Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Credo podľa Svätého Otca

Číslo 4/2007 · Andrej Imrich · Čítanosť článku: 4317
 

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva. Dobrá kniha, Trnava 2007

Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako profesor na univerzite knižne vydal svoje prednášky, v ktorých sa zamýšľa nad otázkou viery. Kniha má názov Úvod do kresťanstva.

V jej úvode rozoberá situáciu ohlasovateľa viery, situáciu toho, kto verí, aj toho, kto neverí. Zamýšľa sa aj nad tým, čo znamená slovo „veriť“ prakticky. Z knihy sa dá vycítiť vysoká autorova znalosť uvedenej problematiky, aj jeho snaha úprimne priznať všetky ľudské ťažkosti, ktoré máme na ceste viery, no snaží sa vžívať aj do ťažkostí tých, čo vieru odmietajú.

Hneď na začiatku uvádza, že ohlasovateľ viery ľuďom dnešnej doby, ktorí nemajú blízko k Cirkvi, ľahko vyznie ako cirkusový šašo, ktorý v klaunovskom oblečení prosí o pomoc, lebo práve vzbĺkol požiar v cirkuse. Nikto mu neverí, každý sa mu pritom smeje, ako to dokonale a hodnoverne hrá. Požiar, samozrejme, zničí cirkus i blízke okolie mesta len preto, lebo reč klauna nebrali dotyční vážne.

Tento obraz zachytáva tiesnivú skutočnosť, v ktorej sa v súčasnosti nachádza teologická reč. Kto sa pokúša priniesť vieru človekovi, ktorý sa nachádza uprostred dnešného myslenia, ten si naozaj môže pripadať ako klaun. A doľahnú naňho dve ťažkosti. Prvá – ako pretlmočiť teologickú zvesť do dnešnej reči, a druhá – ako si uchrániť vlastnú vieru pod tiesnivým tlakom nevery. Pochybnosti vo viere sa môžu natískať u každého veriaceho. K nim sa priznáva aj taká veľká svätica, ako bola sv. Terézia z Lisieux.

Vieru totiž často sprevádzajú aj pochybnosti. Lenže pochybnosti zmietajú aj neveriacim: nikdy si nebude celkom istý, že to a len to, čo videl, je úplný svet. Kto chce uniknúť pred neistotou viery, padne do neistoty nevery – nikdy nebude môcť s istotou povedať, že predsa viera nemá pravdu. Aj u neveriaceho sa ozve: A čo, ak viera má pravdu? Veriaci aj neveriaci – každý svojím spôsobom – majú účasť na pochybnostiach o viere, ak sa neskrývajú sami pred sebou. U veriaceho je postavená viera proti pochybnostiam, u neveriaceho je vo forme pochybností prítomná viera. Práve pochybnosť pomáha veriacemu chápať neveriaceho a mať účasť na jeho osude, kým pochybnosť pre neveriaceho je výzvou k viere. Pochybnosť spôsobuje, aby sa veriaci a neveriaci neuzavreli do seba, ale boli schopní komunikácie.

Podľa autora je „credo – verím“ postoj, keď človek nepovažuje to, čo vidí, počuje a hmatá, za všetko, čo sa ho týka. Je to rozhodnutie pre to, že v najhlbšom vnútri ľudskej existencie jestvuje bod, ktorý nežije z toho, čo je viditeľné, ale naráža na neviditeľné a nemerateľné, takže neviditeľné sa mu stáva skutočným a prejavuje sa ako nevyhnutnosť pre jeho ľudskú existenciu.

Človek prirodzene inklinuje k viditeľnému, preto upriamiť sa na neviditeľné vyžaduje „obrátenie“. Viera je bytostným obrátením. Pretože naše ťažisko nás neprestajne ťahá k viditeľnému, zostáva viera ako obrátenie každý deň nová a iba definitívnym, po celý život trvajúcim obrátením môžeme pochopiť, čo znamená veriť.

