Potrat a prirodzené právo

Číslo 4/2007 · Dario Composta · Čítanosť článku: 7249
 

Potrat a prirodzené právo (Pre základ zápasu za ochranu života)

Úvod

O potrate sa dnes píše a hovorí ažaž. Nie ako kedysi – ani nie tak dávno –, keď takáto téma bola vytlačená na okraj diskusií moralistov a lekárov.

Z jedného hľadiska je to dobré: ide totiž o to, aby sme s múdrosťou skúmali korene našej existencie a ľudskej zodpovednosti voči zázračnému javu, akým je život, ktorý prevyšuje akékoľvek povrchné hodnotenie. My všetci, čo žijeme, uznávame, že sme zatiahnutí do takejto debaty.

Naopak, je zlé, že často nie viera a rozum, ale len emócie či pomýlený pohľad na ľudskú existenciu sa zmocňujú problému, a následne dochádza k pomýlenému riešeniu; a často sa nástroje sociálnej komunikácie stávajú komplicmi šírenia omylov a zahmľovania kresťanskej a prirodzenej morálky.

Dnešná prednáška hodlá apelovať na vieru a rozum, znovu pripomenúc tradičnú morálnu doktrínu a naliehajúc na nutnosť, aby sa katolíci nielen venovali cirkevným normám, ale usilovali stať sa nositeľmi prirodzenej a kresťanskej etiky, aby tak čelili pomýleným teóriám, ktoré sa dnes šíria po svete.

Obmedzím sa na zvláštny aspekt, čiže na úzky vzťah, ktorý sa týka prirodzeného práva na ochranu života, a teda na boj proti potratu. Sú dva dôvody, ktoré vyvolávajú takéto obmedzenia: 1) V dokumentoch cirkevného magistéria sa vždy a trvalo pripomína prirodzené právo; naša diskusia sa teda neocitla mimo prirodzeného práva. 2) Dnes sa šíri názor, že katolíci nemôžu vnucovať svoje náboženské presvedčenie tým, ktorí neveria, keďže – ako sa hovorí – dedukujúc normy iba zo Zjavenia sa nemôžu zúčastňovať diskusií o potrate v termínoch vo vlastnom zmysle a univerzálne humánnych či racionálnych. Odpoveď na tento nesprávny názor je naporúdzi: prirodzené právo sa obracia predovšetkým na ľudský rozum. Keď Cirkev učí prirodzenú morálku, nevnucuje dogmy viery, ale ponúka pravdy racionálne prístupné všetkým ľuďom, teda aj vrátane katolíkov, ktorí sú tak pozývaní, aby svoje dôvody nielen pasívne prijímali, ale aby ich vnútornú hodnotu aj uplatňovali. (1)

Úvodné poznámky

Skôr než vstúpime do jadra samotnej otázky, považujem za vhodné upriamiť pozornosť na niektoré základné pojmy, aby sme o probléme diskutovali s najväčšou možnou presnosťou.

Predovšetkým slovo abortus, potrat. Je to slovo, ktoré pochádza z latinského ab-orior a ešte presnejšie z príčastia ab-ortus. Toto znamená: prísť na svet predčasne. Ekvivalentné slová a výrazy sú: prerušenie tehotenstva alebo prerušenie materstva; niekedy sa nazýva aj zabitie novorodenca, čo sa však používa pre označenie zabitia toho, kto sa môže normálne narodiť alebo sa už narodil.

Potrat sa môže definovať ako vyhnanie embrya či plodu v období tehotenstva počnúc nultým dňom do 6 mesiacov. Po šiestich mesiacoch sa dieťa môže narodiť a prežiť: ak by sme ho teda zabili, bolo by to už v pravom slova zmysle zabitie novorodenca. V severoamerickom vyjadrovaní sa pojmom abortion nazýva vyhnanie plodu, ktoré by sa udialo medzi počatím a tretím mesiacom; pojmom miscarriage sa označuje ten istý jav, keď sa udeje medzi tretím a šiestym mesiacom; výraz premature delivery označuje to isté, ak k tomu dôjde medzi šiestym a deviatym mesiacom.

