Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nielen životy tých druhých

Číslo 4/2007 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 3537
 

Životy tých druhých (Das Leben den Anderen, Nemecko, 2006, 139 min.)

Réžia: Florian Henckel von Donnersmarck; scenár: Florian Henckel von Donnersmarck; kamera: Hagen Bogdanski; hudba: Gabriel Yared, Stéphane Moucha.
Hrajú: Martina Gedeck, Ulrich Mühe, Sebastian Koch, Ulrich Tukur, Thomas Thieme, Hans-Uwe Bauer, Herbert Knaup.

Film Životy tých druhých nám priniesol dobrú správu: V Nemecku sa ešte nakrúcajú dobré filmy. Film vzbudil pozornosť, páčil sa a dostal Oscara. Skúsme zistiť prečo.

Vo filme sú tri ústredné postavy: mladý dramatik Georg Dreyman, herečka Christa Maria Sieland a vyšetrovateľ bývalej východonemeckej komunistickej polície STASI Wiesler. Wiesler a Dreyman sa nikdy nestretnú. So Sielandovou sa Wiesler stretne iba krátko. I to patrí k zaujímavosti filmu. Vidíme udalosti pohľadom členov východoberlínskej kultúrnej obce a vidíme ich pohľadom príslušníkov STASI. Vo vzťahu týchto dvoch svetov svet STASI mocensky dominuje, rozhoduje, sleduje, on riadi „životy tých druhých“, tých z kultúrnej obce, napokon tak, ako aj životy všetkých vo východonemeckej NDR rokov osemdesiatych: on má informácie o tých druhých, nie naopak. Ale v interakcii dvoch svetov môžu „tí druhí“ predsa len ovplyvniť „životy tých prvých“, tých, čo majú moc.

Stručne k príbehu. Mocný minister kultúry Bruno Hempf chce znemožniť mladého dramatika Dreymana, ktorý žije s herečkou Sielandovou. Hempf chce Sielandovú iba pre seba, a preto využíva svoje kontakty s ministerstvom vnútra, kde kedysi pôsobil, a požiada STASI, aby na Dreymana niečo našla, aby bol odhalený ako politicky nespoľahlivý živel.

Dreyman je totiž úspešný autor, v režime NDR je považovaný za politicky spoľahlivého, a pritom sú jeho hry dostatočne inteligentné, aby požíval úctu i na Západe. Jeden z pohlavárov STASI, Grubitz, vyhovie Hempfovi a začne sa „rozpracovanie“ Dreymanovej osoby. Grubitz prípadom poverí chladného, samotárskeho a inteligentného dôstojníka Wieslera.

Začne odpočúvanie Dreymanovho bytu a sledovanie. Veľkú časť filmu sledujeme prestrihy záberov diania v Dreymanovom byte a záberov nahrávania tohto diania príslušníkmi STASI, ktorí sa striedajú na stanovišti v podkroví domu, kde sa nachádza Dreymanov byt. Vidíme hádky umelcov na párty v odpočúvanom byte, diskusie a intímnosti medzi Dreymanom a Sielandovou, a vidíme nehybného Wieslera, ktorý so slúchadlami na ušiach zapisuje všetko, čo počuje.

Dreyman márne oroduje u Hempfa za režimom odstaveného režiséra Jersku. Jerska spácha samovraždu a Dreyman sa pod vplyvom Jerskovej smrti chce vzbúriť proti režimu. Napíše do západonemeckého Spieglu pod pseudonymom článok o vysokom počte samovrážd v NDR. O tom, že je sledovaný STASI, netuší. Svojím doterajším postavením si je istý a neschopnosťou STASI pohŕda.

Netuší, že ho zachránila jediná vec, a to konverzia kapitána Gerda Wieslera. Áno, je to film o tom, ako dôstojník kontrarozviedky prejde na druhú stranu; nie na stranu nejakej konkurenčnej spravodajskej služby, ale na stranu svojej doterajšej obete. Wiesler začne vynechávať pri prepisovaní odposluchov Dreymanove výroky, ktoré by mohli odhaliť Dreymana ako autora článku v Spiegli. Postupne ich začne priam falšovať, keď miesto o Dreymanových rozhovoroch o článku v Spiegli píše do prepisov odposluchov vymyslené pasáže o tom, ako Dreyman píše svoju novú prorežimnú hru.

Čoskoro Wiesler svojím konaním začína ohrozovať i seba. Po článku v Spiegli Grubitz zúri, podozrieva Dreymana a začína pochybovať, či Wiesler robí svoju prácu dobre. Dreyman napísal článok na špeciálnom miniatúrnom stroji zo západného Nemecka. STASI získa z redakcie Spieglu kópiu listu. Podľa písma je schopná identifikovať stroj, na ktorom bol napísaný. Dreyman ukrýva stroj pod prahom dvier. Grubitz dá urobiť u Dreymana prehliadku bez Wieslerovho vedomia, ale stroj nenájdu. O stroji vie Sielandová. Hempf medzitým udá Sielandovú, že berie drogy. Grubitz donúti Sielandovú k spolupráci pod hrozbou úplného zruinovania jej kariéry. Sielandová napokon prezradí i úkryt, v ktorom je písací stroj. Wiesler ho však odstráni z Dreymanovho úkrytu skôr, než ho STASI pri druhej prehliadke bytu nájde. Sielandová neznesie svoje zlyhanie, uteká počas prehliadky z Dreymanovho bytu a hynie pod kolesami auta. Umierajúc na ulici v Dreymanovom náručí nachádza spolu s ním vzájomné odpustenie.

Na Dreymana STASI nič nemá, ale Grubitz pochopí, že Wiesler Dreymana kryl. Chladne Wieslerovi oznámi, že nemá proti nemu dôkazy, ale vie, čo urobil. Vystúpiac z Wieslerovho auta, nechá na sedadle noviny. Na titulnej strane je správa, že generálnym tajomníkom sovietskych komunistov sa stal Gorbačov. Wiesler je preradený na podradné miesto kontrolóra pošty. Jeho kariéra v STASI sa skončila.

Po páde komunizmu pracuje Wiesler ako poštár. Dreymanovi v slobodnom zjednotenom Nemecku pri náhodnom stretnutí prezradí Hempf, že bol sledovaný STASI. Dreyman si vyžiada svoje materiály a šokovaný zisťuje, v akom rozsahu bol sledovaný. Vidí zlyhanie Sielandovej a najmä zo záznamov odposluchov vidí, že jemu úplne neznámy človek, kapitán STASI Gerd Wiesler, ho kryl a zachránil. Dreyman neskôr napíše román a venuje ho HGW, čo sú iniciály, ktorými Wiesler (Hauptmann Gerd Wiesler – kapitán Gerd Wiesler) podpisoval svoje správy v Dreymanovom fascikli STASI. Wiesler si kúpi knihu a z venovania pochopí, že Dreyman prišiel na to, kto ho zachránil.

Neskoré komunistické obdobie sa vyznačovalo najmä oportunizmom. V príbehu sú všetci okrem Wieslera oportunisti. Niektorí sú nám sympatickí, niektorí nie. Hempf zneužíva moc, kde sa len dá. Grubitz sa mu chce zapáčiť. Grubitzov oportunizmus vidno pri scéne v kantíne STASI, kde mladý príslušník pri stole rozpráva vtipy o Honeckerovi, nevšimnúc si, že pri stole sedí aj Grubitz. Grubitz sa s ním cynicky pohrá, keď mu najprv pohrozí vyhodením, a vzápätí sa rozosmeje, že len žartoval, a sám pridá ďalší politický vtip.

Dreyman a Sielandová začínajú v príbehu ako sympatickí oportunisti. Sielandová ľúbi Dreymana, ale občas kvôli kariére spáva s Hempfom, ktorý jej je odporný. Dreyman vie, že s režimom to nie je v poriadku, ale odmieta si to priznať v plnom rozsahu. Kolegovo totálne odmietanie komunizmu označí za aroganciu. Oroduje u Hempfa za Jersku, ale u Jersku zbytočne vzbudzuje nádej na omilostenie, hoci vie, že Hempf Jerskovi nepomôže. V náhlej chvíli úprimnosti si svoj oportunizmus navzájom so Sielandovou priznajú. Sielandová si uvedomuje, že spáva s Hempfom preto, lebo Hempf – to je režim, ktorý rozhoduje, kto bude písať, režírovať i hrať. Hovorí Dreymanovi: „I ty s tým režimom spávaš.“

Wiesler je jediný, kto nie je oportunista. Je to Šavol, ktorý sa zmení na Pavla, i keď na jeho kamennej tvári to nevidíme. Najprv je to pravý veriaci socializmu. Na nepriateľov režimu vie byť tvrdý. Vidíme to na začiatku filmu, keď láme vypočúvaného až k slzám. Koľko ľudí takto ničil za dvadsať rokov práce vyšetrovateľa? Spoluprácu Dreymanovej susedy si vie tvrdými vyhrážkami vymôcť za pár sekúnd. Svoju nekompromisnosť obhajuje i pred poslucháčmi akadémie STASI, kde prednáša. V kantíne chce sedieť s mužstvom, nie pri stole pre dôstojníkov. „Niekde ten socializmus začať musí,“ hovorí.

