Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Radikálny feminizmus v kultúrnej vojne

Číslo 2/2005 · Alojz Rakús · Čítanosť článku: 8059
 

Kultúrna vojna našej doby

Obyvateľstvo západnej civilizácie starne a vymiera. Táto alarmujúca skutočnosť je už taká zreteľná, že sa o nej občas zmieňujú aj naše liberálne médiá. Nie pravidelne a systematicky, no aspoň vtedy, keď príslušné inštitúcie (OSN, Eurostat, Štatistický úrad SR) publikujú svoje výročné správy o demografickom vývoji populácie vo svete, v Európe, či priamo na Slovensku. Neburcujú verejnú mienku: poinformujú a ... zabudnú.

Starnutie a vymieranie obyvateľstva západnej civilizácie (najmä Európy) je azda najzávažnejším globálnym problémom, pred ktorým stojíme. Vo svojich dôsledkoch bude postupne, avšak už v dohľadnom čase, viesť najprv k celkovému ekonomickému vyprahnutiu spoločnosti, neskôr k jej sebazáhube (dosť príhodne označovanej ako demografická samovražda).

Je takmer nepochopiteľné, že o takomto závažnom probléme sa takmer mlčí. A mlčia o ňom nielen médiá. Mlčia o ňom sociálni vedci, mlčí o ňom parlament, mlčí o ňom vláda, mlčí o ňom Európska únia. Niektorí mlčia, lebo rezignovali („aj tak sa s tým nedá nič robiť“), iní chcú mať pokoj („nejako bolo, nejako bude“, „nestrašte nás, prosím“), iní problém nevidia („netárajte“), iní nechcú vidieť – buď ho bagatelizujú a marginalizujú, alebo vytesňujú a ignorujú.

Medzi tými, čo problém nechcú vidieť, sú kľúčovou skupinou tí, čo ho nechcú vidieť programovo: stal sa totiž súčasťou alebo dôsledkom (možno nechceným) kultúrnej vojny, ktorú vedú – či už ako jej tvoriví protagonisti, či ako obyčajní (a často nie celkom vedomí) spolubojovníci.

Bojujúcimi stranami v kultúrnej vojne našej doby sú dve odlišné chápania a realizácie kultúry ľudského bytia. Pápež Ján Pavol II. tieto dve kultúry veľmi precízne identifikoval a našiel pre ne aj diagnostické pomenovanie: kultúra života a kultúra smrti. Z hľadiska typológie vojen k tomu dodajme, že kultúra smrti vedie vojnu útočnú, kým kultúra života vojnu obrannú. Nesmie nás miasť, že protagonisti kultúry smrti sa usilujú každý obranný akt kultúry života dezinterpretovať ako akt útočný, a to všetkými prostriedkami (lož nevynímajúc).

V prítomnom článku by som chcel ukázať, že radikálny alebo militantný feminizmus stojí v kultúrnej vojne našej doby na strane kultúry smrti (alebo sa na jej stranu aspoň prikláňa).

Stratégia kultúry smrti

Keby som bol diablom a ako taký chcel našu (na židovsko-kresťanskej morálno-kultúrnej tradícii založenú) civilizáciu zničiť a získať pritom „čo najviac duší“, usiloval by som sa skorumpovať, deštruovať, znivočiť dobré fungovanie tejto civilizácie, lebo v zle fungujúcom spoločenstve sa ľahšie rozsieva a rozmnožuje zlo.

Tento cieľ by som však asi ťažko dosiahol priamo, preto by som si vybral elementárnejšiu (a presnejšie mierenú) úlohu: takmer s istotou by som sa rozhodol pre deštrukciu základného stavebného kameňa a piliera spoločnosti – pre deštrukciu rodiny.

Na deštrukciu rodiny by som šiel okľukou, lebo ešte donedávna mala rodina vysokú a ťažko otrasiteľnú autoritu: zameral by som sa preto na deštrukciu jej hlavného predpokladu – stabilného manželstva. Stabilné manželstvo by som sa usiloval zlikvidovať postupným spochybňovaním či „rozpúšťaním“ jeho takpovediac biologického lepidla – sexuálnej vernosti.

Na spochybnenie a postupnú deštrukciu sexuálnej vernosti by som sa usiloval vyvolať sexuálnu revolúciu. Sexuálna revolúcia vedie cez počiatočné „odtabuizovanie“ sexu a sexuality k čoraz výraznejšej absolutizácii hodnoty sexuality a sexuálnej slasti.