Po druhé sa potrat môže rozdeľovať podľa toho, či sa udeje omylom prírody, alebo z vôle človeka.

Ten prvý sa nazýva potrat prirodzený alebo spontánny. Tento sa nás priamo netýka; mala by sa však naň sústrediť pozornosť lekárov, aby sa snažili odstrániť tento nedostatok alebo chorobu, ktoré ho spôsobujú.

Druhý, ktorý sa udeje z vôle človeka, sa nazýva potrat vykonaný (ako sa hovorí technickou terminológiou Kódexu kanonického práva), čiže vyvolaný rôznymi prostriedkami a spôsobmi z rôznych dôvodov a zámienok: prostriedkami mechanickými alebo chirurgickými, alebo pomocou liekov; spôsobom tajným (ilegálne potraty) alebo verejným (legálne potraty); z rozličných dôvodov a zámienok (technicky sa im hovorí indikácie): aby sa zachránil život matky (terapeutický potrat), aby sa zabránilo narodeniu dieťaťa, o ktorom na základe diagnostickej techniky sa predpokladá, že je poškodené (eugenický potrat), aby sa pomohlo vyriešiť ekonomické, demografické, sociálne, psychologické problémy (zámienky, ktoré siahajú od preľudnenia po incest, od ovdovenia po znásilnenie, od profesionálnych požiadaviek po psychologické ťažkosti).

Z hľadiska legitimity je vyvolaný potrat hriešny, lebo porušuje Boží zákon, je kriminálny či zločinný, lebo porušuje aj pozitívnu normu; pozitívnu kánonickú normu, ktorá odsudzuje zainteresovaných – matku, lekárov, zdravotné sestry – na exkomunikáciu, ktorá je v kompetencii biskupa (2), alebo pozitívnu civilnú normu: v našej krajine zákon – presne povedané trestný zákon (3), s nariadeniami už z roku 1880 – trestá väzením zodpovedných za tento trestný čin. Kriminálny potrat sa nazýva aj ilegálny, čím označuje konanie, ktoré nie je v súlade so zákonom.

Spoločenské systémy, pokiaľ ide o potrat, môžu byť rozdelené na: povoľujúce (Japonsko, ZSSR, Maďarsko, niektoré štáty USA atď.); podmieňujúce (mnohé štáty Európy a Severnej Ameriky); potláčajúce (Taliansko, Latinská Amerika, Belgicko, Nemecko, Grécko, Portugalsko, Španielsko).

Dnes je však zvykom z právneho hľadiska navrhovať inú, technickejšiu schému: na jednej strane štáty, ktoré sú proti potratu a ktoré ho teda trestajú či penalizujú; na druhej strane štáty permisívne. Tieto sa delia na tie, ktoré potrat legalizujú alebo liberalizujú, a na tie, ktoré ho zbavujú trestnosti.

Štáty, ktoré potrat legalizujú alebo liberalizujú, sú tie, ktoré prostredníctvom viac alebo menej permisívnej reglementácie alebo prostredníctvom viac či menej kolísavej „reštriktívnej“ reglementácie ho povoľujú. Tvrdí sa, že liberalizácia verejného potratu ukončí nešťastie ilegálnych potratov, nerozšíri význam tohto javu, ukončí zahanbujúce špekulácie, zníži počet pôrodov nemanželských detí. Najnovšie podklady, naopak, nezvratne dokazujú, že kdekoľvek bol potrat legalizovaný, počet pôrodov nemanželských detí stúpa; šíri sa najhanebnejší verejný a legálny názor, najpodlejšia mienka hodná najväčšieho opovrhnutia i otvorená propaganda zo strany navzájom si konkurujúcich „kliník“ a nemocníc, ktoré súperia o klientov alebo o príspevky štátu pre organizované ťaženie z vraždenia; počet ilegálnych potratov neklesá; tento jav sa neprestajne šíri: potraty z roka na rok hrozivo narastajú.

