Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako chytiť druhý dych?

Číslo 4/2007 · Ľuba Heinzlová · Čítanosť článku: 2873
 

Prednedávnom mal na Slovensku po dlhšom čase opäť premiéru slovenský film. Mohli by sme povedať, že Návrat bocianov rozvíril stojaté vody stagnujúcej domácej kinematografie? Nie, ani tento film neznamená žiadny závan čerstvého vzduchu. Len opätovne nastolil obligátne otázky: Prečo vzniká minimum kinematografických diel? A prečo aj z tých mála nakrútených slovenských filmov takmer žiadny nedokáže zaujať?

Príčin možno nájsť hneď niekoľko. Prvou z nich je netransparentná privatizácia filmových štúdií na Kolibe, pri ktorej sa obrovské množstvo kapitálu prelialo zo štátnych zdrojov na súkromné účty niekoľkých jednotlivcov. Koliba bola sprivatizovaná v roku 1995 za 110 miliónov korún, hoci sa jej hodnota odhadovala na 1,5 až 2,5 miliardy korún. Štúdiá sa nevyužívali a chátrali. V zdevastovanej budove na Kolibe dnes sídli len niekoľko súkromných firiem. Odborné pracoviská, teda filmové laboratóriá a strižne, už takmer neexistujú. Perspektívni filmári musia teda bojovať s absolútnym nedostatkom nevyhnutných technológií. Tvorcovia, ktorí tu nenachádzali uplatnenie, sa navyše rozpŕchli do komerčných televízií alebo reklamných agentúr. Filmárska obec sa roztratila a s ňou aj tvorivé prostredie, podporujúce kreativitu a vznik nových nápadov.

Zničené filmové štúdiá zároveň bránia zahraničným filmovým spoločnostiam prísť svoje projekty nakrúcať na Slovensko. Aj keď sa to z pohľadu laika môže zdať nepodstatné, v skutočnosti ide o kľúčovú otázku. Práve peniaze, ktoré by tu veľké zahraničné produkcie minuli, by sa vrátili späť do kinematografie, pre ktorú by predstavovali zásadnú finančnú injekciu. Tento systém funguje v susedných Čechách i Maďarsku, ktoré si hollywoodske produkcie s obľubou vyberajú pre nízke produkčné náklady. A peniaze použité na týchto produkciách sa vracajú do domáceho filmu, čo prispieva k jeho rozvoju.

Súčasnej slovenskej tvorbe nie sú veľmi naklonené ani legislatívne a inštitucionálne podmienky. V Čechách bol vytvorený Štátny fond pre podporu a rozvoj českej kinematografie, ktorý systematicky finančne prispieva ku vzniku českých filmov niekoľkými stovkami miliónov korún ročne. Na Slovensku systematická podpora filmových projektov celkom chýba. Existuje možnosť získať finančné prostriedky v programe Audiovízia, v porovnaní s Českou republikou ide o niekoľkonásobne nižšie čiastky; a pritom Čechy sú v podpore kinematografie spomedzi krajín EÚ úplne na chvoste. Dôležitosť priaznivých legislatívnych podmienok sa prejavila v prípade Rumunska. Po schválení audiovizuálneho zákona v roku 2000 sa tamojší audiovizuálny priemysel oživil natoľko, že sa začalo v súvislosti s mladou generáciou filmárov hovoriť o rumunskej novej vlne.

V Českej republike, a pochopiteľne aj inde v zahraničí, sa na financovaní kinematografie podieľajú nadnárodné korporácie ako ČEZ, Volkswagen alebo Vodafone. Podporou českých filmových projektov sa snažia získať si sympatie verejnosti, ktorá prejavuje o domáci film záujem. Financovaním filmu zároveň získajú možnosť propagovať svoj výrobok pomocou tzv. product placementu, teda umiestnenia výrobku do daného filmového titulu, čo je pre nich výhodné. U nás je táto cesta zatiaľ nevyšliapaná. Slovenský film totiž nemá žiadnu prestíž, pre súkromné firmy preto nie je z marketingového hľadiska výhodné financovať vznikajúce projekty. Napriek tomu nemusí ísť z dlhodobého hľadiska o úplne neschodnú cestu. Potrebné však je, aby náš film získal dobré meno. A to možno len nakrúcaním filmov, ktoré zarezonujú, dotknú sa pálčivých tém. Alebo aspoň zaujmú.

