Benedikt v Rakúsku

Číslo 4/2007 · Ladislav Kučkovský · Čítanosť článku: 4040
 

Benedikt XVI. nie je pápežom mnohých ciest. Jednak si je vedomý obmedzení, ktoré mu prináša jeho vyšší vek, a jednak nie je mužom gesta, ale slova. Jeho cesty sa podľa toho aj plánujú. Cieľmi sú miesta, na ktorých môže povedať niečo podstatné či ktoré podčiarknu a zosilnia odovzdávané posolstvo. A ešte miesta, ktoré sa mu cez jeho životný príbeh stali blízkymi. To však vždy až na druhom mieste.

Takou bola i návšteva Rakúska v dňoch 7. – 9. septembra, púť nesúca sa v znamení slov, ktoré sú titulom jednej z jeho kníh: Auf Christus schauen! (Pozerať na Krista). Rakúsko je krajina, ktorá mu je od detstva blízka (ako napísal L’Osservatore Romano), veď sa narodil a detstvo prežil v Bavorsku, len pár kilometrov od rakúskej hranice. Vo svojej autobiografii hovorí o prechádzkach, ktoré viedli až za rieku Salzach, čiže do Rakúska, či o výletoch s bratom do Salzburgu. Aj neskôr ako profesor, arcibiskup, ba aj ako kuriálny kardinál bol stálym návštevníkom alpskej republiky. Často trávil dovolenku so svojimi súrodencami (neskôr, po sestrinej smrti, len s bratom) niekde v Rakúsku, napríklad viac ako 30 rokov v Bad Hofgastein, malebnom mestečku asi 100 kilometrov na juh od Salzburgu. Prišiel teda do krajiny blízkej jeho srdcu, kde ľudia hovoria jeho materinskou rečou. A predsa to nebola cesta, ktorá by sa orientovala podľa osobných preferencií. Na tieto dôverne známe miesta dovoleniek totiž neprišiel. Dal prednosť poslaniu a posolstvu, ktorého je nositeľom. Stal sa pútnikom medzi pútnikmi, keď prišiel osláviť 850. výročie založenia svätyne v Mariazelli.

Cirkev v Rakúsku a diskusie pred návštevou

Situácia rakúskej Katolíckej cirkvi je v mnohom odlišná od slovenskej. Je to Cirkev, ktorá mala veľkého kardinála Königa, ktorá má svetoznámu teologickú fakultu v Innsbrucku, na ktorej pôsobili takí velikáni ako Karl Rahner a jeho brat Hugo. Je to Cirkev, ktorá spravuje a podporuje veľkolepé sociálne diela doma i vo svete a ktorá spoluformovala národ patriaci celosvetovo k najochotnejším podporovateľom dobročinnosti. Je to však aj Cirkev, ktorá žije v istom vnútornom napätí a ktorá v posledných desaťročiach prežila ťažké krízy od kauzy Groër cez krajne liberálne hnutie Wir sind Kirche či smutne známu kauzu v seminári v St. Pölten až po viaceré vlny vystupovaní z Cirkvi, najčastejšie odôvodňované jedným slovom: „Kirchenbeitrag“. (1) Je to Cirkev aktívnych laikov, ale i Cirkev, ktorá bojuje s akútnym nedostatkom kňazov a ktorej diecézy vypracúvajú plány redukovania farností, resp. vytvárania ich združení.

Tieto traumy a boľavé miesta v pravidelných intervaloch pripomínajú aj médiá. Počas diskusií pred návštevou to nemohlo byť inak. Samozrejme, vždy s rôznou, najčastejšie sociálno-liberálnou ideologickou prímesou. Pritom nešlo primárne o otázky nákladov na cestu, ako to poznáme zo Slovenska, hoci aj to sa objavilo. Tieto diskusie boli predsa veľmi intenzívne, o slovo sa hlásili stále noví „odborníci“, o ktorých inak nepočuť, ktorí však teraz dostali svoj vysnívaný mediálny priestor. A tak napríklad nevýrazný spisovateľ nevyberaným spôsobom odsúdil všetko, čo súvisí s Cirkvou, pápežom a jeho návštevou, a čudoval sa, ako je niečo také možné v dnešnej dobe. Inokedy rozhorčený komentátor Salzburger Nachrichten kritizoval pápeža, že prichádza ako pútnik, že chce sláviť, a nie diskutovať, že chce posilňovať vo viere, a nie spochybňovať (sic!).