„Liek“ legalizácie je neúčinný. Ale nie výlučne preto, že nevedie k nepriamemu dobru, ktoré sa navrhuje – toto je neprijateľné –, ako skôr preto, že z pohľadu takéhoto nepriameho dobra – na dosiahnutie ktorého je potrebná sociálna prevencia a najmä morálne prostriedky – toto dovoľuje priame zlo: v našom prípade legalizuje a usmerňuje vraždu. Naopak, pre každého človeka platí zásada: Non sunt facienda mala ut eveniant bona. (4)

Štáty, ktoré potrat zbavujú trestnosti, sú tie, ktoré – rušiac akúkoľvek reštriktívnu alebo represívnu úpravu v tejto oblasti – uvádzajú do stavu absolútnej a trvalej beztrestnosti osoby, ktoré sa akokoľvek zúčastňujú na vykonávaní potratu. Zbavenie trestnosti samo osebe by neznamenalo výslovné schválenie trestného činu, ani výslovné odstránenie z toho vyplývajúceho morálneho odsúdenia; ani keby sa však prejavilo ako právna amnestia, poprípade ako odpustenie trestu alebo ako jeho zmiernenie, ktoré navyše nedbá na trestnú normu. Odstrániac samotnú normu zbavenie trestnosti vskutku vytvára legislatívnu dieru a predpokladá ako právne irelevantnú likvidáciu ľudského života v prvých mesiacoch jeho existencie. Pri ilegálnom potrate sa teda pozitívny zákon správa radikálne tolerantne: nekvalifikuje ho, neodradzuje od neho a nehrozí trestom; ignoruje ho. Legislatívne vákuum nevyhnutne privádza mnohých k názoru, že potrat je morálne indiferentný skutok. Umožniť donucovaciu sankciu – viac alebo menej prísnu – je skutočne potrebné práve preto, že zákon môže primerane rozvíjať svoje poslanie vychovávať a tvárniť morálne svedomie. A treba poznamenať, že rovnaké zhubné a tragické praktické dôsledky zbavenia trestnosti by boli tiež spôsobené zmiernením sankcií, ktoré by dosahovali blízkosť či prah priznania praktickej beztrestnosti.

Tu sa treba spýtať, či Talianska biskupská konferencia sa nejaví, akoby chcela pristúpiť na nejaké zmiernenie trestov, ktoré predpokladá náš trestný zákon. V každom prípade treba vylúčiť, že je zákonné pristúpiť na nejaké zbavenie trestnosti.

Potrat a jeho eticko-právne problémy

Pristúpme k otázke vzťahov medzi potratom a prirodzeným právom podľa členenia nasledujúceho deduktívneho úsudku:

A) Ľudská bytosť má objektívne, základné, neodňateľné právo na existenciu.
B) Plod však počnúc prirodzeným oplodnením, prípadne od vytvorenia zygoty alebo diploidu je začiatkom autonómneho ľudského subjektu, novej ľudskej bytosti odlišnej od matky.
C) A teda od prirodzeného oplodnenia, prípadne od vytvorenia zygoty alebo diploidu plod má objektívne, základné, neodňateľné právo na existenciu.

Ilustrujme v krátkosti túto ukážku predovšetkým v jej základných líniách.

Pokiaľ ide o metódu argumentácie: je samozrejmé, že tu nemáme v úmysle stavať na úzko teologickom alebo náboženskom uvažovaní, ale na racionálnej úvahe. Ako sme už povedali, racionálna argumentácia koniec koncov nevylučuje tú teologickú a náboženskú. Pokiaľ ide o dôkazový postup, treba poznamenať, že tento nemôže byť vinený z abstraktnosti: ak sa na jednej strane v hlavnom predpoklade deduktívneho úsudku vychádza zo všeobecného predpokladu, na druhej strane sa vo vedľajšom predpoklade berú do úvahy existenčné situácie, vedecké objavy atď., a to metódou, ktorá je teda zároveň induktívna i deduktívna.

