Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prázdnota v Jaskyni Narodenia Pána

Číslo 4/2007 · Magda Wolnik · Čítanosť článku: 3679
 

„Kresťania sú tu menšinou. Len 2 percentá. Je ťažké stretnúť ich na ulici. Ak bude táto situácia pretrvávať, o niekoľko rokov sa úplne stratia. Je možné, že tu nebudú kresťania vôbec? Možnože ani Bazilika Narodenia Pána tu nebude.“

Jaskyňa Narodenia Pána v Betleheme je miestom, cez ktoré prechádza celý svet. Latinský spev Gloria in excelsis Deo sa mieša s modlitbami odriekanými súčasne vo všetkých svetových jazykoch, každý deň počuť dobre známe melódie kolied. Aby sa dotkli hviezdy pripomínajúcej miesto narodenia Ježiša, do jaskyne vchádzajú spolu – ale podľa platného status quo stále oddelene – pravoslávni, protestanti a katolíci. Avšak v mieste narodenia Ježiša žije čoraz menej tých, ktorí vyznávajú Jeho meno.

Kamenné múzeum

Uvedené slová Victora Tabasha, kresťana narodeného v Betleheme, sa v prvej chvíli zdajú prehnané. Jeho obavy, žiaľ, nie sú odtrhnuté od reality. Od roku 1948 Svätú zem opustilo 60 % kresťanov. V Jeruzaleme a na Západnom brehu Jordánu tvoria dnes len 50-tisíc z tri a pol milióna obyvateľov, teda skutočne iba necelé 2 percentá. Podľa otca Pierbattistu Pizzaballu, OFM, kustóda Svätej zeme, existuje reálna hrozba, že kresťania budú tvoriť len „dekoračné zastúpenie“ a Svätá zem sa stane kamenným múzeom bez živej prítomnosti veriacich.

Mimoriadna situácia sa týka obyvateľov Západného brehu Jordánu, miesta, kde sa nachádzajú okrem iného tradičné kresťanské miesta ako Betlehem, Beit Jala alebo Beit Sahur s Poľom pastierov, nad ktorým pred 2000 rokmi zažiarila betlehemská hviezda. „Počas posledných šiestich rokov odišlo z Betlehema takmer tisíc kresťanov,“ alarmuje otec Seweryn Lubecki, gvardián kláštora františkánov v Betleheme. Prečo odchádzajú?

V roku 2000 začali vôkol územia Palestínskej autonómie stavať betónový osem metrov vysoký múr. K dnešnému dňu z neho postavili už viac ako 700 kilometrov. K uzatvoreniu jeho prstenca už veľa nechýba. Argumentom Izraela bol a aj je záujem zastaviť atentáty Hamasu, ktoré sužujú život obyvateľov Jeruzalema a iných židovských miest. Podľa Piotra Cywińského, riaditeľa Múzea nemeckého nacistického tábora Osvienčim-Birkenau, sa niet čo diviť, lebo spôsob je efektívny – počet atentátov na nevinných okoloidúcich sa znížil o 95 %. Nemožno sa tiež diviť rétorike obkľúčenej pevnosti, ktorá je taká populárna v Izraeli, pretože je to v súčasnosti asi jediný štát na svete, ktorému sa predstavitelia iných štátov oficiálne vyhrážajú, že „ho zmetú zo zemského povrchu“.

Zasľúbená zem alebo zem múrov

Izraelsko-palestínsky, ba dokonca izraelsko-arabský konflikt je tu už v menšej či väčšej miere prítomný od roku 1948, keď Židovská národná rada s podporou OSN vyhlásila na území Palestíny nezávislý štát Izrael. Tento fakt doteraz arabské krajiny neuznali. Židovské osadenstvo začalo návrat z diaspóry na biblickú Izraelovu zem realizovať už v 80. rokoch 19. storočia (hebrejsky označovaný ako prvá alija) a trvá až doposiaľ. Každá strana sa z historických dôvodov cíti oprávnená túto zem vlastniť, na strane každej z nich stoja svetové mocnosti, na každej strane sú extrémistické tendencie. Konflikty sú s touto krajinou, plnou protichodných záujmov a odlišných kultúr, spojené do takej miery, že nádej na mierové spolužitie sa zdá nereálna.

