Triumf a kríza demokracie

Číslo 3/2007 · Tomáš Kříž · Čítanosť článku: 5669
 

John Lukacs:
Demokracia a populizmus. Strach a nenávisť
Kalligram, Bratislava 2006

Demokracia – v súčasnosti jeden z najviac diskutovaných a skloňovaných pojmov, pod ktorým rozumie človek západnej civilizácie ten najlepší možný politický systém. Lenže aj demokraciu treba z času na čas podrobiť kritickému oku. Preto je potrebné položiť si snáď najzásadnejšiu otázku: Quo vadis, demokracia? Autor knihy Demokracia a populizmus, s podtitulom Strach a nenávisť, si túto pomyselnú otázku kladie. Zamýšľa sa nad vývojom a smerovaním demokracie. Hoci je známy tým, že sa venuje prevažne historickým témam, jeho spomínané dielo nie je len súhrnom historických faktov a hodnotení. Nejde v ňom výhradne o historickú analýzu, ale práve naopak, o uhladený celok obsahujúci historické hodnotenia, sociologické a politologické analýzy a filozofické úvahy, čo zaujme aj obohatí.

Celá jeho analýza vychádza z diela Alexisa de Tocqevilla Demokracia v Amerike, ktoré sa stalo jedným z nosných pilierov Lukacsovej práce. Ale čitateľ, ktorý by od knihy očakával nejakú sekundárnu literatúru k štúdii tohto veľdiela, bude asi sklamaný. Okrem Tocquevilla sa Lukacs odvoláva aj na José Ortegu y Gasseta, Miguela de Unamuna, ale aj Johana Huizingu či Sørena Kierkegaarda.

Hlavnou úlohou Lukacsovej práce nie je rozprava o histórii politickej vedy, ako by to čitateľ očakával, ovplyvnený Tocqevillovým citátom v predhovore: „Úplne nový svet potrebuje novú politickú vedu.“ Naopak, hlavnými tézami knihy sú kríza pravice (s. 82), úpadok demokracie skrze populizmus a krízu autority (s. 119) a primárny význam ideí; slovami autora – „v celej tejto knihe som sa snažil upozorniť na dôležitosť ideí“ (s.159).

Samotné dielo je rozvinuté do štyroch celkov, ktoré obsahovo na seba nadväzujú. Na začiatku, ako som už spomenul, stojí Tocquevillov citát o potrebe novej politickej vedy, ktorým Lukacs otvára problém významu pojmov. Ukazuje, ako sa časom samotné obsahy zavedených pojmov menia a postupne degradujú, či už ide o pravicu a ľavicu, fašizmus, národný socializmus či totalitarizmus alebo boľševizmus a antisemitizmus; menia svoj význam, ktorý sa častokrát líši od toho pôvodného. Napr. pojmy konzervatívny a liberálny slúžili ako náhrada za kategórie tory a whig. Práve whigovia boli liberálmi. Autor používa na ilustráciu whiga E. Burka, ktorý je dnes považovaný za zakladateľa moderného konzervativizmu. Ale aj známy filozof a teológ Michael Novak vo svojej knihe Filozofia slobody označuje za prvého whiga dokonca Tomáša Akvinského. Keby sme sa v súčasnosti pokúsili dať na jednu úroveň Burka či Akvinského s dnešnými liberálmi, bol by to prejav vážnej nekompetentnosti. Dnešní liberáli sa spreneverili svojmu pôvodnému krédu. Odklonili sa a vybrali sa cestou extrému v podobe populizmu.

Lukacs tiež konfrontuje nacionalizmus, jeho jednotlivé prejavy a skryté formy, a to najmä preto, lebo nacionalistické správanie sa často schováva za patriotizmus. Niektoré prejavy národného socializmu sa schovávajú zasa za sociálnu demokraciu prostredníctvom populizmu. Poukazuje tiež na problém totalitnej demokracie. Pri Hitlerovi a Stalinovi bola tzv. väčšina zneužitá prostredníctvom jednotlivca. V ich prípade sa postupovalo v mene väčšiny, či už v mene nadradenej nemeckej rasy, alebo proletariátu. Dnes práve väčšina zneužíva a pohlcuje jednotlivca, demokracia vytvára nového tyrana v podobe väčšiny. Odhliadnuc od Lukacsa, tento fakt možno vidieť aj v praxi, v podobe silnej verejnej mienky, presvedčenia, hlasu väčšiny, ktorý zasa býva vydieraný menšinami. Napr. homosexuálne menšiny organizujú výpravné pochody s alegorickými vozmi či loďkami, ako je to v Holandsku. Ide o snahu vytvoriť dojem, že ich je mnoho a nesmú byť „prevalcovaní“ väčšinou.