Dilema viery v dnešnom svete

Kresťanská viera nemá do činenia iba s Večným, ktorý by zostával ako úplne Iný mimo ľudského sveta a času. Ona má do činenia s Bohom v dejinách, s Bohom ako človekom. Tým, že nám umožňuje Boha stretnúť ako človeka, tým sa prejavuje ako zjavenie. To, čo budilo dojem, že nám prinieslo Boha bližšie, takže sme sa ho mohli ako jedného z nás dotýkať, práve to sa stalo v hlbokom zmysle predpokladom pre „smrť Boha“, ktorá odvtedy nepopierateľne poznamenáva vzťah ľudí k Bohu.

Ťažko sa verí, že ak je Boh neviditeľný, prišiel k nám tak blízko, až sme ho mohli zabiť, a tým akoby prestal byť pre nás Bohom, a zas to sťažuje našu vieru.

Priestor viery

Filozofia v antike hľadala pravdu v bytí. Vtedy bol človek obrátený k večnému. Za krátkej vlády historizmu sa obrátil k minulosti: pravdivé je to, čo sa v dejinách uskutočnilo. Teraz sa obracia k budúcnosti: pravdivé je to, čo je uskutočniteľné, to, čo môže človek sám vytvoriť alebo experimentálne overiť. Ak pod vplyvom historizmu rezignovane konštatoval, že vzhľadom na svoju minulosť je iba prachom, náhodným výtvorom vývoja, teraz sa nemusí tým zapodievať, ale môže hľadieť v ústrety svojej budúcnosti, aby sám zo seba vytvoril to, čo chce, možno aj božstvo. Dôležitejšie než učenie o vzniku druhov sa dnes javí plánovanie manipulácie s človekom do budúcnosti. Teda aj po teologickej stránke sú otázky ľudskej minulosti menším problémom než budúca možnosť plánovať rôzne manipulácie s človekom a ľudským rodom.

Teológia sa pokúšala vyrovnať sa s problematikou historizmu tým, že sama konštruovala vieru ako históriu. Napredujúca detronizácia histórie (toho, čo bolo) a jej nahradenie tým, čo možno vytvoriť, postavila teológiu pred novú úlohu: prichádza pokušenie ukotviť vieru v rovine uskutočniteľného a vykladať ju ako prostriedok premeny sveta. V tejto veci netreba vyrukovať s prenáhleným odsudzovaním, ale treba varovať pred skratmi, aby sa v nijakej dobe nezahmlilo alebo celkom nezakrylo to, čo v skutočnosti znamená, keď človek hovorí „verím“. Proces viery neprináleží ku vzťahu „poznať – robiť“, ale skôr ku vzťahu „zaujať postoj – chápať“.

Izaiáš píše: „Ak neuveríte, veru neobstojíte.“ (Iz 7,9) Viera má na mysli úplne inú rovinu, než akou je rovina činnosti (historizmus) či rovina uskutočniteľného (techné). Viera je v podstate spoľahnutím sa na to, čo človek nikdy sám neurobil a nikdy nebude môcť urobiť, na čom však naša činnosť spočíva a čo našu činnosť umožňuje. Teda na spomínaných rovinách sa viera neuskutočňuje. Tým sa nespochybňuje možnosť poznania v uvedených rovinách, ale spochybňuje sa absolútnosť tejto oblasti ako jedinej roviny bytia vôbec.

Jestvuje oblasť, ktorá nepripúšťa inú odpoveď ako vieru. Túto oblasť nemôže ani jeden človek celkom obísť. Každý človek musí nejakým spôsobom „veriť“.

Doteraz najlákavejší pokus, aby sa postoj vyjadrený slovom viera podriadil postoju vyjadrenému ako poznanie uskutočniteľného, je v marxizme. V tomto postoji je „faciendum“ – uskutočniteľná budúcnosť, ktorá sa má vytvoriť – zároveň zmyslom ľudského života. Zmysel života, ktorý môže dať iba viera, sa v marxizme presunul do roviny uskutočniteľného už tu na zemi, a to ľudskými silami. Dosiahol sa najkrajnejší dôsledok novovekého myslenia. Zmysel človeka sa celkom zredukoval na pozemsky uskutočniteľné. Ale ani marxizmus nedokáže uskutočniteľné urobiť evidentným ako zmysel, ale zmysel môže len prisľúbiť a tak ho predkladať na rozhodnutie.