Dôsledky konfliktu sa týkajú nielen židov a moslimov, ale do tej istej miery aj miestnych kresťanov, ktorí sú poväčšine Arabi. Dôsledky uzatvorenia palestínskych území sú nezvyčajne bolestivé. „Keď sa nemôžeš slobodne premiestňovať z miesta na miesto, začínaš sa cítiť ako vo väzení,“ priznáva otec Daniel Rossing, Žid, riaditeľ jeruzalemského centra židovsko-kresťanských vzťahov. „Betlehem je väzenie,“ opakuje po ňom Marie Nage Stiebrechtová z organizácie Pomoc Cirkvi v núdzi (Kirche in Not), ktorá už veľa rokov pomáha kresťanom vo Svätej zemi. „Nikto odtiaľ nemôže odísť bez osobitného povolenia. Aj keď povolenie dostaneš, je veľmi obmedzujúce – od siedmej ráno do siedmej večer. Keď sa oneskoríš, môžeš sa dostať do väzenia. Ľudia sú úplne odrezaní od zvyšku sveta.“ Aby ste sa mohli dostať dovnútra alebo z mesta von, musíte prejsť kontrolami. Pre cudzincov to nepredstavuje výraznejší problém, kontrola sa zvyčajne obmedzí iba na pasovú. Palestínčania však musia prejsť dôkladnou kontrolou, ktorá je častokrát dlhá a ponižujúca. „80 % obyvateľov Betlehema vôbec nemá povolenie, aby mohli mesto opustiť. Ostatní majú niekoľkotýždňové alebo niekoľkomesačné priepustky. Sú to ľudia, ktorí 8 až 10 rokov z Betlehema neodišli!“ bije na poplach otec Lubecki.

„Chápem Izrael v jeho potrebe cítiť sa bezpečne, ale múr nie je nijaké riešenie. Tvorí ešte viac hnevu a frustrácie. Je trestom a hanbou,“ tvrdí otec Pizzaballa. Podľa arcibiskupa Fouada Twala, koadjútora latinského jeruzalemského patriarchu, múr znamená chýbajúcu komunikáciu: „Nechcem sa na teba pozerať, nechcem ti rozumieť. Podľa nás je to chybný krok. Nemôžete Palestínčanov separovať, pretože za múrom, v Izraeli žije milión tristotisíc Palestínčanov!“ poukazuje budúci patriarcha. Arcibiskup Elias Chacour, melchitský metropolita Akky, niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu za mier, používa ešte ostrejšie slová: „Keď sa pozeráme na Západný breh, nemôžeme nevidieť, že nemá budúcnosť. Situácia nie je tragická, je viac ako tragická! Múry nikdy neprinášajú mier. Prinášajú iba frustráciu, trpkosť a nenávisť; tvoria getá.“

Visacie zámky namiesto hviezd

Jedným z dôsledkov oplotenia palestínskeho teritória múrom je veľká miera nezamestnanosti na palestínskom autonómnom území. Mnohí obyvatelia Betlehema dovtedy pracovali v Jeruzaleme, ale už pár rokov iba podaktorí majú povolenie na prekročenie hranice. Izraelsko-palestínsky konflikt dramaticky zmenšil počet turistov, ktorí navštevujú Svätú zem, a zvlášť sväté mestá, ktoré sa nachádzajú na palestínskom území. Mnohí kresťania doposiaľ žili z turizmu. Keď sa betlehemská jaskyňa začína vyprázdňovať, nemajú z čoho žiť.

„V Betleheme máme približne 55 – 65 % nezamestnaných. 65 % ľudí žije pod hranicou chudoby, čo predstavuje 2 doláre na deň, a podľa zdrojov OSN trpí na podvýživu 50 % Palestínčanov,“ vyratúva starosta Betlehema Victor Bataresh.

Miestni obchodníci hovoria, že sú dni, keď na uliciach vôbec nie sú pútnici. Keď prídu, tak len preto, aby čo najrýchlejšie navštívili Baziliku Narodenia Pána a čím skôr odišli, keďže ich izraelskí sprievodcovia strašia „nepredvídateľnými palestínskymi teroristami“. V dôsledku toho sa zatvárajú ďalšie a ďalšie obchodíky so suvenírmi a dielne, v ktorých sa už celé pokolenia vyrábali ružence, jasličky, betlehemské hviezdy a rozmanité sväté figúrky z olivového dreva. „Sme na ulici, ktorá vedie popri Bazilike Narodenia Pána. Vidíte, ako veľa obchodov je pozatváraných? Nikto nemôže uveriť, že tu niet práce. Celá moja rodina už z tejto krajiny odišla. Boli sme ôsmi súrodenci, ostal som iba ja. Zvyšok je v USA. Odišli po prvej intifáde, lebo sa tu nedalo žiť,“ hovorí jeden z kresťanských trhovníkov.

