Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako sme sa stali osamelým davom

Číslo 4/2007 · Ľuba Heinzlová · Čítanosť článku: 3334
 

David Riesman, Nathan Glazer, Reuel Denney: Osamelý dav. Kalich, Praha 2007

David Riesman bol na poli sociológie neobvyklý zjav. Začínal ako právnik, k sociológii sa dostal až neskôr. Preslávil sa svojimi brilantnými postrehmi, priliehavými metaforami, rovnako ako neobvyklou skromnosťou v akademickej aj pedagogickej činnosti. Nenavštevoval ani doktorandské štúdium sociológie, napriek tomu napísal (s prispením svojich kolegov Glazera a Denneyho, ktorí mu pomáhali predovšetkým s terénnym výskumom) jednu z najpredávanejších i najcitovanejších kníh v sociológii: Osamelý dav.

David Riesman sa vo svojej klasickej práci z roku 1950 zaoberá porovnávaním troch rozličných spoločenských organizácií. Spoločnosť delí na tradične riadenú, vnútorne riadenú a vonkajškovo riadenú. Kritériom pre toto rozdelenie sa pre neho stáva spôsob, akým spoločnosť zabezpečuje konformitu svojich členov. V tradične riadenej spoločnosti, akou bola západná civilizácia v období stredoveku, je podľa Riesmana vyžadovaná úplná podriadenosť jednotlivca skupine, reprezentovanej rodinou a komunitou. Pravidlá a normy správania, hlboko zakorenené v rodinných tradíciách a obyčajoch, boli takmer nemenné. Jedinec nebol vedený k tomu, aby vnímal seba samého ako individuálnu bytosť, ale ako súčasť dlhého reťazca svojich predchodcov a nasledovníkov.

Tento typ spoločenského usporiadania sa začal štiepiť v období reformácie, industriálnej revolúcie a nástupu moderných demokracií. Vnútorne riadená spoločnosť ranej modernity vytvára potrebnú konformitu prostredníctvom ranej socializácie, keď vštepuje jednotlivcovi želané vzory správania, spojené s individualizmom v chápaní Maxa Webera. Prijaté hodnoty predstavovali podľa Riesmana zdroj orientácie počas celého života. Na rozdiel od tradične riadenej spoločnosti tieto ideály nesprostredkovávalo jednotlivcovi širšie príbuzenstvo. Rozvetvenú rodinu totiž vystriedala nukleárna rodina s priamejším vplyvom rodičov na deti.

Vo vonkajškovo riadenej spoločnosti polovice dvadsiateho storočia, keď kniha vznikala, je konformita zabezpečovaná neustálym pozorovaním a napodobňovaním rovesníkov a mediálnych produktov, v dospelosti zasa kopírovaním prchavých spoločenských trendov alebo dočasných módnych výstrelkov. Vplyv rodičov je minimálny. Už v detstve musí jednotlivec prijať autoritu verejnej mienky nad svojimi názormi. Dôraz je kladený na prispôsobenie svojich preferencií vkusu skupiny, na zdieľanie súkromia so skupinou. Riesman prenikavo a zároveň zrozumiteľne analyzuje charakter davovej orientácie človeka, naznačenej niekoľko rokov pred ním napríklad Vzburou davov (1) od José Ortegu y Gasseta. Na rozdiel od neho neprináša plamennú kritiku, ale snaží sa tieto nové fenomény vnímať v neutrálnejšom svetle a zdokumentovať ich na príkladoch z bežného života.

Veľmi presná je Riesmanova analýza dominujúcich médií jednotlivých spoločností. Nesústreďuje sa len na vzory, aké prinášali; predmetom jeho skúmania sa stáva aj spôsob ich percepcie. V tradične orientovanej spoločnosti dominovali archetypálne príbehy, ktoré sa odohrávajú v symbolickom univerze a sú zdieľané v rámci komunity. Neskôr ich nahradila literatúra. Okrem spôsobu vnímania sa zmenil aj charakter rozprávania – dominovali silne individualistické príbehy propagujúce hodnoty poctivosti a úsilia. Vo vonkajškovo riadenej spoločnosti sa príbeh opäť stáva predmetom skupinovej percepcie, nie však v kruhu rodiny, ale medzi rovesníkmi. Charakteru rozprávania dominuje prispôsobenie sa okoliu, ktoré sa prejavuje u protagonistov príbehu aj u jeho prijímateľov.

Riesman veľmi trefne porovnáva vnútorne a vonkajškovo riadenú spoločnosť podľa jej prístupu k práci a voľnému času. Pre vnútorne riadené spoločnosti bola charakteristická cieľavedomosť, svedomitosť, usilovnosť. Vnútorne riadený jednotlivec hľadal naplnenie prostredníctvom zdokonaľovania svojich remeselných zručností. Súkromná sféra bola striktne oddelená od pracovnej, pracovné vzťahy neprenikali do osobného života ani nezískavali neformálny charakter. V privátnej sfére sa odrážali rovnaké hodnoty, predovšetkým disciplína a uprednostňovanie dlhodobých cieľov.

Vonkajškovo riadený jednotlivec, naopak, pristupuje k práci ako k voľnému času. Prácu vníma ako hru, vidí v nej príležitosť rozvíjať predovšetkým svoje sociálne, nie pracovné kompetencie. Dôležitejšie ako remeslo sa stáva personálny manažment. Cení sa schopnosť vychádzať s ľuďmi, zapadnúť do tímu, byť citlivý k potrebám iných. Riesman kritizuje falošnú personalizáciu pracovných vzťahov, ktorú vníma ako povrchnú. Veľmi priliehavo tvrdí, že práve táto „povinná“ pracovná sociabilita vytvára ilúziu sociálnych kontaktov a bráni jedincom uvedomovať si svoju skutočnú osamelosť. Jeho pozorovania sú ešte cennejšie dnes, keď sa povrchné formy sociálnych kontaktov stali takmer neoddeliteľnou súčasťou pracovnej sféry spoločnosti, v ktorej sa zakorenili, a rozpínajú sa do celej spoločnosti.

Riesman neidealizuje ani jeden z moderných socializačných modelov, poukazuje aj na ich deformácie. V ére vnútorne riadenej spoločnosti bolo hrozbou pre jednotlivca sklamanie a frustrácia z neschopnosti dosiahnuť vysoké ciele, ktoré boli do neho naprogramované v ranom detstve. Prehnaná prísnosť vo vzťahu k sebe samému mu bránila dopriať si to, po čom túžil. Ak si však dokázal tieto pocity uvedomiť, získal priestor pre vytváranie vlastných ambícií a cieľov, ktoré mu dovoľovali oslobodiť sa od spoločnosti zošnurovanej rigidnými pravidlami.

V dnešnej, vonkajškovo riadenej spoločnosti považuje Riesman, veľmi pravdivo, dosiahnutie vnútornej nezávislosti za omnoho ťažšie. Jednotlivcovi totiž chýba vedomie vlastnej hodnoty, nedokáže sám sebe porozumieť natoľko, aby dokázal vnímať vlastné potreby alebo záujmy. Preto je neustálym zajatcom túžby zapadnúť do kolektívu, mať s ním identické priania a záujmy. Odlišnosť znamená mučivú samotu, ktorú takýto jednotlivec nedokáže uniesť. V úzkosti z možnej straty priazne referenčnej skupiny, ktorú Riesman pripísal vonkajškovo riadenému človeku, sa zrkadlí počiatok narcistickej orientácie západnej spoločnosti, na čo vo svojej brilantnej práci The Culture of Narcissism (2) o tridsať rokov neskôr poukázal americký sociológ Christopher Lasch.

