Vianočné zamyslenia so sv. Augustínom

Číslo 4/2007 · Ján Štefanec · Čítanosť článku: 8058
 

Vianoce sú dnes sviatkom, ktorý, žiaľ, viac osvecuje naše ulice a cesty než naše srdcia. Zároveň je pravdou aj to, že Vianoce sú sviatkami intimity. Sem zapadá betlehemská scéna s volom a oslom, ovečkami a dymom pahreby: práve toto „dobré teplo“, jednoduchosť malých drobných vecí, akýchsi zanedbaných pocitov každodenného rodinného života. No ukazuje sa, že treba vyjsť z pohodlia svojich domovov a objaviť, že popri nasvietených a pompézne naaranžovaných vianočných výkladoch je aj záplava únavy, samoty a mizérie, ktoré potrebujú útechu.

Nezriedka sme znenazdajky preniknutí únavou, ktorá nie je únavou tela, ale duše. Táto pramení z neustálej práce, naháňania sa, cestovania, vlastnenia, z povrchnosti, banálnosti. Máme potrebu zostať v tichu, upokojiť srdce v modlitbe, znovu objaviť konečnú a hlbokú životnú pravdu, zmysel existencie. Toto sú naše Vianoce: narodiť sa znovu, narodiť sa v duchu.

Práve z tohto dôvodu načrime do pokladov, ktorými veľkí duchovia kresťanstva približovali tajomstvo Vtelenia a Narodenia Pána svojim súčasníkom. Vyberme si sv. Augustína, preniknime spolu s ním do tejto hĺbky a dajme sa ním povzbudiť. Načerpajme inšpiráciu na osobnú meditáciu, pozrime sa z novej perspektívy na kľúčovú udalosť ľudstva. Prežime nanovo, čo iní prežili a čo ich pozdvihlo k hlbšiemu preniknutiu do tajomstva, k pochopeniu podstaty a v neposlednom rade k plnšiemu životu.

Tajomstvo Vtelenia, ktoré slávime na Vianoce, od samého počiatku spôsobovalo množstvo rozpakov a protichodných názorov. Z toho dôvodu sv. Augustín, keďže pociťoval silnú potrebu objasniť tento kľúčový aspekt viery čo najjasnejšie, napísal viacero príhovorov, v ktorých sa venuje otázke podstaty Vianoc. Viedol ho k tomu nielen postoj kresťanov, ale aj útoky a nepochopenie zo strany pohanov a heretikov.

„Čo urobil Kristus?“ pýta sa v jednom zo svojich príhovorov a pokračuje: „Uponížil sa, vezmúc na seba podobu sluhu. Toto je to, čo dnes oslavujeme. Mnohí ponižujú poníženého Krista, a tak nedospejú k jeho veľkosti. Presnejšie, ťažkosti, ktoré mnohí majú, súvisia s poníženosťou a pokorou Boha vyjadrenou prijatím tela, ako aj zrodením sa z Panny.“

V súvislosti s týmito dvoma tajomstvami sa Augustín pýta: „Prečo sa divíš? Ide o Boha. Vezmi do úvahy božskosť, a nebudeš mať dôvod sa čudovať. Aj keď hovoríme, že sa narodil z Panny – čo je zázračná udalosť –, divíš sa. Ide o Boha, nečuduj sa. Keď ťa prejde údiv, nastúpi chvála.“

Odhliadnuc od mnohých apologetických odpovedí, ktoré nájdeme v Augustínových kázňach, on prináša aj ďalšie odpovede, adresujúc ich kresťanom: prečo sa uskutočnilo Vtelenie Slova práve do tela a prečo bola za matku vybraná práve panna, ktorá ňou zostala pri pôrode a aj po ňom.