Pokiaľ ide o objekt argumentácie: budeme postupovať nedotýkajúc sa príliš priamo potratu, ako skôr uvažujúc o význame posvätného charakteru ľudského života. Z toho nepriamo vyplýva, že každý atentát naň je opakom slušnosti a spravodlivosti; odsúdenie potratu teda vychádza zo zásady, ktorá prikazuje rešpektovať ľudský život a ktorá sa aplikuje najmä na osobitú ľudskú existenciu vlastnú plodu. A tu niektorí zdôrazňujú hypotetický prípad, keď tehotenstvo môže ohrozovať život matky: Prečo – namietajú – sa zaoberať právom na existenciu zo strany plodu, ktorého ľudská dokonalosť je do značnej miery ešte doposiaľ neprejavená, keď by bol v nebezpečenstve život matky, ktorej ľudská dokonalosť je, naopak, tak výrazne skutočná?

Takýmito argumentmi sa môže dospieť k návrhu tragickej kazuistiky, ktorá sa pôvodne dialekticky vyjadruje vo formulácii „alebo matka, alebo dieťa“, ale ktorá v konečnom dôsledku dospieva k vyhláseniu menšieho práva na život toho, kto by nebol celkom považovaný „za hodného“ žiť, lebo nie je dosť skutočná jeho ľudská dokonalosť. V skutočnosti takýto protiklad („alebo matka, alebo dieťa“) je neprijateľný: nie výlučne preto, že pokroky medicíny a chirurgie ho robia dnes štatisticky nevýznamným (prípady dilemy sú dnes zredukované na zhruba 2 z 1000 a následný vedecký pokrok ich úplne odstráni), ako skôr preto, lebo právo na život nevinnej ľudskej bytosti nie je merané významom jeho prebiehajúcich ľudských dokonalostí, ale pretrváva vždy celé, kým prebieha jeho ľudský život, aj keď v sebe má iba potenciál možných dokonalostí.

S týmito predpokladmi teraz môžeme navrhovanú argumentáciu vysvetliť osobitejším spôsobom.

Hodnota existencie z hľadiska ľudského rozumu

V navrhovanej argumentácii sa predovšetkým hovorí: Ľudská bytosť má objektívne, základné, neodňateľné právo na existenciu.

Ide tu o všeobecné tvrdenie, ktoré je každému prístupné a zrejmé. Pre filozofiu toto právo je založené na prirodzenosti a dôstojnosti samotného človeka. (5)

Po filozofii nasleduje právna veda, totiž tá vysoká disciplína, ktorá skúma náležité vzťahy medzi človekom a človekom. Vo vzťahu k bytiu a ľudskému životu táto veda potvrdzuje objektívnosť normatívneho systému, ktorý sa nazýva prirodzené právo. Výraz prirodzené právo znamená tri skutočnosti: poriadok alebo objektívnu hodnotu; zákon, ktorý reguluje takýto poriadok; schopnosť človeka uplatňovať svoju slobodu v rámci osnovy takéhoto poriadku a v zmysle takéhoto zákona.