Na vyvolanie sexuálnej revolúcie a na pretrvanie jej výsledkov potrebujem mať k dispozícii vhodné (= vhodne manipulujúce) mas­médiá, potrebujem dosiahnuť vhodnú (= vhodne manipulujúcu) sexuálnu výchovu na školách atď. Zároveň potrebujem vyvinúť technológie, ktoré by zabezpečili spoľahlivé a úplné oddelenie sexuality od reprodukcie (od antikoncepcie až po potraty) a budem to v duchu orwellovského newspeaku zahrňovať pod pojem sexuálneho a reprodukčného zdravia. Potom môžem tvrdiť, že sexualita už nemusí mať pre človeka nejakú významnejšiu inštrumentálnu hodnotu (ako nástroj, prostriedok na reprodukciu ľudí), lebo môže mať hodnotu rýdzo autonómnu (a možno ju uprednostňovať pre ňu samu, napríklad pre rozkoš, ktorú ľuďom poskytuje). Napokon, v spojitosti s ohrozením reprodukcie ľudí sa súčasné pokroky v reprodukčných technológiách nemusia v celospoločenskom kontexte verejnosti prezentovať ako utópia, ale – keď na to príde – ako potenciálna „záchrana prežitia“. Viem, že sa na to všetko budú „nabaľovať“ rôzne problémy: aby zbytočne nevzbudzovali pozornosť, budem systematicky vyvíjať a hlásať zodpovedajúcu ideológiu a inštitucionalizovať ju pomocou takých organizácií ako je Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo (International Planned Parenthood Federation, IPPF), ba pokúsim sa preniknúť i do takých ctihodných inštitúcií ako je Organizácia spojených národov, Svetová zdravotnícka organizácia či Európsky parlament. Najväčší problém mi asi budú robiť náboženské korene súčasnej civilizácie, preto ich budem musieť uvážlivo eliminovať: namiesto náboženstva podsuniem ľuďom „spiritualitu“, ktorá im ponúkne „duchovné hodnoty“ bez toho, aby ich zaväzovala k plneniu dajakých prikázaní.

Jeden príklad na ilustráciu

Na ilustráciu toho, o čom som práve hovoril, mi dovoľte prezentovať jeden z ideologických kontextov našej témy.

Anthony Giddens, mimoriadne vplyvný („mienkotvorný“) britský sociológ, vydal v r. 1992 knihu Transformácia intimity – sexualita, láska a erotizmus v moderných spoločnostiach (The Transformation of Intimacy – Sexuality, Love and Eroticism in Modern Societies). Kniha sa často cituje, a významne tak ovplyvňuje názory značnej časti odbornej (a jej prostredníctvom aj širšej) verejnosti.

Vo svojej knihe Giddens formuluje pojem plastická sexualita; je to jeden z ústredných pojmov jeho koncepcie a definuje ho ako „sexualitu oslobodenú od požiadaviek reprodukcie“. Zdroj plastickej sexuality vidí v trende k potrebe obmedziť počet členov rodiny (detí), ktorý je v súčasnosti determinovaný aj rozšírením a všeobecnou dostupnosťou metód modernej antikoncepcie a nových reprodukčných technológií. Tvrdí, že v súčasnosti už fakticky alebo potenciálne došlo k úplnému oddeleniu sexuality od „nevyhnutnosti reprodukcie“.

Efektívna antikoncepcia podľa Giddensa značí viac než len zvýšenie možnosti zabrániť otehotneniu. Významne prispieva k tomu, že sa „sexualita stáva tvárnou, aby sa formovala rozličným spôsobom a aby sa stala vlastníctvom indivídua“.

Plastická sexualita sa môže utvárať ako osobnostná črta a stáva sa tak neoddeliteľnou súčasťou osobnosti. Kreovanie plastickej sexuality bolo predpokladom nástupu sexuálnej revolúcie. Sexuálna revolúcia posledných desaťročí však má aj ďalšie charakteristiky, z ktorých Giddens vyzdvihuje okolnosť, že „nie je neutrálna vo vzťahu k problematike rodu (gender)“. V spojitosti s tým poukazuje najmä na dva hlavné prvky alebo zdroje tejto charakteristiky:(1) revolúciu v sexuálnej autonómii žien,(2) rozkvet homosexuality (mužskej i ženskej).

Pre porozumenie Giddensovej koncepcii je popri pojme plastickej sexuality dôležitý ďalší pojem – pojem čistý vzťah (pure relationship). Tento pojem nemá nič spoločné so sexuálnou čistotou. Podľa Giddensa ide pri ňom o situáciu, keď osoby vstupujú do so­ciálneho vzťahu kvôli nemu samotnému, pre to, čo jedna osoba môže získať zo spojenia s inou osobou a čo pretrváva len dovtedy, kým si obidve strany myslia, že každej z nich toto spojenie poskytuje dostatočné uspokojenie, aby v ňom naďalej zotrvávali. Čistý vzťah charakterizuje okrem iného sexuálna a emočná rovnosť partnerov, a preto sa vyvinul „v iných kontextoch sexuality, než aký predstavuje heterosexuálne manželstvo“. Pioniermi čistého vzťahu sú podľa Giddensa ženy, najmä ženy lesbicky orientované, a homosexuálni muži. Vývoj čistého vzťahu je kauzálne prepojený s vývojom plastickej sexuality.