Podľa výpočtov betlehemského starostu vynáša turizmus iba 10 % niekdajších príjmov. To isté sa týka aj pracovných príležitostí v Izraeli. „Ďalším zdrojom obživy bolo roľníctvo. Tretina našich polí bola skonfiškovaná, väčšina olivovníkov zostala na druhej strane múra, ľudia ich nemôžu pestovať. Preto sme v takej ťažkej ekonomickej situácii. Mnohým zamestnancom štátneho sektora už viac mesiacov nevyplácajú mzdu,“ priznáva.

Muezínov hlas

Napriek otvorenej sympatii, ktorú mnohí katolícki duchovní cítia voči Palestínčanom (väčšinou sú to Palestínčania alebo Jordánčania tak ako ich patriarcha Michael Sabbah), rastie napätie medzi kresťanmi a moslimami, ktorí po stáročia žili na tomto území v mieri a priateľstve. Zástancovia intifády majú kresťanom za zlé, že sa dostatočne nezapájajú do ozbrojeného konfliktu s Izraelom. Význam islamských fundamentalistov z hnutia Hamas rastie. V polovici júna 2007 sa Hamas po niekoľkých dňoch bojov s Fatahom zmocnil kontroly nad celým pásmom Gazy. Pomaly sa spoločnosť po všetkých stránkach stáva čisto moslimskou. Toto je proces skutočnej islamizácie. Napriek tomu, že zákon šaríje nie je nasilu presadzovaný, spoločnosť začína rozmýšľať a konať tak ako v čisto moslimskom štáte. Pre kresťanov je teda život čoraz ťažší, hovorí o. Pizzaballa. Na Západnom brehu sa konflikty začínajú aj preto, že štát nemá prakticky žiadnu autoritu a vláda je v podstate len formálna. Priznáva to aj arcibiskup Sabbah. „Moslimovia vedome kresťanov vyháňajú. Vyhrážajú sa im alebo im dávajú peniaze, aby odišli,“ hovorí Ryszard Montusiewicz, novinár, ktorý v Izraeli a Palestíne strávil 12 rokov. Moslimovia sú viac ako kresťania odolní voči životným ťažkostiam v situácii neustáleho ohrozenia, vzájomne si pomáhajú prácou a odkupujú domy, ktoré už celé generácie patria kresťanom.

Podľa sestry Lucyny Seweryniakovej, sestry predstavenej betlehemského kláštora karmelitánok, sú reproduktory na minaretoch čoraz hlasnejšie a privolávanie muezínov na modlitbu čoraz dlhšie. „V Betleheme a okolí máme 68 mešít. Nie vždy sú to typické mešity s minaretmi – aj na obyčajných budovách alebo na betlehemských domoch môžete vidieť megafóny. Keď sa modlíme aj my, aj naši bratia moslimovia o tom istom čase, dochádza k istému stretu. Zvuky, ktoré prichádzajú z mesta, sú natoľko silné, že aj keď sa modlíme zborovo, nepočujeme sa. Dodám, že v Betleheme je 36 kresťanských spoločenstiev. V skutočnosti žijeme v moslimskom meste, ale súčasne aj v meste, kde sa narodil Ježiš, a pre nás je prítomnosť na tomto mieste veľmi dôležitá, preto sme sa rozhodli zostať tu navždy,“ hovorí sestra Lucyna.

Žiaden arabský kresťan to nepovie otvorene, ale mimo kamery mnohí z nich priznávajú, že by radšej žili v izraelskom štáte, pretože by sa tam, jednoducho, cítili bezpečnejšie. „Určite to nebude pre nás jednoduchšie, keď vznikne palestínsky štát. Ten bude určite moslimský,“ priznáva otec Lubecki. Ale podľa mnohých pozorovateľov, medzi ktorých patrí aj arcibiskup Celestino Migliore, stály pozorovateľ v OSN, vznik dvoch nezávislých štátov predstavuje jedinú nádej na ukončenie palestínsko-izraelského konfliktu. Aká bude rola kresťanov pri vzniku tohto štátu a vyriešení konfliktu, ktorý sa zdá bez konca – s dlhým zoznamom zranení a vín na obidvoch stranách?

