Paradox ako exultet

Číslo 4/2007 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 3451
 

Úžas, radosť a paradoxy života v diele G. K. Chestertona
Vybral a preložil Alexander Tomský
Karmelitánske nakladateľstvo Kostelní Vydří, 2007

„(Chesterton) veselo a z plného hrdla velebil veci, ktoré patria medzi päť slivák obyčajného ľudského života, ako je domov, viera, demokracia, spoločenský poriadok a dôvera. Ako kúzelník, ktorý vyťahuje králiky z klobúka: najvážnejšie pravdy, najvznešenejšie výzvy vysýpal zo svojho hravého a láskavého humoru; bol to šantiaci filozof, ktorý metal kotrmelce zo samej radosti, že má dočinenia s pravdou a vážnosťou nesmrteľnej človečiny.“

Karel Čapek

Keď sa mi do rúk dostala ďalšia publikácia s textami jedného z mojich najmilších autorov, potešil som sa. Kniha navyše vzbudzovala dráždivé očakávanie: na jednej strane veľmi lákavý podnadpis „Úžas, radosť a paradoxy života v diele G. K. Chestertona“, ktorý sľuboval čísi analytický prístup k dielu tohto velikána. Na druhej strane – s výnimkou úvodu od Alexandra Tomského – absencia autora, ktorý by Chestertona analyzoval. Napokon sa ukázalo, že kniha je súhrnom vybraných citátov z Chestertonových diel. Dobre teda: môže byť!

Kapitolky sú zoradené tematicky: Krajina detstva, dávny svet úžasu, Tradícia, Pravda a morálka, Skepsa, veda a myslenie, Pokrok, Politika, Kultúra s spoločnosť, Láska, ženy a manželstvo, Islam, Umenie a literatúra, Rozum, viera a náboženstvo a ďalšie. Každá z týchto kapitoliek obsahuje súhrn citácií na danú tému z rôznych Chestertonovych textov. Kniha by mohla mať aj popularizačný podnadpis „Best of G. K. Chesterton“...

Z tohto riešenia však mám tak trochu zmiešané pocity: na jednej strane mi kniha ponúka súhrn brilantných myšlienok a formulácií, takže som sa pri jej čítaní svojim spôsobom vynikajúco bavil – a výroky v nej obsiahnuté ma skutočne povzbudili vo viere. Na strane druhej však takto „predžutému“ Chestertonovi chýba „ťah na bránu“. Chesterton totiž nie je len brilantným glosátorom (ako by sa mohlo podľa knihy zdať). Chesterton dokáže vybudovať pozoruhodné tematické oblúky, obdivuhodné filozofické celky, je rovnako majstrom skratky, ako aj veľkoryso koncipovaných foriem. Napríklad Ortodoxia (ktorá je extraktom jeho názorov, postojov, nazerania na svet) je majstrovsky rozpracovanou kompozíciou, ktorej oblúk autor vybudoval z dvoch tematických jadier: zdravý ľudský rozum a pravá kresťanská viera (ako dve navzájom prepojené, prenikajúce sa a s ničím iným nezameniteľné entity). Túto druhú stránku jeho originálnej osobnosti však kniha s takouto štruktúrou nemôže vôbec postrehnúť.

Citáty, ktoré sú vytrhnuté z kontextu mnohých Chestertonových diel, okrem toho budia tak trochu podozrenie: keď si pozrieme zoznam kapitoliek s veľmi širokým tematickým záberom – ak by sme Chestertona nepoznali – poľahky upadne tento Obranca viery do podozrenia, že je „odborníkom na všetko“, čo by bolo neklamným príznakom podvodu a majstra by to postavilo do svetla, ktorý by som asi ťažko niesol... Až pozorné čítanie textov nás uistí, že s takýmto problémom tu, našťastie, nemáme dočinenia. Chestertonov deocentrizmus je totiž tým príslovečným pevným bodom, podľa ktorého autor s fascinujúcou slobodou hýbe všetkými témami. Toto zakotvenie (a miera jeho inteligencie, ktorá mu diktuje také formulácie, aby pri dotyku s rozmanitými témami nepochybil) dáva všetkým nastoleným témam jednotiaci zmysel.