Zmysel Vtelenia, ktoré nie je ničím iným ako „darom“, predstavuje príchod v ústrety našej slabosti, prispôsobuje sa našim obmedzeným možnostiam a schopnostiam: „Preto, aby sa človeku stal zrozumiteľným, viditeľným a nasledovaniahodným, Boh sa stal človekom…, keďže sa chcel zjaviť ľuďom osobne a túžil naučiť ich veci, ktoré im bol už skôr zjavil; pritom si zachoval božskú silu. Obalí sa závojom temnoty, keď sa ukryje do tela, akoby pod stan.“ Kristovo telo sa javí Augustínovi ako liek pre naše oči, ako schody pre vystúpenie k Bohu, z viditeľnej do neviditeľnej skutočnosti – reality, ako liečivá zem „pre uzdravenie našich vnútorných očí, ktorú naša vonkajšia zem oslepila“.

Pre Augustína sa slávnosť Vianoc stala príležitosťou pre katechézu o základných tajomstvách kresťanskej viery: o večnom plodení Slova Otcom, o možnosti inkarnácie, o zmysle panenského narodenia.

Popri týchto doktrinálnych témach biskup z Hyppo nám predkladá vo svojich príhovoroch celú sériu asketických reflexií, ktoré čerpá z postavy Panny Márie. Upozorňuje nás, že tajomstvo počatia, tehotenstvo a Máriin panenský pôrod je čosi, čo je dostupné nám všetkým. „Matka,“ vyhlasuje Augustín, „nosila Ježiša v maternici, my ho nosíme v srdci; panna počala Kristovým vtelením, naše srdcia boli oplodnené vierou v Krista; ona splodila Spasiteľa, my plodíme chvály. Nie sme neplodní: naše duše sú plodné Bohom.“ A na inom mieste dodáva: „Bol si pokrstený? Kristus sa zrodil v tvojom srdci.“ A tak zatiaľ čo slávnosť Narodenia reprezentuje historickú udalosť počatia, tehotenstva a zrodenia Krista, mení sa rovnako na podnet vyprodukovať duchovne v srdciach veriacich tieto rozličné etapy. Mária sa Augustínovi javí ako spojivo medzi uskutočnenou udalosťou a tým, čo sa udeje v každom jednom z nás:

„Aké zázraky, aké divy, bratia moji! Kvôli človekovi sa menia zákony prírody: Boh sa rodí, panna bez muža oťarchavie, Božie slovo robí matkou tú, čo nepoznala muža; je matkou a zároveň pannou; stáva sa matkou a je neporušená; panna má syna, a pritom muža nepozná, vždy nedotknutá, ale nie neplodná. On jediný sa narodil bez hriechu, on, ktorý sa nezrodil z mužovho objatia ani z vôle tela, ale z poslušného srdca.“

U Augustína nachádzame aj ďalší zaujímavý prístup k sláveniu Vianoc. On slávi (ako je to dodnes na Východe) Epifániu – Zjavenie Pána ako „Narodenie“ a pozýva na rovnako slávnostnú spomienku tejto udalosti, pretože obe majú ako objekt „jediné svetlo sveta“.

Je to predovšetkým téma Krista ako uholného kameňa, ktorá spája Hebrejov a pohanov a ktorá sv. Augustínovi poslúžila, aby teologicky spojil slávnosť Zjavenia sa pastierom so Zjavením sa Trom mudrcom a urobil z Epifánie univerzálnu slávnosť povolania ku spáse. Vďaka tejto slávnosti sa Augustínova pozornosť upriamuje na rozličné postavy Matúšovho evanjelia, ktoré sa mu javia ako symbolické; v súvislosti s Kristom sa správa každá odlišne.

