Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hlinka a Černová v beletrii

Číslo 4/2007 · Imrich Gazda · Čítanosť článku: 3127
 

Anton Lauček: Andrej. Fragment zo života. Ján Šindléry – TESFO, Ružomberok 2007

Anton Lauček: Cez utrpenie. Ján Šindléry – TESFO, 3. vydanie, Ružomberok 2007

Tohtoročná jeseň ukázala, že na Slovensku máme odborníkov na Hlinku viac ako dosť. Osobne by ma zaujímalo, odkiaľ títo hlinkoznalci čerpajú informácie. Za osemnásť rokov u nás totiž vyšla len jediná útla monografia venujúca sa postave liptovského kňaza (1) a jedna rozsiahlejšia o Černovej (2). Pozoruhodnou skutočnosťou je, že vďaka černovskému spisovateľovi Antonovi Laučekovi (člen Klubu nezávislých spisovateľov) sa počet monografických a beletristických diel inšpirovaných týmito témami vyrovnal.

Hoci Laučekova kniha Andrej nie je románom zachytávajúcim celý život Andreja Hlinku, ale len novelistickým fragmentom zo života, ktorý opisuje jeho detstvo a mladosť, má potenciál predstaviť Hlinku konečne nielen ako subjekt (dnes už len objekt) politického súperenia, ale najmä ako človeka. Laučekovou výhodou je, že ako Černovčan môže bytostne prežívať genius loci tejto výnimočnej dolnoliptovskej dediny, ktorá si dodnes uchovala duchovné poklady minulých storočí. „Po západe slnka sa grúne začali vyklepávaním ozývať jeden druhému, gazdovia kuli kosy, aby boli nachystané na podvečerné alebo raňajšie kosenie. Od štálov k ceste schádzali ženy s poloprázdnymi plachietkami na chrbtoch. Ešte za vidna im treba dôjsť domov, stihnúť podojiť a nakŕmiť statok.“ V Laučekových knihách, ako už pripomenuli iní recenzenti (J. Lenčo, M. Žilková), sú zreteľné tri vyvážené roviny: etnografická, jazyková a historiografická. Autor veľmi farbisto opisuje dedinský život zo začiatku 20. storočia, lokálne názvy, ktoré sa v Černovej používajú dodnes (Krstá hora, Hrdoš), ľudové zvyky aj dedinské povery (zmokovia, hlasy mŕtvych), ktoré deju dávajú mystifikačný rozmer s nádychom magického realizmu.

Smrť v zrkadle

Práve jedna zo starých povier slúži Laučekovi ako odrazový mostík pri rozbiehaní deja v knihe Andrej. Keď v dome ktosi zomrel, domáci pozakrývali všetky zrkadlá, aby v nich nevideli smrť. Kto by ju totiž uvidel, do roka by zomrel. „Hlinkovie Mariena, päťdesiatnička s vysokým čelom a vľúdnymi priezračnými očami, máličko nižšia a trošku pri sebe, bola birmovnou materou najmladšej z Jazorníčiek.“ Keďže tým zomrel otec, Mária Hlinková – matka Andreja Hlinku – sa vybrala k zosnulému pomodliť sa, ako to je zvykom aj dnes, ruženec. V dome mŕtveho jej prišlo zle, tak sa išla napiť do kuchyne. „Položila hrnček naspäť na poličku armarije, privrela na nej pootvorené spodné dvierka a napravila lyžice na držiakoch. Vtedy ľanový uterák zo zrkadla skĺzol. Nevdojak doň nazrela. Veď v miestnosti nie je sama! Ako to, že si nevšimla?! Za ňou sa mrví nejaká žena. Oblečená rovnako, len vyzerá chudšia, s plochou hruďou a kostnatými plecami. Nevidno jej do tváre, vdovskú šatku má stiahnutú celkom do čela. Vari až príliš.“ O rok Mária Hlinková zomrela. Syn Andrej je vtedy už bohoslovcom v spišskokapitulskom seminári, kde absolvuje exercície, duchovné cvičenia pred kňazskou vysviackou, kvôli ktorým sa nemôže zúčastniť ani na pohrebe.