Ak by sa ma niekto spýtal, čo je ústrednou osou knihy, odpovedal by som: paradox. (túto skutočnosť ostatne avizuje už podnadpis knihy). Paradox je pre Chestertona nielen objektom, ale aj metódou pozorovania. Vysvetlím: Chesterton vytrvalo poukazuje na to, že paradox je v našom živote všadeprítomný a zároveň dokazuje, že práve paradox je odrazom Božej existencie a Božieho pôsobenia vo svete. Človečenstvu zajatému v obmedzenom nazeraní na svet (myslím tu na obmedzenie dedičným hriechom) sa existencia Božej prítomnosti a Božieho milosrdenstva môže javiť práve ako paradox. Kľúč takéhoto paradoxu možno charakterizovať takto: vo svete, ktorý každodenne vnímame ako nedokonalý, unavujúci a deprimujúci, vo svete, ktorý každou minútou oslabuje našu nádej v definitívny dobrý koniec na konci vekov, sa akákoľvek zásadná dobrá správa („napríklad – Boh je tu, Boh je Pán, sme stvorení pre spásu“) javí ako paradox (protirečenie hraničiace s nezmyslom). V tomto smere je pre Chestertona paradox objektom pozorovania (paradox ako obraz Božích vecí v sekulárnom svete), ale aj metódou pozorovania (paradox ako cesta k Božiemu). U Chestertona teda môžeme hovoriť o „metóde paradoxu“, ktorá sa ukázala byť fascinujúcou (a zábavnou) cestou za Božími vecami.

Uznávam, že kniha, ktorú tu recenzujem, ponúka vo svojom „best of“ výbere takú koncentráciu paradoxov, ktorá mi umožnila uvedomiť si, nakoľko až je postavenie paradoxu v Chestertonovej tvorbe jedinečným a nenahraditeľným. Paradox je pre Chestertona dobrodružnou cestou „naspäť k Bohu“. Cestou natoľko objavnou a zábavnou (pretože každý dobrý paradox obsahuje napätie zápletky a vyvrcholenie v pointe – tak ako každá dobrá anekdota), že pre Chestertona a pre jeho čitateľov sa metóda paradoxu stáva zdrojom eruptívnej radosti (tej radosti, ktorá je spojením oslobodzujúceho smiechu s vedomím, že zlé očakávania od života môžu byť v definitívnom zmysle iba chimérou) a fascinácie z tohto oslobodzujúceho poznania.

Paradoxom je však aj samotné Chestertonovo postavenie v spoločnosti jeho súčasníkov i v tej dnešnej. Tento katolícky intelektuál sa nemorí v tvrdej lopote ako zlatokop najvyšších právd. Jeho pokáním nie je úmorné hľadanie: jeho pokánie spočíva v radosti zo slobody radosti. Je to pokora dieťaťa šťastného zo zistenia, že jeho otec naozaj existuje a neskonale ho miluje. Chesterton sa stal prorokom deformácií modernej spoločnosti, no je jedným z mála mysliteľov, ktorí v nich dokážu zhliadnuť potenciál „šťastnej viny“ z veľkonočného exultet.

A na záver ešte jeden paradox: dnešná ateistická konzumná spoločnosť orientuje všetko úsilie na dosiahnutie šťastia v akejkoľvek podobe: a preto neustále zápasí s jeho nedokonalosťou a prchavosťou. Chesterton si z pozície ortodoxného katolíckeho mysliteľa zabezpečil ohromnú výhradu: trvalý smiech z radosti.

Pokiaľ som aj vyššie spomenul problém, ktorý je daný výberom krátkych úryvkov z Chestertonových textov (že totiž pri takej metóde výberu nevyznie Chestertonova schopnosť budovať veľké filozofické celky), uznávam, že je tu aj pozitívna stránka takéhoto prístupu: kto sa s Chestertonovou tvorbou ešte nestretol, kniha môže naňho pôsobiť ako výborná „upútavka“.

Knihu si určite prečítajte.