Alžbetínsky mýtus a poctivý antikatolicizmus

Číslo 4/2007 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 5253
 

Kráľovná Alžbeta: Zlatý vek (Elizabeth: The Golden Age, Veľká Británia/Francúzsko, 2007, 114 min.)

Réžia: Shekhar Kapur; scenár: William Nicholson, Michael Hirst; Kamera: Remi Adefarasin; hudba: Craig Armstrong, A. R. Rahman.
Hrajú: Cate Blanchett, Clive Owen, Geoffrey Rush, Samantha Morton, Rhys Ifans, Jordi Mollà.

Začnem od konca: ten film je v svojom žánri skvost, antikatolícky až na kosť. Zvolená téma ponúkala isté možnosti, ale režisér sa rozhodol pre dupľovanú porciu, nech to má váhu. Pamätáte si ešte na Meno ruže, kde ste podľa tváre mnícha hneď vedeli, na ktorej strane stojí, či má vzbudzovať sympatiu, alebo antipatiu? Osvedčený recept sa opakuje aj s Alžbetou: Katolíci sú vo filme tí škaredí, zamračení, vášniví fundamentalisti, v rukách – pre jednoduchšie rozlíšenie – stále nosia ruženec (prípadne ružencov viacero; no nie je to zábavné?), hovoria po latinsky a nosia oblečenie tmavej farby (hádajte, koho šaty sú pestré…). Katolíci sú, samozrejme, posadnutí mocou a nevedia to skryť. Aby bolo jasné, týka sa to všetkých rímskych katolíkov: Španielov aj Angličanov. Walsingham starší (poradca kráľovnej a protestant) je na pohľad sympatický, mierny, uvážlivý, jeho vlastný syn, jezuita a teológ vzdelaný vo Francúzsku, má vyhýbavý pohľad, je odpudivý a nerozumný. Jeho viera stojí proti rodine a krajine, takže, ajhľa, prvá rovnica: vernosť viere rovná sa zrada. Walsingham starší kráľovnú až do svojej smrti bráni, syn ju chce zabiť. A ich motívy? Pre otca je to patriotizmus, pre syna náboženstvo (čítaj katolicizmus). Tomuto klišé zodpovedá celý film. Náboženský motív majú pritom výhradne len tí, čo nosia v rukách ružence a rozprávajú po latinsky, naopak, anglikáni hovoria o slobode vierovyznania, slobode svedomia a láske k vlasti. Dobrých a zlých rozoznáte na pohľad. Vitajte v čierno-bielom svete!

Že to tak v nešťastnom 16. storočí celkom nebolo? Nebuďte puritáni, vy inkvizítorskí pápeženci! Historické filmy predsa, keď sa to tak vezme, nemusia len a len približovať staré spory, konflikty a ducha doby, ktorej už aj tak nevieme porozumieť. Historická látka môže slúžiť ako voľná inšpirácia, scenáristický základ, ktorým sa chceme vyjadrovať k súčasnosti, a teda dejiny využiť ako miesto, kam môžeme importovať naše súčasné spory a osvietené pravdy. Máte niečo proti?! Nie, nie, Orwella nespomínajte!

Vážne. Kráľovná Alžbeta: Zlatý vek je voľným pokračovaním umeleckého filmu o kráľovnej Alžbete natočeného v roku 1998, s rovnakým režisérom aj hlavnou predstaviteľkou. Druhý film si všíma obdobie zápasu s Máriou Stuartovou, jej popravu, spravodajské hry a intrigy, spory so Španielmi a nakoniec vojnu, kde ohromnú španielsku Armadu porazí „zásah nebies“ – počasie.

Bola to doba, ako napísal André Maurois, v ktorej nášho súčasníka „prekvapí rozpor medzi jemnosťou ich básní a krutosťou ich zábav, medzi prepychom ich šiat a špinou ich života“. Doba divadla, doba upevnenia nového náboženstva – anglikanizmu, ale v prvom rade doba nezmyselného rozdelenia Európy. Ako vieme, dejiny píšu víťazi, a tomu zodpovedala v nasledujúcich storočiach po Alžbete písaná oficiálna (protestantská) historiografia. Žiaľ, v jej zajatí zostal aj nový film indického režiséra Shekmara Kapura. Pravda, ideologická agenda je „up-dated“, ale dichotómia priateľ – nepriateľ je akoby z 19. storočia.

