Prečo budeme vymierať?

Číslo 4/2007 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 8346
 

Milému čitateľovi odporúčam, aby podľa možnosti pri čítaní tohto článku mal pred očami internetovú stránku Štatistického úradu SR (www.statistics.sk), časť Demografia, Obyvateľstvo, graf č. 2. Na nej nájde strom života Slovenska za rok 2006. Tento článok však možno čítať i bez toho.

Na zložení obyvateľstva krajiny je zaujímavé okrem iného i to, že obyvatelia nie sú rovnomerne rozložení do jednotlivých ročníkov. Iný je počet trebárs 31-ročných mužov a iný je počet 42-ročných mužov. Je to tak preto, lebo v rôznych rokoch sa rodí rôzne množstvo detí. Závisí to od ekonomickej situácie, od toho, či je vojna alebo mier, od celkovej kultúry prevládajúcej v spoločnosti a pod. Dnešní 28-roční muži, slovenskí občania, si môžu s hrdosťou povedať, že patria k najsilnejšiemu ročníku na Slovensku. Je ich približne 48-tisíc. Naproti tomu mužov, ktorí v tomto roku oslávili štyridsiatku, je iba okolo 35-tisíc. Iste uznáte, že to je veru rozdiel.

A kam patrí autor tohto článku? V tomto roku oslávil päťdesiatku a patrí k silnej generácii. Je nás na Slovensku asi 41-tisíc. Čo platí o mužoch, v zásade platí i o ženách, až na to, že pri starších ročníkoch počet žien významne prevyšuje počet mužov. To preto, lebo ženy žijú spravidla dlhšie ako muži.

Čo vidíme pri analýze početnosti jednotlivých ročníkov, teda pri analýze stromu života? Na špici je uzučký, nemôže byť iný. Nie každý sa dožije deväťdesiatky. V ročníkoch okolo deväťdesiatky sa muži rátajú iba na stovky a žien je niečo medzi tisíc a dvetisíc. Potom sa smerom nadol strom rozširuje. Veľmi výrazne sa začne rozširovať okolo veku 60 rokov. Tam začína vyrastať mohutná povojnová generácia. Najviac je práve 50-ročných. Ďalej smerom dole sa strom významne zužuje. Počet štyridsiatnikov sme už spomenuli. Keď zídeme ešte nižšie, vidíme vyrastať druhú mohutnú vetvu. Sú to dnešní ľudia okolo tridsiatky; narodili sa koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia, prípadne na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Tiež sa im hovorí Husákove deti, v narážke na propopulačnú politiku z Husákovho obdobia. Možno to nie je spravodlivé takto ich nazývať. Autor má sklon povedať: „Veď to sú predsa naše deti.“ A naozaj, Husákove deti sú deťmi rodičov zo silnej povojnovej generácie. Alebo ešte inak: dolná košatá vetva stromu života – to sú deti tých z tej hornej košatej vetvy.

Od konca 90. rokov však začalo byť vidno niečo mimoriadne. Za posledných desať rokov to vidíme už úplne jasne: Husákove deti nemajú deti.

Čo sa stalo?

V posledných rokoch sme to počuli veľakrát: rodí sa málo detí. Znie to znepokojujúco. Ale sme naozaj znepokojení? Ani nie, hoci mali by sme byť. Občas sa v novinách píše, že vymierame. Naozaj vymierame? Odpoveď znie: NIE. Počet obyvateľov Slovenska sa posledné roky pohybuje okolo 5 miliónov 370- až 390-tisíc. Pár tisíc hore-dole, to nie je žiadne vymieranie. Prečo teda nevymierame, keď sa detí rodí málo? Je to preto, lebo sa predlžuje priemerný vek. Deti sa nerodia, ale starí umierajú neskôr. Preto zatiaľ nevymierame, ale iba starneme. Správna otázka ohľadne vymierania by mala znieť inak: Budeme vymierať? S veľkou pravdepodobnosťou odpoveď znie: ÁNO.

