Konzervatívny mentor T. S. Eliot

Číslo 4/2007 · Roger Scruton · Čítanosť článku: 7577
 

T. S. Eliot bol nepochybne najväčším básnikom píšucim po anglicky v dvadsiatom storočí. Zároveň bol najrevolučnejším anglofónnym literárnym kritikom od čias Samuela Johnsona a najvplyvnejším náboženským mysliteľom v anglikánskej tradícii od čias wesleyánskeho hnutia. Jeho sociálna a politická vízia je obsiahnutá vo všetkých jeho spisoch. Znova a znova ju hltajú generácie anglických a amerických čitateľov, ktorých priam fyzicky fascinuje – a to dokonca aj vtedy, keď sú pohnutí (a mnohí sú) k tomu, aby ju odmietli. Bez Eliota by filozofia toryizmu stratila v priebehu minulého storočia všetku podstatu. Navyše, aj keď to Eliot výslovne nezamýšľal, dostal túto filozofiu na vyššiu rovinu – intelektuálne, duchovne aj štylisticky –, než akú kedy dosiahli zástancovia idey socializmu.

Eliot sa pokúšal sformovať filozofiu pre našu dobu, ktorá by odrážala zložitosť potrieb človeka bohatšie a pravdivejšie než všeliek voľného trhu, ktorý tak často ovládal myslenie vládnucich konzervatívcov. Vo svojom sociálnom myslení vyhradil ústredné miesto vysokej kultúre. Názorovo bol skrz-naskrz tradicionalistom, no vo svojom umení bol modernistickým dobrodruhom, považujúcim umelecký modernizmus a sociálny tradicionalizmus za rôzne stránky rovnakého počinu. Modernizmus v umení bol pre Eliota pokusom zachrániť a posilniť živú umeleckú tradíciu tvárou v tvár skazenosti a úpadku populárnej kultúry.

Eliot sa narodil v roku 1888 v St. Louis v štáte Missouri. Študoval na Harvarde, na Sorbone a na Merton College v Oxforde, kde napísal doktorskú prácu o filozofii F. H. Bradleyho, ktorého hegeliánska vízia spoločnosti ho hlboko ovplyvnila. Podobne ako mnohí vzdelaní Američania jeho generácie pochádzal z hlboko náboženského a duchovného prostredia, i keď jeho rané básne naznačujú pochmúrny a zúfalý agnosticizmus, ktorý iba postupne a bolestne prekonával. Ezra Pound, s ktorým sa stretol v roku 1914, ho podnietil, aby sa usadil v Anglicku. Oženil sa v priebehu ďalšieho roka, ktorý zaznamenal aj vydanie jeho prvej úspešnej básne The Love Song of J. Alfred Prufrock (Pieseň lásky J. Alfréda Prufrocka). Toto dielo, spolu s ďalšími krátkymi básňami, s ktorými vyšlo v roku 1917 v zbierke Prufrock and Other Observations (Prufrock a iné postrehy), od základu zmenilo smerovanie anglickej literatúry. Boli to prvé skutočne modernistické diela v angličtine, hoci najviditeľnejšie vplyvy na ich obrazotvornosť a vyjadrovanie neboli anglické, ale francúzske – menovite Laforgova irónia fin-de-siècle a symbolizmus Rimbauda, Mallarmého a Verlaina. Boli to aj sociálne básne, v ktorých išlo o vyjadrenie prevládajúcej celkovej atmosféry, a to aj vtedy, keď boli odeté do slov osobitého protagonistu. Vojnová generácia sa v týchto básňach našla tak, ako sa nenašla v pseudoromantickej literatúre eduardovského obdobia.

Krátko nato vydal Eliot knihu esejí The Sacred Wood (Sväté drevo), ktorá mala získať rovnako významný vplyv ako jeho raná poézia. V týchto esejach Eliot predstavil svoju novú a náročnú teóriu úlohy kritiky a potrebnosti kritiky ako podmienky prežitia literárnej kultúry. Podľa Eliota nie je náhoda, že kritika a poézia sa tak často zídu v tom istom rozume – ako to bolo aj v jeho prípade a v prípade Coleridgea, ktorého označil za najlepšieho anglického kritika. Kritik, rovnako ako básnik, sa snaží rozvinúť „citlivosť“ svojho čitateľa – čím Eliot myslel istý druh inteligentného pozorovania ľudského sveta. Kritici neabstrahujú ani negeneralizujú, ale dívajú sa a zaznamenávajú to, čo vidia. Tým zároveň sprostredkovávajú zmysel toho, čo v ľudskej skúsenosti zaváži, pričom odlišujú falošné emócie od rýdzich. Zatiaľ čo malo trvať mnoho rokov, kým Eliot iba postupne a nejasne vysvetlí, čo si predstavuje pod pojmom „citlivosť“, jeho vznosná koncepcia roly kritika zahrala na strunu u mnohých jeho čitateľov. Okrem toho kniha The Sacred Wood obsahovala eseje, ktoré mali spôsobiť prevrat literárneho vkusu. Autoritatívny tón týchto esejí budí dojem, akoby sa moderný svet konečne dal sám počuť v literatúre – a to hlasom T. S. Eliota.

