Láska absurdnejšia ako vojna
Číslo 3/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3281
Gilles Rozier, Láska bez odporu
Brno, Host 2007
„Aká je tá nemčina krásna, aký nádherný je jazyk Goethoho a Goebbelsa,“ hovorí v Rozierovom románe hlavná hrdinka. Tá veta má svoju krásu a hrôzu zároveň a jeho kniha zaujímavý námet. Druhá svetová vojna, tak trochu francúzko- nemecko-židovské Musíme si pomáhať, na rozdiel od Hřebejka nielen o vzťahoch a relativizácii historickej viny, ale hlavne o literatúre. Láske k literatúre, písanej v nemeckom jazyku. Hlavná hrdinka totiž priam francúzsky vášnivo miluje nemeckú kultúru a literatúru. Goethe, Schiller, Heine, Rilke, Werfel, Remarque, Hesse, samozrejme „krištáľovo priezračný“ Thomas Mann a ďalší. A k tomu hudba Schumanna.
Autor knihy Gilles Rozier je súčasný francúzsky autor, riaditeľ Centra pre kultúru jidiš v Grenoble a recenzovaná kniha je jeho tretie dielo, pričom jej český preklad bol vysoko cenený. Silný námet, ktorý na prvý pohľad zaujme v kníhkupectve, však sklame v prevedení, najmä po dočítaní knihy. Recenzie na prebale knihy sľubujú „vykupiteľskú moc literatúry a lásky“ či napätie, milostný vzťah, to všetko na pozadí vojny, treba však povedať, že celkový dojem je skôr sklamanie, určite nie „zážitok z hlbín ľudských pohnútok“ (Daily Mail).
Dej pritom začne sľubne. Hlavná hrdinka, učiteľka nemčiny, spolupracuje s nemeckou okupačnou mocou (potrebujú prekladateľku). Otec je v zajateckom tábore, sestra udržuje pomer s nemeckým vojakom, matka sa v tichosti stará o chod domácnosti. Hlavná hrdinka má svoj „kultúrny azyl“ v pivnici, kde schováva zakázanú nemeckú (židovskú a proti-nacistickú) literatúru. Nikto v rodine sa o nikoho nestará, život plynie. Až do neho zasiahne vojna. Naša hrdinka skrýva žida, ktorý bol určený na odsun. „Začína pre mňa vojna, a to je dobré. Staviam sa na odpor, zachraňujem muža. .. Síce umieram strachom, ale môj život dostáva zmysel.“ Naša učiteľka mení priority, znáša ponižovanie, delí sa o stravu, riskuje vlastný život. Ide asi o najlepšiu časť knihy. Najmä potom, keď sa medzi ňou a Hermanom rodí citlivý vzťah. Dej sa však postupne mení, aby zaujal súčasného čitateľa. Odcudzený manžel, ktorý o žiadnom ukrytom židovi v pivnici domu netuší, spácha samovraždu. Mŕtve telo, cynická manželka, proticirkevné výpady (pohreb samovraha). Popri tom postupne dochádza k objavovaniu krás sveta jidiš, dochádza k francúzko-židovskému zblíženiu, a samozrejme sexu. „Neprenasledovali a nevyhladzovali (židov) náhodou kvôli ich nadaniu k sexu?“ pýta sa hlúpo naša hlavná postava. Mimochodom, v príbehu je prítomný aj problém (ženského) rodu hlavnej postavy. Aj keď je nakoniec z kontextu jasné, že ide o ženu, autor jej pohlavie dlho úmyselne zatajuje, čo pôsobí naozaj rušivo.
Príbeh sa v druhej polovici vôbec stáva stále absurdnejším. Naša postava glosuje vojnu nasledovne: „Odbojár bojuje, žid sa skrýva, sestra čaká s roztiahnutými nohami na Nemca – a mne bolo súdené plaviť sa medzi nimi ako vetva nahlodaná hnilobou, poleno hodené do rieky.“ Odhliadnuc od toho, že tieto slová sú viditeľne písané na efekt, nie sú pravdivé. Učiteľka predsa sama tolerovala správanie v svojej rodine, sama rozhodovala o svojom zahnívaní a tiež o tom, či sa nechá alebo nenechá unášať prúdom. V závere knihy sa odohrajú dve zbytočné vraždy (nemeckého milenca svojej sestry zabije hlavná hrdinka a utekajúceho Hermana prezlečeného v nemeckej uniforme francúzsky odbojár), čo len podčiarkuje celý záver a príbeh končí umelo a absurdne. Občas sa zdá, akoby išlo len o jazdu s povinnými cvikmi. Jedinou výnimkou je vzťah k jazyku, k literatúre písanej v nemeckom origináli a jej prekladoch v jidiš. Tam je autor, na rozdiel od medziľudských vzťahov, citlivý.
Po prečítaní Rozierovej knihy mi však zostala na jazyku zvláštna pachuť. Nejde len o to, že tá podivná láska - ak na nemanželský vzťah medzi francúzskou učiteľkou a jej židovským milencom toto slovo vôbec možno použiť - pôsobí absurdnejšie ako hrôzy vojny. Ale najmä o to, že som mal pri čítaní pocit istej formy umeleckej manipulácie. Na moment sa mi zazdalo, že svetová vojna, jej konflikty, drámy, jej víťazi a porazení, to všetko môže dostať takú interpretáciu, ktorá by jej účastníkov zarazila. V Európe to, myslím si, znamená veľa. Najmä ak sa na kresbe tanku na titulnej strane nachádza vyobrazený kríž. Nie polámaný nacistický, ale obyčajný kríž. Taký, ako nosili obete tej vojny.