Autobiografia Svätého Otca
Číslo 4/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3027
Joseph Ratzinger: Z môjho života. Autobiografia. Dobrá kniha, Trnava 2005
Človeka, ktorý sa narodil 18 dní pred násilným uchopením vlády komunistickou mocou v roku 1948, dojíma k slzám, keď sa dočíta, že otcom Svätého Otca Benedikta XVI. bol žandár. Žandár, ktorý bol donedávna u nás symbolom ateizmu a jeho ochrancom. Zrazu sa vyjavuje, že poslaním žandára je niečo iné než násilne obhajovať ideológiu vlády. Je to človek, ktorý bdie nad poriadkom a spravodlivosťou, sám má vlastný svetonázor a chráni svetonázor aj u iných. Svetonázorom otca Svätého Otca bola katolícka viera, a to živá, až natoľko, že z jeho útrob pochádza nielen kňaz, biskup a kardinál, ale teraz aj náš Svätý Otec, Benedikt XVI.
Jeho časté zmeny bydliska kvôli otcovmu zamestnaniu ho už od malička učili poznávať rôzne kraje, ľudí, ich myslenie, spôsob života a tak akoby ho vopred učili a pripravovali na budúcu úlohu univerzálneho pastiera celej Cirkvi, ktorá sa rozprestiera na celom svete a svojou misijnou činnosťou chce zasiahnuť všetkých ľudí všetkých národov.
Každý bohoslovec a vôbec študent môže si brať príklad z jeho postoja voči prednáškam na fakulte, ktoré sa usiloval, ako sám hovorí, pretaviť na vlastný názor.
Aj on prežíval isté napätia a ťažkosti počas svojich štúdií a na začiatku akademickej činnosti. Týkalo sa to zvlášť jeho práce pri získavaní docentúry, s ktorou v začiatkoch veľmi nepochodil. Aj on skúsil, čo znamená porekadlo, že trpezlivosť ruže prináša.
Jeho prednášková činnosť prebiehala na mnohých teologických fakultách a univerzitách. Je zaujímavé, ako si vysoko váži svojich kolegov profesorov. Skoro o každom z nich vynáša na svetlo sveta to, čo videl na nich pozitívneho. Spomína na profesora cirkevného práva Mörsdorfa, u ktorého vysoko hodnotí, že umiestňoval cirkevné právo do stredu teologických disciplín a chápal ho z hľadiska Vtelenia, ako logický dôsledok toho, že Slovo sa stalo Človekom, čo sa premietlo aj do nevyhnutnosti inštitucionálnych a právnych noriem. Ďalej spomína na profesora Maiera, ktorému ďakuje za to, že Sväté písmo sa naozaj stalo „dušou teologického štúdia“.
Zaujímavá je tiež pasáž týkajúca sa Gottlieba Söhgena. Gottlieb bol totiž proti vyhláseniu dogmy o telesnom nanebovzatí Panny Márie. Evanjelický teológ Schlink sa ho priamo opýtal, čo urobí potom, ak to Cirkev vyhlási. Gottlieb odpovedal: „Ak sa dogma vyhlási, potom si spomeniem na to, že Cirkev je múdrejšia ako ja, a budem jej veriť viac ako vlastnej učenosti.“
Nemožno opomenúť také dôležité okamihy života terajšieho pápeža, ako je kňazská vysviacka, jeho duchovná služba a doktorát. Začal si všímať, aké malé zázemie nachádzalo vyučovanie náboženstva v zmýšľaní a živote rodín. Jednoducho, vo vtedajších problémoch nachádzame naše dnešné problémy, a nielen ich spomínanie, ale aj úsilie o ich riešenie.
Pozoruhodná vlastnosť Benedikta XVI. je predovšetkým láska a úcta voči svojim rodičom a celej rodine. Ako pri výbere miesta svojho účinkovania, ak to bolo možné, v prvom rade prihliadal na svojich rodičov. S akou láskou spomína na svojho brata, kňaza, a svoju sestru, ktorá mu bola na pomoci pri jeho teologicko-literárnej činnosti.
Nielenže sa učil, nielen učil, ale aj hodnotil. Dočítame sa o jeho osobných stanoviskách voči liturgii a jej súčasnej obnove, voči historicko-kritickej metóde pri vykladaní Svätého písma, voči takej učenosti, ktorá chce byť nad vierou.
Nechýbala práca ani na ekumenickom poli. Uvedomoval si, že kresťania majú spojiť svoje sily a spolupracovať vo svete, ktorý vylučuje Boha.
Stál pri zrode časopisu Communio, lebo spolu s ďalšími teológmi svetového mena si uvedomoval, že kríza teológie povstáva z krízy kultúry. Keďže kultúry jednotlivých krajín sú značne rozdielne, časopis má brať ohľad aj na to, a mal mať takrečeno „federalistický“ charakter.
Záverečná časť autobiografie sa zaoberá činnosťou Josepha Ratzingera ako biskupa a nakoniec voľbou za pápeža v roku 2005, keď bola táto kniha vydaná.
Aj keď životopis nikdy nevyčerpáva všetko, čo podčiarkuje názov tejto knihy Z môjho života, akoby povedal nie všetko, iba niečo, predsa môže poslúžiť, žeby sme vnikli priamo do srdca osobnosti, v ktorom sídli láska k Bohu, k Cirkvi, k vede, do srdca, ktoré skrze oči preberá skúmanie sveta, skrze uši načúvanie ľudí dneška a skrze ústa napráva pokazené srdcia a privádza k Ježišovmu srdcu. Nezostávať teda než len dodať: Tolle et lege – Vezmi a čítaj.
Autor pôsobí ako odborný asistent dogmatickej teológie v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka na Spišskej Kapitule.