Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O rozvoji a pomoci

Číslo 4/2007 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 5851
 

Rozvojová pomoc – platíme veľa, alebo málo?

Rozvojová pomoc zo strany darcov je akousi spleťou morálneho záväzku pomáhať menej rozvinutým krajinám a vlastných štátnych záujmov. Bohaté krajiny sa takto snažia kompenzovať negatívne dopady nerovnomerného ekonomického rozvoja a zároveň získať ekonomický a politický vplyv v rozvojovom svete.

V súčasnosti súperia medzi sebou dva hlavné názorové smery, ako poskytovať rozvojovú pomoc. Jeffrey D. Sachs je ideovým otcom miléniových rozvojových cieľov OSN, ktorých základnou myšlienkou je výrazne zvyšovať rozvojovú pomoc a odpúšťať dlhy najchudobnejším krajinám.

William Easterly vo svojich prácach skepticky odmieta, aby si západné krajiny stanovovali veľkolepé ciele pri rozvojovej pomoci. Samit OSN v roku 1990 si za cieľ stanovil dosiahnuť celosvetové základné vzdelanie do roku 2000 (toto je dnes v miléniových cieľoch naplánované na rok 2015). Predchádzajúci samit v roku 1977 stanovil rok 1990 ako konečný termín pre zabezpečenie všeobecného prístupu k vode a hygienickým zariadeniam (v miléniových cieľoch je to rok 2015). Nikto nebol braný na zodpovednosť za tieto nesplnené úlohy.

Platíme málo

Jeffrey D. Sachs, ktorý vedie Earth Institute na Columbia University v New Yorku a je riaditeľom Miléniového projektu OSN pre globálny boj s chudobou, vychádza zo skutočnosti, že každoročne zomiera vo svete vyše osem miliónov ľudí, lebo sú príliš chudobní na to, aby prežili. Jeho miléniový projekt si stavia za cieľ pre našu dnešnú generáciu odstrániť extrémnu chudobu do roku 2025.

Každý deň zomrie na extrémnu chudobu vyše 20-tisíc ľudí. Z tohto čísla okolo osemtisíc detí zomrie na maláriu, päťtisíc matiek a otcov na tuberkulózu, 7500 dospelých na AIDS. Ďalšie tisíce zomrú na infekčnú hnačku, ochorenia dýchacích ciest a iné smrteľné choroby, na ktoré sú náchylní ľudia oslabení chronickým hladom. Chudobní ľudia zomierajú na zdravotných staniciach, kde chýbajú lieky; na dedinách, kde nie sú sieťky proti moskytom na ochranu pred maláriou; v domoch, kde nie je žiadna čistá pitná voda k dispozícii.

Sachs používa príklad rebríka ako obrazu svetového hospodárstva. (1) Jednotlivé priečky predstavujú kroky na ceste k ekonomickému blahobytu. Približne jedna miliarda ľudí na celom svete, jedna šestina svetovej populácie, žije na úrovni extrémnej chudoby. Znamená to, že títo ľudia sú chorí, podvyživení a bez prostriedkov na to, aby dosiahli aspoň najnižšiu priečku rebríka. Denne bojujú o prežitie a ich denný zárobok sa pohybuje na úrovni niekoľkých centov.

Niekoľko priečok nad nimi sa nachádza horná hranica sveta s nízkym príjmom, kde sa nachádza asi 1,5 miliardy ľudí, ktorej sa podarilo dostať z extrémnej chudoby. Títo ľudia sú „chudobní“. Zarobia toľko, aby ich to dokázalo uživiť. Aj keď ich každodenné prežívanie je zabezpečené, bojujú každý deň vo svojich mestách a dedinách o prostriedky na obživu. Smrť nečaká pred ich dvermi, ale chronický nedostatok peňazí a základných potrieb, ako čistá pitná voda a fungujúce toalety, patrí k ich každodennému životu.

Príkladom je Bangladéš. V hlavnom meste Dháke stoja každý deň už od skorého rána dlhé rady ľudí idúcich do práce, ktoré siahajú od okrajových štvrtí a najchudobnejších častí mesta. Ide väčšinou o mladé ženy vo veku 18 až 25 rokov, robotníčky v prudko sa rozvíjajúcom textilnom priemysle, ktoré šijú každý mesiac milióny kusov šiat určených pre severoamerický a európsky trh. Sú to pracovné haly textilných fabrík, v ktorých sedia stovky mladých žien za šijacími strojmi a stovky mužov sa nakláňajú nad vykrajovacími stolmi a na bežiacich pásoch pripravujú látky, na ktoré sa v konečnej fáze produkcie lepia logá GAP – Polo, Yves Saint Laurent, Wal-Mart, J. C. Penney. Je to značne neatraktívna práca. Ženy absolvujú každý deň jedno- až dvojhodinovú cestu peši do práce a z práce v dlhých a tichých radoch. Keď dorazia o siedmej alebo pol ôsmej do fabriky, musia počas svojho dvanásťhodinového pracovného dňa zostať väčšinu času sedieť na svojom pracovnom mieste. Zväčša pracujú len s krátkou obednou prestávkou a majú málo možností ísť na toaletu. Žiadostiví nadriadení sa nad nimi nakláňajú a ony musia neustále počítať so sexuálnym obťažovaním. Po dlhom, ťažkom a únavnom pracovnom dni sa vydajú na cestu domov, kde musia pravdepodobne znovu počítať so sexuálnym zneužívaním.