Vo všeobecnosti platí, že pokles pôrodnosti ešte nemusí byť znamením zmeny reprodukčného správania obyvateľstva. Počet detí závisí i od toho, koľko je rodičov. Deti spravidla mávajú ľudia do tridsiatky a tesne po nej. Menší počet detí v 90. rokoch mohol byť vysvetľovaný menším počtom potenciálnych rodičov. Stále bolo možné očakávať „baby boom“ vyvolaný jednoducho tým, že do rodičovského veku dorastie generácia Husákových detí. A Husákove deti dorástli. Detí však majú strašne málo.

Dno sme dosiahli v roku 2002, keď sa narodilo 50 841 detí. Teda dnes tu máme asi po 25-tisíc 5-ročných chlapcov a 5-ročných dievčat. (Porovnajte s už uvedeným počtom 28-ročných mužov a žien!) S dorastaním Husákových detí do rodičovského veku sme oprávnene rátali s tým, že detí sa začne rodiť viac. A naozaj ich počet začal narastať. ALE VEĽMI MÁLO. V roku 2003 to bolo 51 713 a v roku 2004 53 747 detí. V roku 2005 to bolo 54 430 detí a potom opäť prišiel pokles. V roku 2006 to bolo 53 904 detí a v roku 2007 sa črtá podobný výsledok. Demografia by bola v poriadku vtedy, keby deti Husákových detí boli novou košatou vetvou stromu života. Tá vetva tam však nie je, na spodku kmeňa stromu života sa objavuje nanajvýš malý hrbolček.

Toto všetko sa deje pred našimi očami a nás to netrápi. Prečo? Ľudská povaha je už taká. Okrem iného táto situácia je dokonca veľmi výhodná ekonomicky. Bohužiaľ, dočasne. Prečo je to výhodné? Životná úroveň meraná výškou hrubého domáceho produktu závisí od mnohých vecí. Okrem iného i od toho, koľko je tých, čo pracujú, a koľko je tých, o ktorých sa treba starať, teda detí a starých ľudí.

Rozdeľme všetkých občanov Slovenska na tri skupiny: deti (0 až 15 rokov), potenciálne pracujúci (od 15 do 65 rokov) a starí ľudia (nad 65 rokov). Už sme spomenuli, že celkový počet obyvateľov za posledné roky je v zásade nemenný. Ale to neznamená, že nedochádza k zásadným zmenám v jednotlivých troch kategóriách! Dochádza, a k obrovským! Za posledných desať rokov klesol počet detí o 295-tisíc (!), počet ľudí v kategórii 15 – 65 rokov narástol o 270-tisíc a počet starých ľudí narástol o 43-tisíc. Teda štvrť milióna ubudlo takých, o ktorých sa treba starať. Naopak, viac ako štvrť milióna pribudlo tých, čo môžu pracovať a tvoriť. I preto rástlo HDP posledné roky. Tým sa nijako neznižuje význam ekonomických reforiem minulej vlády. Darmo by bolo veľa potenciálne pracujúcich, keby nebolo pracovných miest. A naopak: darmo by bol dopyt po pracovnej sile, keby tej sily nebolo.

Tieto údaje znamenajú, že pred desiatimi rokmi pripadalo na 100 ľudí v kategórii potenciálne pracujúcich až 48,7 ekonomicky neproduktívnych, kým dnes je to iba 38,9. Tento pomer sa nazýva index ekonomickej závislosti. Vidíme, že vzdať sa detí znamená mať sa v priemere lepšie. HDP je vysoké, lebo detí je už málo a dôchodcov je ešte málo.

Čo sa stane?

