Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Odpor proti komunizmu

Číslo 2/2005 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 11521
 

Ako bonmot možno povedať, že odpor Slovenska proti komunizmu začal voľbami v máji 1946. Boli to prvé parlamentné voľby v Československu po skončení vojny a posledné slobodné. Na Slovensku vo voľbách stáli proti sebe ako hlavní oponenti Komunistická strana Slovenska a nekomunistická Demokratická strana. Demokratická strana vyhrala absolútnou väčšinou 62 %, Komunistická strana získala 30 % hlasov. Spojení komunisti Slovenska a Českých zemí však postupne v priebehu asi roka a pol pripravili Demokratickú stranu o jej víťazstvo. S určitým zjednodušením možno označiť za prejav odporu Slovenska proti komunizmu aj vzostup Alexandra Dubčeka. Najskôr, v apríli 1963, sa dostal na čelo Komunistickej strany Slovenska a v januári 1968 na čelo Komunistickej strany Československa. Alexander Dubček sám bol, samozrejme, komunista, no za jeho predsedníctva Komunistická strana úplne zmenila svoju politiku a Sovietsky zväz v auguste 1968 radšej obsadil celé Československo, než by riskoval pád komunizmu v tejto krajine. Vzostup a pád Alexandra Dubčeka je, pravdaže, širší problém, ktorý presahuje tematický rozsah tohto textu. Do tretice možno zaradiť medzi pokusy o poľudštenie komunizmu v rámci systému aj vrenie medzi slovenskou inteligenciou v 60-tych rokoch. Výrazom vrenia bola publicistika týždenníka Kultúrny život, ktorá posunula hranice kritiky systému najďalej od komunistického prevratu v r. 1948. Všetky tieto pokusy skončili neúspešne a nevdojak odhalili, že zmena komunizmu na Slovensku a v bývalom Československu môže nastať iba tlakom zvonka systému, nie z jeho vnútra.

Tlak na režim zvonka systému mal na Slovensku jeden základný problém. Referenčnou sústavou odporu proti vládnucemu režimu býva v každej krajine spravidla národné spoločenstvo. Národ je nositeľom tradície, základným identifikačným znakom a cez národné tradície možno najľahšie usmerniť odpor spoločnosti proti nespravodlivému režimu. Každý odpor proti komunizmu na Slovensku, ktorý by sa hlásil k národným tradíciám, režim hneď označoval za pokračovanie Slovenskej republiky z r. 1939-45 a za prejav klérofašizmu. Pre ľudí, ktorí neboli o veci bližšie informovaní, bolo ťažšie zaujať stanovisko, a preto podpora takého odporu proti režimu doma aj v zahraničí začínala s váhaním. Označovanie každého odporu proti komunistickému režimu za prejav klérofašizmu zachádzalo až do absurdnosti. V r. 1987 uverejnila skupina slovenských disidentov vyhlásenie ľútosti a odprosenia za deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska, ktoré začalo pred 45 rokmi, v r. 1942. Komunistická tlač označila aj toto vyhlásenie za inšpirované klérofašistami. Zbraň nepravdivého označovania za klérofašizmus zobrala režimu z rúk až Charta’77. Keď sa prenasledovaného občana zastala Charta’77, darmo ho režim označoval za dediča ľudáctva a klérofašizmu, platilo, čo vyhlásila Charta. V r. 1987 Štátna bezpečnosť urobila domovú prehliadku a zatkla Ivana Polanského v Novej Dubnici pri Trenčíne. Ivan Polanský vydával samizdatový časopis na historické témy a jedno číslo venoval osobnosti Andreja Hlinku. Polanského zatkli a začali stíhať pre propagáciu fašizmu. Charta’77 sa Ivana Polanského zastala a vydavatelia českých samizdatových časopisov podpísali petíciu, kde ponúkli svoje zatknutie, keď bol zatknutý Polanský.