Hovorcovia liberálnych „katolíckych“ zoskupení, väčšinou staršia stredná generácia, kritizovali motto návštevy ako „príliš sväté“ a „málo konkrétne“. Za masívnej podpory médií sa dožadovali otvorenej diskusie s pápežom, kde mu chceli predostrieť problémy rakúskej Cirkvi, akoby ich vari on, Nemec a intelektuál, veľmi dobre nepoznal. Pri pozornom počúvaní ich požiadaviek sa však nebolo možné ubrániť dojmu, že, bohužiaľ, nechcú skutočnú diskusiu, ale diktát. Ponúkajú totiž hotové a „zaručené“ riešenia; a treba dodať i to, s čím sa ani sami netaja, že spokojní s pápežom by boli až vtedy, keby ich presne tak aj uskutočnil. Oni teda nechcú počúvať, čo pápež prišiel povedať, nechcú diskutovať, naopak, chcú dať jemu vedieť, čo má povedať a urobiť: zrušiť celibát, začať svätiť ženy, urobiť z Cirkvi demokratickú inštitúciu, v ktorej grémiá a hlasovania určia, čo je záväzné a čo nie. Všetko podfarbené súcitným rozprávaním o nedostatku kňazov a o práve veriacich na nedeľnú Eucharistiu. V tomto kontexte treba spomenúť vlastnú smutnú skúsenosť s takto zmýšľajúcimi ľuďmi, že pre nich samých je nedeľná omša nie pravidelným, ale len príležitostným termínom v kalendári, teda keď náhodou nie je nič dôležitejšie.

Organizácia a počasie

Rakúski biskupi, spolu s prezidentom Fischerom hostitelia Svätého Otca, sa už dopredu, zdá sa, zľakli médiami podsúvaného neúspechu. A podľa toho aj plánovali: žiadne veľké priestranstvá, žiadne veľké zástupy. Jeden z nich, Klaus Küng, diecézny biskup v St. Pölten, to pár dní pred návštevou povedal otvorene a sebakriticky: „My biskupi sme hneď na začiatku urobili kardinálnu chybu. Namiesto o radosti a povzbudení sme hovorili len o ťažkostiach a problémoch, ktoré čakajú pútnikov. Takto sme hneď na začiatku odradili mnohých. Preto sa nemôžeme čudovať, ak bude účasť menšia.“ Biskup Küng vyjadril presne to, čo sme zažívali vo farnostiach vo vzťahu k návšteve. Často sme počuli takéto či podobné slová: „Pôvodne som rozmýšľal ísť, ale keď aj sami biskupi o tom takto hovoria, ostanem radšej doma pri televízore.“ Akokoľvek, tí, ktorí sa rozhodli byť osobne pri tom, sklamaní neboli, naopak. A to aj napriek počasiu.

Mimochodom, počasie. To naozaj nespolupracovalo. Presne pred rokom Svätý Otec navštívil svoje rodné Bavorsko, kde ho sprevádzalo krásne „pápežské“ počasie. (2) Návšteva v Rakúsku bola v znamení na túto dobu nezvyčajnej zimy a neustávajúceho dažďa. Keď som však v pondelok po návšteve čítal na internetovej stránke denníka SME, že v Mariazelli počasie neprialo nálade a zlyhala organizácia, pýtal som sa, či som bol na nejakom inom podujatí ako píšuca redaktorka. Totiž so skupinou veriacich z mojej farnosti som sa osobne zúčastnil tejto svätej omše. Vzhľadom na dané prírodné a priestorové podmienky organizátori určite nezlyhali, skôr dokázali malý zázrak. Kto bol v niekedy v Mariazelli a videl, v akých priestoroch dokázali organizátori dôstojne umiestniť 30-tisíc ľudí, vie, o čom je reč. A počasie? Nestretol som nikoho, kto by mal kvôli nemu pokazenú náladu. Spočiatku panovali isté obavy, ale počas púte a po nej boli všetci povzbudení a nepadlo ani jedno frflavé slovo. Naopak, miestny biskup Kapellari v príhovore zažartoval, že skutoční veriaci sú „wetterfest“, teda odolní voči počasiu. Odpoveďou mu bol úprimný smiech a potlesk.

Posolstvo

Teraz ale konkrétnejšie o ceste a jej posolstvách. Táto časť bude bohatá na citácie. Jednak formuluje Benedikt XVI. svoje myšlienky jadrne, krásnym, silným jazykom, zvlášť v rodnej reči, a jednak nemá zmyslu snažiť sa prerozprávať niečo, čo bolo už pôvodne povedané veľmi trefne.

Boli to dni nesmierne intenzívne a bohaté na stretnutia a prejavy Svätého Otca. Prvým bodom bolo privítanie na letisku Schwechat, kde Benedikt XVI. vyjadril svoj naskrze osobný vzťah k tomuto národu, kde, ako povedal, sa cíti „tak trochu doma“. Spolkový prezident Heinz Fischer ho tiež privítal takmer ako domáceho.