Nepriaznivú situáciu nemôže momentálne zachrániť ani Slovenská televízia, hoci do nej mnohí vkladajú svoje nádeje. Tí, ktorí sa obracajú na STV s požiadavkou, aby prispela k rozvoju audiovizuálneho prostredia, si pravdepodobne neuvedomujú, že ich návrhy sú pri súčasnom stave STV – s riaditeľom Hrehom na čele a absolútnym nedostatkom koncepčnosti – jednoducho nesplniteľné. Česká televízia, ktorú dávajú (nielen) v oblasti podpory kinematografie mnohí STV za vzor, sa so svojimi problémami dokázala vysporiadať omnoho lepšie ako STV a navyše má k dispozícii niekoľkonásobne vyšší rozpočet. Pochopiteľne, bolo by ideálne, keby sa STV mohla na rozvoji audiovizuálneho prostredia podieľať podobne ako ČT. Dlhodobú koncepciu, ktorá bude počítať s pravidelnými investíciami do audiovizuálnych projektov, však možno vytvoriť až vtedy, keď bude STV finančne aj koncepčne stabilná. Pri súčasnej výške rozpočtu STV a stave, aký v nej panuje, by totiž viedlo financovanie filmových projektov len k väčšiemu dlhu, čo z dlhodobého hľadiska nie je žiaduce ani prospešné.

Len čo sa pozrieme na väčšinu slovenských filmov nakrútených v priebehu posledných rokov, všimneme si, že technológie ani peniaze nedokázali odstrániť najvypuklejší problém slovenskej kinematografie: nedostatok tvorivých nápadov, výživných tém. Dokladovať to možno na projektoch, ktoré napriek problematickému stavu kinematografie predsa len vznikli. Ich rozpačitá kvalita korešponduje s viac než vlažným prijatím u odbornej verejnosti aj u divákov. V čom je problém? Väčšina nakrútených filmov sa nezaoberá problémami, ktorými naša spoločnosť prechádza. Vyhýbajú sa aktuálnym, pálčivým otázkam, namiesto toho vytvárajú falošné, absurdné pseudoproblémy. V tomto duchu sa nesie nielen najnovší slovenský film Návrat bocianov, ale aj o čosi staršie diela Zostane to medzi nami či O dve slabiky pozadu. Pri pokuse hovoriť o krehkých vzťahových otázkach všetky pôsobia ako slony v porceláne. Namiesto pravdivej reflexie individualistickej krízy vzťahov, o ktorú sa usilujú, prezentujú nereálne vyznievajúce charaktery vo vyfabulovaných situáciách. V podobnom duchu sa niesol aj film Dážď padá na naše duše, kde dominoval stupídny príbeh s nereálnymi dejovými motívmi. Problémom našej kinematografie je aj neschopnosť vytvoriť kvalitný žánrový film, čo sme mohli vidieť v neúspešnom pokuse o detektívny príbeh vo filme Konečná stanica. Iným symptómom rovnakej choroby je útek do minulosti. Ako vidieť na príklade filmu Rozhovor s nepriateľom, ani s tým sa slovenská tvorba nedokáže vysporiadať. Autori ambicióznu tému utopili v mori pátosu a umelého klišé.