Ďalším Giddensovým dôležitým pojmom je tzv. súbežná láska. Súbežná láska sa odchyľuje od tradičných predstáv typu „navždy“ alebo „len on, a nik iný“. Pri súbežnej láske sa do centra väzby medzi partnermi dostáva ars erotica. Dosahovanie recipročnej sexuálnej slasti sa stáva kľúčovým prvkom, od ktorého závisí, či má daný vzťah pretrvávať, alebo nie. Súbežná láska nemusí byť monogamná v zmysle sexuálnej výlučnosti a neviaže sa špecificky ani na heterosexuálne vzťahy. Súbežná láska sa viaže na model čistého vzťahu, v ktorom má ústredný význam poznanie vlastností druhého ako hodnôt, ktoré indivíduu prinášajú primerané uspokojenie. Je takou verziou lásky, v ktorej sexualita je predmetom vzájomného dojednania (negociácie).

Na základe svojich názorov o plastickej sexualite, čistom vzťahu a súbežnej láske sa Giddens postupne dostáva k formulovaniu predstáv o budúcom vývoji sexuality a medziľudských vzťahov. Čoraz zreteľnejšie sa pritom prejavujú jeho hodnotiace postoje k rozličným formám spolužitia, osobitne odmietavý postoj k rodine založenej na trvalom heterosexuálnom manželskom zväzku. Na druhej strane propaguje nové formy spolužitia a na ich základe formuluje novú „etiku osobného života“ a životného štýlu založeného na tejto etike. V spojitosti s ňou pripisuje osobitný význam procesu konvergencie maskulinity a feminity, ktorý by mal vyústiť do akéhosi androgynného modelu ľudskej sexuality: keďže sexuálna anatómia prestala byť osudom, pohlavná identita a sexuálna orientácia sa stáva otázkou životného štýlu. A ešte jedna citácia z Giddensovej knihy (autor ju prevzal od Michela Foucaulta): „Keď sa raz zavedie nová terminológia na vysvetlenie sexuality, potom idey, pojmy a teórie formulované pomocou týchto termínov samy presakujú do sociálneho života a pomáhajú ho reorganizovať.“

Dôsledky

Zamyslime sa na chvíľu nad dôsledkami giddensovskej transformácie intimity s jej plastickou sexualitou, čistými vzťahmi, súbežnou láskou a z nich vyplývajúcim životným štýlom. Už z definície plastickej sexuality je zrejmé, že ľudstvo, predovšetkým západnej civilizácie, dostalo pod kontrolu svoju plodnosť (sexualita oslobodená od požiadaviek reprodukcie). Zároveň s tým si však osvojilo životný štýl, ktorý nemá (stratil) kontrolu nad touto kontrolou (nad kontrolou plodnosti vlastnej populácie). Výsledkom je to, čo niektorí autori nazývajú druhou demografickou revolúciou: charakterizuje ju taký pokles úhrnnej plodnosti (total fertility rate), ktorý značí, že rozmnožovanie populácie nestačí ani na jej jednoduchú reprodukciu. V dôsledku toho obyvateľstvo najprv starne, no postupne začína vymierať (smeruje k demografickej samovražde).

Pri klesajúcom počte detí nebude mať v budúcnosti kto „uživiť“ starých ľudí (terajšie dôchodkové reformy sú iba marginálnym, neistým, ba možno i chybným riešením) – má sa stať azda riešením hromadná eutanázia starých ľudí? A ako „oživiť“ starnúcu, a preto postupne stále menej plodnú populáciu – má sa stať azda riešením asistovaná reprodukcia typu in vitro fertilizácie alebo reprodukčné klonovanie ľudí?Má ešte tradičná rodina zmysel?

Je rodina založená na tradičnom heterosexuálnom manželstve skutočne základným stavebným kameňom a pilierom spoločnosti? Dajú sa pre jej existenciu a pretrvanie uviesť racionálne dôvody?

Je nepochybné (plastická sexualita sem, plastická sexualita tam), že práve takáto rodina plní v spoločnosti nenahraditeľnú úlohu, a tou je plodenie a výchova detí. Trúfam si dokonca tvrdiť, že primárnym a najprirodzenejším zmyslom manželstva je práve plodenie a výchova detí: v tomto zmysle je láska medzi manželmi až dôvodom sekundárnym, lebo tam, kde sa manželia majú radi, sú vo všeobecnosti lepšie podmienky na plodenie, no najmä na výchovu detí.

Toto tvrdenie má prirodzené biologické a sociálne argumenty. Bez plodenia detí by totiž ľudské spoločenstvo prestalo biologicky existovať. Výchova detí je u ľudského druhu tiež nevyhnutná, lebo na rozdiel od ostatných živočíchov prichádza ľudské mláďa na svet enormne nezrelé, a to práve preto, že je ľudským mláďaťom. Evolúcia ľudského mozgu totiž dosiahla taký extrémny stupeň (a to aj vo veľkosti mozgu), že ľudské mláďatá sa rodia po deviatich mesiacoch matkinej gravidity nie preto, že by boli zrelé (na to potrebujú ešte približne dve desaťročia), ale preto, že je to krajná možnosť, kedy ešte môže prejsť hlavička dieťaťa cez pôrodné cesty. Preto ešte dlho po narodení potrebuje človek rodičovskú starostlivosť, opateru, výchovu a vzory (!).

