O diktatúre relativizmu
Číslo 4/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3486
Janne Haaland Matlary: Ľudské práva ohrozené mocou a relativizmom. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2007
Janne Haaland Matlary, vysokoškolská profesorka na viacerých prestížnych univerzitách, v rokoch 1997 – 2000 štátna tajomníčka Ministerstva zahraničných vecí Nórska, desať rokov diplomatka v službách Svätej stolice. Práve skúsenosti s „diplomaciou hájenia ľudských práv“ Jána Pavla II. a aktívna účasť na ich presadzovaní boli pre ňu rozhodujúcim impulzom na napísanie knihy, ktorá práve vyšla vo výbornom slovenskom preklade Marty Blehovej. Na jej slávnostnom uvedení v Mirbachovom paláci v Bratislave sa autorka sama zúčastnila. Pre všetkých účastníkov prezentácie bolo zážitkom vypočuť si jej zaujímavý a presvedčivo vyznievajúci príhovor, v ktorom zhrnula dôvody svojho záujmu o túto tému a vyjadrila presvedčenie, že jej kniha prispeje „k európskej debate o relativizme, ľudských právach a tyranii väčšiny“.
Slovenského čitateľa zaujme už názov knihy. Musí mu evokovať dve historicky rozdielne etapy súvisiace s problematikou ľudských práv u nás: kým prednovembrový komunistický režim naše ľudské práva ohrozoval ich rozsiahlym porušovaním, prenasledovaním ich obhajcov, dokonca často ani nedovolil publikovať Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijatú OSN v roku 1948 (k dispozícii bola zväčša len na ambasáde USA v Prahe a na jej vyžiadanie bolo treba dosť občianskej odvahy), ponovembrové obdobie liberálnej demokracie ľudské práva, ktoré sa aj u nás stali nespochybniteľným základom demokracie, zasa čoraz častejšie relativizuje. Na vysvetlenie, nie na ospravedlnenie, treba uviesť, že je to v súčasnosti prevládajúci trend aj vo vyspelých európskych demokraciách.
Profesorka Matlary v úvodnej kapitole knihy upozorňuje práve na postupné relativizovanie samotnej základne ľudských práv, ostré spory o interpretáciu kľúčových pojmov, na fakt, že aj Ústava EÚ (hoci nevstúpila do platnosti) vynechala vo svojej listine práv kľúčové pojmy „vrodený“ a „neodňateľný“ a nezaujala stanovisko k otázkam manželstva medzi partnermi rovnakého pohlavia a k otázkam rodiny. Vidíme, že to všetko sú otázky, ktoré vyvolávajú spory a kontroverzie i na Slovensku a z odborných diskusií sa prenášajú do politických a straníckych sporov. Autorka upozorňuje na túto deformovanú európsku prax, jasne sa odkláňajúcu od zásad Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Právo na život ako „prvé a prednostné ľudské právo“ relativizuje umelé skončenie tehotenstva, ktoré má „v zákonníkoch väčšiny európskych štátov už desaťročia pevné miesto“, upozorňuje autorka. Rovnako sa relativizuje deklarované právo na manželstvo, ktoré je v deklarácii definované ako právo pre všetky ženy a mužov, zavádzaním „manželstva“ partnerov rovnakého pohlavia. Ďalším príkladom podľa autorky je v mnohých európskych štátoch zákonne pripravovaná „homosexuálna adopcia“, hoci v deklarácii sa rodina jasne uvádza ako základná a prirodzená bunka spoločnosti. Autorka v knihe otvára pohľad na všetky tieto citlivé témy. Robí to – treba zdôrazniť – kultivovane, povedal by som, že až jemne, akoby nadväzovala na jemne polemický, vysoko kultivovaný a argumentačne nasýtený štýl pápeža Benedikta XVI., s ktorým sa – vtedy ešte ako s kardinálom Ratzingerom – o téme ľudských práv často rozprávala a „jeho jasné a predvídavé diela o rozumovom chápaní, slobode a tyranii relativizmu v modernej demokracii“ boli pre ňu jedným z východísk pri písaní tohto diela.