Čo je teda vlastne viera? Je to na poznanie neredukovateľná, poznaniu nedostupná forma postoja, ktorý človek zaujíma, aby mal zmysel života, bez ktorého by nemohol vykonávať svoju činnosť. Zmysel je chlebom, bez ktorého by sme sa mohli dostať do situácie vyjadrenej slovami „už ďalej nevládzem“. Zmysel, ktorý si človek vytvoril sám, v konečnom dôsledku nie je zmyslom. Zmysel, to znamená pôda, na ktorej môže celá naša existencia stáť a žiť, sa nedá vytvoriť, zmysel možno len prijať. Kresťanská viera znamená rozhodnúť sa pre to, že neviditeľné je skutočnejšie ako viditeľné.

Akt kresťanskej viery zahrňuje presvedčenie, že zmysel dávajúci základ, na ktorom stojíme, je ako zmysel súčasne aj pravdou. Zmysel, ktorý by nebol pravdou, bol by nezmyslom. Forma, akou sa tu človek dostáva do kontaktu s pravdou bytia, nie je poznanie, ale chápanie. Chápanie zmyslu, ktorému sa človek zveril.

Poznanie o funkcionalite sveta, ako nám ho sprostredkuje technicko-prírodovedecké myslenie, ešte neprináša so sebou chápanie sveta. Chápanie vyrastá až z viery.

Kresťanská podoba viery

Kresťanstvo dáva našej viere konkrétny obsah. Ten sa odvíja od slov Zmŕtvychvstalého, ktorý posiela apoštolov so slovami „Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19) Ide o spoločný základ viery v Trojjediného Boha u všetkých kresťanov.

Kresťanská viera je z hlásania. Vo výroku „Viera je z počutia“ (MIESTO) je to daná trvalá štruktúra o tom, čo sa tu deje. Viera naozaj pochádza z počutia, nie z „rozmýšľania“ ako filozofia. Myslenie vo viere je vždy rozmýšľaním nad vopred počutým a prijatým. Vo viere má prednosť slovo pred myšlienkou. To ju štrukturálne odlišuje od filozofie. Viera prichádza k človeku zvonka. Je pre ňu podstatná dvojitá štruktúra: „Veríš?“ – „Verím!“ Viera je prijatím toho, čo nemožno vymyslieť.

Boh

Téma o Bohu poznamenáva celé ľudské dejiny, a ešte aj dnes dokáže vzbudiť veľké vášne. Táto téma jestvuje v podstate v troch formách – v monoteizme, polyteizme a ateizme. Ateizmus nepredstavuje skoncovanie s témou Boha, je iba jednou formou, ako sa človek zaoberá touto otázkou.

Kresťanská viera v jediného Boha má korene vo viere Izraela. „Počuj Izrael, Jahve tvoj Boh, je jediný Boh.“ (MIESTO) Je to zrieknutie sa vlastného zbožstvenia.

Hlad, láska a moc sú sily, ktoré hýbu ľudstvom. So zreteľom na to možno konštatovať, že tri základné formy polyteizmu sú: klaňať sa chlebu, erosu a zbožstvenie moci.

Prihlásiť sa k jedinému Bohu znamená zrieknuť sa uctievania vládnucej moci, zrieknuť sa uctievania rozkoše, zrieknuť sa kultu strachu a povier, ktoré ovládli svet.

Boh, v ktorého uverili Izraeliti, je osobný Boh, namiesto miestneho boha. Je to Boh Otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. (porov. MIESTO)On nie je bohom miesta, ale Bohom ľudí a je prítomný a pôsobí všade tam, kde sa nachádza človek. Tým sa prejavuje ako všadeprítomný. Je to Boh, ktorý stojí nad všetkým. Je jeden, ale presahuje pritom hranice singuláru i plurálu, je mimo nich. Jahve (Ja som, ktorý som), Boh Izraela, On jestvuje – existuje, On sa nestáva.