Nepochybne takto sa rodina založená na heterosexuálnom manželstve stala základnou bunkou ľudského spolunažívania, čo navyše ešte dotvárajú a doformulovávajú tradičné (a úspešné) morálnokultúrne systémy tej-ktorej spoločnosti.

No v dnešnej postmodernej civilizácii sa dostávajú hodnoty rodiny a rodinného života do určitej, podľa mojej mienky predovšetkým ideologickými artefaktmi spôsobenej krízy. Svedčia o tom napríklad také skutočnosti, ako je stále narastajúci pokles sobášnosti (a posun sobášov do vyššieho veku), vzostup rozvodovosti, narastajúci počet detí narodených mimo manželstva, pokles pôrodnosti, no najmä taký „prepad“ úhrnnej plodnosti obyvateľstva, že ho sprevádza starnutie a vymieranie populácie.

Ak som použil výraz „ideologické artefakty“, mal som na mysli tú časť spoločenskej mentality, ktorá okrem iného uvažuje alebo kalkuluje s takými či onakými alternatívnymi formami rodiny, ktorá má tendenciu absolutizovať hodnotu sexu a sexuality, ktorá prahne za slasťami a nechápe, že normálne emočné bilancovanie človeka predpokladá i utrpenie a odriekanie; táto mentalita má tendenciu vymýšľať a presadzovať stále novšie a pochabejšie „ľudské práva“ (najnovším hitom je napr. právo dieťaťa nenarodiť sa) – atď.

Radikálny feminizmus ako ideologický artefakt

Jedným z významných ideologických artefaktov, ktorý v uvedenom zmysle formuje spoločenskú mentalitu našej doby, je práve radikálny feminizmus.

Dvadsiate storočie sa stalo veľkým vekom žien: spôsobilo zásadné oslobodenie žien a revolúciu v chápaní ich osudov a identity. Najmä v ostatných troch desaťročiach sa však „ženské hnutie“ začalo radikalizovať. Jeho ústredným motívom sa stalo prekonanie tzv. androcentrizmu, teda prekonať tak hodnotovú (podľa radikálnych feministiek predsudkovú) štruktúru spoločenskej mentality, v ktorej „mužské“ sa stalo meradlom „ľudského“.

Najprv pár poznámok, čo z toho plynie pre mužov. Očakáva (vyžaduje) sa nástup „nového muža“. Mal by byť oveľa citlivejší než tradičný model, oveľa ochotnejší pomôcť v domácnosti a tráviť čas so svojimi deťmi. Má byť samozrejme aj silný, ale svoju silu prejavuje predovšetkým trpezlivosťou a citovou vrelosťou, je civilizovaný, nesúťaživý, umiernený a nežný, vlastne čo najviac podobný žene. Skrátka muž, ktorý v sebe a navonok necháva prejavovať „ženskú stránku svojho ja“. Je to ideál postmoderného muža. Je to však ideál, ktorý je kompletne skonštruovaný akademickými teoretikmi, neexistuje mimo ich akademických mozgov a ich mediálnych a reklamných prisluhovačov. Reálne neexistuje: realistický prehľad pohlavných rozdielov medzi mužmi a ženami, ktorý je zakotvený v ich biologickej determinácii, dokáže veľmi rýchlo zmiesť túto znôšku akademických nezmyslov pod stôl.

Preto ideológia radikálneho feminizmu odmieta uznať principiálnosť biologickej determinácie muža, resp. ženy, ba odmieta uznať – ako ešte ukážeme – dokonca biológiu ako vedu, ktorá by mohla k pohlavnej diferenciácii mužov a žien niečo podstatné povedať (musela by totiž uznať napríklad aj to, že mozog mužov a žien je odlišný a že to má svoje dôsledky na odlišnosť ich psychologických charakteristík).

