorá je opakom nehanebnosti. Aby sme sa identifikovali aspoň v čomsi, v panike vystavujeme na obdiv to, čo má ostať v tajnosti a skryté, to, čo by potrebovalo odpustenie. Stratili sme Boha ako meradlo všetkého a s ním sme stratili aj istotu, že ani v tichosti a nenápadnosti, v cudnosti, akú poznali svätí, sa nestratíme a neupadneme do ničoty. Stratili sme Pevný bod, ktorý by bol mierou všetkého a uchránil by nás pred paralýzou duše a intelektu. Preto potrebujeme kričať akékoľvek tézy a ukazovať akékoľvek obrazy, aby sme sami seba neustále uisťovali, že tu ešte predsa len stále sme...

Náš svet je plný zlých signálov. Sme paranoidná „kultúra“, ktorá v bytostnom nepokoji, typickom pre tých, čo majú srdce prázdne, panicky hľadá akékoľvek záchytné body, ktoré by mohli aspoň načas nahrádzať pravdu. A pravdu môže naoko nahrádzať čokoľvek nesúvisiace s Bohom: Tak nám to kedysi prisľúbil Satan!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.