Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pamätáte sa na červený október?

Číslo 4/2007 · Srdja Trifković · Čítanosť článku: 3089
 

Keby sa nebol Sovietsky zväz rozpadol, mali by sme dnes v Moskve sviatok. Deväťdesiate výročie Októbrovej revolúcie (október preto, lebo v roku 1917 sa v Rusku ešte stále používal juliánsky kalendár) by sa vyznačovalo veľkou vojenskou prehliadkou, na ktorej by mali západní korešpondenti a vojenskí atašé dobrý výhľad na nové typy medzikontinentálnych balistických rakiet a bojových tankov. Generálny tajomník by predniesol prejav z tribúny Leninovho mauzólea, pričom by ostatná gerontokracia v sivých kabátoch súhlasne prikyvovala. No pre každého, kto má menej než 30 rokov, sú takéto scény rovnako vzdialené ako Norimberg v roku 1936 a samotný dátum je pre neho rovnako nezaujímavý ako Deň prímeria v nasledujúcu nedeľu.

V samotnom Rusku bol tento deň pred 13 rokmi za Jeľcina dosť nešikovne premenovaný na Deň zmierenia a zhody. Za Putina bol presunutý na 4. novembra a premenovaný na Deň ľudovej jednoty. Tento sviatok sa začal spájať s dňom definitívneho vyhnania poľskej posádky z Moskvy na konci „ťažkých časov“ v roku 1612 a s Dňom ikony Matky Božej Kazanskej, jedného z najväčších sakrálnych symbolov Ruskej ortodoxnej cirkvi, ktorý Vatikán nedávno odovzdal Rusku.

Nedávny prieskum Fondu verejnej mienky odhalil, že väčšina Rusov správne považuje „Revolúciu“ za politický puč a konšpiračné prevzatie moci boľševikmi. Komunistická strana Ruskej federácie (KPRF) je jedinou politickou silou, ktorá je neochvejne lojálna k ideálom Červeného októbra, ale na komunistoch dnes už nezáleží.

Minulý týždeň Moskva oficiálne označila 70. výročie stalinskej éry za výročie veľkého teroru. Prezident Vladimír Putin navštívil oddelenie Butovo tajnej polície NKVD, kde boli na vrchole teroru v roku 1937 tisícky ľudí zastrelených a pochovaných v hromadných hroboch. Položil kvety ku krížu vybudovanému na pamiatku politických represií. „Rok 1937 pripravili predchádzajúce roky krutosti,“ povedal. „Takéto tragédie sa vyskytujú v dejinách ľudstva opakovane… Stalo sa to vždy, keď ideály, ktoré boli zdanlivo príťažlivé, dostali prednosť pred hodnotami ľudského života, ľudských práv a ľudských slobôd.“

Na svete ešte stále existuje niekoľko málo hlavných miest, v ktorých sa toto výročie oslavuje v rovnakom duchu, ako sa oslavovalo v Moskve okolo roku 1947. Jedným z týchto miest je Hanoj, kde úradný denník vládnucej komunistickej strany Nhan Dan oslavoval „duch Októbra“. Podľa toho, ako tieto noviny zhodnotili uplynulých deväťdesiat rokov, by ste si mysleli, že komunizmus ešte stále žije a že sa mu ešte stále dobre darí:

Októbrová revolúcia vošla do dejín ľudstva ako najväčšia udalosť 20. storočia a znamenala vznik novej éry, éry globálneho prechodu na socializmus… Víťazstvo Októbrovej revolúcie potvrdilo naskrz vedeckú a revolučnú povahu marxizmu-leninizmu a revolucionárom prinieslo neoceniteľné dejinné poučenie, ako robiť revolúcie za národnú nezávislosť a socializmus… Socializmus v Sovietskom zväze znamenal silnú podporu ako predvoj presadzovania boja za slobodu, spoluprácu a rozvoj. Pomáhal národom, aby zabraňovali medzinárodným reakčným silám rozpútavať útočné vojny, a vytvoril národom podmienky na nastolenie vzťahov na základe rovnosti, spolupráce a rozvoja… Úspechy a neúspechy, ako aj nádeje a uvedomenie národov budú východiskom pre nové úspechy socializmu. Podľa objektívneho historického zákona bude ľudstvo s istotou smerovať k socializmu.

Aj v Minsku, Pekingu a Pchjongjangu vychádzali podobné úvodníky, konali sa oficiálne podporované spomienkové zhromaždenia a výstavy. Ich spoločnou témou bolo, že „idey Októbra“ sú napriek dnešným problémom ešte stále živé a správne. Napríklad na Kube stále Vysoká stranícka škola Nica Lopeza v Havane zorganizovala začiatkom tohto týždňa „vedecký seminár“ s názvom „Návrat k socialistickým ideológiám“. Raul Valdes Vivo, riaditeľ tejto školy a člen Ústredného výboru Komunistickej strany Kuby, opätovne potvrdil význam Októbrovej revolúcie pre víťazstvá Kuby nad jej zahraničnými nepriateľmi a pre sociálny rozvoj strednej Ameriky.