Viac ako o samotnom príbehu stojí za reč hovoriť o jeho nepravdách; poďme teda na to.

Alžbeta vs. Mária Stuartová. Zaujímavý rozpor, kľúčový pre celý film. Ich vzťah však film nezobrazuje historicky verne. V prvom rade: Mária Stuartová bola rímska katolíčka a na rozdiel od Alžbety právoplatná následníčka trónu. Alžbeta bola síce dcérou Henricha VIII., ale nie s jeho právoplatnou manželkou Katarínou Aragónskou, ale Annou Boleynovou, s ktorou sa zosobášil po druhýkrát, keď sa rozhodol sám zrušiť právoplatný sobáš so stále žijúcou kráľovnou. Následkom toho boli jeho ďalšie deti vnímané ako nemanželské, a teda bez legitimity nástupníctva na trón. Hilaire Belloc otázku pochopenia legitimity vo svojej knihe Characters of the Reformation priblížil príkladom, že verejnosť to vtedy vnímala asi tak ako dnes väčšinu hlasov v demokratických voľbách. Prezidentom sa stáva ten, kto získa väčšinu; keby sa stal opak, považuje sa to za porušenie pravidiel, za nelegitímny akt. Tak sa dedičom trónu mal stať dedič kráľovskej krvi, nie de facto nemanželská dcéra. Mária Stuartová bola dcérou škótskeho kráľa Jakuba IV. a dcéry Henricha VII. Margaréty. Po smrti kráľovnej Márie Tudorovej bola teda priamou nasledovníčkou v rade. Samozrejme, bol v tom malý problém, vlastne dva. Prvým bola jej katolícka viera a druhým skutočnosť, že bola krátko francúzskou kráľovnou, čo jej – ani po smrti jej manžela a strate postavenia vo Francúzsku – na popularite v Anglicku (ale ani Škótsku) nepridávalo; anglickí a škótski poddaní ju mali proste za cudzinku. Film nám to síce zamlčiava, ale práve to je primárna perspektíva, ako sa máme dívať na vzťah anglickej kráľovnej Alžbety a jej uväznenej sesternice Márie, škótskej kráľovnej.

Alžbeta vs. Mária Stuartová, rozdiel druhý. Ďalšou zamlčanou, ale pre život obidvoch kráľovien dôležitou vecou bola ich fyzická krása a osobnostné vlastnosti. Z filmu to opäť nie je dostatočne zrejmé, ale zatiaľ čo Mária Stuartová bola krásna, Alžbeta pekná nebola. Zatiaľ čo Mária si svojou krásou, šarmom a taktom vedela po návrate do Škótska postupne získať priazeň a popularitu, Alžbeta (inak vzdelaná a pokiaľ ide o jazyky polyglot) vyhľadávala lichotníkov a osobné zábavky, hoci aj ona sa – vďaka svojmu ľudovému naturelu – tešila pomerne veľkej spoločenskej obľube. Film v tomto ohľade zahmlieva: Márii Stuartovej režisér nepraje, a Alžbete prilepšuje. Ďalej, zatiaľ čo film predstavuje Máriu, ako baží po Alžbetinej smrti, Alžbeta samotná je vzorom uvážlivého mierumilovného panovníka. „Netrestám svojich poddaných za to, čomu veria, ale za to, čo robia,“ hovorí v úvodnej časti svojim poradcom kráľovná Alžbeta. Opak bol však pravdou: Alžbeta zákonom zakazovala slávenie katolíckej sv. omše, povinne presadzovala anglikánsku omšu, klérus musel prisahať vernosť novej viere a návšteva katolíckej omše sa postupne stala zločinom proti korune. Stabilita spoločnosti teda mala spočívať na zákaze katolicizmu, ergo každý katolík bol – ako hovorí jedna postava aj vo filme – potenciálny zradca (či dokonca atentátnik), a to v čase, keď väčšina Angličanov stále sympatizovala so starým náboženstvom; za návštevu omše zasluhoval preto smrť. Alžbeta poslala na smrť 147 kňazov, 47 šľachticov a ďalších mužov a ženy neurodzeného pôvodu, pričom ten, kto uznával pápežovu duchovnú autoritu, sa sám vystavoval konfiškácii majetku. Tým nás však autori filmu zbytočne nezaťažujú. Možno aj preto, aby v závere filmu mohla Alžbeta proti Španielom brojiť, že sú symbolom inkvizície, zatiaľ čo Anglicko je domovom slobody. Schéma priamočiaro jednoduchá, dejiny idú bokom.