Riesman sa svoje chápanie vnútorne a vonkajškovo riadenej spoločnosti pokúša aplikovať aj na oblasť politiky. Veľmi presne analyzuje rozdiely politického štýlu medzi predstaviteľmi vnútorne a vonkajškovo orientovaných politikov. Prvým prinášala politický úspech jasná vízia, cieľavedomosť či rozhodnosť. Naopak, súčasní predstavitelia moci získavajú voličov pomocou šarmu, uvoľnenosti, zdanlivej úprimnosti. Ľudia nehľadajú lídra, hľadajú projekciu vlastnej potreby blízkosti, ktorú nedokážu nájsť vo svojom súkromnom živote. I keď v dnešnej dobe sa tieto pravdivé slová pomaly stávajú omieľaným akademickým klišé, pred polstoročím boli Riesmanove analýzy politických predstaviteľov inovatívne a prekvapivé.

Menej nazerania preukazuje pri probléme mocenského usporiadania spoločnosti. Riesman vychádza z predstavy, že politická moc sa rozštiepila medzi početné záujmové skupiny, ktorých vzájomné pôsobenie bráni výraznejším politickým zmenám. Z tohto dedukuje neexistenciu dominantnej alebo vládnucej triedy. Týmto výkladom sa Riesman jasne odlišuje od svojich súčasníkov, napríklad od Charlesa Wrighta Millsa, ktorý venoval skúmaniu mocenskej štruktúry spoločnosti väčšinu svojho teoretického diela. Riesmanov výklad spochybňujú nielen diela mnohých významných teoretikov, ale najmä samotný politický vývoj. Zatiaľ čo iní sociológovia prikladajú otázke moci prehnaný význam, Riesman ho podceňuje. Jeho predpoklad, že mocenská štruktúra spoločnosti sa do veľkej miery vyparila, sa jednoducho nenaplnil.

Riesmanova kniha napriek svojej nespochybniteľnej akademickej hodnote nepoužíva výlučne vedecký jazyk. Autor sa vyhýba odborným termínom, namiesto nich volí priliehavé laické pomenovania. Svoj jazyk často obohacuje obratnými metaforami, ktoré jeho výklad ozvláštňujú, oživujú a pomáhajú čitateľom lepšie pochopiť jeho kľúčové state. Jeho práca sa vyznačuje sviežosťou, zrozumiteľnou, čitateľnosťou.

Riesman sa neopiera o teoretické konštrukcie, ale o presné empirické pozorovanie sociálnej reality. Spoločenské fenomény sa pokúša vidieť v objektívnom svetle, pristupuje k nim bez predsudkov. Namiesto lacného moralizovania mnohých kritikov súčasnej spoločnosti nachádzame v jeho práci snahu o porozumenie kladom i záporom hodnoteného javu. Nevyhýba sa ani kritike problematických aspektov, snaží sa však, aby bola triezva a dobre premyslená. Svoje tézy formuluje s neobvyklou pokorou, v jeho práci sa zrkadlí hlboká úcta k prácam jeho kolegov a predchodcov. Skromnosť však v tomto prípade nie je celkom na mieste. Riesmanovi sa podarilo nielen neobvykle presne opísať charakter Ameriky polovice dvadsiateho storočia, ale zároveň vystihnúť tie javy, ktoré – vo viac či menej pozmenenej podobe – pretrvali a rozšírili sa do celej západnej spoločnosti. I keď nie vo všetkých oblastiach sociálnej reality sa prejavuje rovnaké porozumenie, ako celok je jeho analýza neobvykle prínosná a inšpirujúca.

Riesman totiž dokáže bežné spoločenské javy osvetliť novým spôsobom. Práve preto sa mu darí dosiahnuť cieľ, ktorý si vytýčil: nechať vyklíčiť semienko pochybnosti o súčasnom charaktere spoločnosti aspoň v niektorých jej členoch.

Autorka študuje masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.


(1) ORTEGA Y GASSET, José: Vzbura davov. Bratislava : Remedium, 1994.
(2) LASCH, Christopher: The Culture of Narcissism. American Life in an Age of Diminishing Expectations. London : W.W. Norton & Co., 1979.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.