Namiesto toho ponúka inú alternatívu: pohlavnosť (mužskosť, ženskosť) je principiálne determinovaná kultúrou. K tomu je potrebné – v duchu postmodernistického prístupu – zrelativizovať a dekonštruovať tradičné chápanie sexuality a skonštruovať chápanie nové, postmoderné (veď realitu, ako sa nazdávajú postmodernisti, nepoznávame, ale konštruujeme svojimi interpretáciami). Dá sa na to využiť novovytvorený pojmový či kategorizačný aparát: nejestvuje iba sexualita, ktorá nás spútava svojimi telesnými, biologickými danosťami (napríklad pohlavnými orgánmi a druhotnými pohlavnými znakmi), je tu ešte rod (gender), teda akási vnútorne prežívaná mužskosť alebo ženskosť, ktoré sa vytvárajú pod vplyvom kultúry a premietajú do sociálnych vzťahov; ide predovšetkým o produkt historických, spoločenských a politických procesov, a preto je premenlivý v čase aj priestore. (Je napríklad známa duševná/sexuálna porucha, pri ktorej sa biologický muž psychicky cíti byť ženou, prežíva svoju identitu ako „ženskú dušu v mužskom tele“, podobne existujú biologické ženy, ktoré svoju identitu prežívajú ako „mužskú dušu v ženskom tele“. Táto porucha – transsexualizmus – sa v súčasnosti označuje ako porucha rodovej identity, gender identity disorder. Existuje pritom liberálny nátlak, aby sa riešením tejto poruchy stala operačná zmena pohlavia, nehľadiac na to, že medicínske a psychické problémy, ktoré s operačným vytvorením takejto atrapy muža či ženy súvisia, majú závažné, neraz tragické dôsledky. Podobný nátlak viedol k tomu, že homosexualita, ktorá je tiež svojskou poruchou rodovej a sexuálnej identity, bola z oficiálnych zoznamov duševných/sexuálnych porúch bez akýchkoľvek medicínskych argumentov vyškrtnutá.)

Radikálny feminizmus je odtrhnutý od reality

Pri komunikácii s predstaviteľmi humanitných a sociálnych vied mávam často dojem, že ich názory a postoje sú odtrhnuté od reality. Vo svojej odbornej oblasti, rozvíjajúcej sa väčšinou v izolácii od prírodných vied, akoby celkom zabudli, že predmet ich štúdia nemá samostatnú a nezávislú onticitu, teda neexistuje bez vzťahu s materiálnou prírodou (a prirodzenosťou). Vedie to k tomu, že nezriedka vytvárajú konštrukty a teórie, ktoré sú možno konzistentné v nimi skúmanej (abstraktne vyseknutej) oblasti štúdia, ale v konečnom dôsledku nekorešpondujú so skutočnosťou a pri konfrontácii s ňou sú ich konzekvencie v lepšom prípade smiešne, v horšom zavádzajúce (a niekedy tragické). Len si pripomeňme, z čoho pramení napríklad negatívna príchuť pojmu sociálne inžinierstvo.

Radikálny feminizmus vo svojej nadväznosti na postmodernistický konštruktivizmus sa dopúšťa podobnej chyby. Jeho interpretácia rodu (gender) nie je zavádzajúca preto, lebo rod (mužskosť, ženskosť) chápe ako sociálny konštrukt v rámci takej či onakej kultúry, ale že ho nadraďuje nad prírodnú (biologickú) determináciu ľudskej prirodzenosti, prípadne túto determináciu neguje.

Návrat k biológii – píše významná francúzska feministka Elisabeth Badinterová v knihe Fausse route (Pokrivená cesta) z r. 2003 – cestu k rovnosti (medzi mužmi a ženami) spomaľuje až znemožňuje. Nedá sa odvolávať na materský inštinkt, hovorí, a zároveň dúfať, že sa muži viac zapoja do výchovy detí a do organizácie každodenného života. Nemožno im ukladať určitú morálnu a psychologickú povinnosť a zároveň im do ruky vkladať kľúč ku slobode. Vystríha pred návratom „ideológie materstva“, pred tým, aby sa materstvo „opäť stalo nedotknuteľným pilierom života ženy“. V tejto spojitosti varuje napríklad aj pred tým, že v ostatných rokoch dochádza k návratu dojčenia detí. Znepokojuje ju, že vyšiel „celý rad odborných prác, ktoré tvrdia, že dieťa živené materským mliekom lepšie prosperuje i v dospelosti, že je odolnejšie voči najrôznejším chorobám – obezite, vysokému krvnému tlaku, ateroskleróze, infarktu, astme, alergiám, zubnému kazu, poruchám zhryzu a roztrúsenej skleróze, ba že malý človiečik získa dojčením i vyšší inteligenčný kvocient“. Znepokojuje ju, že (dokonca) Svetová zdravotnícka organizácia vypustila bublinu „Všetky deti k matkinmu prsníku!“, a to nie na niekoľko týždňov (ako to doteraz robilo 50 % dojčiacich francúzskych mamičiek), ale že dieťa by sa až do šesť mesiacov veku nemalo dotknúť dojčenskej fľaše. Znepokojuje ju aj tvrdenie odborníkov, že dojčenie matkám prospieva, lebo ženám, ktoré dlho dojčia, hrozí menšie riziko nádorového ochorenia prsníka. Odolať takému tlaku, píše Badinterová, si vyžaduje pekelne silné odhodlanie. Polemizuje s odborníkmi na biológiu zvierat, lebo aj keď rozlišujú medzi ľudskou matkou a samicou zvieraťa (napríklad opice), „vo svojich úvahách neustále preskakujú od jednej matky k druhej“. Nepáči sa jej záver, že „matka príroda uspôsobila ženu tak, aby dieťa bolo jej hlavnou prioritou“: korektnejšie by bolo uviesť, že príroda žene „ponúka“ čosi, s čím žena „naloží“ podľa toho, ako jej to osobný život, želania a záujmy dovolia, lebo žena jednoducho nie je len tak dajaká opica. Ak odborníci objavili hormonálnu reguláciu materského inštinktu a u myší sa im podarilo dokonca preukázať gén pre tento inštinkt, mohol by si človek s bujnou fantáziou myslieť, že žena je vlastne tiež nejaká myš, konštatuje Badinterová.

