Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Strata kresťanskej pamäti

Číslo 4/2007 · Eva Trizuljaková · Čítanosť článku: 3202
 

„Krajaňja, Slowáci, dovedna sa berme, kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme.“ (1)

Národná myšlienka u nás už dosť dávno splanela. Zmenila sa na národné sebectvo a natíska sa ako „kultúrny a politický ideál“ do všetkých oblastí života. Bojový nacionalizmus sa fakticky stal neschopný vývinu; v jeho kalných vodách sa pomaly utápa nádej na dohodu a zmier. Národniari strácajú už aj posledné témy, a tak útočia, hlava nehlava, proti všetkej odlišnosti. Niežeby náš človek voči tej ustavičnej demagógii bol celkom imúnny, skôr prepadá ľahostajnosti. Nik sa nestará o neuralgické body spoločenského života, kde sú škody permanentného poburovania najväčšie. Nikoho nebolí duchovný úpadok, ani rozklad kultúry; nik nevolá o ratu nad zlými mravmi v kultúre a v politike.

V tomto malichernom ovzduší sa jatria staré krivdy, vynášajú sa mŕtve či polozabudnuté nedorozumenia a historizujúce obvinenia. Buráca zvrchovanostná rétorika, stupňujú sa protimaďarské nálady. Akoby sa opisovalo z kníh Vladimíra Mináča. Najmä keď je reč o tom, že každý slovenský neúspech je výslednicou sprisahania neprajníkov národa – Maďarov, Čechov, Nemcov, Američanov, liberálov, protislovanských živlov…

Niekto si možno ešte spomenie na poslednú Mináčovu televíznu reláciu z roku 1996, v ktorej sa hovorilo o dvadsaťročnej murárskej peripetii Ladislava Ťažkého. Tvárou k divákovi vykladal vtedy Mináč, ako Ťažký neodvolal svoj nesúhlas so sovietskou okupáciou a volil radšej ísť k lopate ako zradiť vlastné presvedčenie. Vtedy už ťažko chorý baťko k hrdinskému postoju svojho súpútnika poznamenal „Ťažký – ten zaťatec! – stál si na svojom, neohol chrbát, nepoddal sa. (…) Ja som sa však vzoprieť nedokázal. Bol som len trocha pragmatickejší…“

Mináčovo priznanie napovedá nedostatok charakteru, povahovú slabosť, ktorú možno vystopovať v celom jeho literárnom odkaze. On ako veľkopanský komunista, pre ktorého bol slovenský ľud skôr misera plebs contribuens než predmet obdivu a lásky, si svoje zlyhanie nepripustil ani na konci života. Súdneho čitateľa zneistí hneď motto z Dúchania do pahrieb, z knihy, pre ktorú si Mináč vybral výrok Pavla Šafárika: „A človek človekom jest, že pro idey zemrít může…“ (2)

Mináčov národný záujem nikdy nebol takto nezištný. Najmä po sovietskej okupácii už jeho aktivity nemali nič spoločné s citovanou ušľachtilosťou. (Také slovo ani on, ani minulý režim nepoznal.) Vo svojom diele síce proklamoval isté predstavy o odvahe, hrdinstve a nepoddajnosti; ako najvyšší kultúrny normalizátor však všetky ideály šmahom odhodil. Pravda je, že politická činnosť a normalizačná nadpráca mu prinášali ďaleko väčšiu slávu a výnosnejšie posty než národné buditeľstvo alebo ľudová osveta.

Treba vedieť, že kritériá vtedajších previerok neboli len politické, neraz boli čisto subjektívne. Netýkali sa len ideologicky nepoddajných kolegov, ale zasahovali všetkých nepohodlných konkurentov. Obete normalizácie nesmeli vydávať knihy, publikovať, mať účasť na kultúrnom živote. Stačí spomenúť, ako Mináč usilovne pomáhal odstaviť celý rad spisovateľov z verejného života sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Jeho činy určovala len taká „mravnosť“, ktorá prešla sitom utilitárnych úvah. Jeho prisluhovanie komunistickej skaze znamenalo pre každého z postihnutých osobnú tragédiu, spoločenské i rodinné utrpenie. Činy tohto druhu možno objektívne evidovať ako kultúrny deficit a nenapraviteľnú národnú škodu.

Alfou a omegou historického materialistu Mináča boli otázky ideologické. I keď majster neovládal lekcie postmoderny, dá sa mnohé, o čom zápalisto písal, nazvať jazykovou hrou. V skutočnosti temer nič, za čo sa bil v prsia, nemyslel vážne. V prepise jeho slovenských dejín, okrem profesionálnej nepoctivosti a poetických licencií, niet trvalo platných výpovedí. Celé jeho Dúchanie do pahrieb prezrádza autorskú nedôslednosť. O tom vypovedá vášnivá proklamácia hneď v prvých riadkoch knihy: „Hneď od začiatku novodobého slovenského pohybu vystupujú dejiny ako mravná a politická potreba, ako bezpodmienečná podmienka existencie národa. – Tak zúfalo, tak bezpodmienečne sme potrebovali nejaké dejiny! – Čo je to národ bez dejín?“ (3)