Dielo The Sacred Wood obrátilo pozornosť literárneho sveta na „metafyzických“ básnikov šestnásteho a sedemnásteho storočia a k alžbetínskym dramatikom – menej významným Shakespearovým predchodcom a dedičom, ktorých surový jazyk, bohato zdobený pocitmi z toho, čo opisoval, tvoril výrečný kontrast k sentimentálnej nasladlosti, ktorú Eliot odsudzoval u svojich priamych súčasníkov. Okrem toho je tu esej o Dantem, v ktorej sa preberá otázka, ktorá mala Eliota často znepokojovať – totiž otázka vzťahu medzi poéziou a vierou. Do akej miery môže oceniť poéziu Božskej komédie ten, kto odmieta doktrínu, čo ju inšpirovala? Táto otázka bola pre Eliota skutočným problémom, a to z viacerých dôvodov.

Podobne ako jeho modernistickí priatelia a vrstovníci Ezra Pound a James Joyce aj Eliot bol hlboko ovplyvnený Dantem, ktorého číra forma verša, hovorový štýl a pompézna filozofia vytvorili víziu poetického ideálu. Zároveň však odmietol teologickú víziu Božskej komédie – a odmietol ju s hlbokým pocitom straty. No v jeho vlastnej poézii sa Danteho hlas bude neustále vracať, ponúkajúc mu efektné formulácie, žiariace iskry myšlienok a – predovšetkým – víziu moderného sveta z hľadiska, ktoré leží mimo neho, z hľadiska, ktoré zo seba vyžiarila skúsenosť svätosti (i keď je to skúsenosť, ktorú vtedy nezdieľal). A keď Eliot konečne dospel k zdieľaniu tejto vízie, v poslednej časti svojho diela Four Quartets (Štyri kvartetá) napísal najbrilantnejšiu zo všetkých imitácií Danteho v angličtine, imitáciu, ktorá je čosi omnoho jemnejšie ako imitácia, v ktorej sa do sveta modernej angličtiny prenáša a prekladá Danteho náboženská vízia.

Za zmienku stojí ešte jedna esej zo zbierky The Sacred Wood, totiž esej Tradition and the Individual Talent (Tradícia a individuálny talent), v ktorej Eliot zavádza pojem, ktorý najlepšie zhŕňa jeho príspevok k politickému vedomiu dvadsiateho storočia: tradícia. V tejto eseji Eliot tvrdí, že skutočná originálnosť je možná len v rámci tradície – a ďalej, že každú tradíciu musí prepracovať skutočný umelec v samom akte tvorby niečoho nového. Tradícia je živá vec, a rovnako ako každý autor je posudzovaný v kontexte svojich predchodcov, tak sa aj význam tradície mení, ako sa k nej pridávajú nové diela. A bola to táto literárna idea živej tradície, ktorá mala postupne preniknúť Eliotovo myslenie a vytvoriť jadro jeho sociálnej a politickej filozofie.

Diela Prufrock a The Sacred Wood nám už pomáhajú porozumieť paradoxu T. S. Eliota – totiž, že náš najväčší literárny modernista by mal byť zároveň naším najväčším moderným konzervatívcom. Človek, ktorý v literatúre zvrhol devätnáste storočie a uviedol éru voľného verša, odcudzenie a experiment, bol zároveň človekom, ktorý v roku 1928 mal definovať sám seba ako „klasika v literatúre, royalistu v politike a anglo-katolíka v náboženstve“. Tento zdanlivý paradox obsahuje kľúč k veľkosti Eliota ako sociálneho a politického mysliteľa. Eliot si totiž uvedomil, že konzervatívny projekt nadobúda zmysel len v moderných podmienkach – v podmienkach rozdelenia, bludu a neviery. Konzervativizmus sám osebe je modernizmom a v tejto skutočnosti spočíva tajomstvo jeho úspechu. Burke sa nelíši od francúzskych revolucionárov svojou pripútanosťou na veci minulé, ale skôr svojou túžbou žiť naplno v konkrétnej prítomnosti, chápať prítomnosť so všetkou jej nedokonalosťou a prijať prítomnosť ako jedinú realitu, ktorá nám bola ponúknutá. Podobne ako Burke aj Eliot si uvedomuje rozdiel medzi nostalgiou zahľadenou do minulosti, ktorá predstavuje len ďalšiu formu modernej sentimentálnosti, a skutočnou tradíciou, ktorá nám dáva odvahu a víziu, s ktorou máme žiť v modernom svete.

V roku 1922 založil Eliot literárny štvťročník The Criterion, ktorý potom redigoval do roku 1939, keď jeho vydávanie zastavil pod tlakom „depresie prízrakov“ spôsobenej „súčasným stavom vecí verejných“. Ako naznačuje názov časopisu, projekt bol podnietený Eliotovým vedomím významu kritiky a márnosti modernistických experimentov, ak nie sú zasvätené literárnemu úsudku a morálnej vážnosti. Časopis obsahoval aj sociálnu filozofiu konzervatívneho presvedčenia – i keď Eliot pre popis svojho politického náhľadu uprednostňoval slovo „klasicizmus“.

Časopis The Criterion bol fórom, na ktorom po prvýkrát vyšla veľká časť modernistickej literatúry, vrátane Poundovej, Empsonovej, Audenovej a Spenderovej poézie. Jeho prvé vydanie obsahovalo prácu, ktorá zadovážila samému Eliotovi postavenie najväčšieho básnika svojej generácie: báseň The Waste Land. (Vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom Pustatina. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1966 – pozn. prekl.) Jej prvým čitateľom pripadalo, že dokonale zachytáva rozčarovanie a prázdnotu, ktorá nasledovala po planom víťazstve v prvej svetovej vojne, v konflikte, v ktorom európska civilizácia spáchala samovraždu, rovnako ako grécka civilizácia v Peloponézskej vojne. No v samotnej básni sa vojna sotva spomenie, nenájde sa tu živá predstava boja, akú anglickí čitatelia poznali z prác Wilfrida Owena a Siegfrieda Sassoona, ktoré boli prepchaté odkazmi a citátmi zo školskej knižnice. Jej zdanlivý predmet bol odvodený z prác salónnej antropológie, predovšetkým z diela Sira Jamesa Frazera The Golden Bough (Zlatá vetva), práce, ktorá zároveň poskytla titul pre zbierku The Sacred Wood.