Existuje preto prirodzené právo prijímané ako objektívny poriadok a hodnota, ešte prednejšie ako zákon, ktoré tkvie v ľudskom živote samom a platí pre celé ľudstvo. Potom je tu norma, ktorá chráni túto hodnotu a ktorá sa nazýva prirodzený zákon. Nakoniec existuje základná schopnosť či právna spôsobilosť žiť a konať v súlade s tým, čo je známe ako práva osoby. Prirodzené právo teda pozostáva predovšetkým z objektívnej hodnoty a dôstojnosti ľudskej existencie; potom pozostáva z normatívnej formulácie, ktorá takúto hodnotu a dôstojnosť vyjadruje; napokon pozostáva z právnej spôsobilosti či schopnosti konať alebo slobody konať následne, ktoré sú vlastné jednotlivým ľuďom. Zotrvanie nažive je teda pre ľudskú bytosť: právo (subjektívne), zákon a prirodzené právo. Alebo, ako bolo povedané vo formulácii, ľudská osoba má objektívne, základné, neodňateľné právo zostať nažive. Objektívne, lebo nie je založené na poznaní, ktoré o ňom majú iní, ani nie na jeho súkromnom uznaní zo strany ľudí alebo na uznaní verejnom zo strany právnych inštitúcií; ale, naopak, zakladá sa na samotnom bytí živej ľudskej bytosti, pre ktorú ľudský život je sám osebe posvätný. Základné, pretože každá iná spôsobilosť, zákon, právo (vzťahujúce sa napríklad na zdravie, česť a každé iné dobro) môžu existovať jedine vtedy, ak existuje toto základné právo, ktoré sa týka života. Neodňateľné, lebo ani jeho vlastný nositeľ nemôže vlastným právom na život disponovať a odovzdávať ho svojvoľne druhým, keďže ono je – ako takéto právo – dedičstvom zahrnutým v jeho ľudskej prirodzenosti, od ktorej sa nemôže oddeliť.

V prirodzenom práve je nakoniec uložené svedectvo univerzálnej dohody ľudí: v každom čase skrze zákony a zvyky všetkých národov, v okruhu každej náboženskej tradície nevinný ľudský život je posvätné dobro: nedotknuteľnosť nevinného ľudského života (jediné nepatrné výnimky sa obmedzujú na obdobia extrémneho morálneho úpadku a náboženského zatemnenia) predstavuje zákon rozpoznaný z počúvania hlasu rozumu v každej civilizácii. Biblické prikázanie nezabiješ je len jeho negatívnym vyjadrením a pre to isté (z toho istého dôvodu) univerzálne a všeobecne povinné.

Prenatálna existencia človeka zoči voči vede a právu

Doposiaľ sme opisovali hlavný predpoklad deduktívneho úsudku. Treba poznamenať, že aj najobmedzenejší a najfanatickejší obhajcovia a propagátori potratu (toho terapeutického, ako aj toho eugenického alebo toho, ktorý by sa rád ospravedlnil v mene „slobody“ matky atď.) sú vo všeobecnosti nútení uznať pravdu a oprávnenosť prinajmenšom doteraz uvedených úvah: totiž aspoň oprávnenosť nedotknuteľnosti nevinného ľudského života; (6) naopak, to, čo odmietajú vziať do úvahy, je, že život plodu predstavuje život ľudský, život novej a odlišnej ľudskej bytosti.

Treba teda teraz skúmať vedľajší predpoklad v jeho logickej správnosti i v jeho vedeckej oprávnenosti a pristúpiť k téme prenatálnej existencie človeka.

Výrok navrhnutého vedľajšieho predpokladu hovorí: Plod však počnúc prirodzeným oplodnením, prípadne od vytvorenia zygoty alebo diploidu je začiatkom autonómneho ľudského subjektu, novej ľudskej bytosti odlišnej od matky.

Ako sa dá ľahko pochopiť, prehlasujeme, že niekoľko hodín – asi 20 či 24 – po spojení muža a ženy sa rozžíha nový ľudský život a žena sa stáva matkou.

Predtým však urobme stručné poznámky o histórii niektorých názorov na vnútromaternicový život i o ich cieli, aby sme získali mieru rozmanitosti názorov niektorých katolíckych moralistov v minulosti.