Radikálny feminizmus bojuje proti tradičnej rodine

Jestvujú však ďalšie formy boja proti tradičnej rodine a mužom. Jednou z nich je tzv. viktimizačná verzia radikálneho feminizmu (z lat. victima = obeť): ženy sú obeťami domáceho násilia. Každá piata žena sa stáva obeťou domáceho násilia, uvádza sa v dokumente Rady Európy Domáce násilie voči ženám zo dňa 27. 9. 2002, pričom útočníkom býva niekto z mužských členov rodiny. Kto by o tom nevedel, veď sa to každú chvíľu dozvedáme aj z našich médií, ibaže v expresívnejšej podobe („každá piata žena je týraná“). Domáce násilie je údajne aj hlavnou príčinou úmrtnosti a invalidity – pred rakovinou, dopravnými nehodami a dokonca i pred vojnami.

Zdá sa, že v Európe vypukla akási nová epidémia mužského násilia. A čo je obzvlášť zaujímavé, podľa zmieneného dokumentu Rady Európy rozhodujúcimi faktormi nie sú chudoba a nedostatok vzdelania, naopak, výskyt domáceho násilia akoby sa zvyšoval s narastajúcimi príjmami a úrovňou vzdelania (vrátane vysokoškolského).

Uvedené počty týraných žien (20 % všetkých žien) zaváňajú manipuláciou. Nie je jasné, ako sa k nim dospelo, ani čo presne sa pod týraním či domácim násilím rozumie.

Určitý obraz môžu azda poskytnúť rôzne dotazníkové či anketové štúdie, ktoré sa uskutočnili v niektorých krajinách. Jedna z najrozsiahlejších štúdií sa napríklad vykonala vo Francúzsku: išlo o telefonický dotazníkový výskum, ktorý uskutočnil tím Enveff pre sekretariát Práv žien. Realizoval sa v marci až júli 2000 na reprezentatívnej vzorke takmer sedemtisíc žien. Medzi rôznorodými otázkami boli aj také, ktoré sa týkali „psychických foriem nátlaku v partnerskom vzťahu“. Konkrétne: Stalo sa za posledných 12 mesiacov, že váš manžel alebo partner1) vám bránil, aby ste sa stretli alebo hovorili s priateľmi alebo členmi vašej rodiny? 2) vám bránil, aby ste sa zabávali s inými mužmi? 3) kritizoval alebo znevažoval vašu prácu? 4) vyjadroval sa nelichotivo k vášmu vzhľadu?5) nútil vás, aby ste sa obliekali, česali alebo vystupovali na verejnosti tak, ako chce on? 6) prehliadal alebo zosmiešňoval vaše názory? Usiloval sa vás presvedčiť, čo si máte myslieť a) v súkromí, b) pred ďalšími osobami? 7) požadoval, aby ste mu povedali s kým a kde ste boli?8) prestal sa s vami rozprávať, odmietol diskusiu? 9) bránil vám v prístupe k peniazom určeným na domácnosť a nákup bežných každodenných potrieb? (Ponúkané odpovede: /nikdy/zriedka/niekedy/často/sústavne/.)

V prezentovanom výskume sa všetky odpovede dosadzovali do globálne vykalkulovaného vzorca „násilia páchaného na ženách“, ktorého výsledkom bolo, že 10 % francúzskych žien (teda každá desiata žena) je obeťou domáceho násilia. Výraz násilie (a ešte viac týranie) sa však v našom povedomí spája najmä s predstavou fyzického násilia, takže vzniká zdanie, že každá desiata žena je obeťou fyzického násilia (domáceho, teda v rodine).

Pritom podrobnejšia analýza prezentovaného výskumu ukazuje, že plných 37 % žien si sťažovalo na psychické formy nátlaku (všimnime si ale vágnosť vyššie uvedených otázok dotazníka). Ďalších 2,5 % žien, teda každá štyridsiata žena, si nejakým spôsobom sťažovala na fyzickú agresivitu (na opakovanú 1,4 %). Na vynucovanie sexuálnych praktík si sťažovalo 0,9 % žien.

Nepodarilo sa mi nájsť iné čo len trochu seriózne práce, ktoré by mi dovolili pochopiť, ako Rada Európy dospela k zisteniu, že každá piata žena je obeťou domáceho násilia. Z toho mi vyplýva, že toto tvrdenie sa zakladá na lži alebo, v lepšom prípade, na dezinterpretácii. Plní však vážnu funkciu: spochybňuje rodinu, formuje spoločenskú mentalitu, ktorá je nepriateľská voči tradičnému heterosexuálnemu manželstvu (no aj voči mužom ako takým).