Mlčanie pri pamätníku

Z letiska viedla cesta do centra Viedne, kde na námestí Am Hof pred sochou Panny Márie čakalo v daždi niekoľko tisíc, prevažne mladých ľudí. To ocenil pápež svojou dobráckou poznámkou. Pred sochou Panny Márie, ktorú dal postaviť presne pred 360 rokmi cisár Ferdinand III. z vďaky za oslobodenie Viedne, hovoril Benedikt o Márii, ktorá „nám ukazuje, k akej nádeji sme povolaní, a ktorá stelesňuje to, čím je človek“. Ďalej povzbudivo dodal: „A keď naše každodenné starosti prinesieme pred Nepoškvrnenú Kristovu Matku, ona nám pomôže otvoriť vždy naše malé nádeje voči veľkej, skutočnej nádeji, ktorá dáva nášmu životu zmysel, a môže nás naplniť hlbokou, nezničiteľnou nádejou.“ Toto stretnutie bolo poznačené nepríjemným zlyhaním techniky, keď uprostred príhovoru Svätého Otca vypadlo ozvučenie, ktoré sa nepodarilo opraviť. Po chvíli čakania zakončil Svätý Otec stretnutie s pomocou kardinála Schönborna modlitbou a požehnaním a zostúpil do chrámu, aby otvoril eucharistickú adoráciu, pri ktorej sa striedali rôzne inojazyčné spoločenstvá viedenskej arcidiecézy.

Nato jeho kroky smerovali na Židovské námestie, kde sa nachádza pamätník genocídy židovského národa počas nacistického režimu. Kardinál Schönborn ešte predtým na námestí objasnil spojitosť kresťanov s Božím vyvoleným národom, ktorá sa stáva jasnejšou práve v súvislosti s tragikou 20. storočia: „Pozerať na Krista znamená aj pozerať na naše korene. Peter bol Žid. Apoštoli boli Židia. Mária je Židovka a Ježiš, jej Syn, náš Pán, je ním skrze ňu. Nikdy nesmieme zabudnúť na koreň, ktorý nás nesie! Patrí k tragike tohto mesta, že práve tu bol tento koreň zabudnutý, áno, zapretý, až po bezbožnú vôľu zničiť ľud, ktorému patrí Božia prvá láska.“

Svätý Otec po privítaní veľkým rabínom a prezidentom Židovskej komunity Paulom Chaimom Eisenbergom zostal v hustom daždi stáť vo veľavravnom mlčaní, v tichej modlitbe za obete holokaustu. Smutne, až nepochopiteľne vyznieva poznámka toho istého rabína, ktorý pár dní pred návštevou povedal, že je rád, že sa pápež zastaví, ale zároveň ho kritizoval, že tu mal byť už dávno. Keby sme si podobnú situáciu predstavili naopak, teda že by katolícky predstaviteľ povedal nejakú nepríjemnú poznámku na adresu rabína, možno by sme sa dočkali aj odrieknutia stretnutia… Pápež sa nad to však s noblesou povznesie. Ako dobre!

O Európe a potratoch

Politickým vrcholom tejto nepolitickej cesty (3) bolo večerné stretnutie s politickými a spoločenskými predstaviteľmi a so zástupcami diplomatického zboru, kde pápež predniesol vopred avizovanú programovú reč. Tej sa budem venovať trochu obšírnejšie, nakoľko sa pápež konkrétne dotkol viacerých oblastí politicky citlivo diskutovaných aj na Slovensku.

Najprv ocenil ekonomický a sociálny pokrok, ktorý Rakúsko dosiahlo za posledné desaťročia, a vysoko vyzdvihol „otvorené srdce Rakúšanov voči chudobným a štedrú ochotu pomáhať pri katastrofách a nešťastiach vo svete“.

Ďalej sa venoval Európe, keď konštatoval, že bolestivé rozdelenie kontinentu je síce politicky prekonané, ale nie tak v hlavách a srdciach ľudí. „Aj keď sa niektoré prehnané nádeje od pádu železnej opony mohli sklamať a aj keď v niektorých aspektoch jestvuje oprávnená kritika európskych inštitúcií, je proces európskeho zjednocovania predsa len dielom s veľkým významom. (…) Dom Európa, ako radi voláme spoločenstvo tohto kontinentu, bude len vtedy pre všetkých dobre obývateľným miestom, keď bude vybudovaný na solídnom kultúrnom a morálnom základe spoločných hodnôt, ktoré získame z našich dejín a z našej tradície. Európa nemôže a nesmie zaprieť svoje kresťanské korene. Ony sú fermentom našej civilizácie na ceste do tretieho tisícročia.“

Svätý Otec pripomenul i známe scestia filozofie, vedy či náboženstva, ktoré Európa zažila a ktoré sa prejavili najmä v skončenom storočí imperializmom či materializmom. A vystríhal i pred „degeneráciou tolerancie na ľahostajnosť, bez súvisu s trvalými hodnotami“.