Spolu tvorí počet extrémne chudobných a chudobných 2,5 miliardy, čo predstavuje 40 % svetovej populácie.

Ďalších 2,5 miliardy ľudí, medzi nimi napríklad Indov zamestnaných v brandži informačných technológií, stojí niekoľko priečok vyššie na rebríku a nachádzajú sa vo svete priemerných príjmov. Napriek tomu, že ich domácnosti predstavujú priemer príjmov, podľa kritérií bohatých krajín nepatria do kategórie strednej triedy. Ich príjem predstavuje niekoľko tisícok dolárov ročne. Väčšina z nich žije vo veľkomestách. Sú v situácii, že si vedia zariadiť byty a domy s určitým komfortom, možno dokonca aj so sanitárnym zariadením. Môžu si dovoliť skúter, prípadne aj auto. Sú primerane oblečení a môžu svojim deťom zabezpečiť školskú dochádzku. Ich stravovanie je dostačujúce a niektorí z nich už trpia syndrómom bohatého sveta – stravujú sa nezdravo vo fast foodoch.

Na vyšších priečkach rebríka narazíme na zvyšnú miliardu ľudí, približne jednu šestinu ľudstva, ktorá patrí do sveta s vysokými príjmami. Tieto blahobytné domácnosti zahŕňajú, okrem ľudí v bohatých krajinách, aj narastajúce množstvo ľudí v krajinách so strednými príjmami i tie milióny osôb s vysokými príjmami vo veľkomestách ako Šanghai, Sao Paolo alebo Mexico City.

Sachs považuje za najväčšiu tragédiu našich čias, že šestina ľudstva nedosiahla ani na najnižšiu priečku rozvojového rebríka. Veľké množstvo extrémne chudobných ľudí sedí v pasci chudoby a nevie sa vlastnými silami oslobodiť. Infekčné choroby, nepriaznivé geografické podmienky, nepriaznivé klimatické pomery, narastajúce poškodenia životného prostredia a samotná extrémna chudoba ich držia v pasci. Týmto rodinám a ich vládam jednoducho chýbajú peniaze aj na najdôležitejšie investície na životy zachraňujúce riešenia –ako nové formy obrábania pôdy, účinné lieky alebo sieťky proti moskytom na potlačenie malárie.

Najťažšia časť hospodárskeho vývoja spočíva v dosiahnutí najnižšej priečky rozvojového rebríka. Domácnosti a krajiny nachádzajúce sa na najnižšej úrovni globálneho rozdelenia príjmov sa nevedia z tejto situácie dostať vlastnými silami. Krajiny ako Bangladéš a India, ktoré sa už nachádzajú na rebríku vyššie, robia vo všeobecnosti pokroky, aj keď len nerovnomerne, čiastočne a bolestne pomaly. Výzva našej generácie spočíva v pomoci najchudobnejším z chudobných, aby sa dostali na rozvojový rebrík.

Pod pojmom „koniec chudoby“ si Sachs predstavuje dva navzájom súvisiace ciele. Ide o ukončenie trápenia jednej šestiny ľudstva, ktorá žije v extrémnej chudobe a denne musí bojovať o prežitie. Každý človek na zemeguli by mal mať prístup k minimálnej dávke potravy, zdravotníckej opatery, vody a hygieny, prístrešia, aby mal zabezpečené prežitie a zdravie.

Po druhé musí byť zabezpečené, aby všetci chudobní sveta mali šancu postupovať nahor po rozvojovom rebríku. Ako svetové spoločenstvo sa musíme starať, aby medzinárodné pravidlá hospodárskeho života úmyselne alebo neúmyselne nepôsobili ako prekážky – formou nedostatočnej rozvojovej pomoci, protekcionistických obchodných obmedzení, destabilizujúcich globálnych finančných praktík, zle nastavených pravidiel pre duševné vlastníctvo –, ktoré najchudobnejším z chudobných vo svete znemožňujú prístup k spodným priečkam rozvojového rebríka, takže si nedokážu zabezpečiť rozvoj vlastnými silami.