Majstrovi, pravda, nemožno uprieť istý talent. Ako politik mal prehľad a bol tiež kúzelníkom slova. Keďže slovenských dejín naveľa nebolo, tak si mnohé domyslel, vyfabuloval a vyšperkoval pomyselnými hrdinstvami. Obrazy sa v jeho diele striedajú ako v akčnom filme. Najprv človeka ohúria množstvom neznámych faktov a vtipných nápadov. Potom majster nasadí praesens historicus: zahalí hustou hmlou pravdu i výmysel, pomieša fikciu s rečou úradného dokumentu, ideologické floskuly so zrnkami múdrosti; povodí čitateľa za nos a zneistí ho. Uprostred náhlivo bežiaceho textu človek ani nezbadá, že je v bludisku. Z mozaiky kadejako pospletaných príbehov autor ustavične skĺzava do prítomnosti. Čitateľ sa musí pýtať: Kde som? – V gemerskom kraji, v Prešporku, v Prahe, Bystrici, na myjavských kopaniciach, alebo vo Viedni? Kto je hrdinom príbehu: Francisci, Štúr, Hodža, Hurban, Daxner? Koľko je hodín, aký je dátum, v ktorom som storočí? Keď Mináč napokon opíše národ ako hromádku koží otrockých, človek by aj zaplakal…

Bard rád a nestriedmo rozhadzuje: ako básnické metafory, tak politické rozumy a mravné ponaučenia. Občas si zaklebetí; čo nevie, nepovie. Vypráva a vypráva: študentské príhody, rodinné škriepky, pletky so ženami: páni a vicišpáni, sedliaci, plebejci – každému sa ujde. Dlho trvá, kým sa človek, neznalý tejto maniery, dovtípi, že obsahom diela je príbeh z rokov meruôsmych. V strakatej zmesi slov vyznieva slovenské povstanie z roku 1848 ako neslávna, nejasná a nadovšetko banálna historka. Mináč ju prezentuje ako súbor šťastných i nešťastných náhod. Aby sa nerieklo, navyše prihodí bojový arzenál nevydarenej revolúcie: niekoľko hrdinských činov, kde-tu pár pušiek, dáke guľky, cepy, vidly, lopaty, súdok pušného prachu a istú zadymenú krčmičku – slovom všetko, čo patrí ku koloritu národného gýča. Povstanie, pravda, končí zimou; k tomu pasuje smútok, beznádej a žalár. Odtiaľ sa vraj ozýval akýsi vianočný spev. Ale žiadna nádej, milý čitateľ, nijaká idyla sa nekoná. Lebo u Mináča i sama krása znie falošne; pamäť mu napovie iba pohrebný žalm. To spôsobila strata kresťanskej pamäti, ktorá je u neho stála a trvalá. Za sentimentalitou jeho porazeneckých nálad sa skrýva výsmech všetkému a všetkým.

Ide o osobnú protináboženskú averziu, alebo o regionálnu tradíciu? Na tomto mieste cituje Mináč Francisciho: „V tomto protestantskom kraji niet kapličiek, rodičia vodia svoje deti k stopám po Jánošíkovi.“ (4) Po Jánošíkovej stupaji Mináča takto vraj vodila jeho vlastná mať. Lebo – protest, vzbura, hrdosť, junáctvo: to všetko akoby vyrastalo priamo z krajiny. Aj v materinskom mlieku je obsiahnutý tajomný, chemický vzorec vzdoru. To už nie je len fundamentalizmus, to je rasistické logo – Blut und Boden – krv a pôda. „Jánošík je držiteľom nadprirodzenej moci a symbolom spravodlivosti.“ (5) Celý tento chválospev korunuje Mináč triádou: „Jánošík, Kristus aj Miesiželezo.“ (6) (sic!) To má byť národný ideál!

Stranou zocelený národný umelec rozvíja svoje národné cítenie aj v knihe Tu žije národ. Nenarušený charakter ani tu nie je Mináčovou silnou stránkou; v porovnaní s Dúchaním do pahrieb však tu celkom jednoznačne vyznieva jeho marxistický postoj. Najmä keď sa vyznáva z toho – že nik menší ho „nesklamal tak veľmi ako Ľudovít Štúr, ktorý zradil revolúciu – ten krotký germanofil, ktorý sa dostal na zástavu večného, nemecko-slovenského priateľstva!“

Čo sa stalo, že Mináč na Štúra tak dramaticky zanevrel? História hovorí, že národná revolúcia z Dúchania do pahrieb mala namierené do Budapešti za Kossutom, ibaže z tohto revolucionára sa vykľul boľševik. Štúr teda svoje povstanie zrušil, opustil kamarátov a šiel hľadať pomoc proti Maďarom do Viedne, ku kráľovsko-cisárskej vláde. Stalo sa to kdesi na juhu Slovenska.

K revolúcii fakticky ani len nedošlo!