Dotkol sa i boľavej a politicky citlivej témy potratov. Treba povedať, že v Rakúsku boli potraty zlegalizované oveľa neskôr ako v bývalom socialistickom bloku, až v roku 1975, a dodnes sú právne riešené cez tzv. Fristenregelung. (4) To znamená, že sa o nich hovorí v rámci trestného práva a potrat ostáva bezprávím, ktoré sa však v časovej lehote troch mesiacov netrestá. Medzičasom existujú politické tlaky túto reguláciu ešte viac uvoľniť a urobiť z interrupcie ľudské právo.

Svätý Otec sa tohto delikátneho problému dotkol presvedčivo a pritom taktne, čo zobralo zbrane i bojovníkom za potraty. V podstate ho nemali za čo kritizovať, a tak im ostali iba prázdne frázy o zasahovaní Cirkvi do politiky. Dovolím si uviesť celý tento dlhší citát, lebo stojí za to vidieť, ako sa tohto problému v tomto kontexte Benedikt XVI. zmocňuje. Pre slovenskú Cirkev sa mi v tomto kontexte javí zvlášť dôležitým poukaz na porozumenie so situáciou dotknutých žien a otázka, čo sama Cirkev robí, aby im pomohla. To sú momenty, na ktoré u nás pri tejto téme často zabúdame.

„V Európe bol najskoršie formulovaný pojem ľudských práv. Základné ľudské právo, predpoklad pre všetky iné práva, je právo na samotný život. To platí o živote od počatia po prirodzenú smrť. Potrat podľa toho nemôže byť ľudským právom – je práve jeho opakom. Je ‚hlbokou sociálnou ranou‘, ako nikdy neprestával zdôrazňovať náš zomrelý spolubrat kardinál Franz König.

Pri tom všetkom nerozprávam o osobitne cirkevnom záujme. Omnoho viac chcem byť advokátom najhlbšej ľudskej záležitosti a hovorcom nenarodených, ktorí nemajú žiadny hlas. Pritom nezatváram oči pred problémami a konfliktmi mnohých žien a som si vedomý, že dôveryhodnosť našej reči je závislá aj od toho, čo sama Cirkev robí na pomoc dotknutej žene.

Pritom apelujem na tých, ktorí nesú politickú zodpovednosť, aby nedopustili, žeby dieťa mohlo byť definované ako prípad choroby a žeby vo vašom právnom poriadku zakotvená kvalifikácia potratu ako bezprávia bola prakticky zrušená. Hovorím to zo starosti o ľudskosť.“

Krajiny Európy vyzval Benedikt XVI., aby sa opäť stali „kinderfreundlich“, čiže krajinami, ktoré majú rady deti a sú pre ne otvorené a ktoré „vytvoria klímu radosti a životnej dôvery, v ktorej deti nebudú vnímané ako bremeno, ale ako dar pre všetkých“.

Vyjadril aj svoju veľkú starosť pri sledovaní debaty o eutanázii, ktorá hrozí jedného dňa vyvíjať tlak na starého alebo chorého, aby prosil o smrť. A dodal: „Správna odpoveď na utrpenie na konci života je náklonnosť a sprevádzanie – osobitne s pomocou paliatívnej medicíny – a nie ‚aktívna pomoc pri zomieraní‘.“

Na záver sa Benedikt XVI. dotkol svojej veľkej témy: plodného dialógu viery a rozumu a úlohy Európy vo svete, ktorá sa predovšetkým nesmie vzdať seba samej. „Demograficky rapídne starnúci kontinent sa nesmie stať kontinentom duchovne starým.“ Európska únia má prebrať vedúcu úlohu pri boji s chudobou vo svete a nasadení za pokoj.

Mariazell

Sobota s cestou do Mariazellu bola duchovným vrcholom a vlastným cieľom púte. Tu treba pripomenúť, že svätyňa v Mariazelli nie je cudzia ani nám, vlastne žiadnemu národu bývalej rakúskej monarchie. Panna Mária tu je uctievaná oddávna ako Magna Mater Austriae (Veľká Matka Rakúska), ale i ako Magna Domina Hungarorum (Veľká Pani Maďarov) a Alma Mater Gentium Slavorum (Slávna Matka slovanských národov). Z tohto dôvodu sa aj veľké stretnutie stredoeurópskych kresťanov v roku 2004 konalo na tomto mieste, a tiež za veľmi nevľúdneho počasia.