Hoci kniha je rozsahom neveľká, v deviatich kapitolách prináša ucelený a čitateľsky príťažlivý pohľad na problematiku ľudských práv z pohľadu štátu, moci, hospodárskych a politických záujmov, rozporov, ktoré vznikajú medzi demokraciou a ľudskými právami (ako príklady uvádza predovšetkým relativizovanie postavenia rodiny a definovanie manželstva v súčasnej európskej spoločnosti a otázku náboženskej slobody, jej významu a dimenzie v multikultúrnej výchove); záverečné tri kapitoly sú venované vzťahom kresťanstva a európskej demokracie, politike ľudských práv pápeža Jána Pavla II., „tyranii väčšiny“ a ako proti nej postupovať. Pokiaľ ide o hodnotenie postoja Jána Pavla II. k ľudským právam, autorka píše, že „jeho pontifikát bol pontifikátom ľudských práv“, a v tejto súvislosti cituje jeho výrok v rozhovore s novinármi na ceste do Pinochetovho Chile v roku 1987: „Nie som hlásateľ demokracie, som hlásateľ evanjelia. K posolstvu evanjelia patria, samozrejme, všetky problémy ľudských práv, a ak demokracia znamená ľudské práva, potom aj ona patrí k posolstvu Cirkvi.“ V záverečnej kapitole knihy Tyrania väčšiny a ako proti nej postupovať sa autorka opiera o teologické názory profesora Josepha Ratzingera, ktoré vyslovil v debate s iným popredným európskym intelektuálom, profesorom sociológie Jürgenom Habermasom. Predmetom diskusie je názor na metafyziku ako základ racionality, v ktorej nedostatočnom pochopení vidí Ratzinger hlavný problém modernej európskej spoločnosti. Kým pokrok v prírodných vedách bol od čias renesancie a osvietenstva obrovský, v oblasti „morálnej vedy“ sa žiadny pokrok nedosiahol. Ratzinger konštatuje: „Morálna sila nedržala krok s rastom pokroku vedy, skôr sa oslabila, lebo technická mentalita ju odkázala do subjektivity.“ A práve toto vykázanie morálky vedy a morálky vôbec do sféry subjektivity narušilo a narúša aj deklarované a prijaté princípy ľudských práv, a jedným z jeho dôsledkov je netolerantný sekularizmus, rozšírený vo viacerých európskych krajinách. Matlary, nadväzujúc na Ratzingera, hovorí až o sekulárnej hegemónii v Európe, „ktorá si prisvojuje ľudské práva tak, že sama definuje slobodu prejavu svojím vlastným netolerantným a neúctivým spôsobom“. Prejavuje sa to aj vo vzťahu k náboženstvu, urážaniu a zosmiešňovaniu viery. Tyrania väčšiny spočíva v presvedčení, že najväčšou slobodou prejavu v uplatňovaní ľudských práv v súčasnosti je práve urážanie náboženského cítenia!
Napriek oprávnenému polemickému tónu autorky vo viacerých kapitolách knihy možno jej dielo považovať za významný príspevok k chápaniu ľudských práv v súčasnej, najmä vyspelej európskej spoločnosti, ktorej „globalizovaný relativizmus“ nenarúša len vnímanie problematiky ľudských práv, ale samotné základné a doteraz všeobecne prijímané hodnoty európskej kultúry. Je to vážna výzva aj pre slovenských intelektuálov uvažovať, písať i polemizovať o témach nastolených v tejto knihe. Profesorka Matlary nám zároveň ukázala, že to možno robiť kultivovane a s rešpektovaním aj iných názorov. Ani to nie je zanedbateľný prínos jej diela. Vychádza len necelý rok po vyjdení jeho nemeckého originálu v rámci projektu Forum scientiae et sapientiae, ktorý je financovaný Európskym sociálnym fondom, a patrí k najhodnotnejším knižným dielam na súčasnom slovenskom knižnom trhu.
Anton Baláž
Autor je hovorcom Národného literárneho centra.