Film o francúzskej duši
Číslo 4/2007 ·
·
Čítanosť článku: 4149
Edith Piaf (La Môme, Francúzsko/Veľká Británia/Česká republika, 2007, 140 min.)
Réžia: Olivier Dahan; scenár: Olivier Dahan, Isabelle Sobelman; hudba: Tetsuo Nagata. Hrajú: Marion Cotillard, Sylvie Testud, Pascal Greggory, Emmanuelle Seigner, Jean-Paul Rouve, Gerard Depardieu, Clotilde Courau, Jean Pierre Martins.
Vo filmovej histórii nie je snáď rok, v ktorom by nebol uvedený na filmové plátna aspoň jeden životopisný film. Zrejme v duchu ľudovej múdrostí, že najlepšie príbehy píše sám život, sú filmy tohto druhu žiadané a populárne. Možno preto sa tvorcovia filmu rozhodli zvečniť na filmovom plátne aj život „vrabčeka s anjelským hlasom“, ktorým nie je nikto iný ako najznámejšia francúzska šansoniérka Edith Giovanna Gassion, známa ako Edith Piaf. Nejde o prvý film o tejto speváčke, ani o žiaden remake. Autori sa pokúsili priniesť nové spracovanie jej životného príbehu. Kto by však očakával príbeh od samotného narodenia až po pohreb, bude sklamaný.
Život Edith Piaf bol taký bohatý, že vtesnať ho celý do dvoch hodín by bolo nemožné. Režisér filmu Olivier Dahan, známy filmom Purpurové rieky II., sa preto pokúsil vyhnúť sa tradičnému lineárnemu postupu pri spracovaní deja. Príbeh vťahuje diváka do roka 1959, v duchu, že najlepšie je začať od konca. Režisér sa hrá s časovým prelínaním. Mnohé pasáže filmu sa tak vracajú retrospektívne do minulosti. Práve toto prelínanie dejových postupov môže menej náročného diváka miasť. Filmu totiž chýba prepojenie medzi niektorými časťami. Divák sa tak nečakane dozvedá, že Simone Bertaut, ktorú prezývali Momone, je Edithina nevlastná sestra, že Louis Dupont je jej manžel. A že Edith mala aj dieťa s Louisom, o ktorom sa divák dozvedá až v závere filmu.
Práve preto bol film časťou odbornej kritiky hodnotený rozporuplne a s istou dávkou sklamania. Otázne je však to, čo od životopisného filmu očakávať. Autori sa totiž zamerali len na tie časti speváčkinho života, ktoré na ňu zapôsobili najemotívnejšie. Zároveň sa chceli vyhnúť čisto psychologickej črte. Preto tento film nie je primárne sondou do bežného života človeka, ako ho pozoruje jeho okolie, ale skôr do osobného vnútra. Približuje tú intimitu, ktorú si každý človek stráži. Ale zároveň pristupujú veľmi citlivo, preto sa zdá, že tvorcovia len letmo priblížili niektoré okamihy, ako napríklad zmienku o jej dieťati. Edith Piaf totiž mnohé údery osudu pred zrakom verejnosti ukrývala. A tvorcovia filmu to rešpektovali, aj keď v istom zmysle išli pomyselne pod kožu, čo možno divák pocíti najmä pri zobrazení jej vzťahu s boxerom Marcelom Cerdanom. Aj napriek tomu sa vyhýbajú bulvárnosti a komerčnosti, s ktorou sa častokrát potýkajú hollywoodski filmári.
Okrem toho pokus o prelínanie deja je snahou vytvoriť istú gradáciu a zároveň tajomnosť príbehu, aby sa film vyhol len suchému zobrazovaniu historických faktov. Vďaka tomu sa to, čo je považované za negatívum filmu, mení na jeho pozitívum. Ďalším, už viditeľnejším pozitívom filmu je fakt, že je z neho citeľná európskosť. Autori filmu sa snažili vyhnúť prehnanej umelej sentimentalite, gýčovosti a pátosu. To sa podarilo aj vďaka hereckému výkonu Marion Cotillard, ktorá stvárnila Edith Piaf bravúrne. Hlavná predstaviteľka sa zhostila úlohy s takým nasadením, až má divák pocit, že sa díva na samotnú Piaf. Predstaviteľka hlavnej úlohy je neuveriteľne presvedčivá, či už v sekvenciách zobrazujúcich mladosť, hýrivý život, smútok, príval emócií či dokonca chorobu a depresie. Dokázala sa vcítiť do postavy a predviesť ju vo viacerých polohách. Práve toto je najväčším pozitívom, pre ktorý sa oplatí film si pozrieť. Posledným nemenej výrazným pozitívom je umocnenie príbehu prostredníctvom zakomponovania Edithiných legendárnych šansónov.
Filmu sa vytýka, že zabúda na mnohé významné udalosti jej života, ako stretnutie so známymi osobami tej doby – s Charliem Chaplinom, Judy Garlandovou či princeznou Alžbetou –, že nehovorí o jej vzťahoch so Jeanom Cocteaum či Yvesom Montandom alebo o početných životných traumách, akými boli nehody, operácie či záchvaty. Tieto zmienky by však celý dej iba presýtili a na diváka by film pôsobil nudne a príliš faktograficky. Z umeleckého diela by sa stal dokument.
