Právo, sloboda a zákon

Číslo 4/2007 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 4049
 

Bruno Leoni: Právo a svoboda a Frédéric Bastiat: Zákon. Liberální institut, Praha 2007

Právo a ekonómia dnes predstavujú pre väčšinu ľudí dva rozdielne svety a pre odborníkov dve prísne oddelené disciplíny. Už desaťročia pritom existuje snaha o ich prepojenie. Presnejšie povedané opätovné prepojenie. Pre klasických mysliteľov bolo totiž spojenie práva, ekonómie a filozofie prirodzené. Právo i ekonómia totiž sledujú rovnaký cieľ: nájsť spôsob, akým ľudia môžu žiť v mieri a prosperite.

Bruno Leoni patrí medzi „otcov zakladateľov“ disciplíny spájajúcej ekonómiu a právo. Sám bol predovšetkým právnikom a politickým filozofom. Zároveň sa zaujímal o ekonómiu a udržoval kontakt s poprednými liberálnymi ekonómami svojej doby, napríklad s Ludwigom von Misesom, či F. A. Hayekom. V novembri uplynulo štyridsať rokov od Leoniho násilnej smrti. České vydanie jeho textov má byť poctou tomuto významnému bádateľovi.

Základom Leoniho analýzy je sloboda. Už od začiatku narážame na problém rôznej interpretácie tohto pojmu. Slobodu nemožno jednoducho v myšlienkach uchopiť ako napríklad trojuholník v matematike. Je to niečo, čo ľudia považujú za zmysel svojho života, niečo, za čo sú ochotní bojovať. Slobodu „zachovávame“, „strácame“ alebo „obnovujeme“. Asi nikto nepovie, že „strácame“ alebo „obnovujeme“ trojuholník, a zrejme nikto by za trojuholník nechcel umrieť.

Ľudia prisúdili slobode rôzne významy, ktoré sú často vzájomne nezlučiteľné. Leoni chápe slobodu ako absenciu donútenia, ktoré je protikladom slobody. Sloboda však neznamená úplnú neprítomnosť donútenia. V niektorých prípadoch musia byť určití ľudia donútení (napríklad lupiči alebo vrahovia), aby bola zachovaná sloboda ostatných. Leoni súčasne odmieta pojem „slobody od nedostatku“, ktorý sa nevyhnutne musí dostávať do konfliktu s jeho konceptom.

Sloboda a donútenie sa dnes „stále viac krútia okolo legislatívy“. Ľudia všeobecne nechápu, že zmeny v role zákonodarstva nie sú podmienené technologickým vývojom. Rastúci význam zákonodarstva považuje Leoni za tichú revolúciu v názoroch na jeho skutočnú funkciu. Preto v krátkych exkurziách do histórie práva ukazuje, že súčasné pojatie legislatívy nebolo v minulosti bežné, ale predstavuje akúsi deviáciu.

Panstvo práva znamená všeobecnosť, rovnosť a určitosť práva. Najmä posledný bod je dnes problémom: podľa Leoniho máme v skutočnosti od právnej istoty veľmi ďaleko. Legislatíva je vždy istá v tom zmysle, že je presná a poznateľná, pokiaľ je v platnosti. Nikto si však nemôže byť istý, že dnes platná legislatíva bude platná aj zajtra. Zákonodarná moc môže kedykoľvek zasiahnuť do nášho života.

Problém právnej istoty a neistoty nie je v dejinách nový. V situácii podobnej dnešku sa nachádzali starí Gréci. Preto postupne zaviedli náročný postup schvaľovania zákonov, v ktorom predkladateľ musel obhájiť svoj návrh oproti starším normám. Navyše zaň niesol zodpovednosť, a pokiaľ sa preukázalo, že jeho návrh obsahuje vážne nedostatky, mohol byť odsúdený na pokutu alebo až na trest smrti.

Rímske právo, predovšetkým občianske právo, bolo tvorené iným spôsobom. Bolo to právo právnikov, ktorí riešili jednotlivé problémy. Za tisíc rokov bolo zákonodarcami prijatých len asi 50 noriem týkajúcich sa občianskeho práva. Dielo rímskych právnikov bolo nakoniec spísané cisárom Justiniánom, aby sa opäť stalo právom právnikov (Juristenrecht) v stredoveku a na počiatku novoveku. Legislatíva (zákonníky) prijímané v 19. storočí boli – stále v rovnakej tradícii – pokusom o kompiláciu existujúcich pravidiel.