Biskup Augustín nevynecháva historickú pravdu opísanú evanjelistom, hoci jeho záujem je sústredený na „duchovný zmysel“ aktualizácie rozprávania. V tomto kontexte mudrci, ako prvotina pohanov, symbolizujú to, „koľkí kráčajú cestou viery a dychtia po videní“. Objavujú sa však aj tí, čo sú nespravodliví, poverčiví alebo zostávajú len pri hľadaní, skláňajú sa pred znameniami, ale neodvažujú sa opýtať Židov, kde možno nájsť Krista, ich kráľa, a spoznať ho, ako ho spoznal aj Pilát. „Títo mudrci, len čo našli Krista, vrátili sa inou cestou do svojej krajiny a my,“ pokračuje Augustín, „urobme to tak, že sa nevrátime tou istou cestou, ako sme prišli, to jest že nepôjdeme v tých istých šľapajach, ktorými sme kráčali, keď sme žili doterajší život.“

Z tohto pohľadu pastieri predstavujú tú časť židovského ľudu (zvyšok Izraela), ktorá verila v Krista. Skutočnosť, že sa zjavil práve im, sa pokladá za zámer, vskutku „charakteristika pastierov je nevedomosť“. Práve v takomto výbere nachádza Augustín logiku evanjeliového volania „úbohých“. „Uholný kameň Kristus,“ dosvedčuje, „pritiahne k sebe oboje: veď prišiel nato, aby si vybral to, čo sa v očiach sveta javí ako bláznovstvo (pastieri), a povolal k sebe nie spravodlivých, ale hriešnikov (mudrci), aby nik, nech by bol akokoľvek dôležitý, nespyšnel, alebo slabý nezúfal.“

V preferencii týchto kategórií Augustín opätovne potvrdzuje svoje docenenie pokory, hermeneutický kľúč k pochopeniu Božieho konania a Božích rozhodnutí: uponížiac sa hľadá pokorných. Pokora a poníženosť znova a znova inšpirujú biskupa z Hyppo, aby vnímal aj udalosť vyvraždenia Neviniatok Herodesom ako predchodcov všetkých nevinných a ponížených, ktorí by niekedy mali zomrieť pre Krista.

Augustín sa nezastavuje pri opise evanjeliových udalostí, ale ich číta projektujúc ich do „dneška“. Práve takéto „zdnešnenie“, takáto aktualizácia dáva hodnotu a dôležitosť Vianociam, ktoré aj my máme sláviť s čo najväčšou nábožnosťou.

Azda sa naša úvaha dnes môže uberať ďalej a dotknúť sa úbohosti v každom z nás i schopnosti alebo neschopnosti prijať tajomstvo či dar. Alebo si uvedomiť že nájdenie Krista nám už viac nedovolí kráčať tým istým chodníkom, ktorým sme išli doteraz. Ešte stále je tu táto možnosť. Stačí sa zastaviť a spolu s Augustínom meditovať nad touto bezpochyby prevratnou udalosťou. Boh sa rodí v bezmocnom dieťati. Koľký potenciál odetý v krehkosť! Aká pokora a ústretovosť práve voči nám ľuďom! Možno sme si až príliš zvykli na to, že veľké veci sa zviditeľňujú masívnou kampaňou. Možno už máme celého toho virvaru okolo Vianoc až po uši. A možno sa zúfalo snažíme tajomstvo a podstatu nahradiť umelou idylkou rodinnej pohody.

Ťarcha nánosu všakovakých náhradiek slávenia zostúpenia Boha na zem nám však nemôže zatieniť ani zahatať prístup k Bohu. Nemôže nám prekaziť ani náš obdiv Láske, ktorá tak dojemne vkladá do jasieľ svoj sľúbený dôkaz. Je a zostane to len na nás, ako odpovieme, s akým postojom a do akého príbytku prijmeme Krista, ktorý nás prišiel navštíviť. A nielen to: On prišiel preto, aby nás spasil, vykúpil. Je to nanajvýš dôstojný hosť, ktorý má právo prísť a ostať s nami; s nami, čo sme uverili a pre ktorých viera je podstatným vyjadrením našej túžby po jednote s ním. Iba tak – napriek sile vianočných svietidiel – poskytneme útechu všade tam, kde je nuda, beznádej, samota, mizéria. Práve preto je potrebné v pokore s veľkodušnosťou prijať dar Vtelenia, aby sme sa mohli oň podeliť a vrátiť Vianociam to, čo sa z nich akoby vytráca.

Autor je správcom Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave.