Cesty Ducha sú rôzne
Číslo 3/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3263
Vratné fľaše (Vratné láhve, Česká republika, 2007, 103 min.)
Réžia: Jan Svěrák; scenár: Zdeněk Svěrák; kamera: Vladimír Smutný; hudba: Ondřej Soukup.
Hrajú: Zdeněk Svěrák, Daniela Kolářová, Tatiana Vilhelmová, Jiří Macháček, Jiří Schmitzer, Ladislav Smoljak, Božidara Turzonovová, Pavel Landovský, Jan Budař.
Sila tvorivej dvojice Svěrák (Zdeněk) – Svěrák (Jan) stojí na dvoch pilieroch: na (nielen) umeleckej „pokrvnosti“ oboch – a na ich komplementárnom videní sveta: Zdeňkov zmysel pre hravé a precízne pointovanie slovného detailu pozoruhodným spôsobom dopĺňa Jan so svojím nástojčivým vzťahom k detailu obrazovému, ktorý režisér – inšpirovaný scenáristom – povyšuje na významný sémantický prvok.
Pokiaľ by sa ma niekto spýtal, o čom Vratné láhve sú, mal by som problém „z voleja“ odpovedať. Toto dielo (tak ako aj predchádzajúce projekty Svěrákovcov) totiž možno považovať za špecifický kultúrny fenomén. A tie sa pomenúvajú o niečo ťažšie než ojedinelé tvorivé pokusy.
Dej filmu je jednoduchý. Starnúci učiteľ Tkaloun už nevládze učiť. Žiakom prestáva rozumieť – a nedokáže už bez ujmy na zdraví vzdorovať arogancii niektorých z nich. Ostať doma so svojou starnúcou ženou však nemôže. Alebo nechce? Po tom, ako sa neúspešne pokúša stať sa kuriérom na bicykli, si nájde miesto v okienku pri supermarkete: preberá tam od ľudí zálohované fľaše. A to ho vnútorne napĺňa. Keď však zrušia jeho pracovné miesto, pretože Tkalouna nahradia automatom na odber fliaš, zdá sa, že je všetkému koniec. Nie. Tkaloun sa stane železničným výpravcom.
Mohli by sme si povedať, že takýto jednoduchý dej by sa hodil skôr do prostého seriálu o živote bežných ľudí, aké sa zvykli natáčať na námety televíznych divákov. To by však autormi koncepcie a jej filmovými realizátormi nesmeli byť Svěrákovci. Pokiaľ totiž hovoríme o koncepcii, tá je v ich najnovšom spoločnom diele natoľko originálna, autentická a vo svojej výpovedi silná, akoby stála nielen nad dejom (ako to má v každom dobrom filme byť), ale dokonca mimo neho. Alebo zrozumiteľnejšie: po pár minútach sledovania si divák uvedomí, že „dej“ je u Svěrákovcov ani nie tak kostrou filmu, ale skôr situačným teritóriom na formovanie charakterov, vzťahov, výpovede. Je jasný, s filigranskou presnosťou prepracovaný, jednoduchý, a zároveň rafinovaný – no pri tom všetkom nie je tým najpodstatnejším. Viem si predstaviť, že posolstvo „láhví“ by Svěrákovci mohli pokojne vystavať aj na inom pôdoryse. To však nechce byť námietka proti deju, ktorý nám autori predstavili ako absolútne legitímny.