Odstránenie extrémnej chudoby v priebehu našej generácie považuje Sachs za možné, ak sa chopíme historickej príležitosti, ktorá sa nám ponúka. Opiera sa o miléniové rozvojové ciele; ide o osem cieľov, ktoré odsúhlasilo všetkých 191 členských štátov OSN v roku 2002 svojím podpisom pod Miléniovým vyhlásením OSN. Medzi najambicióznejšie z nich patria:

· o polovicu zredukovať podiel ľudí, ktorí žijú za menej ako dolár na deň,
· zaistiť, aby všetci chlapci a dievčatá plne ukončili základné vzdelanie,
· o dve tretiny znížiť úmrtnosť detí vo veku do 5 rokov,
· dosiahnuť výrazné zlepšenie životov aspoň 100 miliónov obyvateľov giet do roku 2020.

Ako funguje pasca chudoby a ako sa dá z nej vyslobodiť prostredníctvom zahraničnej pomoci

Sachs vysvetľuje pascu chudoby na schudobnenej domácnosti, kde všetky jej príjmy idú do spotreby, ktorá zabezpečuje holé prežitie. Neplatia sa dane a domácnosť nič neušetrí. Pritom naďalej rastie znehodnocovanie kapitálu a pribúda obyvateľstva. Tým sa znižuje veľkosť príjmu na osobu. Domácnosť ešte viac chudobnie. Je to bludný kruh s klesajúcimi príjmami, nulovými úsporami, neexistenciou verejných investícií a klesajúcim kapitálom na osobu.

Riešenie vidí Sachs v zahraničnej pomoci formou verejnej rozvojovej pomoci, ktorá podporuje proces tvorby kapitálu, rast ekonomiky a príjmov domácností. Zahraničná pomoc prichádza tromi kanálmi. Malá časť prichádza priamo do domácností, a to väčšinou pri kritických humanitných situáciách, napríklad ako potraviny v období veľkého sucha. Oveľa viac financií prichádza do štátneho rozpočtu, na financovanie verejných investícií, a časť ide v rámci programov mikrofinancovania a iných projektov priamo do súkromných malých podnikov (napríklad roľníkom na modernizáciu ich podnikov).

Keď je zahraničná pomoc dostatočne veľká a trvá dostatočne dlho, vedie k takému zvýšeniu kapitálových rezerv, že dostane domácnosti nad hranicu existenčného minima. V tej chvíli začína únik z pasce chudoby. Rast je ďalej zabezpečovaný cez úspory domácností a cez verejné investície, ktoré sú financované daňovými odvodmi domácností. Z tohto pohľadu nie je zahraničná pomoc žiadna almužna, ale investícia, ktorá umožňuje konečný únik z pasce chudoby.

Otázne je, koľko treba zaplatiť a kto to má zaplatiť. Tím Martina Ravalliona z oddelenia boja proti chudobe Svetovej banky vypočítal, že na pokrytie základných potrieb na osobu a deň je potrebných 1,08 USD. V roku 2001 muselo podľa odhadov Svetovej banky 1,1 miliardy ľudí vyjsť s priemerným príjmom 0,77 USD na deň. Rozdiel na uspokojenie základných potrieb na deň je 0,31 USD alebo 113 USD ročne. Pre 1,1 miliardy ľudí táto suma predstavuje 124 miliárd USD ročne.

Národný dôchodok 22 darcovských krajín, ktoré sú zastúpené vo Výbore pre rozvojovú pomoc OECD, tvoril v roku 2001 okolo 20,2 bilióna USD. Uspokojenie základných potrieb najchudobnejšej 1,1 miliardy ľudí na svete by zabezpečil finančný transfer vo výške 0,6 % príjmu darcov (124 miliárd USD), čo je v rámci 0,7 % HDP, čiže cieľovej výšky rozvojovej pomoci, ktorú si darcovské krajiny sami stanovili.

Na zabezpečenie základných potrieb pre celé obyvateľstvo sú tieto investície nevyhnutné prinajmenej v časovom horizonte 10 rokov. Toľko Jeffrey Sachs.

V júni 2007 prezentovala britská europoslankyňa Glenys Kinnock Správu o plnení miléniových rozvojových cieľov v polovici obdobia na ich dosiahnutie, ktorá vyznieva veľmi skepticky z hľadiska šance na ich realizáciu.

Podľa správy jediný z miléniových cieľov, ktorý bol splnený, je prísľub 100-percentného odpustenia dlhov vysoko zadlženým chudobným krajinám. Sierra Leone je sedemnástou krajinou v poradí, ktorá na konci roka 2006 dosiahla bod dovŕšenia odpustenia dlhov. Osem krajín sa v súčasnosti nachádza v štádiu rozhodovania a ďalších osem je v štádiu pred rozhodnutím.

Treba však povedať, že štandardné zúčtovacie postupy OECD umožňujú darcom pripočítať si nominálnu hodnotu odpisu dlhov ako pomoc, čiže krajiny si započítajú aj odpustenie dlhov, aj navýšenie rozvojovej pomoci, pričom v skutočnosti nedochádza k žiadnemu prevodu nových prostriedkov určených na rozvoj.