Pokiaľ ide o dôkazy zapojenia Márie Stuartovej do atentátu na jej sestrenicu Alžbetu, škótska kráľovná to vždy odmietala. Keď, ako píše Belloc, žiadala svojich sudcov, aby jej ukázali originály listov, ktoré mali dokazovať jej vinu, odmietli to. Vo filme jej ich pritom ukázali. Inak ako vo filme prebiehala aj intriga. Neorganizoval ju španielsky kráľ prostredníctvom vyslaného agenta, ale špeciálny – ako by sme dnes povedali – agent provokatér, ktorého nasadil Walsingham, verný služobník kráľovnej Alžbety.

Aby sme však nerobili z Márie Stuartovej sväticu, mala tiež svoju povesť: jej druhý muž záhadne zomrel a ona sa následne zosobášila s mužom, ktorý bol všeobecne považovaný za jeho vraha.

Historicky verný bol vo filme Alžbetin nárek a zúfalstvo nad popravou svojej sesternice. V skutočnosti Alžbeta s jej popravou vyslovila súhlas až po donútení, a to až potom, čo bol vydaný rozkaz na jej zabitie. Uvedomovala si teda, ak už nič iné, hrôzu precedensu, ktorý sa popravou kráľovnej práve stal. Napokon, keďže pochovať kráľovnú bez hlavy nebolo možné, po jej smrti jej hlavu na krk naspäť prišili.

Alžbeta a „zlatá doba“. Bola to zlatá doba, ako tvrdí názov filmu? Už citovaný Maurois vo svojich Dejinách Anglicka píše o „neľútostnom fanatizme kráľovnej Alžbety“, Bellocom citovaný Thorold Rogers zase, že úroveň blahobytu v tom čase upadala, mestá sa zmenšovali a pôda sa vo všeobecnosti menej kultivovala. Môžeme podobné obdobie nazývať zlatou dobou? Nuž, ako pre koho.

Pravda, bola to doba Williama Shakespeara a vzostupu divadla. Ústredným procesom druhej polovice 16. storočia však bolo stabilizovanie nových majetkových pomerov. A práve títo noví zbohatlíci kontrolovali dvor aj krajinu. Išlo prirodzene o ľudí „nových milionárov“ ako ich nazýva Belloc, ktorí získali cirkevné majetky. Pochádzali síce zo strednej triedy, ale práve v tom čase získali svoje šľachtické tituly, a keďže anglický panovník nemal s výnimkou osobnej stráže žiadnu stálu armádu, práve oni mali v rukách reálnu hospodársku aj politickú moc. Šampiónom tejto novej spoločenskej triedy bol William Cecil (neskorší lord Burghley), ktorý bol kardinálom Richelieu anglickej politiky a ovládal Alžbetu, zbor poradcov, obchod a morských pirátov. Meno herca, ktorý ho vo filme hrá, sa nedozviete, pretože táto postava vo filme úplne chýba. Namiesto nej má pozíciu prvého radcu Cecilov podriadený Walsingham, no aj jeho charakter je vykreslený „málinko“ priaznivejšie.

Alžbeta vs. náboženstvo. Aký bol Alžbetin vzťah k viere a osobitne k starej rímskokatolíckej viere? Vo filme vidíme jej pravidelné návštevy kostola, nie sv. omše či bohoslužby, ale samostatnej návštevy a chvíľky piety, osobnej modlitby. Autor nám tak ponúka rozpor osobnej viery (Alžbeta) s vierou inštitucionalizovanou (katolíckou), so všetkými ružencami a latinským rítom. Belloc sa domnieva, že jej osobný vzťah k viere bol dôsledkom jej zlého zdravia, jej neschopnosti mať deti a vôbec istého duševného utrpenia, ktorým prešla v detstve a mladosti. Viera, obzvlášť osobná modlitba, bola pre ňu istým útočiskom, zdrojom nádeje, pokoja. Hoci stála za popravou mnohých katolíckych kňazov a veriacich, odmietla samú seba nazývať „Kristovým vikárom a najvyššou hlavou Cirkvi na zemi“, ako sa nazýval jej otec, odmietala sa stretať s manželkami anglikánskeho kléru, dokonca chcela vyslať svojich emisárov na cirkevný koncil. Jej príklon k novej viere bol teda politickým, nie náboženským rozhodnutím a niektoré jej kroky môžu svedčiť o tom, že o jeho správnosti aj pochybovala. V každom prípade tak ako Anglicko ani ju samotnú, hoci bola pápežom exkomunikovaná, nemožno vidieť v čisto „anglikánskych farbách“: zápas o novú vieru stále prebiehal a v prípade iného historického vývoja mohol úplne inak dopadnúť.