Ešte údernejšou proti rodine sa téma domáceho násilia stáva, keď sa paušalizuje aj na deti: domáce násilie namierené proti ženám a deťom. Ženy a deti spolu, aby bolo jasné, kto je vinníkom. (A to napriek tomu, že štatistiky hovoria o opaku – matky prejavujú voči deťom úhrnne viac násilia ako otcovia.) I z tohto dôvodu sú otcovia v rodine podľa radikálneho feminizmu zbytoční. Preto radikálny feminizmus podporuje rozvody. Okrem toho, žena muža vlastne ani nepotrebuje: veď sa o ňu (a deti) postará štát a jeho (ľavicovo liberálny) právny systém. A „deti sú v skutočnosti odolnejšie, ako si myslíme; rozvod a ním spôsobená absencia otca môže najprv bolieť, ale deti sa ponad to prenesú“, píšu feministky Susan Gettlemanová a Janet Markowiczová v knihe Nebojte sa rozviesť. Avšak seriózne výskumy poukazujú na dačo iné – pozri napr. J. M. Leving a K. A.Dachman v knihe Fathers Right (Otcovské právo) z r. 1997.

Deti vychovávané bez otca (vrátane detí z rozvedených manželstiev) majú niekoľkonásobne vyššie riziko takýchto dôsledkov:• 20x, že skončia v kriminále,• 33x, že budú zneužité,• 5x, že spáchajú samovraždu (3x, že ju spáchajú už ako mladiství),• 20x, že budú mať problémy so správaním,• 73x, že budú zavraždené,• 20x, že niekoho znásilnia,• 32x, že utečú z domu alebo zo školy,• 10x, že sa stanú závislými od drog,• 9x, že ich vylúčia z vyšších škôl,• 9x, že sa dostanú do nápravného ústavu (polepšovne),• 2x, že otehotnejú ako mladistvé,• 2x, že sa budú vydávať už ako mladistvé,• 3x, že porodia bez sobáša,• 2-3x, že už ako deti budú potrebovať psychiatra,• 5x, že budú chudobné.

Vďaka feministickej a liberálnej propagande však v USA 35 % mužov a 65 % žien vo veku 18 - 29 rokov verí, že jeden rodič môže vychovať deti rovnako dobre ako obaja rodičia.

Téma domáceho násilia voči deťom (týrania detí) sa zakladá na ešte menej preukázaných zisteniach než téma domáceho násilia voči ženám: fakticky sa pertraktuje najmä na základe tzv. kazuistických prípadov, teda na základe skôr náhodne objavených obetí, keď sa vec navonok „prevalí“. Pranierovanie a trestanie previnilcov je nepochybne správne. Avšak bezdôvodné a často samoúčelné omieľanie tejto témy (najmä v masmédiách) vyvoláva dojem, akoby najväčšími nepriateľmi detí boli ich rodičia.

No-fault rozvody

Protirodinný dosah má vo veľmi rafinovanej podobe tiež radikálnymi feministkami podporovaný trend ku tzv. no-fault rozvodom. Zdanlivo veľkoryso sa pri nich ponúka možnosť rozviesť sa bez určenia vinníka (iba na základe dohody, bez „byrokratického“ rozvodového konania pred súdom), a teda aj bez následnej majetkovej kompenzácie, ktorá sa väčšinou prisudzuje žene. Hoci sa tým redukujú pôvodné práva ženy, feministky získavajú novú argumentáciu proti manželstvu. Pri no-fault rozvode žena nebude mať možnosť domáhať sa (majetkovej) kompenzácie, samotné manželstvo podľa feministiek „aj tak zaveľa nestojí“, tak načo sa do neho hrnúť. Nech sa žena radšej usiluje o vybudovanie vlastnej kariéry.

Biologická realita

Evolúcia ľudstva je istou kombináciou dvoch typov evolúcie: evolúcie biologickej a evolúcie kultúrnej. Kultúrna evolúcia je nepomerne rýchlejšia, lebo jej výsledky prechádzajú vertikálne z jednej generácie na nasledujúcu a okrem toho sa šíria aj horizontálne medzi ľuďmi (jednotky kultúrnej evolúcie sa dnes označujú ako mémy, štúdiom ich prenosu sa zaoberá memetika). Biologická evolúcia je oveľa pomalšia (jej fungovanie sa časovo preukazuje v desaťtisícoch až miliónoch rokov; jednotky biologickej evolúcie sa označujú ako gény, štúdiom ich prenosu sa zaoberá genetika).