V tomto prípade problém nemožno hľadať len v oblasti filmu, ale i v spoločnosti. Nedostatok pravdivých tém odráža celkový úpadok kritického ducha, ktorého sme momentálne na Slovensku svedkami. Problém nepochybne súvisí aj s transformáciou spoločnosti. Pasivita, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť života v socializme, stále prežíva v mnohých sférach, a to napriek tomu, že od revolúcie uplynuli už takmer dve desaťročia. Mnohí, naopak, nekriticky prijímajú všetko, čo so sebou nové spoločenské zriadenie prináša. Naša spoločnosť preto osciluje medzi dvoma pólmi: na jednej strane nachádzame pozostatky komunistickej pasivity, na druhej ponáhľanie sa do vôd vzývaného konzumu. V oboch prípadoch však chýba aktívna reflexia, nevyhnutná pre akúkoľvek tvorivú aj intelektuálnu činnosť. Tento fenomén zasahuje všetky sféry spoločnosti, od školstva až po žurnalistiku. Pokiaľ ide o film, prejavuje sa v podobe absencie kvalitných a zaujímavých tém, príbehov. S týmto problémom zápasia aj ostatné postkomunistické krajiny, avšak tvorivé filmárske prostredie a lepšie finančné a technické možnosti prispievajú k jeho eliminácii.

Nádej slovenskej kinematografie predstavujú v posledných niekoľkých rokoch predovšetkým dokumentárne projekty, o ktorých zaujímavosti svedčia aj ocenenia z medzinárodných filmových festivalov. Klasika slovenského dokumentu predstavuje Pavol Barabáš, ktorého meno sa stalo značkou, a preto aj napriek problematickému stavu financovania kinematografie nakrúca jeden film za druhým. Jeho obrazy drsnej prírody alebo primitívnych kultúr obsahujú autentickú a silnú výpoveď. Bytostne osobnú výpoveď priniesol dokument My zdes mladého tvorcu Jaroslava Vojteka. Film zachytáva každodenné drámy Kazacha, ktorý sa presídlil na Slovensko, bez heroizmu ukazuje jeho statočnosť i zlyhania. V zobrazení problémov i radostí jeho rodiny nenájdeme vykonštruované motívy, ani banálny pátos. Realizmus filmu ešte podčiarkuje surová ručná kamera. V podobnom duchu sa niesol aj titul Iné svety Marka Škopa, ktorý priniesol realistický obraz svojského spišského regiónu. Práve v týchto filmoch sa pozeráme do očí skutočnosti. Často krutej, občas krásnej.

Pravda predsa len presvitá na povrch aj v niektorých hraných filmoch. Mladučká Zuzana Liová vo svojom realizačne nenáročnom, komornom televíznom filme Ticho dokázala nahlas a pravdivo vypovedať o skutočných problémoch reálnych ľudí, o otázkach potratu, rozkladu rodiny, alkoholizme. Bez veľkých slov a veľkých gest, bez moralizovania, zato s pochopením vnútorných víťazstiev aj prehier obyčajných ľudí. Martin Šulík, ktorého mnohí počas deväťdesiatych rokov považovali za osamelého bežca slovenskej kinematografie, zasa pred dvoma rokmi nakrútil film Slnečný štát. V porovnaní s jeho poetickou tvorbou z polovice 90. rokov prejavil viac dôrazu na realizmus. Niektoré situácie síce dotiahol ad absurdum, iné zbytočne hyperbolizoval, v otázkach vzťahov sa mu niektoré veci trošku vymykali z rúk. Vo filme sa však dokázal pravdivo a nepateticky vyrovnať so sociálnymi aj ekonomickými problémami postkomunistickej spoločnosti. Kráľ zlodejov Karola Fílu zase realisticky vykreslil príbeh rómskeho chlapca, ktorého predali vlastní rodičia do cirkusu, z ktorého sa vykľul gang s detskými zlodejmi. V týchto filmoch sa zrkadlí aspoň kúsok pravdy. O vzťahoch, Rómoch, spoločnosti. Ide však zatiaľ iba o výnimky z pravidla.

Oceňovaná dokumentárna tvorba i – za dlhé roky – pár zaujímavých hraných filmov svedčia o tom, že náš film predsa len môže obsahovať autentickú výpoveď. Pred nami sú premiéry viacerých celovečerných filmov. Medzi ohlásenými projektmi sú aj diela Muzika Juraja Nvotu, Tango s komármi Martina Luthera alebo Bathory Juraja Jakubiska.

Na to, či budeme môcť povedať, že naša kinematografia predsa len chytá druhý dych, si však treba počkať. Nielen na očakávané premiéry, ale najmä na silné príbehy.

Autorka študuje masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.