Hrozba, na ktorú Lukacs upozorňuje, vyzerá na prvý pohľad tautologicky. V mene demokracie ničíme demokraciu. Dalo by sa povedať, že demokracia sa stáva až príliš demokratickou. Pre Lukacsa to však má oveľa tvrdší význam. Demokracia sa stáva svojvoľnou, sloboda ako zásadný pilier demokracie sa zmenila na svojvôľu. Vďaka nej sa vytvára živná pôda pre populizmus a demagógiu.

Populizmus je v súčasnosti prepojený s demokratickým procesom. Týka sa ako ľavice, tak aj pravice. Práve preto je kríza demokracie krízou autority. Štát i parlamenty strácajú svoju autoritu. Tá sa totiž rozplynula vo väčšine, v demagógii a vo svojvôli. Čím viac ľudí má možnosť podieľať sa aktívne na demokracii, tým úmerne sa záujem a zodpovednosť voči nej stráca. Ako hovorí autor: v záujme pravej demokracie by sa akt voľby nemal uľahčovať, ale sťažiť… – rovnako ako už nastal čas v záujme ľahšieho cestovania obmedziť, a nie zvyšovať automobilovú dopravu (s. 126). Ak odhliadneme opäť od Lukacsa, zistíme, že čím viac rastie a zľahčuje sa demokratická participácia, tým viac rastie aj pohodlie občanov. To potom so sebou prináša menej rozvahy, nekritického pohľadu a zároveň zvyšuje politickú negramotnosť občanov. Potom sa kandidatúra hviezd šoubiznisu do politiky či správanie politikov ako hviezd šoubiznisu stávajú samozrejmými; a kandidatúra pornohviezd do politiky je len výsmešnou čerešničkou na demokratickej torte.

Pri tejto kritike mi napadá rozhovor so súčasnou českou šľachtou odvysielaný Českou televíziou. Išlo o rozhovor s grófmi – Kinským, Lobkowitzom, Schwarzenbergom či Šternberkom. Tí upozornili, že dnes sa vytráca zo spoločnosti a politiky slušnosť v podobe čestnosti, mravu, hrdosti, zodpovednosti. V minulosti bolo slovo šľachtica – politika zárukou dohody. Dnes slovo politika neznamená nič. Jedine ak prejav jeho nálady. A práve v tejto kríze demokracie vníma John Lukacs Katolícku cirkev ako poslednú viditeľnú baštu osobnej integrity, slušnosti, slobody a nádeje. Hoci aj ona sa potýka s liberalizmom.

Pozornosť si však kniha zaslúži aj z iného dôvodu. Napríklad pre aktuálnosť. Originál knihy vyšiel len rok pred jej prekladom Tomáša Zálešáka do slovenčiny. Ide o jednu z prvých lastovičiek, kde slovenský čitateľ nie je odkázaný na aktuálnu literatúru len v origináli či na preklady vďaka českým vydavateľstvám. Ďalším pozitívom je autorova snaha o triezvy pohľad, odkiaľ a kam sa uberá spoločnosť so svojou demokraciou. Z knihy necítiť ani prílišnú autorovu politickú orientáciu, ani sklon k mentorovaniu. Lukacs sa vyhýba zaujatej jednostrannej kritike napr. ľavice či pravice, ale aj bezbrehému velebeniu; ba dokonca nejde ani o samotný plač nad demokraciou. Autor, našťastie, neupadá ani do úlohy mapovať konkrétne prejavy vývoja demokracie v konkrétnych štátoch Európy a USA, ktoré sú veľmi špecifické. Zameriava sa len na zásadné a zlomové momenty, ktoré demokraciu predchádzali, kde ona sama zlyháva a aké nevhodné prejavy do seba pohlcuje. To, čo ju môže zničiť, a to, čo ju ohrozuje, sú často tie kroky, v mene ktorých sa pracuje na jej zväčšení. Upozorňuje na nesprávne chápanie a degradáciu obsahu pojmov v politickej vede. Pravica, ľavica, liberálny a konzervatívny či jednotlivé ideológie a -izmy sú poznačené nánosmi subjektívnych výkladov a snáh, ktoré sa na ne rokmi nabalili. Túto autorovu snahu treba oceniť. Dnes je totiž čoraz viac citeľné, že pojmy nadobúdajú nové významy, pričom ostávajú aj ich významy pôvodné a v dôsledku častokrát nedostatočnej odbornosti či subjektivizmu dochádza k mnohým dezinterpretáciám.