Aj tentoraz bolo počasie natoľko zlé, že Svätý Otec nemohol prísť do horského pútnického miesta helikoptérou, ako bolo pôvodne plánované, ale musel sa z Viedne presunúť autom. O atmosfére a počasí už bola reč. Preto sa zamerajme na ústredné posolstvo, ktoré zaznelo uprostred pontifikálnej svätej omše v priestore pred vynovenou bazilikou. Ešte predtým si Svätý Otec ako pravý pútnik vo vnútri uctil milostivú sošku Panny Márie s Dieťaťom. Potom, oblečený do celkom moderného modrožltého omšového rúcha, celebroval Eucharistiu s mnohými biskupmi a kňazmi, ktorí sa, tak ako všetci pútnici, chúlili pred zimou a dažďom ukrytí v pršiplášťoch.

Východiskovým bodom jeho homílie bolo evanjelium dňa, sviatku Narodenia Panny Márie, čiže rodokmeň Ježiša Krista. Cezeň ukazuje pápež pochopenie svoje i Cirkvi pre slabosť a blúdenie človeka, hoci sa jej často vyčíta opak. „Tento rodokmeň,“ hovorí, „nám so svojimi svetlými i temnými postavami, so svojím úspechom i zlyhaním ukazuje, že Boh dokáže aj v krivých líniách našich dejín písať rovno. (…) Boh nestroskotáva. Takto je rodokmeň zárukou Božej vernosti; zárukou toho, že Boh nás nenechá padnúť, a pozvaním náš život vždy nanovo nasmerovať na neho, vždy nanovo sa priblížiť Ježišovi Kristovi.“

V tomto zmysle hľadania povzbudzuje, aby sme boli ľuďmi hľadajúceho srdca, ktoré sa neuspokojí s tým, čo majú a ako myslia a robia všetci, ale ktoré hľadá a očakáva viac, tak ako Zachariáš, Alžbeta, Simeon, Anna, Mária a Jozef… „Toto nepokojné a otvorené srdce potrebujeme. Ono je jadrom putovania. (…) Potrebujeme Boha, toho Boha, ktorý nám ukázal svoju tvár a otvoril svoje srdce: Ježiša Krista.“

Nevyhol sa ani aktuálnej otázke jedinečnosti Ježiša Krista uprostred iných svetových náboženských osobností. Ježiš nám z Božieho vnútra prináša zvesť o Bohu a o tom, kto sme my sami, odkiaľ prichádzame a kam ideme. „Iste, je mnoho veľkých osobností v dejinách, ktoré mali krásne a pohnuté skúsenosti s Bohom. Ale tie ostanú ľudskými skúsenosťami s ich ľudskou obmedzenosťou. Iba ON je Boh a len ON je preto mostom, ktorý dovoľuje Bohu a človeku skutočne priblížiť sa navzájom.“

V tomto momente sa kresťanom zvykne vyčítať, že sú netolerantní a pohŕdajú inými tradíciami. Aj na to reaguje Benedikt XVI. s jasnosťou viery: „Keď my kresťania kvôli tomu Ježiša Krista nazývame jediným, pre všetkých platným prostriedkom spásy, ktorý sa všetkých týka a ktorý v konečnom dôsledku všetci potrebujú, nie je to v žiadnom prípade pohŕdanie inými náboženstvami a povýšenecké absolutizovanie nášho vlastného myslenia, ale je to uchvátenie tým, ktorý sa nás dotkol a obdaroval nás, aby sme aj my mohli obdarovávať iných.“

Odozvu vo svetových médiách našla téma pravdy, ktorá sa neukazuje ako mocná vo vonkajšej sile, ale vo vnútornej presvedčivosti. Pápež hovoril tiež o dnes tak rozšírenej rezignácii voči pravde, ktorá sa díva na človeka ako neschopného poznať pravdu. Proti tomuto pohľadu sa stavia naša viera. „Táto rezignácia voči pravde je, podľa môjho presvedčenia, jadrom krízy Západu, Európy. Ak neexistuje pravda pre človeka, potom nemôže v konečnom dôsledku ani odlíšiť dobré od zlého. A potom budú veľké a znamenité poznatky vedy dvojsečnými. (…) My potrebujeme pravdu.“