Keby sa mali splniť rozvojové ciele milénia v oblasti všeobecného vzdelávania, do školy by sa malo zapísať ešte 50 miliónov afrických detí a počet učiteľov na základných školách v subsaharskej Afrike by sa musel do roku 2015 zvýšiť z 2,4 milióna na 4 milióny.

Čo sa týka základnej zdravotnej starostlivosti, celý zdravotnícky systém v Afrike je naďalej veľmi slabý. Podľa údajov medzinárodnej humanitárnej skupiny Oxfam má v dvanástich krajinách subsaharskej Afriky iba 10 % obyvateľstva prístup k zdravotným pracovníkom.

Tieto výsledky dávajú za pravdu kritikom súčasného systému rozvojovej pomoci vo svete.

Platíme veľa

William Easterly je profesorom ekonómie na New York University. Predtým pracoval šestnásť rokov ako ekonóm vo World Bank. Easterly vo svojich prácach kritizuje súčasný systém poskytovania rozvojovej pomoci západnými krajinami. V júli 2005 skupina G8, ktorá zahŕňa sedem najvyspelejších krajín sveta a Rusko, súhlasila so zdvojnásobením zahraničnej pomoci Afrike z 25 miliárd USD ročne na 50 miliárd USD ako „big push“ a odpustenie afrických rozvojových pôžičiek, dohodnutých v predchádzajúcom „big push“.

Tieto projekty sú podobné projektom, ktoré vznikali v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Ich odkaz ovplyvnil spôsob plánovania ekonomického rozvoja Svetovou bankou, regionálnymi rozvojovými bankami, národnými rozvojovými agentúrami ako napríklad United States Agency for International Development (USAID) a agentúrami OSN. Na začiatku tieto agentúry vyzývali na plánovanie ekonomík chudobných krajín. Neskôr zmenili svoje postoje a začali obhajovať voľný trh v týchto krajinách, ale napriek tomu stále pôsobia ako plánovači; až dodnes OSN, Svetová banka a MMF obhajujú určitý druh národného plánu nazvaného Strategický plán na redukciu chudoby.

Easterly kritizuje Sachsove názory o tom, že chudobní sú chytení do „pasce chudoby“, kde sa zlé zdravie, zlé vzdelanie a zlá infraštruktúra vzájomne zosilňujú, ale je tu nádej na „Veľký plán“. Sachs hovorí, že je to jednoduchšie, než to vyzerá. Easterly namieta: Ak chcú bohaté krajiny pomôcť chudobným a ak je také jednoduché odstrániť pascu chudoby, prečo to plánovači dodnes neurobili?

Ako môže Západ skoncovať s chudobou vo zvyšku sveta? Plánovači postupujú stále podľa rovnakej schémy. Stanovia si krásne ciele ako napríklad „odoslať chudobu do minulosti“, následne si naprojektujú ideálnu rozvojovú agentúru, administratívne plány a finančné zdroje, ktoré to celé zabezpečia.

Šesťdesiat rokov nespočítateľných reforiem rozvojových agentúr, tuctov najrôznejších plánov a 2,3 bilióna USD rozvojovej pomoci, rozvojový priemysel – to všetko stále zlyháva a nedosahuje tieto krásne ciele. Dôkazy smerujú k nepopulárnemu uzáveru: Veľké plány vždy zlyhajú pri dosahovaní krásnych cieľov. (2)

Vizionári, celebrity, prezidenti, ministri financií, byrokrati a dokonca aj armády vo veľkom štýle ohlasujú veľké plány, vyjadrujú svoj veľký súcit s chudobnými tretieho sveta. Ako je možné, že po piatich dekádach, v ktorých Západ vynaložil 2,3 bilióna USD na rozvojovú pomoc, nedokázal doručiť lieky deťom za 12 centov na zabránenie polovice všetkých úmrtí na maláriu? Západ vynaložil 2,3 bilióna USD, ale nedokázal dostať štvordolárové sieťky proti moskytom do chudobných rodín. Západ vynaložil 2,3 bilióna USD, ale nedokázal doručiť tri doláre každej novorodičke, aby zabránil piatim miliónom detských úmrtí. Západ vynaložil 2,3 bilióna USD, ale nedokázal zabrániť, aby stotisíce malých dievčat muselo denne nosiť desiatky kilometrov drevo na oheň, a nechodilo do školy. Je tragédiou, že tak dobre mienený súcit nepriniesol výsledky pre ľudí v núdzi.