To je však už záver knihy. Predtým sa čitateľ zoznamuje s nepoznanou časťou Hlinkovho životopisu. „Hlinkovci bývali v podpivničenom poldome s vysunutou strmou strechou a dvoma oblokmi do ulice. (…) Starý Andrej Hlinka býval úradským, mával slovo v obci a netrochárčil. Pri početnom potomstve sa musel obracať. Roľníčil, pltníčil, rybárčil.“ Historické fakty, ktoré si autor osvojil počas historického výskumu a z rozprávania pamätníkov (historiografická rovina), citlivo kombinuje s literárnou fikciou. Pri rozprávaní využíva dolnoliptovskú slovenčinu s množstvom archaických termínov, ktoré v Andrejovi zhromaždil do prehľadného slovníka v závere knihy (jazyková rovina). Pri čítaní knihy doň čitateľ neraz nahliadne, veď slovám ako bôrg, frumbije, jančárky, krnačky, žgance dnes rozumie len málokto. Kniha je týmito termínmi doslova prešpikovaná. Charakteristickým znakom autora je neustále personifikovanie čarovnej liptovskej prírody, ktorá sa tak stáva jednou z hlavných postáv Laučekových kníh: „… hora okolo je prajná a pozýva ťa na vábivý chodník stlaný ihličím, vtáčatá sú tvoji kamaráti, lebo spievajú aj tebe. Keď držíš kosu, dotýkaš sa zeme predĺženým ramenom, pohládzaš ju ako najmilšiu frajerku a ona sa ti odmení.“

Dospievajúceho Andreja vykresľuje ako hrdého pravdovravného chlapca, ktorý sa počas štúdia na ružomberskom gymnáziu, vďaka kontaktom s mešťanostom Karolom Krčmérym, stáva aj národne uvedomelým Slovákom. „Keby aspoň Slovenská národná strana niečo robila. Ale páni iba sedia a čakajú, čo sa bude diať. Asi najpasívnejšia strana. (…) Aký je to národ, ktorý nebude mať ani vlastný jazyk?! A bez jazyka? Žiadna kultúra, knihy, vzdelanosť, nič! Ukáž mi jedného z pospolitého ľudu, ktorý si kúpi nejakú slovenskú knižku! Zostaneme sprostí a cudzí nám budú rozkazovať. Na našom vlastnom! (…) Už teraz nenájdeš na mape Ružomberok, ale Rózsahegy! Ancikrista im naháňam!“ rozohňuje sa mladý klerik Andreas pred svojimi liptovskými spolužiakmi Marianom Blahom, Jožom Kačkom a Tónom Kubasákom, s ktorými sa v seminári tajne rozprávali po slovensky a „spolu rojčili o tom, ako budú kňazmi vzdelávajúcimi a dvíhajúcimi národ“.

Spišskokapitulský seminár, ktorý Lauček viackrát navštívil, aby „nasal“ atmosféru tohto tajomného miesta (opísal ho najmä v životopisnom románe o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi (3)), bol v dňoch Hlinkovho teologického štúdia pod patronátom spišského biskupa Juraja Császku, ktorý inicioval založenie Spolku spišských historikov, v Spišskom Podhradí zriadil tlačiareň, staral sa o rozvoj školstva v diecéze a na vlastné náklady dal zrekonštruovať katedrálu. Zároveň však stál na čele maďarizujúceho Hornouhorského kultúrneho spolku a v seminári nechal založiť maďarský literárny krúžok, v ktorom sa Hlinka a ďalší bohoslovci odmietli angažovať. (Ako pripomína Lauček, z tridsiatich ôsmich klerikov sa väčšina hlásila k slovenskej národnosti.) Práve Császka vysvätil 19. júna 1889 Hlinku za kňaza.

