Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nepríjemná pravda o Al Gorovi

Číslo 3/2007 · Radovan Kazda · Čítanosť článku: 3303
 

Al Gore:
Nepříjemná pravda
Argo, Praha 2007

Písanie kníh patrí k neodmysliteľnému arzenálu prezentácie významných politikov, či už ide o autobiografie, rozhovory, predkladanie politických programov alebo reflexií vlastnej politickej kariéry. Spôsob mediálnej prezentácie Al Gora však vytvára zdanie, že bývalý americký viceprezident počas vlády Billa Clintona a neúspešný kandidát na prezidenta nestojí o tento typ publicity, ale o seriózne a závažné problémy životného prostredia vo svete. Po svojej prvotine Země na misce vah z roku 1992 vydal tohto roku svoju novú knihu, ktorou chce vyslať verejnosti „morálny apel“ smerom k znižovaniu vplyvu ľudskej činnosti na globálne otepľovanie. Kniha An Inconvenient Truth (Nepříjemná pravda) vyšla súbežne s rovnomenným dokumentom, ktorý tohto roku získal Oscara za najlepší dokumentárny film.

Angažovanosť v otázkach životného prostredia je u Al Gora všeobecne známa, avšak po prečítaní „nepríjemnej pravdy“ sa v presvedčení, že jeho pohnútky k napísaniu tejto knihy sú hnané snahou o lepší svet, dá už len ťažko zotrvať.

Globálna teplota Zeme rastie už niekoľko desaťročí a v súvislosti s ňou vzrastá i objem zrážok a ich rozkolísanosť. Problém, ktorý čoraz intenzívnejšie rezonuje vo svetovej verejnej mienke a v ideovom zameraní politických elít, však spočíva v poznaní odpovede na vedeckú otázku, či je otepľovanie prejavom výhradne prirodzených cyklických zmien klímy, alebo ho významnou mierou ovplyvňuje človek svojou činnosťou (najmä spaľovaním fosílnych palív a intenzívnou poľnohospodárskou produkciou). V odpovedi na túto otázku však neexistuje doposiaľ jednoznačný vedecký konsenzus. Zatiaľ čo Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) považuje vo svojej správe pre politikov z februára tohto roka pravdepodobnosť vplyvu človeka na otepľovanie „viac ako 66 %“, nezanedbateľná časť vedcov považuje túto tézu za argumentačne veľmi pochybnú. Napríklad vatikánska Rada pre pokoj a spravodlivosť (založená pápežom Pavlom VI. a spadajúca priamo pod Svätú stolicu) zorganizovala v apríli tohto roka medzinárodnú konferenciu o klimatickej zmene a rozvoji, ktorej účastníci poukázali i na pretrvávajúce nedostatky vedeckého poznania viacerých javov súvisiacich s klímou, ako aj na prílišné sústredenie pozornosti výhradne na problém globálneho otepľovania. Jeden z účastníkov seminára, profesor fyziky Antonino Zichichi, je presvedčený, že vedci by nemali obviňovať ľudské konanie za spôsobenie globálneho otepľovania, pretože vplyv človeka na tento proces je veľmi nízky (príspevok človeka k celkovej produkcii skleníkových plynov je menej ako 0,3 % – pozn. aut.). Ďalší z prednášateľov, Indur M. Goklany, významný americký expert na problematiku globálneho otepľovania a spoluautor rozsiahlej vedeckej kritiky Sternovej správy, nezaraďuje globálne otepľovanie medzi najdôležitejšie environmentálne problémy planéty súčasnosti ani najbližšej budúcnosti.