Uznávaný britský expert na rozvojovú pomoc Lord Peter Bauer tvrdí, že zahraničná pomoc nie je „pomoc“, ale transfer alebo dotácia. A už vôbec nie je transferom k chudobným alebo ľuďom v núdzi, ale vláde. Preto prevládajúcim účinkom „zahraničnej pomoci“ vždy bolo zväčšenie veľkosti a sféry pôsobnosti štátu, čo vedie k centralizácii vládnej moci, keďže adresátom transferu je vždy centrálna vláda krajiny prijímajúcej pomoc. (3) Odmieta názor, že ekonomický rozvoj „nerozvinutých“ krajín závisí na zahraničnej pomoci: „Dosiahnuté ekonomické výsledky závisia od osobných, kultúrnych, sociálnych a politických faktorov… a politík… vládcov… Zahraničná pomoc vnucuje ľuďom tretieho sveta názor, že… na rozdiel od ľudí žijúcich na Západe nemôžu dosiahnuť prosperitu bez dotácií.“ Bauer tvrdí opak: „Túto hypotézu vyvracia každá rodina, skupina, komunita alebo krajina, ktorá sa vynorila z chudoby bez dotácií… Keby tieto hypotézy boli pravdivé, svet by bol stále v staršej dobe kamennej.“ Keďže zahraničná pomoc ide od jednej vlády k druhej, nevyhnutne odkláňa zdroje od produktívnej aktivity k pasívnemu poberaniu peňazí (rent-seeking) alebo k pokusom nadobudnúť vládne prostriedky. Vytvára sa tak gigantický patronátny stroj so všadeprítomnou korupciou, ktorú majú vždy takéto veci za následok. Táto korupcia často vedie k ozbrojeným konfliktom, ktoré sa v mnohých krajinách tretieho sveta vymykajú kontrole patronátu. A tak kým sa čoraz viac prostriedkov míňa na pasívne poberanie peňazí namiesto výroby a podnikania, krajiny, ktoré prijímajú pomoc, sa stávajú chudobnejšími a chudobnejšími. Ak vôbec niečo, tak jedine zahraničná pomoc zapríčiňuje „začarovaný kruh chudoby“. Zahraničná pomoc tiež drží skorumpované intervencionistické štáty nad vodou aj napriek ich kontraproduktívnym, ak nie priamo katastrofickým ekonomickým politikám. Vlády, ktoré spomaľujú ekonomický rast vysokými daňami, míňaním a požičiavaním si, nadmernou reguláciou trhu, protekcionizmom, infláciou, kontrolou cien, kolektivizáciou pôdy, neskrývanou korupciou, sú pred vzburou občanov chránené práve pomocou zahraničnej pomoci, vďaka ktorej môžu na dostatok stolov položiť nejakú potravu a udržiavať tak masy ľudí v spokojnosti. Podobne ako všetky formy verejnej sociálnej starostlivosti aj zahraničná pomoc vnucuje jej prijímateľom dojem, že okolnosti sú mimo ich kontroly, a preto sa musia spoliehať viac na žobranie od cudzincov než na vlastné podnikanie. Inými slovami, zahraničná pomoc takto vytvára obrovský hazardný morálny problém. David Osterfeld (4) vo svojej knihe Prosperita verzus plánovanie. Ako vláda dusí ekonomický rast píše: „Zbedačenie Mikronézie je priamym dôsledkom zahraničnej pomoci. Teritórium Mikronézie bolo Spojeným štátom zverené v roku 1945 po oslobodení z japonskej okupácie. Súkromné investície zvonku boli obmedzované, pretože – podľa predstaviteľov U.S. Navy – by ‚ponížili tamojších ľudí na lacnú pracovnú silu‘. Namiesto toho Mikronézania dostávali potraviny, šatstvo a iný potrebný materiál. Výsledkom bol bankrot množstva tamojších obchodov a podkopanie stimulu pracovať.“ Osterfeld cituje mikronézskych politických predstaviteľov, ktorí tvrdili: „Nemáme žiadnych technikov, žiadnych klampiarov ani elektrikárov. Nemáme žiadny ekonomický základ, aby sme sa stali sebestačnými, pretože americká vláda nám proste všetko dala…“

Bob Geldof kritizuje bohatý svet, že africké trhy zaplavuje výrobkami, a pritom ich výrobky na vlastné trhy nevpúšťa. Ako riešenie však nenavrhuje totálne zrušiť obchodné bariéry; chce pravidlá zmeniť tak, aby chránili chudobné štáty. Ide mu teda o ochranu afrických trhov pred výrobkami zo Západu. Ekonomická teória i prax však dokazuje, že protekcionizmus škodí predovšetkým krajine, ktorá si ním „chráni“ vlastný trh. Platí to rovnako o príliš uzavretom trhu EÚ, ako aj o tarifách, ktoré na časť dovozu uvaľujú Američania, a platilo by to, aj keby obchodné bariéry uzavreli africké trhy pred dovozom.

