Prvá republika v nebezpečnom svete
Číslo 3/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3157
Jiří Kovtun:
Republika v nebezpečném světě. Éra prezidenta Masaryka 1918 – 1935
Torst, Praha 2005
Knihu Republika v nebezpečném světě mnohí českí recenzenti označili za životné dielo historika, ale tiež novinára a spisovateľa Jiřího Kovtuna. Nezveličovali. Kovtun začal knihu písať v roku 1990, a dokončiť sa mu ju podarilo až o pätnásť rokov. Vznikala postupne, tak trochu ako vedľajší produkt popri usilovnom štúdiu archívnych materiálov – v Čechách, ale aj v Kongresovej knižnici vo Washingtone, kde pracoval. Výsledkom je monumentálne, viac ako 900-stranové dielo, ktoré sa od iných publikácií o tomto historickom období odlišuje obrovskou plastickosťou a šírkou dobového kontextu.
Podtitul knihy, Éra prezidenta Masaryka 1918 – 1935, akoby chcel naznačiť, že hlavnou postavou bude prvý československý prezident. Čitateľ však už čoskoro zistí, že to tak celkom nie je. Masaryk má v texte úlohu akéhosi privilegovaného glosátora, ktorý viaceré z opisovaných udalostí hodnotí a zo svojho uhla pohľadu komentuje. Kovtun však neprekročil hranicu, kedy by to už čitateľom mohlo ísť na nervy. Pasci príliš masarykovskej optiky sa vyhol aj tým, že na scénu nechal, v celej farebnosti, vystúpiť aj ďalšie dôležité postavy československého medzivojnového štátu: Beneša, Kramářa, Švehlu, Hodžu…
Príbeh diania vo vrcholnej politike autor na viacerých miestach prerušuje sondami do súkromia aktérov. Citlivo, aby toho nebolo priveľa. Hoci nejde o informácie, na ktorých by si zgustol bulvár, niektoré predsa zaujmú. Napríklad tá, že Masarykovi počas jeho pobytu v Topoľčiankach vozilo každý deň lietadlo z Prahy poštu, noviny a spisy na vybavenie. Z pohľadu dnešnej doby, keď sa krivým okom pozerá takmer na každý pôžitok spojený s výkonom politiky, to vyznieva dosť neuveriteľne.
Veľkou pridanou hodnotou je, že autor pomery v I. ČSR vykresľuje na pozadí vtedajšieho diania v Európe. Francúz Aristide Briand, Angličan Austen Chamberlain či Nemec Gustav Streeseman hrajú v niektorých častiach Kovtunovej knihy minimálne rovnocenný „part“ ako československí politici. Hoci dnes sa už pokladá profrancúzska orientácia prvej republiky za samozrejmosť, autor poukazuje aj na to, ako veľmi sa režiséri československej zahraničnej politiky (Masaryk s Benešom) chceli tejto nálepky zbaviť. Dokumentuje, ako sa snažili dosiahnuť, aby sa republika – v nebezpečnom svete – mohla oprieť o podporu viacerých spojencov, najmä Veľkej Británie.
Slovenských čitateľov asi trochu sklame, ako málo priestoru venoval Kovtun slovenským aktérom československej politiky. S väčším záujmom sa venuje iba Milanovi Hodžovi a na niektorých miestach aj Andrejovi Hlinkovi. V súvislosti s Hlinkom je zaujímavé, že ho na rozdiel od niektorých iných českých historikov neposudzuje plocho a jednostranne. Kovtun je k Hlinkovi kritický, určite ho však neoznačuje v minulosti tak často rozšírenou nálepkou rozbíjača republiky. Vidí ho ako provinčného politika bez širšieho medzinárodného rozhľadu. Na druhej strane však dodáva, že vládne elity sa s ním (na rozdiel od komunistov a niektorých nemeckých a maďarských politikov) v základných veciach dokázali dohodnúť; aj keď to niekedy išlo ťažko a nechýbali emócie i silné slová.
Silnou stránkou Kovtunovej knihy je jej čítavosť. Autor preukázal, akou šťastnou kombináciou je spojenie historika a spisovateľa; navyše s citom pre detaily, ktoré síce nie sú z hľadiska „robenia dejín“ príliš dôležité, ale čitateľsky potešia. V jeho knihe sa tak okrem nesporne dôležitých faktov a súvislostí možno dozvedieť napríklad aj to, ako sa ktorý politik obliekal, strihal si bradu, či ktorý z ministrov si počas zasadaní vlády kreslil do diára škriatkov.
Kovtunova rozsiahla kniha určite stojí za pozornosť slovenského čitateľa, a azda ešte viac za inšpiráciu. Na rozdiel od českej historiografie totiž tej slovenskej stále chýba zásadná historická práca, ktorá by zhodnotila postavenie Slovákov a Slovenska v prvej Československej republike.
Autor je redaktorom týždenníka Týždeň.