Ale vidí všadeprítomný oportunizmus. Vidí, že Hempf zneužíva svoje postavenie vo vzťahu k Sielandovej, Grubitz ho presviedča, aby do správy o odposluchoch nedával pasáže, ktoré by mohli kompromitovať „súdruhov“. Na vtipoch o Honeckerovi sa nesmeje, ale vidí, že všetci si ich rozprávajú. Vidí, že je vlastne sám. V ktorom okamihu sa Wiesler zmení z obhajcu zla na obhajcu dobra? Keď číta básne, ktoré zobral tajne z Dreymanovho bytu? Keď so slúchadlami na ušiach odpočúva, ako deprimovaný Dreyman po Jerskovej smrti hrá na klavíri niekoľko poschodí pod ním? Kľúčový okamih je asi stretnutie s malým chlapcom vo výťahu. Chlapec sa ho spýta, či je zo STASI. „STASI sú zlí ľudia, ktorí zatvárajú iných ľudí,“ hovorí chlapec. Wiesler sa ho chce spýtať na meno otca: „Ako sa volá...?“ A vtedy pochopí, že automaticky koná ako stroj na ničenie ľudí, a nedopovie, ako chcel dopovedať. „Ako sa volá tvoja lopta?“ spýta sa. Na chvíľu opúšťa spôsoby profesionála, keď úplne neprofesionálne osloví Sielandovú pri náhodnom stretnutí v bare, aby ju povzbudil.

To, čo spája Wieslera, Dreymana i Sielandovú, to robí príbeh takým mocným a fascinujúcim. Všetci traja totiž vedú ťažký zápas o spásu svojej duše. A všetci ten zápas vyhrávajú. Wiesler i Dreyman sa do zápasu dávajú vedome, Sielandová je doň vťahovaná. U nej je zápas o dušu najproblematickejší. Ale jej zápas je statočný. Po stretnutí s Wieslerom v bare sa vracia k Dreymanovi, ktorý ju práve najviac potrebuje. Áno, pritlačená políciou kvôli drogám chce zachrániť svoju kariéru a podpíše spoluprácu. Na prvom výsluchu, keď ju vypočúva Grubitz, zamlčí informáciu o Dreymanovom stroji. Povie ju až na druhom výsluchu, keď ju na Grubitzov rozkaz vypočúva Wiesler. To však stačí na Dreymanovu záchranu.

Druhý výsluch Sielandovej je mnohovrstvový a predstavuje napínavý moment filmu. Wiesler sa pohybuje na ostrí noža. Grubitz pozoruje výsluch z druhej miestnosti cez sklené okno. Wiesler vie, že musí vypočúvať naozaj, nielen naoko. Čo keď v ňom Sielandová spozná anonymného človeka, ktorý ju oslovil v bare, a dá to najavo? To by bol koniec jeho i Dreymanov. Vlastne ani nevieme, či ho Sielandová nespoznala, alebo spoznala a mlčala.

Niektoré scény upútajú silnou tichou mrazivosťou. Prsty ťukajúce v podkroví správu o tom, že Dreyman a Sielandová mali práve pohlavný styk. Zdesený výraz tváre mladého príslušníka v kantíne, ktorý na chvíľu uveril, že pre politický vtip mu Grubitz zničí kariéru; nervózna úľava, keď zistí, že sa tak nestane, ale mohlo sa tak stať. Nič netušiaci Dreyman si necháva uviazať kravatu od susedy, ktorá vie, že STASI už Dreymana sleduje, ale bojí sa mu to povedať. Dvojzmyselná vetička, ktorú povie Wiesler Sielandovej v bare: „Vy ma nepoznáte, ale ja vás poznám.“ Sielandová si myslí, že je to obligátna veta, akú povie neznámy občan známej herečke, ale my vieme, že je to i veta, ktorú hovorí príslušník STASI človeku, ktorého sleduje do posledných intímností.

Wiesler a Dreyman sa nikdy nestretnú v obvyklom zmysle slova. Wiesler naposledy vidí Dreymana, keď stojí mlčky niekoľko krokov od neho na ulici, pričom Dreyman drží v náručí umierajúcu Sielandovú. Vtedy Dreyman ešte netuší, že existuje nejaký Wiesler, ktorý ho zachránil. Po rokoch, keď po preštudovaní spisu zistí Wieslerovu úlohu, vyhľadá Wieslera, ale neosloví ho, iba ho chvíľu zdiaľky pozoruje pri roznášaní pošty. Sledujúci a sledovaný si vymenili roly. Vzájomné porozumenie na diaľku dvoch mužov, ktorí sa v podstate nestretli, pochopíme v kníhkupectve, keď sa predavač pýta Wieslera, či mu má Dreymanovu knihu zabaliť. „Nie, tá je pre mňa.“

Film nás oslovuje preto, lebo zápas o vlastnú dušu, ktorý podstupujú Wiesler, Dreyman i Sielandová, sa týka každého človeka.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.