Je známe, že v 5. storočí pred Kristom Hipokrates, grécky lekár a učenec, ukladal lekárom prísahu nepoškodzovať ľudský život počnúc tým prenatálnym; to isté robila pytagorejci. Rešpektovanie ľudského života vrátane prenatálneho bolo ostatne už odjakživa uznávané ako povinnosť v súlade s prirodzenými zákonmi, so zdravým rozumom, s tradíciami každej civilizácie. Hipokrates navyše učil – a ešte stáročia po ňom jeho vzdialení nasledovníci –, že vitálny zárodok, ktorý sa od prvého dňa uhniezdi v lone matky, máva spočiatku život a vlastnosti vegetačné a animálne, ale ešte nie ľudské: len po prvých 30 dňoch (7) by sa potvrdil prechod zo života – alebo duše – vegetačného a animálneho na ľudský či rozumný, došlo by totiž k „oživeniu“, ktoré je chápané ako uskutočnenie a realizácia predchádzajúcich virtuálnych vlastností. Hipokratov názor zdieľali mnohí učenci staroveku. Naopak, stoici – a s nimi veľký lekár Sorano v 2. storočí po Kristovi – učili, že rozumná či ľudská duša je prítomná od počiatku a odovzdáva sa priamo plodením. Tieto názory boli upravované v stredoveku učiteľmi Cirkvi, ktorí učili, že ľudská duša je vkladaná na riadenie zárodku potom, keď bol tento iniciovaný a riadený živočíšnym životom, ale že ľudská alebo rozumná duša nie je ani uskutočnenie možnosti živočíšneho života, ani nie je vo vlastnom zmysle splodená mužom a ženou, naopak, je vložená do životného zárodku pôsobením Božieho stvoriteľského činu. Súbežne bol diskutovaný problém hodnotenia hriechu potratu; riešenie bolo vo všeobecnosti takéto: na jednej strane – v súlade s nemenným kresťanským učením – každý potrat je ťažký hriech; na druhej strane prinajmenšom po štyridsiatom dni alebo krátko potom sa môže potrat v pravom slova zmysle pokladať za zabitie novorodenca. Vedľajšie súbežné diskusie sa objavili v 16. storočí, aby hodnotili oprávnenosť motívov, ktoré – v tej dobe vzrastajúceho morálneho rozkladu – boli predkladané, aby zľahčovali hriech a zločin potratu. Nakoniec sa pripájajú problémy vyvolané v 19. a 20. storočí, ktoré pochádzajú zo stále prístupnejšej chirurgie. V tomto ohľade sú známe pápežským magistériom opakované potvrdenia – aj prostredníctvom aktov rímskych kongregácií – vo veci nedotknuteľnosti prenatálneho ľudského života a neprípustnosti zasahovania doň.

Ale dnes je to tá istá veda, ktorá musí vziať do úvahy úplnú oprávnenosť noriem, ktoré stanovila Cirkev na ochranu prenatálneho ľudského života.

Dnes je veda skutočne v stave presne určiť, že len čo je vajíčko oplodnené spermiou – a tak vznikne zygota alebo diploid –, v lone matky vzniká autonómny nový ľudský život: niekoľko hodín po spojení muža a ženy v zygote alebo diploide sú úplne a autonómne prítomné všetky možnosti, ktoré sa rozvinú v budúceho dospelého človeka. Po výskumoch a objavoch ostatných rokov je dnes genetika schopná dokázať, že od tej ranej chvíle je v tom počiatočnom zárodku už obsiahnutý celý budúci muž alebo celá budúca žena, s predurčenou farbou kože, očí, vlasov, postavou, dedičnými biologickými vlastnosťami atď. Samostatný ľudský život sa odvtedy začína vyvíjať podľa vlastného zákona, ktorý je mu vrodený a ktorý je odlišný od zákonov, ktoré ovládajú a určujú životy jeho otca a matky, a neredukovateľný na ne. Na tomto mieste nie je, žiaľ, vhodný široký výklad, aby sme podrobne popísali tieto vymoženosti; kto by zamýšľal nadobudnúť hlbšie vedomosti, má napokon dosť dobrú možnosť obrátiť sa na diela vedcov, biológov a genetikov, ktoré ich prezentujú. To, čo bolo povedané, v každom prípade je postačujúce pre tvrdenie, že tá istá veda dnes potrebuje vziať na vedomie, že autonómny životný ľudský princíp, totiž autonómny ľudský život či duša, je od počiatku prítomný ako tvorca, aby od základov budoval nový dom. (8)