Dnešné právo je odlišné. Legislatíva sa podľa Leoniho stále viac stáva prejavom vôle náhodných väčšín v zákonodarnom zbore. Funkciou predpisov nie je stanoviť, čo je právom na základe dlhodobého vývoja, ale čo by právom malo byť. Legislatíva sa začína podobať diktátu, ktorý víťazné väčšiny uvaľujú na menšiny. Paradoxom našej doby je, že nás riadia ľudia nie preto – ako to tvrdila aristotelovská teória –, že nás neriadi zákon, ale práve preto, že ním riadení sme. Nakoniec čelíme právnej vojne „všetkých proti všetkým, vedenej pomocou legislatívy a zastupovania“.

Bruno Leoni je skeptický k zastupiteľskej demokracii. Dobre predvída problémy, ktoré neskôr opísali teoretici verejnej voľby. Uznesenia víťaznej väčšiny sa stávajú rozhodnutiami celej skupiny. Hlasy porazených vychádzajú nazmar. To ostro kontrastuje so situáciou na slobodnom trhu, kde každý dolár prinesie svojmu majiteľovi úžitok. Leoni preto navrhuje obmedziť pôsobnosť skupinovej voľby. Tam, kde nie je nutné skupinové rozhodnutie, je lepšie ponechať voľbu jednotlivcom.

Existuje zásadný rozdiel medzi právom právnikov a dnešnou legislatívou tak, ako medzi centrálnym plánovaním a slobodným trhom. Žiaden centrálny plánovač nemôže objektívne poznať situáciu na trhu, a preto plánovaná ekonomika nemôže fungovať. Rovnako žiaden zákonodarca nedokáže, bez trvalej spolupráce všetkých zúčastnených, ustanoviť pravidlá, ktorými sa ľudia musia riadiť vo vzájomných vzťahoch.

Na druhej strane právnici rozhodujú len spory ľudí, ktorí ich o to požiadajú. Podobne ako na trhu ich rozhodnutia sa týkajú len dotknutých strán. Ich „moc“ je veľmi obmedzená a tak, ako jeden kupujúci alebo predávajúci nemôže poškodiť celý trh, ani jeden právnik alebo sudca nemôže poškodiť celý právny systém. Leoni vyvodzuje podstatný záver: „Existuje viac než analógia medzi trhovou ekonomikou a decentralizovane tvoreným právom právnikov, rovnako ako existuje viac než analógia medzi plánovanou ekonomikou a legislatívou.“

Kniha Právo a svoboda je spojením viacerých textov. Okrem hlavného textu o slobode a práve, ktorého myšlienky boli predstavené, obsahuje texty o práve a politike a niekoľko textov k ekonomickým otázkam. Leoni výborne analyzuje mnohé problémy demokratickej politiky a verejnej voľby. V ekonomických textoch sa zapája do veľkej diskusie svojej doby o probléme ekonomickej kalkulácie v plánovanej ekonomike, prináša ekonomicko-právny pohľad na problém monopolov a stávky v Taliansku.

Vhodným dodatkom knihy je práca Frédérica Bastiata Zákon. Tento klasický text liberálneho myslenia pripomína, že Leoniho pohľad na právo nie je nijako nový ani revolučný. Bastiat v ňom identifikuje správny účel zákona a poukazuje na jeho zvrátenie. Zvrátením zákona je legálna lúpež, teda situácia, keď zákon jedným berie, čo im patrí, a dáva to druhým. Príčinami zvrátenia zákona sú „tupá hrabivosť a falošná dobročinnosť“. Napokon, o dopadoch socializmu na spoločnosť netreba na Slovensku veľa rozprávať.

Bruna Leoniho i Frédérica Bastiata spája predovšetkým dôvera v ľudí, ktorí – ak budú mať slobodu – dosiahnu mier a prosperitu skrze právo. Sám Bastiat uzatvára svoju esej týmito slovami: „A teraz, keď už zákonodarcovia a dobrodinci tak neúspešne zaviedli do spoločnosti toľko systémov, prečo neskončia tam, kde mali začať: zavrhnutím všetkých systémov? Nech vyskúšajú slobodu, pretože sloboda je dôkazom viery v Boha a Jeho dielo.“

Spojené vydanie kníh Právo a svoboda a Zákon v českom preklade stojí za pozornosť slovenského čitateľa.

Autor je absolventom politológie a študentom ekonómie na VŠE v Prahe.