Niečo z toho, čo sa stane, vieme. O 15 rokov už bude celá povojnová generácia ľudí v dôchodku, a to dokonca i vtedy, ak sa ešte o pár rokov predĺži vek odchodu do dôchodku. Je to veľká generácia, teda dôchodcov bude veľa. Budú potrebovať dôchodky a zdravotnú starostlivosť. To zabezpečuje aktívna pracujúca generácia. Budúcich dôchodcov nahradia dnešné deti, ktorých je menej. Index ekonomickej závislosti narastie.

Niečo zase nevieme. Nevieme, koľko sa bude rodiť detí. Ak málo, tak sa naštartuje definitívny výrazný pokles počtu obyvateľov. Po fáze starnutia príde fáza vymierania. Ak sa bude rodiť detí veľa, čo si želáme, budú predstavovať ekonomickú záťaž pre aktívnu časť obyvateľstva, ešte viac prispejú k nárastu indexu ekonomickej závislosti.

Tento vývoj bude mať politické dôsledky. Bude narastať tlak na uzákonenie eutanázie i tlak na zabezpečenie nových pracovníkov – platcov do fondov dôchodkového a zdravotného zabezpečenia z radov migrantov. Modré karty komisára Franca Frattiniho pre pracovníkov z mimoeurópskeho priestoru sú presne z tohto súdka. Budúci nedostatok platcov do systémov dôchodkového a zdravotného zabezpečenia sa v jeho správe uvádza ako hlavný dôvod pre ich zavedenie.

Prečo sa to stalo?

Opísať príčiny nebývalého javu, keď sa v podstate všetky európske národy, vrátane slovenského, prestávajú reprodukovať, nie je jednoduché. Iste je tu súvis so sexuálnou revolúciou rokov šesťdesiatych, so zavedením potratov, s krízou kresťanskej viery v Európe a s celkovou protirodinne orientovanou kultúrou každodenného života. Skúste si spomenúť, kedy ste naposledy videli v televízii film, ktorého hrdinami sú rodičia starostlivo a zodpovedne vychovávajúci svoje početné deti…

Demografická kríza nesúvisí s chudobou. Postihuje rovnako relatívne chudobné Slovensko, ako aj najbohatšie európske krajiny, napr. Nemecko. V rámci Slovenska sa stále veľa detí rodí na Orave, ktorá nie je bohatým regiónom.

To neznamená, že to nemá ekonomické príčiny. Ekonómovia, ktorí sa zaoberajú ekonómiou rodiny, uvádzajú nasledujúce tri príčiny nízkej pôrodnosti:

Prvá príčina súvisí s vysokou zamestnanosťou žien. Rozhodnutie mať dieťa je i ekonomickým rozhodnutím. Ekonómia pozná pojem alternatívne náklady. Sú cenou hodnôt, ktorých sme sa vzdali, keď sme urobili určitú voľbu. Mať dieťa a ostať s ním na materskej dovolenke znamená alternatívne náklady, ktorými sú všetky mesačné platy matky, o ktoré prišla.

Druhou príčinou je narastajúca snaha rodičov zabezpečiť svojim deťom čo najvyšší štandard a vzdelanie i na úkor ich počtu.

Treťou príčinou sú štátne systémy dôchodkového a zdravotného poistenia, ktoré sa zaviedli pred desaťročiami v celej Európe.

Pri tejto tretej príčine sa pristavme.

Prečo štátne dôchodky znamenajú málo detí

V celej Európe štáty zaviedli priebežný systém dôchodkového zabezpečenia. V Bismarckovom Nemecku už koncom 19. storočia, inde až po druhej svetovej vojne. Priebežnosť znamená to, že odvody, ktoré zo svojho príjmu platia pracujúci ľudia, sa okamžite – priebežne – používajú na vyplácanie dôchodkov pre dôchodcov.

V posledných rokoch sme zvykli počúvať, že dôsledkom demografickej krízy je kríza priebežného dôchodkového systému. Táto súvislosť je logická a matematicky presná. Samozrejme, ak je dnes málo detí, tak v budúcnosti bude málo pracujúcich – platcov do priebežného systému dôchodkového zabezpečenia. To znamená, že bude menej peňazí na vyplácanie dôchodkov.