Odpor proti komunistickému režimu musel mať preto na Slovensku ťažisko mimo národného rámca. Do úvahy prichádzali ideové referenčné rámce, a to kresťanský, nejaký druh demokratického socializmu a občiansko-liberálny. Dominujúcim prúdom sa stal kresťanský odpor proti komunizmu. Z prostredia demokratického socializmu možno zaznamenať iba skutočnosť, že Alexander Dubček neurobil sebakritiku a radšej volil zamestnanie úradníka u Štátnych lesov. Aj taký postoj bol povzbudením pre vylúčených straníkov. Vylúčení straníci po r. 1968, aj keď boli skutočne diskriminovaní, nedokázali vybudovať ucelený front odporu proti režimu Gustáva Husáka. Občiansko-liberálny prúd zahrňoval skôr izolované skupiny intelektuálov bez širšej spoločenskej odozvy.

Kresťansky motivovaný odpor proti komunizmu začal koncom 40-tych a začiatkom 50-tych rokov. Prebiehal vo dvoch hlavných iniciatívach. Jedna iniciatíva sa nazývala Rodina, druhá prijala meno Biela légia. Iniciatívu pod menom Rodina založil chorvátsky jezuitský kňaz Tomislav Poglajen-Kolakovič. Páter Kolakovič prišiel na Slovensko v r. 1943 z Chorvátska, kde po ňom začalo sliediť gestapo. Pôvodne sa chcel cez Slovensko dostať ďalej na západ, ale na Slovensku uviazol. Bol magnetizujúcou osobnosťou a veľmi rýchlo združil okolo seba skupiny mladých študentov a intelektuálov. Kolakovič tušil, že Strednú Európu ovládne komunizmus a pripravoval svojich žiakov na zápas s komunizmom. Činnosť kolakovičovských skupiniek spočívala v aktívnom kresťanskom živote. V 50-tych rokoch ich komunistická justícia odsúdila na tresty väzenia v súhrne viac než na šesťsto rokov (František Mikloško: Nebudete ich môcť rozvrátiť, Bratislava, 1991, str. 161 a nasl.). Jeden z nich, gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič zomrel vo väzení v r. 1960. V r. 2001 ho pápež vyhlásil za blahoslaveného. Po prepustení z väzenia v priebehu 60-tych rokov sa členovia Rodiny adaptovali na nové spoločenské pomery a oni založili tzv. tajnú cirkev, ktorá v 70-tych a 80-tych rokoch bola hlavným nositeľom kresťanského odporu proti komunizmu na Slovensku.

Hnutie Bielej légie založili slovenskí emigranti v Rakúsku koncom 40-tych rokov. Hnutie bolo veľmi neformálne a spočívalo v odmietaní akejkoľvek spolupráce s mocenskými zložkami komunistického režimu až v aktívnej pomoci odporcom režimu, poskytovaní informácií o zločinoch režimu a pod. Pôvodom pražský Nemec Hans Stowasser zostrojil pre Bielu légiu z vyradených súčiastok krátkovlnnú vysielačku. Pomocou vysielačky začala slovenská emigrácia vysielať z Rakúska na Slovensko ešte v r. 1947 a potom opätovne začiatkom r. 1950. Vysielač Biela légia, ako sa nazýval, začal s prevádzkou ešte skôr, než začalo vysielanie Rádia Slobodná Európa. Na základe vysielača Bielej légie vznikali na Slovensku najskôr spontánne skupinky odporu proti komunizmu, tiež sa nazývali Biela légia. Hnutie sa udržalo asi tri roky. V r. 1951 boli odsúdení na smrť Tunega, Púčik a Tesár. V apríli 1952 sa uskutočnil v Košiciach hlavný proces proti zatknutým aktivistom Bielej légie so štyrmi rozsudkami smrti. Ďalšie procesy proti aktivistom Bielej légie prebehli na viacerých súdoch na Slovensku.

V r. 1949 – 1950 v desiatkach obcí a miest obyvatelia deň a noc strážili svojho katolíckeho kňaza pred odvlečením Štátnou bezpečnosťou. V niektorých obciach dochádzalo pri zatýkaní kňaza k zrážkam medzi obyvateľmi a políciou (napr. v obci Borský sv. Mikuláš, Levoča, Trstená), so zranenými a následne množstvom zatknutých a odsúdených obyvateľov.