Báseň Pustatina bola neskôr uverejnená nanovo, s poznámkami, v ktorých Eliot vysvetľuje niektoré svoje odkazy a narážky, ako je napríklad aj narážka v názve, ktorá sa týka Kráľa Rybára z legendy o Parsifalovi, ktorý vládne pustatine, pričom čaká na hrdinu, čo mu položí otázky, ktoré zničia pochmúrne kúzlo zimy a obnovia svet. Eliotovým čitateľom neunikla alegória modernej civilizácie, ktorá sa ukrýva v tomto odkaze na stredoveké kulty plodnosti a ich literárne pretvorenie do poviedky o kráľovi Artušovi. Ani to nebolo po prvýkrát, čo sa symboly a legendy stredovekej poviedky využili takýmto spôsobom, ako o tom svedčí Wagnerov Parsifal, na ktorého Eliot nepriamo odkazuje citujúc z Verlainovej básne.

Tak či onak, čosi podivne pálčivého však bolo v samotnej učenosti tejto básne, akoby celá západná kultúra pôsobila na púštnu krajinu moderného mesta v poslednom úsilí obsiahnuť ho, pojať ho a porozumieť jeho významu. Používanie antropologických koncepcií je analogické Wagnerovmu používaniu teutónskych mýtov. (V básni Pustatina sa nachádza oveľa viac citátov od Wagnera ako od akéhokoľvek iného básnika.) Eliot sa dovoláva náboženského svetonázoru (predovšetkým v tom zmysle, že obnovenie života závisí od nadprirodzených síl), no skôr ako skutočnosti týkajúcej sa uvedomenia človeka než ako súčasti náboženského presvedčenia. Takto dokázal použiť náboženské myšlienky a predstavivosť bez toho, aby sa musel odovzdať akémukoľvek náboženskému presvedčeniu. A rýchlo dospieval k zisteniu, že skutočný stav moderného sveta nemožno opísať bez náboženských ideí. Rozsah svojej duchovnej straty môžeme pochopiť len tak, že opíšeme modernosť z hľadiska, ktoré leží mimo dejín.

Po svojom diele Pustatina Eliot pokračoval v písaní poézie inšpirovanej trýznivým rozkolom – ako to on vnímal – medzi citlivosťou našej kultúry a zážitkami, ktoré nám prináša moderný svet. Táto etapa jeho vývoja vyvrcholila v naskrze kresťanskom vyhlásení, totiž v básni Ash Wednesday (Popolcová streda), v ktorej opustil antropologický prístup a ohlásil konverziu na anglo-katolícku vieru. Teraz je Eliot pripravený vziať na plecia svoj vlastný osobitný kríž, totiž kríž členstva. Už nevystupuje v role duchovného a politického exilu, ale spojil svoj osud s tradíciou, ku ktorej patrili jeho obľúbení autori. Stal sa britským občanom, vstúpil do Anglikánskej cirkvi a napísal svoju veľkú veršovanú dráma Murder in the Cathedral. (Vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom Vražda v katedrále. Bratislava : Petrus, 1996 – pozn. prekl.) V rade esejí vyzdvihoval diela anglikánskych teológov zo šestnásteho storočia a napádal sekulárne bludy svojho času.

Táto etapa Eliotovho vývoja viedla napokon k vytvoreniu diela After Strange Gods (Za cudzími bohmi), „úvodu do moderného bludárstva“, v ktorom vyjadril svoju konzervatívnu antipatiu k sekulárnej doktríne. Bol to prvý z viacerých Eliotových pokusov o sociálnu filozofiu, z ktorých dva najznámejšie sú The Idea of a Christian Society (Idea kresťanskej spoločnosti) (1940) a Notes Towards the Definition of Culture (Poznámky k definícii kultúry) (1948). Obe tieto diela sú poznamenané neistotou a úzkosťou súvisiacou s novým stavom Európy, čo z nich robí omnoho menej jasných sprievodcov Eliotovou víziou než veľká báseň, ktorú napísal v tom istom období, báseň, ktorá bola pre mnohých príslušníkov mojej generácie základným vysvetlením našej duchovnej krízy – a najväčším posolstvom nádeje, aké nám bolo dané. Báseň Four Quartets (Štyri kvartetá) je hlbokou sondou do duchovných možností, v ktorej básnik hľadá a nachádza víziu mimo času, v ktorom čas i dejiny sú vykúpené. Je to dielo náboženské a zároveň dielo mimoriadnej lyrickej sily, podobne ako Valéryho Cimetière marin (Cintorín pri mori), no omnoho zrelšie, čo sa týka filozofie, na ktorej spočíva.