O čom sa hovorí menej, ale ekonómom je to rovnako zjavné, je to, že platí i opačná príčinná súvislosť. Priebežný systém dôchodkového zabezpečenia motivuje ľudí k tomu, aby nemali deti. Pri ekonomickom pohľade na dieťa vidíme dva rozmery. Mať dieťa znamená mať z neho i potešenie. Tento rozmer pripodobňuje dieťa k spotrebnému tovaru. Avšak dieťa, ktoré raz vyrastie a postará sa o svojho nevládneho rodiča v starobe, je zase investíciou. Tento rozmer znamenal celé tisícročia väzbu medzi životnou úrovňou človeka v jeho starobe a počtom detí, ktoré dobre vychoval.

Moderný sociálny štát túto väzbu preťal. Štát zrazu povedal občanovi: „Keď budeš starý, tak nie tvoje deti, obec, ale ja, štát, sa o teba postarám. Ja ti dám dôchodok a ja ti uhradím poplatky za zdravotnú starostlivosť.“ A zrazu človek nepotreboval deti ako investíciu na starobu. Splnenie akých podmienok štát od svojho občana žiadal? Iba to, aby počas doby svojej pracovnej aktivity platil odvody do systému. Aby mal občan deti, to od neho štát nežiadal. No ale dorast novej generácie je predsa základným predpokladom fungovania a zachovania celého systému dôchodkového zabezpečenia! Keď nie sú deti, o dvadsať rokov nie sú pracujúci. Nie sú pracujúci, nie sú ani príjmy štátu na dôchodky.

Moderný sociálny štát sa totiž pomýlil. (Stáva sa mu to často.) Myslel si totiž, že podmienka fungovania systému – deti – bude splnená vždy. „Leute werden immer Kinder haben,“ povedal svojho času Konrad Adenauer. Ľudia vždy budú mať deti. Aber gehen Sie, Herr Bundeskanzler… Ľudia nemajú tie deti automaticky. Naopak, rozmýšľajú tak, že v starobe ich uživia deti tých druhých. Preto je priebežný systém dôchodkového zabezpečenia nespravodlivý. Ten, kto nemá deti, platí iba raz. Vtedy, keď odvádza odvody zo svojho platu. Kto má deti, ten platí i druhýkrát, a to vtedy, keď živí, šatí a vychováva svoje deti, ktoré raz dorastú a odvodmi zo svojho platu udržia dôchodkový systém v chode. Preto funguje priebežný dôchodkový systém úplne absurdne ako spôsob, ktorým sú solidárne viacdetné (a teda v zásade chudobnejšie) rodiny s rodinami jednodetnými alebo bezdetnými (a teda v zásade bohatšími). Túto nespravodlivosť opisujú S. Janota a J. Daniška v článku Sociálny štát proti rodine (Impulz, roč. 2006, č. 4).

Čo s tým neurobiť, a čo urobiť

Čo urobiť pre prekonanie demografickej krízy a jej priamych následkov? Čomu sa vyhnúť? Ktoré opatrenia treba prenechať jednotlivcom? Čo má urobiť štát?

Čo neurobiť? Nepodľahnúť tlaku na zavedenie eutanázie. O tejto bude stále viac reč, keď bude jasné, že veľký počet dôchodcov je ekonomickou záťažou. Nepodľahnúť tlaku na masívny import pracovnej sily z mimoeurópskeho priestoru. Skúsenosti zo západnej Európy ukazujú, že to prináša problém s integráciou do európskej spoločnosti a ďalšie ekonomické náklady. Nevracať sa k prekonanej socialistickej praxi detských jaslí.

Čo urobiť? Pri analýze príčin demografickej krízy už bolo spomenuté kultúrne prostredie, ktoré dnes nie je naklonené rodine. Bojovať v kultúrnej vojne je veľmi nevďačné a slovenský kresťanský demokrat o tom môže veľa rozprávať. Meniť kultúru k lepšiemu predpokladá argumentovať morálkou a etikou, čo od politika voliči počúvajú neradi. Treba v tom však pokračovať.