Kenský ekonóm James Shikwati v rozhovore pre nemecký týždenník Spiegel dôrazne žiadal Západ, aby okamžite zrušil pomoc. Svetový potravinový program je podľa neho „obrovský úrad aparátnikov, ktorý je v absurdnej situácii: upísal sa síce boju proti hladu, všetci by však ostali bez zamestnania, keby tento hlad odstránili“. Shikwati opisuje kolobeh pomoci v Keni nasledovne: Tamojší úrad OSN prijme žiadosť vlády o pomoc, jej rozsah často nadsadí a čoskoro tam dorazia tisíce ton kukurice. Časť dodávky skončí hneď v rukách skorumpovaných politikov, druhá na čiernom trhu, kde sa predáva za dumpingové ceny. Miestni farmári prídu o prácu, trpia hladom – a potrebujú pomoc. Podobne sa ničí miestny textilný priemysel. Podľa Shikwatiho by sa Keňa bez takýchto darov prestala spoliehať na pomoc zvonku a bola by nútená nadviazať obchodné vzťahy s Ugandou a Tanzániou. Podobný názor má aj Jim Peron: „Oficiálna zahraničná pomoc vôbec nepodporuje produkciu. A aj vtedy, keď sa o to pokúša, investuje do projektov, ktoré síce požadujú politici, ale pre ktoré nie je žiadny, prípadne len veľmi malý priestor na trhu, a preto sú neudržateľné.“ Peter Bauer raz označil zahraničnú pomoc za „excelentnú metódu, ako presúvať peniaze od chudobných ľudí v bohatých krajinách k bohatým ľuďom v chudobných krajinách“.

Výroky bývalého a súčasného britského premiéra – Tonyho Blaira a Gordona Browna – pripomínajú vyhlásenia amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Ten pred 45 rokmi ohlasoval 60. roky ako začiatok „desaťročia rozvoja“, ktorý prinesie novú éru, „keď mnohé rozvojové krajiny prejdú do stavu trvalo udržateľného rastu“. Podľa vtedajšej teórie, propagovanej napríklad známym ekonómom Paulom Samuelsonom, mali rozvojovému svetu, ktorý bol bez kapitálu a úspor, pomôcť západné peniaze. Od roku 1970 OSN v tejto viere presadzuje, aby štáty zvyšovali rozvojovú pomoc na úroveň 0,7 % svojho HDP. Desaťročia prežívajúci predpoklad sa však nenaplnil, skôr naopak. Hoci Afrika od čias Kennedyho dostala pomoc vo výške vyše 400 miliárd dolárov, africké HDP v prepočte na hlavu klesalo podľa údajov Svetovej banky v rokoch 1975 – 2000 priemerne o 0,6 % ročne. Dnes zo 49 krajín pokladaných za „najmenej rozvinuté“ leží až 34 štátov v Afrike. Všetko pritom mohlo byť inak. Ešte v 50. rokoch africký kontinent potraviny vyvážal. Západné štáty nespravovali síce niektoré africké kolónie najlepšie, ale Afrika bola vtedy na tom vo vzťahu k okolitému svetu omnoho lepšie než dnes. Napríklad na začiatku 60. rokov videli mnohí v Zambii obraz šťastnej africkej budúcnosti. Bola to druhá najbohatšia krajina na kontinente a západní donori sa predháňali v pôžičkách. Hoci prvý prezident Kenneth Kaunda zoštátnil hospodárstvo, peniaze zo Západu prichádzali ďalej. Pred vyše desiatimi rokmi tvorila pomoc až 11 % HDP Zambie. William Easterly vypočítal, že keby pomoc v rokoch 1961 – 1994 ťahala rast tak, ako sa predpokladalo, zambijský ročný príjem na hlavu by bol okolo 20 000 USD. V skutočnosti dnes predstavuje asi 400 dolárov. Tieto zlyhania si už uvedomuje aj hlavný medzinárodný donor, Svetová banka. Jej ekonómovia vydali štúdie, podľa ktorých nemá pomoc v krajinách so zlými vládami priaznivý efekt, a preto ju treba presmerovať do štátov s rozumnou politikou. Easterly však vo svojej štúdii v roku 2003 novú teóriu Svetovej banky spochybnil. Namiesto veľkolepých cieľov navrhuje obozretnosť, lebo chudobné krajiny sa odlišujú inštitúciami, kultúrou, tradíciami. Peniaze, ktoré môžu obyvateľom jednej krajiny prospieť, môžu inde zvýšiť korupciu, oslabiť ochotu k reformám, zvyšovať rolu štátu a odviesť pozornosť vlády od toho najdôležitejšieho: zaistenia súkromných vlastníckych práv, vzťahov a zákonov, ktoré podporia slobodný trh. Zo štátnikov najmä prezident Bush zdôrazňuje potrebu viac pomáhať chudobným štátom s dobrou vládou. Okrem iného by to malo zabrániť tomu, aby sa zopakoval príbeh Zimbabwe. Túto – na africké pomery ešte v roku 1980 bohatú spoločnosť – prezident Mugabe aj za asistencie rozvojovej pomoci zruinoval. Masívny prísun peňazí však nepotrebujú ani krajiny s rozumnými vládami. Ghana a Uganda dostávali menej než okolité štáty, a predsa sa v posledných 20 rokoch stali najúspešnejšími príkladmi v regióne. Ako prvá začala s reformami v prospech trhu Ghana, neskôr sa pridali lídri Ugandy.