Eliotov život sa začal otázkou – otázkou moderného života a jeho významu. Jeho literárne dielo bolo dlhým, usilovným a rýdzim pokusom opatriť odpoveď. Počas tohto počinu Eliot pretvoril anglický jazyk, zmenil formy anglického verša a napísal niektoré z najpamätihodnejších prejavov v našej literatúre. Hoci je imponujúcim učencom, majstrovsky ovládajúcim jazyky a literatúru, čo vo svojich dielach odhaľuje, no nevykladá o tom, je Eliot i človekom svetaznalým. Najprv pracoval ako učiteľ, potom v londýnskej banke a napokon vo vydavateľstve Faber and Faber, ktoré pretvoril na popredné vydavateľstvo poézie a kritiky svojej doby. Jeho nešťastné prvé manželstvo mu nebránilo aktívne sa zúčastňovať londýnskeho literárneho života, na ktorý mal práve taký veľký vplyv ako André Breton na literárny život v Paríži.

Skutočnosť, že si napriek tomuto všetkému odmietol obliecť kabát bohéma a nárokovať si lacnú korunu umelca či vysmievať sa „buržoáznemu“ životnému štýlu, ho oddeľuje od kontinentálnej tradície, ktorú v iných ohľadoch tak veľmi presadzoval. Uvedomoval si, že skutočnou úlohou umelca v modernom svete nie je zavrhovať, ale uzmierovať. Pokiaľ ide o Eliota, umelec dedí – v povznesenej a sebavedomej forme – presne tú istú úzkosť, ktorá je materiálom bežnej skúsenosti. Básnik, ktorý berie svoje slová vážne, je hlasom ľudstva, prihovárajúcim sa za tých, ktorí žijú okolo neho, a získavajúcim v ich mene dar uvedomenia, s ktorým majú prekonať úbohosť sekulárneho života. Aj on je obyčajný občan a jeho najväčšou odmenou je žiť nepoznaný medzi tými, ktorí nevedia o jeho umení nič – podobne ako môže svätý žiť nepoznaný medzi tými, za ktorých zomiera.

Ak chceme nájsť korene Eliotovho politického myslenia, musíme sa vrátiť k modernizmu, ktorý našiel také pozoruhodné vyjadrenie v Pustatine. Anglická literatúra začiatku dvadsiateho storočia bola do značnej miery v zajatí predmodernej obrazotvornosti, odkazov na formy života (aké nájdeme u Thomasa Hardyho), ktoré zmizli navždy, a foriem verša odvodených z repertoáru romantickej izolácie. Neprešla takou mimoriadnou lekciou, akú Baudelaire a jeho nasledovníci uštedrili francúzštine, v ktorej sa starobylé formy ako napríklad sonet oprostili od svojich pastorálnych a náboženských implikácií a vyzbrojili sa jazykom moderného mesta, aby tak sprostredkovali nový a halucinačný význam nenapraviteľného zlyhania, pri ktorom sa moderný človek oddelil od všetkého, čo ho predchádzalo. Eliotov obdiv Baudelaira vyrástol z jeho túžby písať verše, ktoré by tak verne vyjadrovali skúsenosť moderného mesta, ako Baudelaire vyjadroval skúsenosti Paríža. Okrem toho Eliot rozoznal u Baudelaira novú povahu náboženského podnetu v podmienkach moderného života. „U Baudelaira je dôležité,“ napísal, „že bol v podstate kresťanom, ktorý sa narodil v pravom čase, a klasikom, ktorý sa zrodil v pravom čase.“

Eliotove obvinenie neoromantickej literatúry jeho čias nebolo len literárnou ponosou. Domnieval sa, že obnosená básnická dikcia a rytmické rýmy, ktoré používali jeho súčasníci, prezrádzali vážnu morálnu slabosť: totiž neschopnosť vnímať život taký, aký skutočne je, neschopnosť cítiť to, čo je potrebné cítiť ku skúsenosti, ktorá je nevyhnutne našou skúsenosťou. A mienil, že táto neschopnosť nie je obmedzená len na literatúru, ale prebieha celým moderným životom. Hľadanie nového literárneho spôsobu vyjadrovania je preto súčasťou rozsiahlejšieho hľadania – hľadania skutočnosti modernej skúsenosti. Až potom dokážeme čeliť našej situácii a položiť si otázku, čo by sme s ňou mali urobiť.

Eliotova hlboká nedôvera voči sekulárnemu humanizmu – i voči socialistickým a demokratickým ideám spoločnosti, ktoré, ako sa domnieval, z neho vyplývajú – sa odrážala v jeho kritike neoromantizmu. Humanista s jeho mýtom o dobrote človeka hľadá útočisko v pohodlnej lži. Žije vo svete pretvárky, snažiac sa vyhnúť skutočnej emočnej cene za to, že uvidí veci také, aké sú. Jeho necnosť je necnosťou eduardovskej a „georgiánskej“ (od nástupu Juraja V. na trón – pozn. prekl.) poézie – necnosť sentimentálnosti, ktorá nás núti nielen hovoriť a písať pomocou klišé, ale aj cítiť pomocou klišé – zo strachu, že by nás znepokojovala pravda nášho stavu. Ako to Eliot vyjadril neskôr pomocou obratu, ktorý si požičal od Mallarmého, úlohou umeleckého modernistu je „vyčistiť dialekt kmeňa“, čiže nájsť slová, rytmy a umelecké formy, ktoré by mu pomohli opäť vytvoriť kontakt s našou skúsenosťou – nie s mojou skúsenosťou, nie s tvojou, ale s našou skúsenosťou, skúsenosťou, ktorá nás všetkých, čo žijeme na tomto svete, zjednocuje. A len vďaka zmocneniu sa tejto skúsenosti – najmä v bezútešnej vízii Pustatiny – dokázal Eliot nájsť cestu k tomuto významu.