Istým pozitívom knihy sú aj postrehy pôsobiace niekedy ako bonmoty, ako je to napr. v prípade poznámky pod čiarou, kde sa odvoláva na Orwellov výrok: „Človek má niekedy dojem, že prosté vyslovenie ‚socializmus‘ alebo ‚komunizmus‘ priťahuje všetkých vegetariánov, nudistov, pustovníkov, sexuálnych maniakov, kvakerov, mastičkárov, pacifistov a feministky v Anglicku.“ (s. 81)

Bohužiaľ, ani táto publikácia sa nevyhla negatívam, hoci toho, čo sa dá autorovi vytknúť, je veľmi málo. O to viac však prekladateľovi a vydavateľovi. Lukacs sa najmä v prvých dvoch častiach zameriava na chybné interpretácie kľúčových pojmov politickej vedy, čo som označil za pozitívum. Negatívom je, že zanedbáva dostatočné vysvetlenie pravého významu pojmov. O čo viac poukazuje na chybné interpretácie totalitarizmu, fašizmu či verejnej mienky, o to viac chýba jeho (správne) definovanie týchto pojmov. Príliš malú pozornosť tiež venuje otázke slobody. Výraznejší je len krátky odsek na strane 91, ktorý hovorí o jej nedostatočnom pochopení, čím nepriamo preberá už tradičné rozdelenie Isaiu Berlina. To spočíva vo vnímaní slobody ako odstránení prekážok a možnosti voľby. Práve tu by sa žiadala podkapitola o slobode a jej chybnom používaní, ktoré spočíva v zamieňaní si slobody s ľubovôľou, resp. svojvôľou.

To, čo by sa dalo vytknúť prekladateľovi a vydavateľovi alebo osobe, ktorá text redigovala, je množstvo chýb (gramatických i syntaktických), napr. „heská“ namiesto „heslá“ (s. 75), „odložiť“ namiesto „obnažiť“ (s. 88), Orwellov román pomenovaný „1884“ namiesto „1984“, či až humorne pôsobiaca chyba v podobe „veľký historik Johan Huizinga opišal“, a nie „opísal“ (s. 128). Myslím si, že bez ohľadu na všadeprítomnosť tlačiarenských škriatkov by sa to takému vydavateľovi, akým je Kalligram, stávať nemalo.

Okrem toho sa v texte vyskytuje autorom použitý latinský citát „esse quam videri“ preložený ako „byť viac než vyzerať“ (s. 124). Na túto chybu upozorňuje okrem iného aj Miloslava Kodoňová vo svojej recenzii knihy. (1) Čitateľovi, ktorý sa trochu vyzná v latinskom jazyku, však neujde, že samotnému citátu niečo chýba. Ide o absenciu podmetu. Vytýkať takúto chybu prekladateľovi nie je práve korektné. Zdá sa, že nedostatočná formulácia citátu sa nachádza už v origináli a prekladateľ sa sústredil len na samotný text autora knihy. Preto je jeho preklad citátu po obsahovej stránke nedostatočný. To, čo by sa dalo prekladateľovi vytknúť, je chýbajúce upozornenie na tento nedostatok v podobe poznámky pod čiarou. Správnosť daného citátu je napríklad možné konfrontovať so Slovníkom latinských citátov od Marty Hlušíkovej, (2) v ktorom sa spomínaný citát nachádza v celistvosti: „Esse potius quam videri (esse)“, čo preklade znamená „Radšej byť (dobrým) ako sa (dobrým) zdať“. Problém, ktorý tu nastal, mohol vzniknúť vynechaním slova „potius“ namiesto pomocného slovesa „esse“, keďže najmä pri zaužívaných latinských citátoch a mottách sa toto sloveso zamlčuje, teda priamo nepoužíva, podobne ako napr. v prípade citátu „Historia magistra vitae (est)“.

V každom prípade je táto kniha pre slovenského čitateľa prínosom. Autorov pohľad na súčasné smerovanie demokracie je vztýčeným ukazovákom pre človeka 21. storočia, upozornením, ale aj nádejou, že nič nie je stratené. Ešte je stále čas (a to najvyšší) vrátiť sa na správnu cestu. Len nesmieme zabudnúť na múdrosť, ktorú svojho času vyriekol Cicero: „Sic est vulgus: ex veritate pauca, ex opinione multa aestimat“ – Taký je dav: z pravdy uzná málo, z verejnej mienky mnohé.

Autor je externý doktorand na FF Trnavskej univerzity.

(1) KODOŇOVÁ, Miloslava: Jeremiáda nad demokraciou. In: Romboid 3/2007, roč. XLII., s. 88 – 87.

(2) HLUŠÍKOVÁ, Marta: Ab urbe condita. Slovník latinských citátov. Bratislava : Kniha-spoločník, 2000, s. 84.