V najnovšom svěrákovskom filme popri sebe paralelne beží viacero významových rovín. A každá z nich je „podvojná“: v inom zmysle slúži scenáristovi a v o čosi inom režisérovi. Leitmotív pohybujúcich sa vlakov slúži napríklad ako významný moment slúžiaci sociálnej charakteristike Tkalounovej rodiny (nájomný dom nad traťou), ale má aj výraznú obrazovú a zvukovú kvalitu („clivota“ trate a bubnujúcich kolies); možno ho čítať ako obsedantný symbol unikajúceho života; do kupé vlaku sú situované Tkalounove erotické sny – pre ktoré sa vlak stáva symbolom úniku z reality; no a vlak sa napokon pointuje ako nové Tkalounovo pracovisko: vtedy tu snovú erotiku nahrádza prozaická skutočnosť, v ktorej sa starnúci dôchodca teší na nové zážitky v novom povolaní. Tkalounov byt so všetkými jeho detailmi (medzi ktoré patrí v Tkalounových očiach vari aj jeho manželka) je tichým bojiskom desaťročia trvajúceho manželského stereotypu. Pánt na dverách, ktorý podľa Tkalounovej ženy „treba konečne namazať“ zaberá na chvíľku celé plátno: tak veľmi sa musí Tkaloun premáhať, tak veľmi jeho žene záležalo na troške Tkalounovej starostlivosti o spoločný byt (stelesnenie manželského vzťahu), tak veľmi je dôležité, aby sa dvere medzi Tkalounom a Tkalounovou dali konečne otvárať… V očiach Svěrákovcov je hlavnou z „vratných láhví“ sám Tkaloun: recyklovaný človek, ktorý sa snaží vrátiť do hry. Jeho výdajné okienko je recyklačným strediskom vzťahov medzi ľuďmi hľadajúcimi v živote nové záchytné body; tieto nové vzťahy sa pod svěrákovskými rukami majstrovsky rozvíjajú z celkom banálnych situácií. Napokon: symbolická je aj plastová varná kanvica – predzvesť spoločnej manželskej kávy, ktorú dá Tkaloun, babrák a „domáci ignorant“, omylom na zapálený plynový sporák. Plast v okamihu stratí formu – ako pomaly všetko vo vzťahu Tkalounovcov.
Kľúčovým okamihom, v ktorom sa koncentruje obraz o Tkalounovcoch, je ich výlet balónom. Tkaloun prekvapil svoju ženu vzácnym darom, ktorý pripravil na štyridsiate výročie ich sobáša: cestou medzi oblakmi. Tu sa pointuje ich vzťah. Je zložitý: on sám si túži splniť chlapčenský sen a zdieľať let spolu s manželkou. Zároveň vie, že tým manželke ublíži, pretože „ona vie, že on vie, že ona neznáša výšky“. Tkalounová sa musí rozhodnúť medzi dvoma veľmi nepríjemnými alternatívami: odmietnuť, alebo letieť. Letí. Jej závraty sú zároveň závratmi z pocitu, že hoci žije povedľa svojho najbližšieho človeka, nedokáže v plnom zmysle žiť s ním. Nerozlučne (pretože dlho spätí tajomstvom manželstva) patria spolu, no de facto sú odsúdení žiť jeden bez druhého. V balóne, ktorý začne v istom okamihu padať, sa spolu modlia detinský Otčenáš, až kým spolu dychom nevzkriesia vlhký zapaľovač, plameňom ktorého prinútia balón k novému letu. Ďalší svěrákovský veľký detail, ďalší symbol o dôležitosti malých vecí pre veľké vzťahy.
My diváci kresťania si celkom nevieme rady s tými niekoľkými jemne erotickými scénami, ktoré sa vo filme objavia, no ktorým nemožno vytknúť, že by boli samoúčelné: veď vo filme významne pomáhajú definovať obraz Tkalounovej osobnosti.
Vratné láhve sú veľkým svedectvom o človeku: o jeho túžbach, o starnutí, o nádejach, o ignorácii, o smútku, o chuti žiť. Svedectvom natoľko hodnoverným a „chytľavým“, že človek v hľadisku sa striedavo smeje a plače. Pozoruhodne jemný cit pre hľadanie pravdy o ľudských pohnútkach, o vzťahoch a osudoch je svěrákovským základným pracovným nástrojom. A vo svěrákovskom pohľade je toľko úprimnej pravdivosti, až má divák podchvíľou pocit, že sa mu dostáva skutočného apoštolátu.