Svoj postoj ku každodennému jazyku moderného života a politiky zhrnul vo svojej eseji o anglickom biskupovi Lancelotovi Andrewesovi; stojí za to uviesť túto pasáž v plnom znení:

Ľuďom, ktorých myseľ je zvyknutá na kŕmenie vágnym žargónom dneška, keď máme slovník pre všetko a presné názory o ničom – keď slovo pochopené len napoly, vyvrátené zo svojho miesta akousi čudnou či poloutvorenou vedou, ako je psychológia, ukrýva pred autorom i pred čitateľom naprostú nezmyselnosť výroku, keď sú spochybnené všetky dogmy okrem dogiem vied, o ktorých sme čítali v novinách, keď aj samotný jazyk teológie pod vplyvom nedisciplinovaného mysticizmu populárnej filozofie má sklon stať sa jazykom vytáčok –, sa Andrewes môže zdať pedantný a výrečný. Len keď sa nasýtime jeho prózou, nasleduje pohyb jeho myslenia, pri ktorom zistíme, že jeho skúmanie slov končí v extáze súhlasu. Andrewes uchopí slovo a odvodí z neho svet. (1)

Pre Eliota začali slová strácať svoju presnosť – nie napriek vede, ale v dôsledku vedy; nie napriek strate skutočného náboženského presvedčenia, ale v dôsledku tejto straty; nie napriek rozšíreniu technických termínov, ale v dôsledku tohto rozšírenia. Náš moderný spôsob reči nám už neumožňuje „uchopiť slovo a odvodiť z neho svet“: naopak, slová zastierajú svet, pretože nesprostredkujú prežitú reakciu naň. Slová sú len kockami v hre klišé, určené na vyplnenie ticha, na zastretie prázdnoty, ktorá na nás doľahla, keď starí bohovia odišli zo svojich útočíšť medzi nami.

To je dôvod, prečo moderný spôsob myslenia predstavujú spravidla nie ortodoxie, ale bludy – blud je pravdou, ktorá sa zveličila až do lži, pravdou, v ktorej sme našli takpovediac útočisko, zaodejúc do nej všetky svoje nepreskúmané úzkosti a očakávajúc od nej odpovede na otázky, s ktorých pochopením sme sa neobťažovali. Vo filozofiách, ktoré prevládajú v modernom svete – utilitarizmus, pragmatizmus a behaviorizmus –, zisťujeme, že „slová majú zvyk meniť svoj význam… alebo inak: sú vytvorené na to, aby kráčali na tú najkrutejšiu a najkatovskejšiu smrť“. Podľa Eliota z toho vyplýva, že to isté platí vždy, keď preberie vládu humanistický blud: vždy, keď zaobchádzame s človekom ako s Bohom, a preto veríme, že naše myšlienky a slová sa nemajú merať žiadnymi inými normami, iba sebou samými.

Eliot vyrástol v demokracii. Zdedil ten veľký zdroj obecného ducha, ktorý je darom americkej demokracie modernému svetu i dôvodom toľkej zášti nevedomcov voči Amerike. No vo svojej citlivosti demokratom nebol. Eliot veril, že kultúra sa nemá zveriť demokratickému procesu práve pre ľahkomyseľnosť, s akou zaobchádza so slovami, pre jej zvyk používať bezmyšlienkovité klišé, čo by sa objavilo vždy, ak by sme ku každému človeku pristupovali tak, akoby mal rovnaké právo vyjadriť sa. Vo svojom diele The Use of Poetry and the Use of Criticism (Užitočnosť poézie a užitočnosť kritiky) píše:

Keď sa básnik ocitne v dobe, keď neexistuje nijaká intelektuálna aristokracia, keď je moc v rukách triedy tak demokratizovanej, že síce ešte stále je triedou, no už sa označuje za celý národ; keď sa zdá, že jedinou alternatívou je hovoriť ku krúžku zasvätených alebo k sebe samému, potom sa básnikove ťažkosti a potreba kritiky stávajú závažnejšími. (2)

Preto má podľa Eliota kritik v modernom demokratickom svete o to väčší význam. Je to on, ktorý musí konať, aby obnovil to, čo by aristokratický ideál vkusu vytváral spontánne – totiž jazyk, v ktorom sa slová používajú v ich plnom význame a za tým účelom, aby sa nimi opísal svet taký, aký je. Tí, ktorí sú odchovaní prázdnym sentimentom, nemajú v rukách nijaké zbrane, ktorými by čelili realite sveta opusteného Bohom. Zo sentimentality upadajú rovno do cynizmu a tak strácajú silu buď zakúšať život, alebo žiť s jeho nedokonalosťou.

Eliot preto postrehol obrovské nebezpečenstvo v liberálnom a „vedeckom“ humanizme, ktorý ponúkali proroci jeho dní. Zdalo sa mu, že tento liberalizmus je stelesnením morálneho chaosu, pretože by dovoľoval bujnieť každému sentimentu a všetky kritické hodnotenia by usmrtil ideou demokratického práva hovoriť, z ktorého sa – nepostrehnuteľne – stáva demokratické právo cítiť. Aj keď „ľudstvo neznesie veľmi veľa reality“ – ako vyjadruje pointu najprv vo Vražde v katedrále a potom v Štyroch kvartetách –, účelom kultúry je uchovať tú prchavú vec zvanú „jemnocit“, totiž zvyk správne pociťovať. Barbarstvo nevzniká preto, že by ľudia stratili svoje zručnosti a vedecké poznatky, a ani ho neodvrátime tým, že by sme si tieto veci uchovali; skôr je to tak, že barbarstvo prichádza cez stratu kultúry, pretože dôležité skutočnosti možno správne vnímať len cez kultúru.