Boh viery a Boh filozofov

Antická filozofia považovala pohanské náboženstvo za vec životného štýlu, a nie za vec pravdy. Toto náboženstvo ustrnulo pri mýte, o ktorom každý vedel, že je neskutočný. Prijímal sa ako zvyk, ako životný štýl alebo forma usporiadania života. Boh filozofov bol iný – to bolo Bytie samé a filozofi ho vyzdvihovali ako základ všetkého bytia.

Rané kresťanstvo nastúpilo inú cestu. Tertulián to vyjadruje slovami: „Kristus sa nazval pravdou, a nie zvykom.“ Kresťanská viera musí byť ukotvená v Pravde a túto pozíciu nesmie opustiť. Kresťanstvo prijalo Boha filozofov, vyňalo ho však z čisto akademickej oblasti a urobilo ho Bohom veriacich a Bohom ľudí.

Pre filozofov bolo ťažko pochopiť, že by sa ten nekonečný Duch zapodieval biednym človekom a jeho malým svetom.

V kresťanskom obraze Boha ide o spojenie medzi absolútnou mocou a absolútnou láskou, medzi absolútnym odstupom a absolútnou blízkosťou, medzi vrcholným bytím a bezprostredným príklonom k tomu najľudskejšiemu v človeku. Čo znamená všemohúcnosť, to sa ukáže kresťansky jasným až pri jasliach a na kríži. Tu totiž Boh, Pán vesmíru, bezvýhradne prijal bezmocnosť stvorenia a tu s údivom pozorujeme, že v ňom je prítomný protiklad maxima a minima. On presahuje to „najväčšie“, takže je preňho malé, a siaha po najmenšom, lebo nič mu nie je primalé.

Vo svete, ktorý nie je iba matematikou, ale láskou, je práve minimum maximom. To najmenšie, ak dokáže milovať, je tým najväčším, osobitné je viac než všeobecné.

Viera v Trojjediného Boha

Učenie o Najsvätejšej Trojici nevzišlo z filozofického myslenia, ale vyplynulo z úsilia spracovať dejinné skúsenosti. Biblická viera mala najprv do činenia s Bohom ako s Otcom Izraela, s Otcom národov, so Stvoriteľom sveta a jeho Pánom. V plnosti času sa Boh neočakávane ukázal z doteraz neznámej strany. V Ježišovi Kristovi stretávame človeka, ktorý vie, že je Božím Synom, a tvrdí to o sebe. On je „Boh s nami“ – Emanuel. Boh sa teraz s nami stretáva nie ako Otec, ale ako Syn a náš brat, čo sa javí ako dvojakosť v Bohu. Za touto novou skúsenosťou s Bohom nasleduje zážitok Ducha – prítomnosť Boha v nás, v našom vnútri. Tento Duch nie je totožný ani s Otcom, ani so Synom, a predsa nevytvára niečo tretie medzi Bohom a nami. Prostredníctvom Ducha Boh je prítomný v našom najvnútornejšom vnútri, a predsa je nekonečne nad ním. Ak si uvedomíme hĺbku tejto otázky, pochopíme náruživosť zápasu, ktorý sa rozpútal okolo nej v ranej Cirkvi.

Napriek každej snahe pochopiť Boha pravdivo môžeme o ňom hovoriť iba vtedy, ak uznáme, že je nepochopiteľný.

Autor sa veľa zamýšľa nad funkciou vzťahu medzi božskými osobami. Čo je bez vzťahu, s čím nemožno nadviazať vzťah, to nemôže byť osobou.

Ježiš Kristus

Zdá sa byť domýšľavé a nerozumné vyhlasovať jednotlivú postavu, ktorá bude s rastúcim odstupom času čoraz viac miznúť v hmle minulosti, za určujúci stredobod celých dejín. To sú ťažkosti viery dnešného človeka, pokiaľ ide o druhú časť Kréda. Autor počíta s týmito ťažkosťami a vedie čitateľa k tomu, aby mu priblížil skutočnosť, že historický človek Ježiš je Synom Božím a Boží Syn je človekom Ježišom. Ježiš je najľudskejší z ľudí, pravý človek, čo vyplýva z jeho služby. Potom mnohými úvahami predstavuje, ako treba chápať, že je súčasne aj Božím Synom, a teda pravým Bohom, a ako chápať celé jeho vykupiteľské dielo počnúc vtelením až po nanebovstúpenie. Kľúčom k tomu chápaniu je láska, ktorá nám najzrozumiteľnejšie približuje Božie tajomstvá – ale len približuje, nie celkom objasňuje.