Na základe skúsenosti dejín pápež pripomína strach, ktorý sa aj dnes v diskusiách často ozýva, že viera v pravdu môže so sebou priniesť netoleranciu. A Benedikt XVI. priznáva oprávnenosť tohto strachu, „ktorý má dobré dejinné dôvody“, čím nás kresťanov pozýva k triezvej pokore. „Vtedy je čas pozrieť na Krista, ako ho vidíme vo svätyni v Mariazelli. Vidíme ho v dvoch obrazoch: ako Dieťa na rukách Matky a nad oltárom baziliky ako Ukrižovaného. Oba tieto obrazy nám hovoria: Pravda sa nepresadzuje vonkajšou mocou, ale je pokorná a dáva sa človeku len skrze vnútornú moc jej pravdivosti. Pravda sa osvedčuje v láske. Ona nikdy nie je naším vlastníctvom, nikdy naším produktom, tak ako ani lásku nemožno urobiť, ale len prijať a ďalej darovať. Túto vnútornú moc pravdy potrebujeme. Tejto moci pravdy my kresťania dôverujeme. Jej sme svedkami.“

Prekvapivou a jedinečnou bola pápežova pozitívna interpretácia Desatora, ktorú objavíme, ak, pozerajúc na Krista, pochopíme, že kresťanstvo nie je len systémom morálky, ale darom priateľstva, ktoré nás nesie v živote i zomieraní. A práve preto nesie kresťanstvo v sebe veľkú morálnu silu. „Desatoro je najskôr ‚áno‘ Bohu, ktorý nás miluje a vedie, ktorý nás nesie, a predsa nám necháva našu slobodu, ‚áno‘, ktorý ju najskôr robí slobodou (prvé tri prikázania). (Dekalóg) je ‚áno‘ rodine (4. prikázanie), ‚áno‘ životu (5. prikázanie), ‚áno‘ zodpovednej láske (6. prikázanie), ‚áno‘ solidarite, sociálnej zodpovednosti a spravodlivosti (7. prikázanie), ‚áno‘ pravde (8. prikázanie) a ‚áno‘ rešpektu voči iným ľuďom a tomu, čo im patrí (9. a 10. prikázanie). Zo sily nášho priateľstva so živým Bohom žijeme toto mnohotvárne ‚áno‘ a vnášame ho ako smerovanie do tohto nášho času.“

Na konci tejto svätej omše pozdravil Svätý Otec prítomných v ich rodných rečiach. A tak z pápežových úst zaznela i slovenčina: „Srdečne pozdravujem slovenských pútnikov. Drahí priatelia, Mater Gentium Slavorum – Matka slovanských národov nech vám pomáha ostať vždy vernými Kristovi a Cirkvi.“

Popoludní sa Benedikt XVI. pri vešperách v bazilike stretol s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami. Týchto ľudí nazval „sluhami a služobníčkami poslania Ježiša Krista“ a povzbudil ich v napĺňaní ideálov chudoby, čistoty a poslušnosti.

Viedeň

Nedeľa dopoludnia patrila slávnostnej svätej omši vo viedenskom Stephansdome, hudobne dotvorenej naozaj rakúsky, omšou Josepha Haydna. Jej témou, okrem evanjelia dňa, bola nedeľa, bez ktorej nemôžeme žiť: „Sine dominico non possumus!“ citoval Svätý Otec vyjadrenie kresťanov prichytených v roku 304 pri nedeľnej Eucharistii: bez Pána a jeho daru – nedele – nemôžeme žiť.

Tu treba opäť objasniť spoločenskú situáciu. Rakúsko nie je krajinou, kde môžete v nedeľu len tak ísť na nákup, lebo nič, okrem čerpacích staníc, nie je otvorené. Medzičasom silnie tlak hospodárskych kruhov, aby bol povolený i nedeľný predaj. Dokonca vznikla aliancia na ochranu nedele, v ktorej sa, okrem iného, stretla Cirkev aj s odbormi.

Nedeľa a nedeľná Eucharistia patria podstatne k identite kresťanov, preto im Svätý Otec venoval takú veľkú pozornosť. Povedal, že pre nás kresťanov nemá byť nedeľná Eucharistia príkazom, ale vnútornou nevyhnutnosťou, lebo ona dáva nášmu času vnútorný stred. Citoval slová svojho predchodcu na biskupskom stolci v Mníchove-Freisingu kardinála Faulhabera, ktorý sa vyjadril: „Daj duši jej nedeľu, daj nedeli jej dušu.“ Teda: prežívaj nedeľu ako deň Pána, deň stvorenia a deň zmŕtvychvstania, deň pokoja a deň vzťahov a tak dáš svojej duši to, čo potrebuje a, naopak, urobíš nedeľu tým, čím ona má byť.