Nepoliticky o Černovej

Hlinka je nosnou postavou aj v Laučekovom spracovaní tragických udalostí v Černovej. Napriek tomu, že ho je v knihe neustále cítiť, zostáva jeho postava v úzadí. Rozprávačom deja je šestnásťročný Števo Hatala, za ktorým sa skrýva Laučekov starý otec. Ten bol v osudný 27. október 1907 pravdepodobne jedným z chlapcov, ktorí hádzali kamene na prichádzajúcich kňazov a úradníkov chránených žandármi. Prečo si Lauček zvolil práve šestnásťročného chlapca? Števova chlapčenská hanblivosť („… o dievčatách som, vtedy ako šestnásťročný, nemal chýrnu mienku, možno i preto, že som si ich začal už aj trochu všímať. Nepáčilo sa mi, ako si medzi sebou pošuškávali, chichotali sa a odvrkovali sprostosti.“), no na druhej strane jeho dozrievajúca mužnosť (bratská a chlapská reč so starším bratom Vendom, ochrana jeho Ruženky pred maďarským nápadníkom z Martinčeka počas bratových zárobkov v Pešti, práca na kostolnej novostavbe) ponúka netradičný pohľad na životné skutočnosti. Ešte detský, no zároveň plne chápajúci dianie navôkol. Takéto vnímanie udalostí je zárukou nepolitického a odideologizovaného pohľadu na černovskú tragédiu.

„… môj kamarát vedel, že sa dedina ide radiť o stavbe kostola v Černovej a že určite príde aj Hlinka. Kostol by sa nám zišiel, v našej maličkej kaplnke na Kostolci uprostred dediny omše nebývali, iba pri pohreboch, nedeľu čo nedeľu si musel kráčať pešo štyri kilometre do Ružomberka v daždi, pľušti a mraze…“ Zaujímavé je aj Števovo videnie Hlinku: „Čierna reverenda, na nej kríž. Poblednutý, trochu šedivejúce krátke vlasy, vpredu rednúce, múdro a odvážne sa dívajúce modré oči. Nie s bruškom ako väčšina kňazov, s ktorými sme mávali v dedine i meste dočinenia. Štíhly, dôstojný, rázny.“ Lauček, dôsledne pracujúci s faktami, ponúka zaujímavé informácie o prvých rokoch 20. storočia. Za dvanásťhodinovú prácu v textilnej fabrike v Ružomberku dostával robotník necelú korunu, Hlinka, ktorého domáci volali Miláčkom, odhalil finančné podvody pri stavbe ružomberského kostola a kasární, za pôžičku z banky na stavbu kostola ručili dvanásti žíranti, peniaze na nový osemdesiattisícový kostol zbierali Černovčania doslova po halieroch. „Vedel som od mamy, že Remeňovie tetka, keď sa jej rozpadol starý váľok, tých dvadsať halierov na nový odniesla radšej senátorovi ako splátku, a cesto doma vaľkala fľašou.“

Na pozadí černovskej tragédie sa odvíja súkromná tragédia Števovho brata Venda, ktorý mal mať ako prvý svadbu v novom kostole. Jeho dievča, Ruženka Fagová, však bolo medzi pätnástimi zastrelenými. No nie medzi pätnástimi, ako sa zvyčajne hovorí, ale medzi sedemnástimi, pripomína Lauček. Šestnástou obeťou bolo nenarodené dieťa v šiestom alebo siedmom mesiaci, ktoré matka, postrelená do brucha, potratila. Sedemnástou ťažko zranená žena, neskôr žalárovaná, ktorá zomrela na následky zranení a väznenia. „Ruženka ležala na posteli, celá skrvavená. Mala prestrelené hrdlo. Biele pásy plátna, ktorými ju obviazali, nezastavili krv, ustavične vytekala a rozpíjala sa po hlavnici a perine.“ V jednom rozhovore sám autor priznal, že keď opisoval pohreb obetí, pri ktorom pozostalí neboli schopní vysloviť slová modlitby Otče náš – „… a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom…“ –, neubránil sa slzám.

Dve silné témy v dvoch silných knihách. Ako pred rokmi napísal v Literárnom týždenníku na adresu knihy Cez utrpenie(4) Ján Lenčo: „Nepochybujem, že keby sa na knihe skvelo slávnejšie meno, bola

Autor pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku a je redaktorom elektronického časopisu postoy.sk.


(1) BARTLOVÁ, Alena: Andrej Hlinka. Bratislava : Obzor, 1991.
(2) HOLEC, Roman: Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť. Martin : Matica slovenská, 1997.
(3) LAUČEK, Andrej: Anjelom svojim prikážem o tebe. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie, 2000.
(4) LAUČEK, Andrej: Cez utrpenie. Ružomberok : Ján Šindléry – TESFO, 1997.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.