Keďže kniha nás chce uviesť do chápania celého Kréda (Apoštolského vyznania viery – Verím v Boha), autor sa venuje aj pôsobeniu Ducha Svätého a činnosti Cirkvi. Učenie o Cirkvi musí nájsť svoj východiskový bod v učení o Duchu Svätom a o jeho daroch. Cirkev sa nedefinuje zo svojich úradov a organizácií, ale zo svojej bohoslužby, ako spoločenstvo stolujúcich okolo Zmŕtvychvstalého.

V učení o Cirkvi sa autor vžíva do situácie dnešného človeka s pochopením, že mu ťažko padne vidieť dnes Cirkev ako „svätú a katolícku“. Aká plná protikladov je tvár Cirkvi, v ktorej sa tak často sprítomňuje božské v nehodných rukách! Pritom čitateľa pomaly dvíha, keď hovorí, že napriek všetkému – vo viere možno Cirkev predsa len milovať, lebo za znetvorenou tvárou sa možno odvážiť predsa zazrieť svätú tvár Cirkvi. Nemyslí sa tu na svätosť ľudských osôb, ale poukazuje sa na Boží dar, ktorý dáva svätosť. Cirkev žije v nás a žije zo zápasu hriešnikov o svätosť.

Upozorňuje pritom, že tam, kde kritika Cirkvi naberá až jedovatú horkosť, tam v podstate pôsobí skrytá pýcha. Na základe neodvolateľného Pánovho sebadarovania sa Cirkev neprestajne posväcuje a je v nej prítomná Pánova svätosť medzi ľuďmi.

Katolicitu vytvára biskupská štruktúra Cirkvi. Je to s biskupom zjednotené spoločenstvo a súčasne vzájomná jednota všetkých biskupov. Za základ jednoty sa považuje slovo a sviatosť. Cirkev je zjednotená prostredníctvom jedného slova a jedného chleba. Biskupská koncepcia Cirkvi sa v pozadí javí ako prostriedok tejto jednoty.

Otázku Kristovho zmŕtvychvstania, vzkriesenia mŕtvych a život v budúcom veku autor vysvetľuje na princípe lásky, ktorá je silnejšia ako smrť. Láska je silnejšia ako smrť iba tam, kde pre človeka stojí hodnota lásky nad hodnotou života, len tam, kde je človek pripravený zaradiť život až za lásku a kde je ochotný žiť kvôli láske. Láska vždy predstavovala určitý druh nesmrteľnosti a javila sa ako sila na udržanie rodu. Posledný stupeň, ktorý potrebujeme dosiahnuť, aby sme prišli k cieľu, sa nemá uskutočniť v oblasti biologickej, ale v oblasti ducha, slobody a lásky. Nešlo by tu o vývoj, ale o rozhodnutie a zároveň o dar. Ide o dar toho, ktorý „… premohol svet“ (Jn 16,33). Jestvuje vykúpenie sveta – to je nádej, ktorá kresťana nesie a vďaka ktorej sa i dnes oplatí byť kresťanom.

V uvedenej knihe autor vynikajúcim spôsobom zostupuje a vžíva sa do situácie dnešného človeka, ktorý má toľko pochybností a toľko psychologických, spoločenských aj racionálnych prekážok uveriť tomu, čo obsahuje Krédo. Zoznamuje ho s jeho obsahom a pomáha mu, aby v kresťanstve našiel spoločenstvo s bratmi a sestrami, spoločenstvo s Bohom a aby pocítil Božiu blízkosť. Učí čitateľa, aký je nám Boh v Kristovi blízky, a pritom aký je v Najsvätejšej Trojici nepochopiteľný; lebo ako sme už povedali, v Bohu je skrytý protiklad minima a maxima.

Autor pôsobí ako pomocný biskup spišský.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.