Alžbeta vs. kalvinizmus. Vo filme nie sú zobrazené viaceré historicky dôležité faktory, ale azda najviditeľnejšia je absencia protestantského puritanizmu, Johnom Knoxom importovaného kalvinizmu. Boli to totiž práve kalvínski puritáni, kto v porovnaní s katolíkmi pôsobili ako fundamentalisti. Ich tuhý výklad Biblie, potlačenie rozumu, tradície a vzťah k násiliu je toho jasným dôkazom. Puritanizmus sa pritom v Anglicku a najmä Škótsku prudko rozširoval a kráľovná Alžbeta (podobne ako Mária Stuartová) tomu rôzne čelila; vo filme však tento rozmer úplne chýba. Azda kvôli tomu, aby sa nenarušila zrozumiteľná antikatolícka os celého príbehu a režisérov odkaz pre súčasnosť.

Alžbeta vs. Filip II. Španielsky. Podľa filmu nepriatelia a úhlavní rivali na život a na smrť. Realita? Bol to práve Filip, kto pomohol Alžbete na anglický trón: dynastické prepojenie Anglicka a Francúzska by totiž ohrozovalo vtedy dominantné Španielsko, a keďže jeho hlavným mocenským rivalom v Európe boli Francúzi, rozhodol sa podporiť Alžbetu. Filip podporoval aj jej šedú eminenciu – Williama Cecila, ktorý sa však proti nemu následne obrátil. Napokon, Anglicko bolo slabé a Španielsku stačilo, keď nestálo proti nemu. To sa postupom času stále menilo, keďže Alžbeta (a obzvlášť William Cecil) podporovali pirátov, z ktorých sa v 16. storočí, ako to napísal istý historik, „stali vlastenci, obhajcovia národných záujmov“. Neznamená to, prirodzene, že prestali lúpiť, kradnúť či podieľať sa na obchode s otrokmi. Len ich účel svätil prostriedky. Keďže hlavným cieľom anglických pirátov boli španielske záujmy (Španieli vtedy vďaka svojim talianskym provinciám kontrolovali Stredozemné more, ale aj povodie Rýna a s tým spojený obchod a, samozrejme, obchod koloniálny), postupne sa tým zhoršovali ich vzťahy. Potom, čo bola popravená právoplatná následníčka trónu Mária Stuartová, najsilnejší katolícky panovník v Európe nemohol zostať mlčať. Zrážka Španielska a Anglicka mala teda v porovnaní s filmom iné kontúry. V prvom rade Španielsko so svojím vplyvom exportovalo do sveta nielen svoju moc, ale aj medzinárodné právo, založené na rešpekte k prirodzenému právu pohanských národov, a v zásadných imperiálnych sporoch (ako napr. s Portugalskom) sa odvolávalo na arbitra, ktorým bol pápež. Anglicko bolo teda z pohľadu Španielska vedľajšia, menej podstatná mocnosť. Film to nezobrazuje verne: postavenie Francúzska ignoruje a význam Anglicka, ktoré má ešte k imperiálnej veľmoci ďaleko, povyšuje.

Zhrnutie. Nový film Kráľovná Alžbeta: Zlatý vek nie je historickým filmom. Dejiny sú pre režiséra iba kulisy, aby na ich pozadí rozohral spor, ktorý sám rieši v súčasnosti. Ignorovanie Francúzska a kalvinizmu v prvom rade a posunuté vnímanie Alžbety, jej dvora (William Cecil), Márie Stuartovej či katolíckeho Španielska robia z tohto filmu ahistorický paškvil. Vyniká jedine protináboženskosťou, osobitne protikatolíckosťou. Hovorí sa, že protikatolicizmus je antisemitizmom intelektuálov. Neviem, či režisérov a producentov historických filmov možno považovať za intelektuálov, ale pokiaľ ide o ich vzťah ku katolicizmu, nesprávajú sa inak. Že si to slovenská filmová kritika nevšimla, netreba azda ani dodávať.