Ťažko tu presne opísať Eliotovo myslenie. A stojí za to načrtnúť paralelu s mysliteľom, ktorého nemal rád: s Friedrichom Nietzschem. Podľa Nietzscheho ku kríze modernizmu došlo kvôli strate kresťanskej viery. Strata viery je nevyhnutným dôsledkom vedy a nárastu vedomostí. Zároveň však ľudstvo nedokáže skutočne žiť bez viery; a pre nás, ktorí sme zdedili všetky zvyky a predstavy kresťanskej kultúry, musí byť touto vierou kresťanstvo. Odstráňte vieru, a neodstránite len doktrínu, ani nenecháte po sebe čistú, jednoduchú krajinu, v ktorej konečne vidno, aký je človek v skutočnosti. Skôr takto odstránite schopnosť vnímať ďalšie a dôležitejšie pravdy, pravdy týkajúce sa nášho stavu, ktorým bez dobrodenia viery – rovnako ako pravde našej smrteľnosti – nemôžeme náležite čeliť.

V týchto rozpakoch Nietzsche neuvážene prijal riešenie, ktoré znamenalo úplne odmietnuť zvrchovanosť pravdy – vyhlásiť, že „nijaké pravdy neexistujú“ – a vybudovať filozofiu života na ruinách vedy i náboženstva v mene čisto estetického ideálu. Eliot videl absurdnosť takejto reakcie. Paradox však zostal. Pravdy, na ktorých Eliotovi záležalo, sú pravdy cítenia, pravdy o váhe ľudského života. Veda nijako neprispieva k lepšiemu pochopeniu týchto právd: naopak, uvoľňuje v ľudskej psychike spústu preludov – liberalizmus, humanizmus, utilitarizmus a všetky ostatné –, ktoré ju rozptyľujú vzbudzovaním falošnej nádeje na exaktnú morálku. Výsledkom je rozklad samotného jazyka cítenia, odklon od citlivosti k sentimentalite a zastretie ľudského sveta. Paradox potom spočíva v tomto: lož náboženskej viery nám umožňuje vnímať skutočnosti, na ktorých záleží. Vedecké pravdy, ktorým sa prizná absolútna autorita, zastierajú skutočnosti, na ktorých záleží, a bránia vnímať ľudskú realitu. Eliotovo riešenie tohto paradoxu bolo vynútené cestou, ktorou prešiel pri jeho odhaľovaní – totiž cestou poézie, s trýznivými príkladmi básnikov, ktorých presnosť, vnímavosť a úprimnosť boli ovocím kresťanského presvedčenia. Toto riešenie spočívalo v prijatí kresťanskej viery – nie, ako v Tertuliánovom prípade, kvôli paradoxu, ale skôr napriek nemu.

To vysvetľuje Eliotovo narastajúce presvedčenie, že keď sa všetko uváži, kultúra a náboženstvo sú nerozlučiteľné. Mal za to, že nákazu sentimentálnosti možno prekonať jedine vysokou kultúrou, v ktorej sa neustále uskutočňuje dielo očisťovania. To je úloha kritika a umelca, a je to ťažká úloha:

A tak každé podujatie
Je novým začiatkom, útokom na nevyslovené
S ošumelou výbavou, ktorá stále chátra
Vo všeobecnom zmätku nepresnosti pociťovania.
Nedisciplinované hlúčky emócií. A to, čo sa tu má dobyť
Silou a podrobením, už odhalili
Raz alebo dvakrát, či viackrát, ľudia, ktorým nemôžeme veriť
Aby sme ich nasledovali – no toto nie je súťaž –
Je to len boj o znovunadobudnutie toho, čo sa stratilo
A našlo a stratilo zas a znova: a teraz, za podmienok
Ktoré sa zdajú nepriaznivé… (3)

Toto dielo očisťovania je medzigeneračným dialógom s tými, ktorí patria k tradícii: môžu sa na nej zúčastniť len nemnohí, kým masa ľudstva zostáva dole, napadnutá onými „nedisciplinovanými hlúčkami emócií“. Vysoká kultúra tých nemnohých je však morálnou nevyhnutnosťou pre mnohých, pretože umožňuje, aby sa ľudská realita prejavila sama osebe, a tak riadila naše správanie.

No prečo by masa ľudstva, stratená akoby v otrepanosti, „rozptýlená od rozptýlenia rozptýlením“, mala byť vedená „tými, ktorí vedia“ (aby sme použili Danteho výstižný výrok)? Odpoveď musí spočívať v náboženstve, predovšetkým v spoločnom jazyku, ktorý poskytuje tradičné náboženstvo jednak vysokej kultúre umenia, jednak všeobecnej kultúre ľudí. Náboženstvo je miazgou kultúry. Poskytuje zásobu symbolov, príbehov a doktrín, ktoré nám umožňujú hovoriť o svojom osude. Pomocou posvätných textov a liturgie vytvára pevný bod, ku ktorému sa môže vracať básnik i kritik – podobný jazyk obyčajných veriacich i básnikov, ktorí musia čeliť stále novým podmienkam života v následkoch poznania a života v padlom svete.

