Africký mäsiar škótskym kráľom

Číslo 3/2007 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 3504
 

Posledný škótsky kráľ (The Last King of Scotland, Veľká Británia, 2006, 123 min.)
Réžia: Kevin Macdonald; scenár: Jeremy Brock, Peter Morgan; kamera: Anthony Dod Mantle; hudba: Justine Wright.
Hrajú: Forest Whitaker, James McAvoy, Kerry Washington, Gillian Anderson, Simon McBurney, David Oyelowo.

Ugandský prezident Idi Amin dal počas svojej vlády v rokoch 1971 – 1979 zavraždiť okolo 300 tisíc ľudí. Spomienky na jeho monštruózne zločiny dnes už značne vybledli. Do histórie sa zapísal ako holohlavý prešibaný klaun, ktorý si strieľal z amerického prezidenta a britskej kráľovnej a vedel vniesť trochu farby do šedi svetovej politiky.

Pre svetové médiá to bol veľký hit, keď hrdé Spojené kráľovstvo dostal na úroveň Disneylandu ponukou, aby si kráľovná vyzdvihla lietadlo plné banánov na nasýtenie hladujúcich Britov. Na jedno zasadnutie vlády v Kampale sa nechal dopraviť ulicami hlavného mesta na nosidlách, ktoré niesli štyria britskí obchodníci. A svet sa smial.

Amin počas svojej vlády zruinoval krajinu a rozšliapal hrdosť a dôstojnosť Uganďanov. Bolo to však počas studenej vojny. Jeho krvavý a násilný režim nebol prekážkou, aby ho v roku 1975 zvolili za predsedu Organizácie africkej jednoty. Veľa Afričanov malo rado tohto tlstého a veselého fauna.

Idi Amin začal svoju kariéru u „King’s African Rifles“, čo bola britská elitná vojenská jednotka v Keni. Amin začal u nej ako pomocný kuchár a na konci svojho pôsobenia v jednotke bol najobávanejší lovec „teroristov“ v Keni. Amin nebol veľmi inteligentný a na začiatku vedel po anglicky len „Good morning, Sir“. Mal však, ako spomína jeho bývalý nadriadený Ian Grahame, výrazný talent na vodcovstvo. Časť tohto nadania tvoril jeho ľadový sadizmus. Bol známy tým, že zajatých rebelov prinútil hovoriť pod hrozbou, že im odreže genitálie.

Grahame videl príčiny Aminovej nenávisti voči Britom v jeho pôsobení u „Rifles“. Jeho nadriadení radi nasadzovali atletického Uganďana z kmeňa Kakwa v rugbyových zápasoch ako čierneho bombardéra. Jeho nasadenie znamenalo zväčša výhru. Ale po zápase, keď bieli dôstojníci a poddôstojníci oslavovali v kasíne, Idi musel zostať vonku. Na toto poníženie nikdy nezabudol. Angličania boli pre Amina odpadom ľudstva. Viackrát apeloval na Škótov, aby sa oslobodili spod anglickej nadvlády a nechali zvyšok kráľovstva „trčať po krky v hovnách“. Škótsko bolo pre neho lepšou polovicou koloniálnej mocnosti Veľkej Británie. Chcel byť ako Škóti: silný, odvážny, rebelujúci. Ako prejav úcty vytvoril jednotku vojakov s gajdami, škótskymi sukňami a podkolienkami.

Škótsky režisér Kevin Macdonald venoval Idimu film a ako narážku na jeho slabosť pre Škótov ho nazval Posledný škótsky kráľ. Idiho zahral Forest Whitaker, ktorý si myslí, že jeho cynický sadizmus bol len výsledkom jeho spôsobu, ako prežiť, a považoval ho za šarmantného chlapíka. K tomu sa dá dodať snáď len to, že keď Idi Amin už ako hlava štátu zistil, že jeho tretia (najmladšia) žena ho podvádza, nechal jej zaživa odrezať nohy aj ruky a prišiť ich naopak.

Idi Amin sa objavil dokonca aj v texte pesničky Sex pistols God save the Queen a mal zaujímavý vzťah k Nemcom. Obdivoval ich za vojenské úspechy v druhej svetovej vojne. Pri svojej štátnej návšteve Nemecka sa veľmi čudoval, prečo tam nie sú žiadne Hitlerove pamätníky. Po návrate domov to zhrnul slovami: „Niektorí ľudia hovoria, že Hitler bol zlý. Bol to ale veľký muž, dobyvateľ, ktorého meno vo svetových dejinách nebude nikdy zabudnuté.“

Ukrutností v dejinách Ugandy bolo vždy dosť. Aminove skutky pripomínajú absolutistický teror kráľa Mutesu I., ktorý vládol v Ugande v polovici 19. storočia. Mutesa bol netvor: za malichernosti nechával ľudí rozštvrtiť, upáliť, zaživa pochovať; so svojimi protivníkmi zaobchádzal ako s hmyzom.

V roku 1971 zvrhol Idi Amin ako veliteľ ozbrojených síl vtedajšiu hlavu štátu Miltona Oboteho, ktorý bol na štátnej návšteve v zahraničí. Príčina prevratu bola prozaická. Amin bol obvinený, že spreneveril 25 miliónov ugandských šilingov. Po návrate hlavy štátu hrozilo vyšetrovanie, a tak sa Amin radšej sám chopil iniciatívy.

V roku 1979 utiekol po prehratej vojne s Tanzániou cez Líbyu do azylu v Saudskej Arábii. Ako dobrému moslimovi mu udelili doživotnú rentu, aby si nemusel odvykať od svojho luxusu. V Saudskej Arábii v roku 2003 aj zomrel.

Toľkoto realita, choďte na film a môžete zhodnotiť, za čo dostal Forest Whitaker Oscara a Zlatý glóbus za najlepšieho herca v hlavnej úlohe. Každopádne je to dobrý príspevok do mozaiky obdobia predstavujúceho africkú pubertu. Každý si to obdobie s čudnými vyrážkami a nepochopiteľným správaním musí preskákať. Dúfajme, že to africkému kontinentu už dlho trvať nebude.

Autor je doktorandom na FF UK.