Nebolo by preto lepšie namiesto dodatočných 25 miliárd dolárov ročne, ktoré chcú poskytnúť štáty G8, vyškoliť miestnu elitu a presvedčiť ju, že slobodný trh a vlastnícke pravidlá sú pre krajinu lepšou cestou než mentalita nastrčenej ruky? Aj zvonka sa dá pomáhať bez negatívnych vedľajších následkov: v podobe realistických projektov, a to aj v štátoch so zlou vládou. Ekonóm Easterly spomína príjemnú skúsenosť z Etiópie: Britská organizácia Water Aid postavila vodovod privádzajúci vodu dedinčanom, kde teraz umývajú dobytok a naberajú si pitnú vodu za poplatok pre Water Aid, vďaka ktorému sa systém udržiava. Predtým pili zo znečistenej vody a všade sa šírili nákazy. Príkladov zmysluplnej pomoci je viac: Uganda výrazne znížila podiel nakazených aidsom aj preto, že peniaze investovala do cielených kampaní, ktoré vyzývajú ľudí k sexuálnej zdržanlivosti, alebo (ak sa zdržať nevedia) k používaniu kondómov. V 70. rokoch spustená kampaň proti riečnej slepote, ktorá pripravila v západnej Afrike o zrak milióny ľudí, slávila úspech aj napriek ťažkým podmienkam občianskych vojen: odhaduje sa, že zachránila zrak asi 600-tisíc ľuďom.

Ekonóm Jim Peron ako podmienku efektívnosti odporúča, „aby sa projekty rozvojovej pomoci nerealizovali prostredníctvom skorumpovaných miestnych byrokratov“.

Dáva Slovensko veľa, alebo málo?

Bývalý systém rozvojovej pomoci v ČSSR bol silne ovplyvnený „studenou vojnou“, pričom teritoriálne boli krajiny prijímajúce pomoc z ČSSR rozdelené na:

· mimoeurópske socialistické štáty a štáty prednostného záujmu (napr. Kuba, Mongolsko, Severná Kórea, Vietnam, Laos, Angola, Etiópia, Mozambik, Nikaragua),
· rozvojové štáty v područí kapitalizmu (pomoc neprichádzala do úvahy).

Rozvojová pomoc ČSSR mala veľa foriem. Jej hlavnou časťou bola hmotná pomoc, napríklad dodávky potravín, liekov, pracovného náradia, pomôcok pre výučbu a pod. Ďalšiu formu predstavovala technická pomoc, ktorá spočívala vo vysielaní odborníkov, zriaďovaní výcvikových a učebných zariadení v spriatelených rozvojových krajinách a tiež prijímanie stážistov.

Významným prvkom rozvojovej pomoci bolo poskytovanie štipendií zahraničným študentom. Na začiatku 90. rokov študovalo v Československu až 20-tisíc štipendistov z rozvojových krajín. Československo poskytovalo pomoc aj prostredníctvom prirážok k cenám dovážaných surovín, napr. kubánskeho cukru, a do rozvojovej pomoci započítavalo aj poskytovanie dlhodobých štátnych úverov a záruk na odber československého tovaru a služieb.

Po vstupe do EÚ a NATO je manévrovací priestor našej zahraničnej politiky do určitej miery ohraničený pozíciami dohodnutými v Bruseli. Rozvojová pomoc, naopak, otvára pre Slovensko zaujímavé možnosti na realizáciu zahraničnopolitických ambícií.

V roku 2006 bolo na rozvojovú pomoc vyčlenených 1,6 miliardy Sk, čo predstavovalo 0,103 % HDP. Z toho na bilaterálnu spoluprácu, čiže na rozvojové projekty, ktoré realizujú slovenské organizácie, bolo vyčlenených len 160 miliónov Sk. Táto suma je od roku 2003 stále rovnaká. Až 90 % slovenskej rozvojovej pomoci ide na príspevky do niektorých medzinárodných organizácií (agentúry, fondy a komisie OSN, MMF, Svetová banka), odpustenie pohľadávok a slovenský príspevok do spoločného rozpočtu EÚ.

Pre bilaterálnu spoluprácu bol zostavený zoznam 13 krajín: Afganistan, Albánsko, Bosna a Hercegovina, Kazachstan, Keňa, Kirgizsko, Macedónsko, Mongolsko, Mozambik, Srbsko a Čierna Hora, Sudán, Tadžikistan a Uzbekistan.

Systém bilaterálnej spolupráce bol spustený v novembri 2003 a dnes už existuje vyše 40 slovenských projektov, ktoré realizujú slovenské mimovládne organizácie, univerzity, súkromné firmy a štátne inštitúcie. K 1. januáru 2007 zriadilo slovenské ministerstvo zahraničných vecí Slovenskú agentúru pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu, centrálnu agentúru pre riadenie a administráciu projektov oficiálnej rozvojovej pomoci.

V „rozvojovom biznise“ sa ročne vo svete rozdelí približne 50 miliárd USD. Slovensko buduje svoj systém rozvojovej pomoci a je dôležité, aby bol nastavený čo najzmysluplnejšie a najefektívnejšie. Ako malá krajina nemáme kapacity, aby sme sa orientovali na 13 krajín, rozmiestnených od Balkánu, Ázie až po Afriku. Treba sa sústrediť na 1 – 2 krajiny a tam smerovať projekty. Nepovažujem za zmysluplné posielať rozvojovú pomoc do Srbska a Čiernej Hory, ktoré nie sú rozvojové krajiny, a pritom sú v súčasnosti prioritnými krajinami SR a ide do nich väčšina projektov. Takéto zameranie slovenskej rozvojovej pomoci schválila vláda SR v rámci Strednodobej koncepcie oficiálnej rozvojovej pomoci v júni 2003.

Zmysluplné je smerovať pomoc tam, kde je naozaj potrebná. Keňa je príkladom rozvojovej africkej krajiny, kde už má Slovenská republika rozsiahle skúsenosti v rozvojovej pomoci, či už štátnej, alebo cez mimovládne organizácie a cirkevné aktivity.

Keňa poskytuje zároveň argument, že rozvojová pomoc nielen slovenská, ale aj celej Európskej únie by si zaslúžila prehodnotenie. V oblasti veľkého Nairobi žijú asi 4 milióny obyvateľov. Vyše 60 % z nich žije v jednom z vyše 200 slumov. Slumy nemajú žiadnu infraštruktúru. Nie je tam voda, elektrina, kanalizácia ani spevnené cesty. Keď prší, cesty v slumoch sa zmenia na obrovské blatové polia. V slumoch nie sú školy, lekári. Európska únia dlhé roky posiela do Kene milióny eur rozvojovej pomoci. Keď navštívite najväčší slum Kibera, nemáte pocit, že by tu za posledné roky pristálo čo i len jedno euro oficiálnej rozvojovej pomoci. Keď sa spýtate veľvyslanca a vedúceho Delegácie Európskej komisie v Keni Erica van der Lindena, či vie, na čo idú rozvojové peniaze z Európskej komisie v Keni, odpovie, že nevie, lebo stratégiou Európskej komisie je spolupráca s vládou, a on už nemá podrobný prehľad, ako nakladá s európskymi rozvojovými peniazmi kenská vláda. Podľa kenských vládnych predstaviteľov sú slumy ilegálne, preto sa nimi vláda nezaoberá. Takže oficiálna rozvojová pomoc nedorazí k väčšine obyvateľstva, ktorá to najviac potrebuje.

Desaťtisíce detí zo slumov by nikdy nenavštevovali školu, keby neexistovali projekty a aktivity rôznych neziskových organizácií. Na okraji slumu Mukuru stojí Mukuru Promotion Centre prevádzkované rádom Sestier milosrdenstva a spolufinancované rakúskou Drei-Königs-Aktion a slovenským eRkom (Dobrá novina), ktorého súčasťou sú štyri základné školy pre 4000 žiakov, remeselné dielne ako príprava na niektoré zamestnania, počítačová učebňa, klinika, na ktorej pracujú aj slovenskí lekári (platení Trnavskou univerzitou), konzultačné a testovacie centrum na aids, dva detské domovy, športový klub (dvaja futbalisti, ktorí tu začínali, hrajú teraz za český prvoligový Most).

Budúci rok vstúpi do tohto projektu finančne aj Európska komisia a prefinancuje 70 % nákladov. Je logisticky neporovnateľne náročnejšie podporovať v jednej krajine množstvo menších, ale zmysluplných a transparentných rozvojových projektov, než odovzdať celý balík peňazí vláde. Slovensko by tiež malo zvážiť, či má odovzdávať 90 % rozvojovej pomoci OSN, MMF a EÚ a rozhodovať iba o 10 % prostriedkov z celého jej objemu.

Ak má byť slovenská pomoc „rozvojová“ a ak to má byť „pomoc“, musí byť prehľadná a zrozumiteľná, sústredená na malý počet cieľov tam, kde je naozaj potrebná. Len tak sa dá, aj za málo peňazí, urobiť celkom dobrá muzika.

Autor pracuje v Európskom parlamente.


(1) SACHS, Jeffrey D.: The End of Poverty. Economic Possibilities for Our Time. New York : Penguin Group, 2005, s. 31.
(2) EASTERLY, William: The White Man's Burden. Why the West's Efforts to Aid the Rest Have Done So Much Ill and So Little Good. New York : The Penguin Press, 2007, s. 11.
(3) BAUER, Peter: Development Frontier. Essays in Applied Economics. London : Harvester Wheatsheaf, 1991.
(4) OSTERFELD, David: Prosperity Versus Planning. How Government Stifles Economic Growth. New York : Oxford University Press, 1992.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.