Otázka je, ako reagovať na ekonomické príčiny nízkej pôrodnosti. Štát používa nástroje propopulačnej politiky – rodinné prídavky, daňový bonus, jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa. Ich účinky, ako vidíme, sú zatiaľ minimálne. Spomenuté nástroje sú politikou prerozdeľovania. Štát zoženie peniaze zo svojich príjmov (viac-menej sú to len tie, ktoré vybral od občanov a firiem formou daní) a dá ich rodinám na ich deti. Fiškálni konzervatívci to nebudú počuť radi, ale jedným z opatrení by malo byt zvýšené prerozdeľovanie v prospech rodín s deťmi. Takým opatrením by mala byť dávka, ktorou štát hradí matke, ktorá sa rozhodla byť doma so svojím dieťaťom, jej ušlú mzdu, teda oné alternatívne náklady. Opatrenie eliminuje príčinu č. 1. Samozrejme, ak trvá aspoň do troch rokov veku dieťaťa a ak je výška dávky v tisícoch korún.

Potešiť možno fiškálnych konzervatívcov zase tým, že iné opatrenia by mali prerozdeľovanie znižovať. Už sme spomenuli, že priebežný systém dôchodkového zabezpečenia – príčina č. 3 demografickej krízy – je tiež systémom finančného prerozdeľovania. Ale je to absurdné prerozdeľovanie v opačnom smere, ako káže zdravý rozum. Je to systém, v ktorom chudobnejší (viacdetné rodiny) prispievajú bohatším (bezdetné rodiny). Takéto absurdné prerozdeľovanie treba zrušiť alebo okresať.

Čo teda urobiť s dôchodkami? Návrhu na zrušenie štátneho systému dôchodkového poistenia by pre jeho revolučnosť (alebo kontrarevolučnosť) málokto rozumel. Preto taký návrh netreba podávať. Treba však modifikovať súčasný systém. Jeho zásadnou všeobecnou črtou je, že dôchodok dôchodcu nijako nesúvisí s počtom detí, ktoré dôchodca vychoval. Túto súvislosť treba zaviesť. Časť dôchodku by sa mala odvíjať od toho, koľko dôchodca odpracoval a koľko formou odvodov odviedol do systému dôchodkového zabezpečenia. Dá sa povedať, že dnes sa od týchto okolností odvíja celý dôchodok. Mala by sa však zaviesť ešte iná zložka dôchodku, nazvime ju rodičovský bonus, ktorá by sa odvíjala od počtu pracujúcich detí dôchodcu. Jej financovanie by bolo jednoduché. Časť odvodov pracujúceho dieťaťa by štát prevádzal priamo na účet jeho rodiča. Tým sa obnoví väzba medzi životnou úrovňou v starobe a počtom detí. Dieťa opäť nadobudne rozmer, ktorý malo celé tisícročia. Bude (okrem iného, pochopiteľne) investíciou do budúcnosti. Deťom sa umožní, aby aj po ekonomickej stránke mohli napĺňať štvrté Božie prikázanie.

Jedno z možných riešení je opísané v článku V. Palka a M. Krajniaka Ekonomika konzervatívnej solidarity (www.prave-spektrum.sk).

Záverom

V roku 1992 kandidoval Bill Clinton na funkciu amerického prezidenta. Jeho najbližší poradcovia mu v kampani dôrazne kládli na srdce, aby sa nikdy neodkláňal od témy kampane, ktorou bola ekonomika. „It is economy, stupid,“ hučali doňho. Je to o ekonómii, hlupák! Výrok sa stal veľmi parafrázovaným. Nedávno ho parafrázoval americký publicista Mark Steyn: „It is demography, stupid!“ Áno. Demografia je osud.