Až takmer štvrtina svetovej populácie zo šesť a pol miliardy ľudí žije v režimoch, ktoré tvrdia, že ich inšpiruje to, čo sa v tento deň stalo pred deväťdesiatimi rokmi v Sankt Petersburgu, no v rétorike ich vodcov chýba skutočné nadšenie a ich srdcia nie sú zapálené. Čína je „revizionistom“ par excellence, ako to potvrdil kongres jej komunistickej strany minulý týždeň. To jej umožnilo uskutočniť úspešnú transformáciu z chudobnej poľnohospodárskej ekonomiky na globálnu výrobnú základňu. Komunistická strana má monopol na politickú moc, no jej vláda sa zhoduje s autoritárskou tradíciou v tejto krajine, ktorú začal prvý cisár a ukončil Čankajšek. Výsledkom je červenkastá zmes autoritárskeho kapitalizmu, ktorý sa pred niekoľkými desaťročiami úspešne ujal na Taiwane, v Južnej Kórei a v Singapure.

Vietnam by rád napodobil čínsky príklad, aj keď s prísnejšou kontrolou strany nad vlastníctvom a peňažnými tokmi, čo je nerealizovateľné. Severná Kórea je bizarné, hladujúce paranoidné peklo na zemi, ktorému vládne zlovoľný excentrik. Keby sa dnes Lenin ocitol v Pchjongjangu, požiadal by o zapečatený vlak – nie aby rozdúchal ďalšiu revolúciu, ale aby jednoducho ušiel. A Kuba je irelevantné Kocúrkovo.

Boľševický variant komunizmu je dnes na Západe mŕtvy a zabudnutý, no je tu nový vonkajší i vnútorný nepriateľ, totiž islam, ktorý ospravedlňuje prorockú otázku vyslovenú Hilairom Bellocom v jeho diele The Great Heresies (Veľké bludy) v roku 1938: „Môže sa stať, že svetská sláva islamu sa vráti a s ňou aj hrozba ozbrojeného mohamedánskeho sveta, ktorý chce otriasť ríšou Európanov, ktorá je ešte stále nominálne kresťanská, a znovu sa objaví ako najväčší nepriateľ našej civilizácie.“

Dnes, sedem desaťročí po Bellocovi, nie je najväčšou hrozbou pre našu civilizáciu Leninova viera, ale Mohamedova, spolu s jeho myšlienkami a zámermi. Elitná trieda túto diagnózu, pochopiteľne, odmieta, rovnako ako ich intelektuálni otcovia odmietli pravdu o Ruskej revolúcii v rokoch 1917 – 1922, keď si vyžiadala 2 – 3 milióny ľudských životov, o hladomore, ktorý bol dôsledkom Stalinovej kolektivizácie (5 – 7 miliónov obetí), alebo o Veľkej čistke a Gulagu (najmenej 10 miliónov). Vtedy sme mali celú légiu zástancov Moskvy, svedkov o povesti, informátorov a sympatizantov, ktorí nás ubezpečovali, že súdruhovia nechcú nič iné ako sociálnu spravodlivosť doma a mierové spolužitie za hranicami.

Ideologické zameranie ich dedičov zmenilo formu, no nie podstatu. Sú to skôr kultúrni marxisti než boľševici, skôr nasledovníci Gramsciho než Lenina. Namiesto vymýšľania ospravedlnení pre sovietskych mäsiarov z roku 1917 vedú boj proti „islamofóbii“ a konštruujú mýtickú dichotómiu medzi „islamom“ a „islamizmom“. Dnes je však výsledok nadchádzajúceho boja veľmi pochybný. Západ je duchovne a morálne slabý. Európa melie z demografického hľadiska z posledného.

Revolúcia v roku 1917 bola okamžitým trpkým ovocím prvej svetovej vojny, ktorá potom pokračovala ešte po jeden smrtonosný rok. Dnešná schátranosť Západu, ktorá sa zreteľne prejavuje v tom, že sa nevie ubrániť proti tejto staronovej hrozbe džihádu, je dlhodobým dôsledkom tej istej vojny. Žijeme s dôsledkami toho, čo sa skončilo v iné dávne novembrové ráno v Compiegne.

Autor je redaktorom amerického magazínu Chronicles.

Článok vyšiel v americkom magazíne Chronicles dňa 7. novembra 2007; vychádza s láskavým zvolením redakcie.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.