Heiligenkreuz

Popoludní smerovala pápežská kolóna do cisterciátskeho kláštora Heiligenkreuz neďaleko Viedne, kde sídli teologická vysoká škola, ktorá sa len pred pár mesiacmi stala Pápežskou vysokou školou Benedikta XVI. Tento bod bol na program zaradený na výslovné prianie pápeža, aj keď, ako je v Rakúsku verejným tajomstvom, nie všetci zainteresovaní z toho boli nadšení. Ide o školu starú vyše 200 rokov, a predsa mladú, ktorá zápasí o svoje miesto a kvalitu výučby, ktorá sa však snaží vyučovať teológiu v súlade s Tradíciou a Magistériom Cirkvi, čo v Rakúsku na štátnych teologických fakultách, bohužiaľ, nie je samozrejmosťou. Naopak, považuje sa za „dobrý zvyk“ byť nekonformný, krajne liberálny a maximálne kritický voči pápežovi a všetkému rímskemu. Napríklad na teologických fakultách v Salzburgu a vo Viedni sa len s námahou dá nájsť profesor, ktorý by netrpel týmto „protirímskym syndrómom“. Pozoruhodné však je to, že zatiaľ čo tieto školy bojujú s nedostatkom študentov, z ktorých je väčšina tak či tak laikov, Heiligenkreuz kvitne a rozrastá sa. A študujú tu mnohí kandidáti rehoľného či kňazského života.

Toto miesto si Benedikt XVI., Mozart medzi teológmi (kardinál Meisner) a liturgista na pápežskom stolci (arcibiskup Marini), zvolil ako priestor, aby prehovoril o dvoch citlivých a životne dôležitých témach Cirkvi, zvlášť tej rakúskej: o liturgii a teológii.

O problémoch, ktoré sa týkajú teológie, sme práve hovorili. Tu pápež, sám profesor teológie, pripomenul spojitosť teológie a duchovného života, vedy a spirituality. „Boh nie je totiž len objektom teológie, ale zároveň jej živým subjektom. Kresťanská teológia tiež nikdy nie je iba ľudskou rečou o Bohu, ale je zároveň Logos a logika, v ktorej Boh prezrádza seba samého. Preto sú vedecká intelektualita a prežívaná zbožnosť dva elementy štúdia, ktoré sú na seba navzájom nezrieknuteľne odkázané.“ A ako znalec teologického sveta dodáva: „Pri snahe o pririeknutie prísnej vedeckosti v modernom zmysle môže teológii dôjsť dych viery. Ale tak ako liturgia, ktorá zabudla pozerať na Boha, je ako liturgia v koncoch, tak aj teológia, ktorá viac nedýcha v priestore viery, prestáva byť teológiou.“ Prísne, ale presné…

Tak sme sa dostali k druhej veľkej téme: liturgia. Pápež je známym kritikom spôsobu pokoncilovej liturgickej reformy, pri ktorej sa, ako hovorí, prvýkrát v dejinách Cirkvi uplatnila metóda zlomu (teda vytvorenia úplne novej formy rítu), a nie kontinuity (teda reformy dovtedajšieho rítu). To znamenalo pre mnohých axiomatický posun. Zrazu už liturgia nebola darom dejín, ktorý sme prijali a vo vernosti tradícii sa ho snažíme rozvíjať, ale produktom komisie. To má v mnohých krajinách, najmä Západu, za následok „voľnú tvorbu“ liturgií. Rakúsko nie je výnimkou, práve naopak. Problém, na ktorý poukazuje pápež, je, že s takýmto prístupom sa viac nesýtime z prameňa Vtelením inšpirovanej tradície, ale len naším vnútrom (viac či menej podarene) vyprodukovanými textami a gestami. Ústredným bodom liturgie potom nie je Boh – prítomný, pozývajúci a darujúci sa, ale človek – celebrant, „tvorca“ či účastník. (5) Takto však vzniká do človeka uzavretý kruh, z ktorého sa dá čerpať voda ľudskosti či príjemnosti, ale nie voda večnej múdrosti a Božej prítomnosti. Takto sa ale kresťanské spoločenstvo samo odsekáva od koreňov, od Boha, prestáva byť Cirkvou vo vlastnom zmysle tohto slova, lebo sa nenecháva zhromaždiť Bohom, ale sa zhromažďuje samo sebou.