Toto vyjadruje vedľajší predpoklad:

Preto môžeme tvrdiť, že každé dobrovoľné ukončenie tehotenstva je dobrovoľnou vraždou ľudskej bytosti.

Zničenie ľudskej bytosti, ktorá bola počatá aj keď len pred niekoľkými hodinami, nemôže byť naprosto prirovnávané k užitiu preháňadla pri zápche, k čisteniu nosa pri nádche, k vyoperovaniu tkaniva alebo orgánu matky: kto je vyhnaný alebo zabitý potratom, nie je nejaká vec, ktorá patrí matke, ani jej tkanivo, ani jej orgán, ale je to skutočná a autonómna ľudská bytosť.

Je ťažké poukázať na nebotyčnú nezmyselnosť poslednej „argumentácie“, ktorej sa chytajú stúpenci potratu, keď vidia, že sú zbavení každého ďalšieho predstieraného dôvodu: „argumentácie“, podľa ktorej by sa beztrestnosť dobrovoľného potratu mala vyvodzovať z nepatrnosti rozmerov plodu alebo z krátkosti času, čo začal žiť („je malilinký; málo váži; je počatý len niekoľko dní!“); podobne akoby v človeku stav ľudskosti mohol byť meraný podľa jeho výšky alebo váhy, alebo jeho veku! Nik z poslucháčov určite nepotrebuje, aby sa na podobnú „argumentáciu“ odpovedalo.

Závery

Nutný záver všetkého, čo tu bolo povedané, znie: ľudská bytosť od prvej chvíle svojho „usadenia sa“ v bytí uskutočňuje v sebe prirodzené právo na základe troch úrovní, o ktorých sa hovorilo:

1) Z hľadiska prirodzeného právneho významu alebo poriadku ľudský plod má autonómiu života. Nemôže sa tvrdiť, že bol utvorený s odlišným cieľom, ako je ten základný, pre ktorý ho utvára príroda: trvať vo svojom bytí, v dobre života. Ani sa nemôže tvrdiť, že je nespravodlivým agresorom, pred ktorým je vraj možné sa brániť.
2) Z hľadiska noriem prirodzeného práva život plodu je chránený eticko-právnym princípom, ktorý prikazuje rešpektovať život a zakazuje ho zabíjať. Takýto princíp – práve preto, že je prirodzený a univerzálny – nemôže byť ignorovaný spoločenskými inštitúciami. Pozitívny zákon, ktorý by odnímal plodu právnu ochranu alebo dokonca povoľoval činy poškodzujúce jeho existenciu, by bol nespravodlivý a nemorálny.
3) Z hľadiska subjektívnych práv alebo prvotných oprávnení plod má právo, aby mu bola poskytovaná výživa, starostlivosť, ochrana, aby bol nesený k zrelosti a k narodeniu. Aj jeho život – ako život každej ľudskej bytosti – je nedotknuteľný. Usmrtiť ho sa rovná vražde.

„Conceptum in utero qui per abortum deleverit, homicida est.“ (9)

Autor bol riadnym profesorom histórie antickej filozofie a docentom filozofie práva na Pápežskej Urbanovej univerzite a docentom filozofie na Pápežskej saleziánskej univerzite.

Prednáška odznela 20. júna 1975 v rímskej farnosti San Lorenzo in Lucina v rámci podujatia, ktoré zorganizoval spolok Alleanza Cattolica. Bola publikovaná v časopise Cristianità, r. 1975, č. 13 (marec – apríl).