Práve nejasnosť poznania príčin globálneho otepľovania odhaľuje najväčšie slabiny Gorovej knihy. Al Gore totiž nikoho nepresviedča, že súčasná zmena klímy je spôsobená ľudskou činnosťou, ale vinu človeka považuje priamo za základný východiskový predpoklad svojej práce, niečo ako dogmu, o ktorej sa nemá pochybovať. Pretože keby to tak nebolo, potom všetky ním predkladané obrázky ľudí trpiacich povodňami, topiacimi sa ľadovcami a hurikánmi by stratili svoj význam. Keby totiž globálne otepľovanie nebolo spôsobené ľudskou činnosťou, ale len prirodzenými (cyklickými) zmenami klímy, stal by sa tento problém celkom obyčajnou úlohou pre nižších vládnych úradníkov, ktorí sú zodpovední za riešenia technickej ochrany obyvateľstva pred extrémami počasia.

Gore si tento fakt musí uvedomovať, preto nemožno nevidieť jeho silný „cit“ pre neúnavnú manipuláciu: v prvej polovici knihy predkladá obrázky dopadov počasia na chudobných obyvateľov Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, zatiaľ čo seriózne vedecké práce dokumentujú historicky sa opakujúce prírodné pohromy vo veľmi podobnej frekvencii. V druhej polovici sa Gore venuje scenárom dopadov otepľovania na ľudstvo, ktoré dokumentuje grafmi a mapami zaplaveného Manhattanu, Číny a iných častí sveta, straší hrozbou núteného vysťahovania stoviek miliónov ľudí, zatiaľ čo seriózne vedecké práce sa zaoberajú reálnymi riešeniami problému, teda budovaním hrádzí a odvodňovacích stavieb.

Dominantným obsahom knihy sú farebné fotografie a grafy vydané na environmentálne „nešetrnom“ papieri, čo dozaista pridalo ďalší argument tým, ktorí kritizujú Gora pre jeho prepychové sídlo s dvadsaťnásobne vyššou spotrebou energie, než je priemer pre americkú domácnosť, ako aj jeho snahu „nulovať“ túto spotrebu zakúpením tzv. „carbon offsets“, z ktorých však, ako sa ukázalo, profitovala jeho vlastná firma.

Zámery Gorovej knihy však poodhaľuje najmä textová línia knihy, ktorú napriek očakávaniu netvoria zásadné argumenty ku globálnemu otepľovaniu, ale kapitoly venované životu Gora ako ľavicového politika. Dramaturgia knihy nápadne pripomína bulvárny večerník v komerčnej televízii: zlé správy prekladané dobrými, hrôzostrašné obrazy povodní a hurikánov sa striedajú s kapitolami, v ktorých Gore opisuje svoje detstvo na farme a štúdium, počas ktorého sa formoval jeho postoj k životnému prostrediu, predstavuje svoju milovanú rodinu, sestru a manželku, ktorá, pochopiteľne, zdieľa s ním podobný názor na environmentálne problémy. To všetko je sprevádzané fotografiami z rodinného albumu. Mimochodom, správne tušíte, že to nebol náš skromný Al, ale práve jeho milovaná manželka „Tipper“, ktorá ho nabádala napísať knihu o globálnom otepľovaní…

Nepríjemná pravda síce získava uznania za postoj k ochrane klímy Zeme, ale nepríjemnou pravdou je, že viac ako globálnemu otepľovaniu sa venuje živeniu pochybných environmentálnych mýtov, ktoré sú veľmi vzdialené od serióznych poznatkov klimatickej vedy. Najmä sa však venuje jednému ľavicovému politikovi, zhodou okolností autorovi.

Nepríjemná pravda je bezpochyby prvotriedny komerčný produkt, pretože využíva historicky najúčinnejší trik na masy, vyvolávanie strachu pred fiktívnym nepriateľom. Toho „nepriateľa“ nám servírovali celé minulé storočie: majú ním byť boháči, v tomto prípade producenti skleníkových plynov. Len či si na to nie práve chudobný Al spomenie, keď sa i vďaka tejto knihe stane opäť raz sám sebe nepriateľom.

Autor pracuje ako analytik v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika (www.konzervativizmus.sk).

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.