Na pomedzí

„Arabskí kresťania sú silne spojení so svojou arabskou kultúrou a s palestínskou spoločnosťou, ale ako kresťania sú silne spojení so západným kresťanským svetom a so svojimi židovskými koreňmi. Toto spôsobuje ich osobitú pozíciu ‚na pomedzí‘ oboch strán konfliktu,“ tvrdí Daniel Rossing. „Som hlboko presvedčený, že napriek svojmu malému počtu môžu byť kresťania akýmsi premostením medzi izraelskou – židovskou spoločnosťou, a palestínskou – moslimskou spoločnosťou. Treba teda urobiť všetko pre to, aby na tomto území zostali a aby ich pozícia bola silnejšia,“ zdôrazňuje.

„Je pravda, že kresťania môžu byť premostením medzi dvoma svetmi, moslimským a židovským, ale nikdy to pre nich nebude pohodlné,“ hovorí otvorene sr. Marie Françoise, jedna z karmelitánok, ktoré žijú v Betleheme, a dodáva, že obdivuje vieru miestnych kresťanov a ich pasovanie sa s touto ťažkou úlohou.

Zdá sa teda, že to, čo miestni kresťania v súčasnosti okrem dôstojných životných podmienok potrebujú najviac, je vedomie vlastnej identity. Tým skôr, že v tejto krajine sú nábožensky založení všetci – židia, moslimovia alebo vyznávači jednotlivých kresťanských denominácií. „Ľuďom hovoríme, že naše povolanie je byť kresťanmi tu, vo Svätej zemi, a nie niekde inde. Boh chcel, aby sme boli svedectvom na Jeho zemi,“ hovorí patriarcha Sabbah. „Toto si vyžaduje pripravenosť na utrpenie, aby sme mohli ukázať, že môžeme žiť ako bratia a sestry, aj keď sme rôzni,“ pridáva apoštolský nuncius arcibiskup Antonio Franco.

Živé kamene

Aby mohli kresťania zostať vo Svätej zemi, potrebujú pomoc nielen finančnú, hoci aj tá je veľmi dôležitá – zakúpenie hoci len jedného betlehemského ruženca pomôže prežiť rodine, ktorá ho vyrobila. Nevyhnutná je aj samotná fyzická prítomnosť pútnikov, ktorá dáva miestnym kresťanom vedomie, že na nich svet nezabudol. „Kvôli okolnostiam sa pútnici boja sem prísť, pretože si myslia, že žijeme uprostred vojny, čo nie je pravda. Púť je úplne bezpečná,“ presviedča kustód Svätej zeme. Patriarcha zdôrazňuje, že prítomnosť pútnikov je užitočná po všetkých stránkach: po stránke duchovnej, morálnej, ba dokonca politickej. Pretože pútnici sú poslovia mieru – prichádzajú sa modliť, nie bojovať. Miestni duchovní vyzývajú aj k tomu, aby pútnici len narýchlo nenavštevovali svätyne, ale aby sa stretávali s miestnymi spoločenstvami veriacich. Takéto stretnutia sú nenahraditeľné. „Naši kresťania, najmä na Západnom brehu, sa cítia separovaní a zabudnutí. Viem, čo vaše návštevy znamenajú pre nás v Galilei, kde je väčšia sloboda. Posilňujú nás. Vaša viera nás inšpiruje. Sme takí hrdí, keď sa s vami môžeme deliť o náš chlieb!“ neprestáva presviedčať arcibiskup Chacour.

„Čo môžeme urobiť pre Svätú zem?“ rozmýšľa nuncius Antonio Franco. „Vždy opakujem pútnikom – ľuďom, ktorí prichádzajú z rôznych kútov sveta: My všetci, všetci kresťania patríme sem. Pretože tu sú naše korene. A jestvuje jedinečné a unikátne duchovné spoločenstvo medzi Cirkvou, ktorá žije tu, a Cirkvou v každej časti sveta. Len od nás závisí, ako toto spoločenstvo pochopíme.“

Autorka je publicistka.
Článok vznikol vďaka spolupráci so sieťou Catholic Radio and Television Network (CRTN) a Katolíckou informačnou agentúrou (KAI).
Preklad: Michal Zwiewka a Ryszard Zwiewka.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.