Podľa Eliota však nemožno náboženstvo vo všeobecnosti a kresťanské náboženstvo osobitne vidieť jedine v platónskych termínoch ako postoj voči tomu, čo je večné a nemenné. Pravda o našom stave je taká, že sme historickými bytosťami, ktoré nachádzajú akúkoľvek útechu a vedomosť, ktorá je nám v čase láskavo daná. Útechy náboženstva k nám prichádzajú v časnom úbore, cez inštitúcie, ktoré žijú duchom histórie. Znovu objaviť naše náboženstvo neznamená oslobodiť sa od časného poriadku; neznamená to odmietnuť dejiny a skazenosť, aby sme mohli kontemplovať nadčasové pravdy. Naopak, znamená to vstúpiť do dejín o to hlbšie, aby sme v iba pominuteľnom našli stopu a znamenie toho, čo nikdy nepominie: znamená to odhaliť „priesečníky nadčasového s časom“, čo je, podľa Štyroch kvartet, povolaním svätých.

Objavuje sa tu takto najdivnejšia a najpodmanivejšia paralela, totiž paralela medzi svätým a mučeníkom vo Vražde v katedrále a meditujúcim básnikom v Štyroch kvartetách. Tak ako ten prvý prináša svojím mučeníctvom svetlo večnosti do temnoty canterburského ľudu (zastúpeného zborom žien), tak básnik „vykupuje čas“ tým, že v prúde času nachádza tie nadčasové okamihy, ktoré ukazujú za hranice času. A pokus básnika znovu objaviť tradíciu a patriť k tradícii, ktorá dá zmysel a význam jeho jazyku, ide ruka v ruke s pokusom nájsť tradíciu presvedčenia, správania a historickej vernosti, ktorá dáva spoločnosti zmysel a význam. Skutočný význam náboženstva nespočíva ani tak v abstraktnej doktríne ako skôr v inštitúciách, ktoré spôsobia, že pretrvá. Spočíva aj vo sviatostiach a obradoch, v ktorých sa večné stáva prítomným, a to, čo by mohlo byť, je zajedno s tým, čo je.

Pre Eliota nie je teda konverzia len záležitosťou uznania Kristovej pravdy. Zahŕňa vedomé gesto prináležitosti, pomocou ktorého zjednocuje svoje poetické úsilie s neustálym úsilím Anglikánskej cirkvi. Pretože Anglikánska cirkev je osobitá v tom, že sa nikdy nedefinovala ako „protestantská“, že sa vždy snažila svoje dedičstvo skôr prijať než proti nemu protestovať, berúc pritom za svoje trúfalé presvedčenie, že pravdy kresťanstva boli ponúknuté v miestnej forme anglickému ľudu. Je to cirkev, ktorá berie svoju historickú povahu vážne, uznávajúc, že jej povinnosťou nie je ani tak rozširovať medzi ľuďmi evanjelium ako skôr posväcovať určité spoločenstvo. A aby bola súca na túto úlohu, tvarovala Anglikánska cirkev cez svojich teológov a liturgistov anglický jazyk podľa kresťanského odkazu, prinášajúc zároveň tento odkaz do tohto sveta Anglicka. V poslednej časti Štyroch kvartet, ktorá sa nazýva Little Gidding (Malý závrat), sa básnik ocitá vo vidieckom útočisku, kam sa anglikánsky svätý utiahol, aby sa modlil so svojou rodinou. To, čo je pre mnohých večnou pravdou anglikánskeho vyznania, ohlasuje vo veršoch, ktoré patria medzi to najslávnejšie, čo kedy bolo v angličtine napísané:

Ak pôjdeš touto cestou,
Idúc kadekoľvek, začnúc odkiaľkoľvek,
V každom čase či v každom období,
Stále to bude také isté: budeš musieť odložiť
Rozum a myšlienky. Nie si tu na to, aby si overoval,
Učil sa či poúčal zvedavosť
Alebo niesol správu. Si tu na to, aby si kľačal,
Kde je namieste modlitba. A modlitba je viac
než poradie slov či vedomá činnosť
Modliacej sa mysle alebo zvuk modliaceho sa hlasu.
A to, čo mŕtvi nevedeli vysloviť, keď žili,
Ti môžu povedať teraz, keď sú mŕtvi: zvesť
Mŕtveho je vyslovená ohňom presahujúcim jazyk živého.
Tu, na križovatke nadčasového okamihu
Je Anglicko a prázdnota. Nikdy a vždy. (4)

Keď sa neskôr Eliot vracia k tejto téme komunikácie s mŕtvymi – našimi mŕtvymi – a poukazuje na tie krátke chvíle významu, ktoré sú jediným spoľahlivým darom citlivosti, dokončuje túto myšlienku takto:

Narodili sme sa s mŕtvymi:
Pozrite, vracajú sa a berú nás so sebou.
Chvíľa ruže a chvíľa tisu
Trvá rovnako dlho. Ľud bez dejín
Nie je oslobodený od času, pretože dejiny sú predlohou
Nadčasových okamihov. Takže, dokiaľ chýba svetlo
Zimnému popoludniu, v kaplnke v ústraní
Dejiny sú teraz a Anglicko. (5)

Mnoho sa popísalo o kvartete Little Gidding, ktorého atmosféra ostáva v mysli každého kultivovaného Angličana, ktorý ho čítal. Dôležitá však nie je ani tak atmosféra tejto básne ako skôr myslenie, ktoré ňou postupuje. Pretože Eliot tu dosahuje to, čo závidí Dantemu – totiž poéziu presvedčenia, v ktorej presvedčenie a slová sú jedno a v ktorej myslenie nemožno oceniť oddelene od ovládaného a krásneho jazyka. Navyše v celom je tu jeden vplyv, ktorému sa nedá vyhnúť – vplyv Biblie kráľa Jakuba a anglikánskej liturgie, ktorá jej vyrástla po boku. Eliot, napriek tomu, že nie je vedome biblický a že používa len modernú hovorovú angličtinu, obdaril svoje verše autoritou liturgie a ozvenou viery.