Približne do polovice 50-tych rokov sa režimu podarilo zlomiť organizovaný odpor proti sebe. Roky 60-te sa niesli v znamení pokusov o zmenu režimu zvnútra. Sem patrila publicistika časopisu Kultúrny život a politika Komunistickej strany pod vedením Alexandra Dubčeka, ktorá vyvrcholila pozitívne Pražskou jarou a negatívne obsadením Československa armádami Varšavskej zmluvy.

Začiatkom 70-tych rokov doznieval v spoločnosti šok z okupácie štátu armádami Varšavskej zmluvy. Desaťtisíce ľudí vyhodili zo zamestnania, pretože ich nepreverili buď v Komunistickej strane ako prívržencov politiky Alexandra Dubčeka, alebo aj mimo strany, taktiež ako jeho prívržencov. Na ľavicovo a občiansky orientovanú inteligenciu demoralizujúco zapôsobila sebakritika, ktorú uverejnil v časopise Slovenské pohľady (č. 9/1973) Pavol Števček, šéfredaktor časopisu Kultúrny život z vrcholného obdobia jeho publicistiky. Roky 70-te sú obdobím rozvoja tzv. tajnej Cirkvi. V jej základoch stáli odchovanci Prof. Kolakoviča. Organizovali náboženské krúžky najmä medzi inteligenciou. Mali podchytenú väčšinu stredných škôl v mestách a takmer všetky vysoké školy. Odchovanci krúžkov sa po skončení štúdia rozchádzali po celom Slovensku a šírili posolstvo angažovaného kresťanstva, ktoré si osvojili v krúžkoch. Cez nich sa šírila kresťansky orientovaná samizdatová tlač, informácie a pokyny, oni vytvárali štruktúru vnútorne slobodnej spoločnosti na Slovensku.

Pod vplyvom tajnej Cirkvi sa začal po celé 70-te a 80-te roky zvyšovať počet účastníkov na rôznych púťach po celom Slovensku. V polovici 80-tych rokov dosahovala účasť veriacich na najväčšej púti v Levoči až 150 tisíc osôb. Púte sa stali ostrovmi slobody v totalitnom štáte. Pre množstvo účastníkov polícia nebola schopná zakročovať proti jednotlivým aktivistom na púťach. Mládežnícke skupiny vytvárali na pútnom mieste program spravidla v noci zo soboty na nedeľu. Modlili sa za uväznených, spievali národné hymnické piesne, prípadne si vymieňali samizdaty. V druhej polovici 70-tych rokov vychádza neperiodická samizdatová tlač. V r. 1982 začína vychádzať časopis Náboženstvo a súčasnosť ako periodický samizdatový časopis na Slovensku a ďalších 26 periodických titulov samizdatovej tlače, z toho 23 kresťansky orientovanej. Podarilo sa vybudovať ilegálne tlačiarne pre samizdatovú tlač. Najväčšia tlačiareň pôsobila v Bratislave, používala ofset, ktorý v r. 1984 poslali na Slovensko kresťania z Holandska. Náklad jedného čísla kresťansky orientovaného samizdatového časopisu sa pohyboval od 200 do 2000 ks, občiansky orientované samizdatové časopisy sa rozmnožovali prepisovaním na písacom stroji vo viacerých kópiách. Počet výtlačkov na jedno číslo sa pohyboval od 20 do 30 ks. (Rudolf Lesňák: Listy z podzemia, Bratislava 1998; Ján Šimulčík: Svetlo z podzemia, Bratislava 1997.) Ak porovnávame počet titulov a priemerný náklad na jedno číslo, potom pomer kresťansky orientovanej samizdatovej tlače k občiansko-liberálnej predstavoval približne sto ku jednej. Vylúčení straníci, resp. prívrženci nejakého modelu demokratického socializmu nedokázali vydávať žiadny samizdatový časopis.