„Všetko sa skončilo, prv ako začalo…!“ zanarieka si Mináč, a v tom momente zabudne na národný program, na svoje ideály. Lebo nič nie je sväté nad boľševickú revolúciu. Čo najtvrdšie odsúdi Štúrovo rozhodnutie, označí ho za zradcu a kolaboranta. Výslednému ideologickému skvostu svojho politického postoja dá potom Mináč podobu akejsi nadčasovej kvadratúry: „Štúr – Viedeň – Tiso – Berlín!“ (7)

Opakujem: Mináč ako kultúrny a politický činiteľ ani prstom nepohol bez odplaty, s rizikom straty či bez vyhliadky na zisk. U neho nemal miesto ušľachtilý ideál či heslo „ni zisk, ni slávu“, s ktorým sa pustili do boja obrodeneckí buditelia. Vyznával ideológiu, ktorá nepoznala hrdinské cnosti – nezištnosť, nepodkupnosť, česť, lásku k pravde, statočnosť. Jeho historické reminiscencie slúžia straníckym zámerom a oplývajú perlami marxizmu (napr. triedny boj); skutočne vážny obsah či posolstvo sa v nich však nenachádza. Mináčovský pragmatizmus ostal – ako každá ideológia – trčať na polceste medzi bojom o národnú slobodu a príklonom k boľševizmu; medzi gýčovým bájoslovím a historickým realizmom. Predovšetkým zlyhal ako komentátor národných dejín. Nezaujal čestný postoj voči okupantom a podporil perfídnosť normalizácie. Tým ťažko ublížil záujmom vlastného národa. Jeho legendárne obrázky a metafory však stále strašia medzi nami. Tvárou v tvár kolbišťu súčasnej politiky by sme mali konečne pochopiť, že sila či slabosť demokracie nezávisí ani od poburujúcich výziev, ani od neviazanej slobody či romantického vajatania. Nadovšetko spočíva na osobnej mravnosti a charaktere ľudí, ktorí dostali moc rozhodovať o osude národa; tí za to musia vziať na seba plnú zodpovednosť. O tomto Mináč nemal ani zdania.

Mináčovo autoritárstvo a jeho neláska k pravde zakladajú trvalý spor, rozdeľujú ľudí, blokujú spoločenský vývoj a dehonestujú dobrú vôľu i tvorivé schopnosti slobodného človeka a národa vôbec. Na stole je plno aktuálnych problémov – napríklad kreslo prezidenta, situácia, v ktorej nemožno nájsť osobnosť, ktorá by dôstojne reprezentovala národ.

Takáto podoba marxistického proroka, ktorý iné na verejnosti kázal, z iného trovil a existoval, je dnes už neprijateľná. Keď prihára, nie je čas obzerať sa ani vôľa prehrabávať starinu. Základnou ideou demokratického štátu nie je dúchanie do pahrieb, romantické rojčenie či sentimentalita. Ani porazenecké nálady nikomu a ničomu nepomôžu, prosto, nebudia dôveru. Dejiny – ako mravná a politická potreba – môžu hýbať národom, len ak sa zakladajú na pravde. V skutočnosti Mináč od svojej povstaleckej príhody už nikdy neprejavil lásku k pravde, nevyznamenal sa osobnou statočnosťou ani dôslednosťou. Sotva sa dá ustriehnuť, ako a kedy sa normalizátor preporodil v moralizátora, odkiaľ sa vzal suverén, hrmiaci k svojeti v mene najvyššej mravnosti. Pravdou však je, že tí, čo si pod jeho vplyvom posunuli slovenskú časomieru poldruha storočia dozadu, akoby – bez poštuchávania proti Maďarom a bez štúrovských, jánošíkovských či iných nekresťanských legiend – dnes nemali ani o čom hovoriť.

Akým právom sa teda Mináčovi doposiaľ ponecháva úloha národného buditeľa? Tento človek vedome škrtal dejiny a zamlčiaval, čo nepasovalo do ideológie chlebodarcov. Nikdy sa ani slovkom nezmienil o pozitívnej úlohe kresťanstva pri formovaní národného povedomia a vôbec nepochopil, že bez tohto menovateľa nijaká civilizácia a nijaký národ nemôže počítať s budúcnosťou. Možno tvrdiť, že jeho odkaz je prínosom pre kultúru štátu, ktorý sa v preambule ústavy hrdí kresťanstvom? Predpokladám, že rozpor medzi vedomím o tom, čo je správne a pravdivé, a medzi vôľou podľa toho konať si zrejme nevedia vyriešiť ani jeho súčasní ctitelia.

Autorka je výtvarníčka, od roku 1990 sa venuje aj publicistike.


(1) MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb. Bratislava : Obzor, 1979, s. 80 (úryvok piesne).
(2) MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb, s. 10.
(3) MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb, s. 11.
(4) MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb, s. 19.
(5) MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb, s. 20.
(6) MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb, s. 25.
(7) MINÁČ, Vladimír: Tu žije národ. Bratislava : Smena, 1982, s. 95.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.