Preto sa Olivier Dahan a Isabelle Sobelman zamerali na štyri dejové okruhy, ktoré sa retrospektívne prelínajú. Film začína vystúpením Edith Piaf už v období veľkej slávy. Ale postupne sa dej vracia do minulosti. Samotné detstvo nemala Edith ľahké. Narodila 19. decembra 1915 doslova na ulici Rue de Belleville. Jej otec bol cirkusový umelec, ktorý musel narukovať na front. Edith tak ostala s matkou, s neúspešnou, psychicky labilnou speváčkou, ktorej bola dcéra len na príťaž. Preto ju ponecháva u svojej matky alkoholičky. Práve u nej nachádza otec Edith v zúboženom stave. Keďže sa opäť musí vrátiť na front, ponecháva ju radšej u svojej matky, ktorá riadi jeden z nevestincov v Normandii. Tu sa stretáva po prvýkrát s láskou, ktorá viac ako zo strany starej matky je citeľná so strany jednej z neviestok.
V dôsledku zanedbania v rannom detstve dostala šedý zákal, kvôli ktorému skoro oslepla. Prostredníctvom tohto postihnutia si vytvorila duchovný vzťah so sv. Teréziou z Lisieux. Edithu totiž privádzajú k jej hrobu, pri ktorom sa pokúšajú vyprosiť pomoc. Ako sedemročnej sa jej zrak vrátil a sv. Terézia sa tak stala v istom zmysle duchovnou matkou Edithy. To môže divák postrehnúť aj v iných momentoch, keď sa k nej v najťažších chvíľach utieka. Práve tento aspekt je jedným z dvoch vedľajších rovín.
Jej otec sa po návrate z vojny rozhodol pokračovať v predchádzajúcej kariére. Berie si ju so sebou a pripája sa k cirkusu. Spolu s otcom sa pretĺkajú životom v cirkuse, neskôr po uliciach miest. Detstvo sa zakončuje Edithiným spevom francúzskej hymny pred pouličným publikom. (Divák v ňom spoznáva českých hercov.)
Druhou výraznou časťou je začiatok jej kariéry. Vystupuje v uliciach Paríža a po putikách pod pseudonymom Huguette Elias, spolu s nevlastnou sestrou, aby sa tak vyhli prostitúcii. Tu ju objavuje Gerard Depardieu v úlohe hudobného impresária Louisa Lepléeho. Ten jej ponúka angažmán vo svojom kabarete Genry's. Práve on stojí za jej novým menom Piaf, čo znamená vrabček. Leplée tak vynikajúco vystihol vtedajší charakter Edithy. Nízky vzrast, neupravené vlasy, jednoducho, obyčajné dievča z ulice. Jej kariéra však končí smrťou Lepléeho, ktorého ktosi zavraždil. Ani Edith Piaf sa podozreniu z vraždy nevyhla. Ujíma sa jej preto Raymond Asso, ktorý sa z nej pokúša vykresať speváčku s veľkým „S“, čo sa mu aj podarilo. Dostáva sa do prestížnych kabaretov a do mnohých varieté. (Tu môže slovenský divák spoznať v záberoch pražskú Lucernu.)
Tretí okruh znázorňuje slávu v USA, ktorá sa prelína so vzťahom k boxerovi Marcelovi Cerdanovi. Edith v ňom objavuje skutočnú lásku. Posledným dejovým okruhom sú jej problémy so zdravím, alkoholom a niektorými vzťahmi s partermi.
Okrem bežného priblíženia života Edith Piaf má film aj iné roviny. Prvou je šikovne zakomponovaný vzťah k viere. Druhou rovinou je rodina. Louis Alphonse Gassion na diváka pôsobí najprv ako starostlivý otec, ktorý sa pokúša nájsť východisko zo zlej situácie, v ktorej sa Piaf ocitla, keď ju opustila matka. Po návrate z vojny otec zase pôsobí tvrdo, až surovo vo vzťahu k Edith. A končí ako príživník, ktorý ťaží z pouličného úspechu svojej dcéry.
Divák sa tu stretáva okrajovo aj s jej matkou Anitou Maillard. Tá sa opäť vynára v období jej dospievania, keď žiarli na jej pouličný úspech. Práve táto rodinná rozvrátenosť stojí za tým, že nezvláda starostlivosť o vlastnú dcérku Marcelle, ktorá ako dva a polročná zomiera na zápal mozgových blán. S touto udalosťou sa divák stretáva až v závere filmu.
Aj napriek všetkému, čo Edith Piaf prežila a čo ju postretlo, nič neľutuje. Preto až symbolicky pôsobí legendárny šansón Non, je ne regrette rien – Nie, nič neľutujem – v závere filmu. Edith zomiera 11. októbra 1963.
Úžasný hlas, viera, túžba po láske, ale aj bolesť, alkohol a morfium – to bol život spievajúceho vrabčeka. Aj napriek tomu možno ukázať čaro jej osoby. Tvorcom filmu sa podarilo vo filme Edith Piaf zhmotniť francúzsku dušu. Táto úžasná speváčka dokázala to, čo dokáže len malo spevákov: dať piesni život a spevu dušu. Preto nie je prekvapením, že film zožal na festivale Berlinale veľký úspech. Oplatí sa ho vidieť.
Autor je externý doktorand na Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.