Z odlišného tempa oboch typov evolúcie ľudstva vyplýva, že sa môžu dostať do rozporu a konfrontácie. Požiadavky ktorej z nich zvíťazia? Dnes sa zdá jasné, že víťazstvo zaznamená evolúcia biologická. Ako upozorňuje Lionel Trilling, „existuje tvrdé, neredukovateľne umienené a kultúrou nedosiahnuteľné jadro biologickej naliehavosti, biologickej nevyhnutnosti a biologického ,rozumu‘, ktorý si vyhradzuje právo kultúru súdiť, vzdorovať jej a revidovať ju“.

Nech už sú naše kultúrne konštrukcie a ich dôsledky na ľudské správanie akékoľvek, ich správnosť a pravdivosť sa bude overovať podľa toho, či sú v zhode alebo v rozpore s požiadavkami biologickej evolúcie. Požiadavky biologickej evolúcie – a v tejto spojitosti je v prítomnej chvíli nepodstatné, či biologickú evolúciu niekto chápe čisto materialisticky, alebo ju považuje za creatio continua, teda pokračujúce stvorenie – sformovali našu ľudskú prirodzenosť, preto sú práve ony externým kritériom validity aj našich kultúrnych výplodov.

Civilizácia, ktorej kultúra si vytvorí taký životný štýl, že jej reprodukčné správanie nestačí ani na jednoduchú reprodukciu populácie, nebude mať z evolučno-biologického hľadiska na Zemi miesto: zostarne a vymrie. Rozhodla sa pre kultúru smrti.

S kým sa radikálny feminizmus „priatelí“ na Slovensku

Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu je asociovaný člen Medzinárodnej federácie pre plánované rodičovstvo (IPPF) so sídlom v Bruseli. Je to mimovládna nezisková organizácia, ktorej deklarovaným poslaním je podporovať zodpovedné a kultivované sexuálne správanie mužov a žien, obhajovať základné „ľudské práva“ v oblasti sexuálneho a reprodukčného správania. Presadzuje povinnú sexuálnu výchovu na všetkých stupňoch škôl a prípravu učiteliek a učiteľov pre predmet sexuálna výchova a reprodukčné zdravie pre všetky stupne a typy škôl, vrátane lekárskych fakúlt. Je dotovaná prostredníctvom grantu IPPF, Európskeho spoločenstva a Rady Európy. Nedeklarovaným, avšak zásadným úsilím spoločnosti je podpora liberálnej propotratovej politiky (s presadzovaním „práva ženy slobodne sa rozhodovať o svojom tele“, ku ktorému zahrňuje aj ľudský plod, „práva dieťaťa narodiť sa ako chcené“ a pod.), ďalej je to úsilie o čo najširšie a najdostupnejšie používanie antikoncepcie a iné. Podľa mojej mienky je u nás táto spoločnosť najdôslednejšou a najnebezpečnejšou inštitucionalizáciou kultúry smrti; za svojho úhlavného nepriateľa považuje Katolícku cirkev. (Prezidentom spoločnosti je MUDr. Vladimír Cupaník, CSc., viceprezidentkou PhDr. Eva Poliaková, CSc., výkonným riaditeľom MUDr. Michal Kliment, CSc.)Aspekt je záujmové združenie žien a zároveň vzdelávací projekt zameraný na utváranie a „scitlivovanie“ rodového vedomia. Prvým produktom projektu bol feministický časopis Aspekt, ktorý začal vychádzať v r. 1993. Od r. 1996 sa k rôznym iným aktivitám pripojilo aj vydávanie kníh. Aspekt (ako združenie i ako vzdelávací projekt) prezentuje ideológiu radikálneho feminizmu.Možnosť voľby je občianske združenie, ktoré sa (ako samo proklamuje) zasadzuje za dodržiavanie ľudských práv, najmä ľudských práv žien a detí, za odstraňovanie všetkých foriem diskriminácie žien a za presadzovanie rovnosti príležitostí medzi ženami a mužmi. Na dosiahnutie svojich cieľov využíva koordináciu aktivít s organizáciami s podobným zameraním, komunikáciu s verejnou správou, parlamentný lobing zameraný na presadzovanie potrebných legislatívnych úprav, formovanie verejnej mienky a aktivity v oblasti výchovy a vzdelávania. Občianske združenie Možnosť voľby podporujú: Aspekt, Eset, Pro Familia, Fenestra, Aliancia žien Slovenska, Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu, Združenia žien v ASR, Spoločenstvo žien Sociálnej demokracie, AdvoCats for Women, Ganymedes, Nadácia Charty 77, Iniciatíva Inakosť – spolužitie bez diskriminácie sexuálnych menšín, Museion, ZO SZOPK – Stop betón a iné. Ide o organizácie, ktoré popri presadzovaní feministických záujmov aktívne podporujú gejské a lesbické hnutia (alebo ich priamo reprezentujú).Politickými priateľmi sú predovšetkým ľavicoví liberáli (kam rátam aj stranu ANO).V akademických kruhoch sa k radikálnemu feminizmu približujú najmä rôzne inštitúcie a univerzitné pracoviská, ktoré sa zaoberajú problematikou tzv. gender studies.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.