Tieto verše nás vracajú do samotného jadra presvedčenia moderného konzervativizmu, ktoré Burke vyjadril týmito pojmami: Spoločnosť – napísal – je v skutočnosti zmluvou; nie je to však zmluva len medzi živými; je to skôr partnerstvo medzi živými, mŕtvymi a tými, ktorí sa ešte len majú narodiť. A – dôvodil – len tí, ktorí načúvajú mŕtvym, sa hodia na to, aby boli opatrovníkmi budúcich generácií. Eliotova zložitá teória tradície dáva tejto myšlienke význam i formu. Pretože on objasňuje, že najdôležitejšou vecou, ktorú po nás môžu zdediť budúce generácie, je naša kultúra. Kultúra je studnicou skúseností, ktorá je zároveň miestna i neviazaná na miesto, súčasná i nadčasová, skúsenosť spoločenstva posvätená časom. Túto môžeme odovzdať len vtedy, ak ju tiež zdedíme. Preto musíme načúvať hlasom mŕtvych a zachytiť ich význam v týchto krátkych prchavých okamihoch, kedy „dejiny sú teraz a Anglicko“. V náboženskom spoločenstve sú takéto okamihy súčasťou každodenného života. My, ľudia moderného sveta, musíme aj náboženstvo, aj kultúru získať, a to dielom obety. Je to však obeta, od ktorej závisí všetko. Modernistický básnik sa teda neobvyklým spôsobom stáva tradicionalistickým kňazom: pričom štylistické činy prvého sú jedno s duchovnými činmi druhého.

Pre mnohých je Eliotova teória kultúry a tradície, ukladajúc vzdelanej elite neuskutočniteľný úkol, príliš obťažná. Pre iných je však životodarnou inšpiráciou. Čo sa toho týka, položme si len otázku, čo sa žiada od „toho, čo vie“. Mal by sa v modernom svete oddať podkopávaniu „štruktúr“ buržoáznej spoločnosti, ako to urobil Sartre či Foucault, vyškľabujúc sa na spôsoby a mravy, ničiac inštitúcie, od ktorých závisí jeho vysoké postavenie? Mal by hrať rolu moderného Sokrata, spochybňujúc všetko, a nepotvrdiac nič? Mal by kráčať vedno s tupou kultúrou sveta hry a postmodernistickej fantázie, v ktorej je všetko povolené, nakoľko nijaké dovolenie ani zákaz nemajú zmysel?

Keby sme na ktorúkoľvek z týchto otázok odpovedali kladne, znamenalo by to žiť v negácii, nepriznať ľudskému životu za jeho napodobeninou nič. Znamenalo by to uviesť a podporovať nový svet „previnení“, svet, ktorý sa nedokáže reprodukovať, pretože podkopáva samotnú pohnútku, ktorá vedie spoločnosť k tomu, aby sa reprodukovala. Konzervatívna odpoveď modernizmu spočíva v jeho prijatí, no v kritickom prijatí, s plným vedomím toho, že ľudské výdobytky sú zriedkavé a pochybné, že nemáme žiadne právo od Boha, aby sme zničili naše dedičstvo, ale že sa musíme vždy trpezlivo podriadiť hlasu poriadku a byť príkladom usporiadaného života. Budúcnosť ľudstva je podľa socialistov jednoduchá: zbúrajú existujúci poriadok a umožnia, aby povstala budúcnosť. Ale ako vieme, tá nepovstane. Tieto filozofie „nového sveta“ sú lži a bludy, výplody sentimentálnosti, ktorá zastiera skutkovú podstatu ľudskej prirodzenosti.

Nedokážeme nič, kým sa nepolepšíme. Našou úlohou je znovu objaviť svet, ktorý nás vytvoril, uvidieť samých seba ako súčasť čohosi väčšieho, čoho prežitie závisí od nás – a čo ešte stále môže žiť v nás, ak dokážeme dosiahnuť „stav dokonalej jednoduchosti / (ktorý nestojí menej než všetko)“, ku ktorému nám Eliot ukazuje smer.

Neprestaneme skúmať
A na konci všetkého nášho skúmania
Bude, že máme prísť tam, kde sme začali
A spoznať to miesto po prvý raz.

Toto je posolstvo konzervativizmu pre našu dobu. Je to posolstvo presahujúce politiku, posolstvo liturgickej závažnosti a autority. Ale je to posolstvo, ktoré musí byť prijaté, ak humánna a umiernená politika má pretrvať ako možnosť.

Autor je britský filozof, spisovateľ a komentátor.
Text pôvodne vyšiel v americkom časopise Intercollegiate Review (jeseň 2003/jar 2004);
vychádza s láskavým zvolením redakcie.

(1) Eliot, Thomas Stearns: For Lancelot Andrewes. Londýn : Faber, 1970 [1929], s. 20.
(2) Eliot, Thomas Stearns: The Use of Poetry and the Use of Criticism. Cambridge : Harvard University Press, 1933 [1961], s. 22.
(3) Four Quartets. In: Eliot, Thomas Stearns: The Complete Poems and Plays. Londýn : Faber and Faber, 1969, s. 182.
(4) Four Quartets, s. 192.
(5) Four Quartets, s. 197.