Na jeseň 1987 sa objavil v samizdatovej tlači text pod názvom „31 požiadaviek moravských katolíkov“. Obsahoval súhrn požiadaviek, ktoré by mali zabezpečiť náboženskú slobodu vo vtedajšom Československu. Text odobril pražský arcibiskup kardinál Tomášek a tajná Cirkev začala zbierať podpisy na jeho podporu. Do začiatku r. 1988 aktivisti v celom štáte nazbierali asi pol milióna podpisov, ktoré donášali kardinálovi Tomáškovi. Približne dve tretiny podpisov pochádzali zo Slovenska. Bola to pravdepodobne najrozsiahlejšia petícia v komunistickom bloku vôbec. Uskutočnila sa napriek sporadickým útokom komunistických aktivistov po dedinách pri zbieraní podpisov. Počet nazbieraných podpisov svedčil, že tajná Cirkev má svojich ľudí po celej krajine a je schopná zorganizovať akciu celoštátneho dosahu. Úspech zbierania podpisov pod petíciu moravských katolíkov inšpiroval uskutočnenie ďalšej akcie, a to Sviečkovej demonštrácie v Bratislave 25. marca 1988. Aktivisti tajnej Cirkvi vyzvali na pokojnú demonštráciu v Bratislave s tromi požiadavkami: obsadenie uprázdnených biskupských stolcov na Slovensku, dodržiavanie náboženskej slobody v Československu a zabezpečenie občianskych práv v Československu. Účastníci demonštrácie sa mali identifikovať držaním zapálenej sviečky. Na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave prišlo asi 2000 účastníkov demonštrácie, ďalšie tisíce polícia nevpustila na námestie z vedľajších ulíc. Proti demonštrantom zakročila polícia s obuškami a vodnými delami. Desiatky demonštrantov boli zadržané. Sviečková manifestácia bola dovtedy najväčšou verejnou demonštráciou proti komunistickému režimu v Československu po potlačení udalostí r. 1968.

V r. 1987 vydala Mestská organizácia Ochrancov životného prostredia v Bratislave publikáciu „Bratislava nahlas“. Asi päťdesiatstranová publikácia viacerých autorov z prostredia ochrancov životného prostredia kritizovala nešetrné zásahy do životného prostredia v meste. Vyvolala otvorenú kritiku v komunistickej tlači. Publikácia najvýraznejším spôsobom vo vtedajšom Československu upútala pozornosť na problematiku životného prostredia. Svojím obsahom prekročila rámec ochrany životného prostredia a obsahovala otvorenú kritiku komunistického režimu.

Komunistický režim sa snažil v 80-tych rokoch zamedziť spolupráci opozičných kruhov na Slovensku z kresťanského prostredia a z radov vylúčených členov komunistickej strany. Taktiež sa snažil zamedziť spoluprácu medzi slovenským a českým odporom proti komunizmu. Spolupráca týchto opozičných síl sa zlepšovala po celé 80-te roky. Vyvrcholila založením Hnutia za občiansku slobodu v r. 1988 a prihlásením sa k dokumentu Demokraciu pre všetkých. Koordinácia najrôznejších opozičných síl proti komunistickému režimu dosahovala potom vysoký stupeň, ktorý priniesol svoje plody v novembri a decembri 1989 v podobe hladkého pádu komunistického režimu.

Posledným pokusom komunistického režimu na Slovensku o zastrašenie opozície bolo zatknutie členov tzv. Bratislavskej päťky v auguste 1989. Jej členovia pripravovali na 21. august kladenie kvetov v mestách na Slovensku, kde v auguste 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili obyvateľov. Bratislavskú päťku tvorili opozičníci z katolíckych aj evanjelických kruhov, ako aj členovia strany vylúčení po r. 1968. Trestné stíhanie proti Bratislavskej päťke umožnilo ďalšie spojenie všetkých opozičných prúdov na Slovensku. Petíciu za oslobodenie Bratislavskej päťky podpísal tajný biskup Korec, vylúčený člen komunistickej strany Milan Šimečka, dokonca niektorí aktuálni členovia strany a mnohí ďalší. Proces proti Bratislavskej päťke už režim nedotiahol do konca. Zvrhli ho demonštrácie v novembri a decembri 1989. Federálna vláda národného porozumenia premiéra Mariána Čalfu, s väčšinou nekomunistov, nastúpila do úradu 10. decembra 1989. Vláda Slovenskej republiky pod vedením Milana Čiča, taktiež s väčšinou nekomunistov, nastúpila do funkcie 12. decembra 1989. Komunistický režim na Slovensku a v Československu skončil.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.