Preto pápež hovorí v Heiligenkreuzi až prekvapivo tvrdo: „Pri všetkom snažení o liturgiu musí byť určujúcim pohľad na Boha. Stojíme pred Bohom – on hovorí s nami, my s ním. Kdekoľvek sa pri liturgických úvahách rozmýšľa len nad tým, ako možno liturgiu urobiť atraktívnou, zaujímavou, peknou, už liturgia prepadla. Alebo je ona opus Dei s Bohom ako vlastným subjektom, alebo nie je. Na tomto mieste prosím: pripravujte liturgiu z nazerania na Boha v spoločenstve svätých, živej Cirkvi všetkých miest a čias tak, aby sa stala výrazom krásy a vznešenosti Boha, ktorý má rád ľudí!“ Silný apel nemeckého pápeža, ktorý veľmi dobre pozná rakúsku Cirkev, na očistenie prameňa, z ktorého Cirkev žije!

S dobrovoľníkmi

Posledným bodom pred rozlúčkovým ceremoniálom bolo stretnutie s dobrovoľníkmi angažovanými v cirkevných i necirkevných organizáciách pre pomoc iným vo viedenskom Konzerthause. Aj tento bod bol do programu zaradený na výslovné prianie pápeža a našiel veľmi pozitívny ohlas u širokej verejnosti. Rakúsko je krajinou, kde má dobrovoľníctvo veľkú tradíciu. Verejný život aj malých obcí je vytváraný spolkami (Vereine), v ktorých sa ľudia angažujú „ehrenamtlich“ – teda bez nároku na odmenu, len preto, že si to považujú za česť. Tieto spolky, ktoré boli mnohé prítomné aj u nás až do nástupu komunizmu, majú mnohoraké zameranie. Od jednoduchého posedenia pri kartách cez pestovanie ľudových zvykov či spolok kamarátov navrátivších sa z vojny až po konkrétne sociálne angažované spolky, ktoré boli poctené týmto stretnutím. Všetky ale venujú časť výťažkov zo svojich akcií na dobročinné účely.

Pápež nazval ľudí angažujúcich sa dobrovoľne a bez nároku na odmenu pri pomoci blížnym „ľuďmi, ktorí sa pokúšajú dať tvár posolstvu evanjelia“. Vyjadril svoju „celkom osobnú vďaku za rozvinutú ‚kultúru dobrovoľníctva‘ v Rakúsku“. Dotkol sa aj vzťahu k štátu, ktorý nie je schopný tieto činnosti zastať tak osobne a adresne, ako sú to schopné urobiť dobrovoľnícke spolky: „Láska k blížnemu nie je delegovateľná; štát a politika ju pri všetkom správnom snažení o zmiernenie biedy a o sociálne dávky nemôžu nahradiť. Ona vyžaduje vždy osobné dobrovoľné nasadenie, pre ktoré však štát musí vytvoriť vhodné podmienky. Vďaka tomuto nasadeniu si pomoc zachováva svoj ľudský rozmer a nestáva sa odosobnenou.“

Záver

Benedikt odletel naspäť do Vatikánu a kritici sa nechali počuť, že sa nedotkol skutočných problémov rakúskej Cirkvi, že nepovedal nič o nedostatku kňazov, o zrušení celibátu či svätení žien. Že teda táto cesta nič nepriniesla. Opak je však pravdou: práve týmto svojim mlčaním ku konkrétnym témam a spôsobom ich riešenia povedal veľmi veľa.

Hovoril s nami totiž na inej rovine, neostal len na úrovni sociologicky merateľných fenoménov, ale snažil sa dotknúť podstaty Boha a človeka. Takto akoby nepriamo povedal: Riešenie problémov našej Cirkvi a nášho sveta nie je technického, administratívneho rázu. (Teda: zmena podmienok pre prístup ku kňazstvu, ešte viac demokratického rozhodovania vo vnútri Cirkvi atď.) Riešenie problémov tkvie omnoho hlbšie: v obrátení srdca, v rešpektovaní pravdy a jej vnútornej sily, v uvedomovaní si vlastnej identity, v životnom štýle, ktorý je otvorený životu, v pokore a očistení prameňov, z ktorých žijeme: v spojení teológie so žitou spiritualitou a v znovuobjavení liturgie ako daru nebies a dejín. Pápež povzbudil Rakúšanov a posilnil ich vo viere, vyzdvihol a pochválil to, čo robí tento národ veľkým, ale poukázal i na veci, ktoré potrebujú zmenu.

To je Benedikt XVI., ako ho poznáme – náročný, nie lacný pápež, ktorý sa neuspokojí s technickými a povrchnými riešeniami, ale ktorý ide do hĺbky a tam, pri koreňoch, nachádza riešenia. Takto sa jeho cesta v susednom Rakúsku stáva inšpiráciou i pre Slovensko.

Autor je katolícky kňaz, momentálne pôsobí v pastorácii v Rakúsku.