Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O spáse nepokrstených detí

Číslo 3/2007 · Jozef Mikloško · Čítanosť článku: 8842
 

Podľa stredovekej katolíckej tradície je limbus miesto, kde budú zomreté nepokrstené deti (ďalej budem používať skratku „ZND“) večne žiť, ľudsky blažene, ale nebudú vidieť Boha z tváre do tváre. Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej vtedy predsedal kardinál Joseph Ratzinger, a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ ohľadom osudu ZND. Neskôr komisiu prevzal nový prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál William Levada. Tridsaťčlenná komisia s predsedom saleziánom D. Veliathom vypracovala 41-stranový dokument pod názvom Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. Dňa 16. januára 2007 ho kardinál Levada predložil Benediktovi XVI., ktorý ho 19. apríla 2007 podpísal pre zverejnenie. Po šestnástich storočiach sa ním mení pohľad Cirkvi na osud ZND.

Lúčenie

O osude mojej prvorodenej dcéry, nepokrstenej Moniky, ktorá v r. 1965 tesne pred narodením zomrela, som svojho času spolu s mamou napísal knihu Lúčenie (1). Podľa vtedajšieho cirkevného zákonníka sa nepokrstení nepochovávali, ani sa za nich nesmela odslúžiť svätá omša. Po tridsiatich rokoch som k tejto téme pridal v Lúčení úvahu opierajúcu sa o výroky Starého a Nového zákona, Katechizmu Katolíckej cirkvi z r. 1992 a textu obradu pohrebu ZND. V argumentácii som zdôrazňoval najmä zvláštnu Božiu starostlivosť o deti v Starom zákone (Ž 128,3-6; Gen 4,1; Gen 30,20; Gen 21,17; Ez 23,37) a podstatné prehĺbenie kladného vzťahu Ježiša k deťom v Novom zákone (Mt 10,16; Mk 9,37; Lk 9,48; Mt 18,10; Mt 18,14; Mk 10,14; Lk 18,16-17; Mt 19,14; Mt 18,3). Kristus dával deti učeníkom za príklad, pokladal ich za predmet mimoriadnej Božej lásky, mal pre ne zvláštne pochopenie, nechcel, aby čo len jedno dieťa zahynulo, chápal bolesť rodičov nad smrťou dieťaťa (Mt 9,23-26; Mk 5,22-43; Lk 8,41-56). Napriek veľkej úmrtnosti detí v tých časoch nikdy nezdôraznil, aby sa deti čo najskôr krstili, pretože keby zomreli nepokrstené, nebudú spasené.

O krste detí sa v Novom zákone nehovorí, správy sú až zo začiatku 2. storočia. V Sk 16,15; 16,33 a 18,8 sa píše o krstení celých domov; je možné, že v nich boli aj deti, ale nie je to výslovne spomenuté. Sv. Pavol hovorí (1 Kor 7,12-14), že aj deti z manželstva, kde je jedna stránka neveriaca, sú sväté. Hoci sv. Pavol mal iné chápanie slova „svätý“, ako mu rozumieme dnes my, dalo by sa povedať, že aj ľudia mimo Cirkvi môžu byť posväcovaní prostredníctvom pokrstených. V 1 Kor 15,29 sa hovorí o krstení živých v prospech nepokrstených mŕtvych. Berie sa to na vedomie a používa ako argument proti neveriacim v zmŕtvychvstanie.

Potreba krstu na spasenie vyplýva z dvoch výrokov Nového zákona (Mk 16,16 a Jn 3,5), oba sa však týkajú dospelých. O krste Duchom Svätým je v Novom zákone viacero zmienok (Mk 1,8; Sk 1,5; Sk 10,44-48; 1 Kor 12,13; Sk 2,38; Sk 9,17-18), Duch Svätý si veje kam chce, svoje dary dáva tým, ktorým chce.

Kňaz alebo krstiteľ musia krstiť tak, ako im to Kristus prikázal. Boh, suverénny vládca, však môže prijímať ľudí do neba vlastným spôsobom, on rozhodne akým. Božia láska nevylučuje nikoho, Ježišova krv vytiekla za všetkých ľudí, aj nepokrstených. Smrťou nás Kristus oslobodil od hriechu, zmŕtvychvstaním otvára všetkým vstup do nového života.

Boh chce spásu všetkých ľudí, aj nepokrstených (1 Tim 2,4; Rim 5,18). V ods. 1257 – 1260 Katechizmu Katolíckej cirkvi(2) sa hovorí o krste krvi a krste túžby, o limbe sa nehovorí. Odseky 1261 a 1283 sa týkajú osudu ZND: „Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu‚ Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, ‚ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení‘ (1 Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: ‚Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…‘ (Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu.“

Myslím si, že krst je pre spásu potrebný iba pre tých, ktorým bol ohlasovaný a ktorí mali možnosť rozhodnúť sa preň. Pre dospelých existuje podľa sv. Tomáša Akvinského krst krvi a krst túžby. Je teda možné, že nepokrstené malé deti s dedičným hriechom, ale bez akejkoľvek osobnej viny, nemajú žiadnu šancu na spásu? Aj najväčší hriešnik, i nepokrstený, keď hriechy oľutuje, môže byť spasený. Boh chce každému dobre, je najmilosrdnejší a najláskavejší – je možné, žeby sa to netýkalo nepokrstených detí?

Dieťa nemôže za to, že zomrelo nepokrstené. Keby pre nepokrstené deti nebola cesta k spáse, bolo by trestuhodné a ľahkomyseľné odkladať krst čo i len o minúty. V nebezpečenstve smrti môže kňaz krstiť aj proti vôli rodičov, čo inak možné nie je (Codex Iuris Canonici 867, 868). Rodičia sú zástupcovia dieťaťa, sú zodpovední za neho aj po narodení a krste. Na krste spolu s krstnými rodičmi je dieťa nimi zastúpené, ich ústami vyznáva vieru v Boha. Túžba rodičov po krste dieťaťa je teda akoby túžbou dieťaťa. Keď dieťa zomrie v tele matky, je túžba matky totožná s túžbou dieťaťa. Smrť, dôsledok dedičného hriechu, je veľkým krížom aj pre nepokrstené dieťa. Rodičia sa za dieťa často modlia a túžia po jeho krste – a Boh si to cení ako každú modlitbu.

Dieťa, ktoré sa narodilo vo veriacej kresťanskej rodine, je vždy po narodení pokrstené. Boh pozná úmysly ľudí, u neho nejestvuje čas a priestor. Môže preto aj budúce veci – Boh vie, že by sa stali – vo svojej dobrote, milosrdenstve a veľkorysosti pokladať za uskutočnené.

Modlitby za ZND sú plné nádeje a prosieb o ich spásu – Cirkev sa nemodlí za zatratených. Z obradu pohrebu ZND vanie tiež istá nádej; v podnetoch na zamyslenie, prípravu homílie sa v slovenskom texte píše: „Toto dieťa bolo v Božom pláne od večnosti. Boh ho miloval skôr, ako sa narodilo. Tešili ste sa naň, chceli ste ho dať pokrstiť a sprostredkovať mu život Boží. Boh to videl. U malého dieťaťa platí vôľa rodičov. V Cirkvi jestvuje aj krst túžby, keď je nemožný krst vodou. Preto sa uspokojte a všetku svoju nádej vložte do Božieho milosrdenstva.“ Hoci nejde o preklad pôvodného pohrebného obradu, tieto slová majú predsa istú závažnosť.

Všetky argumenty v Lúčení vyústili v nádej, že ZND sú spasené. Po vydaní tejto knihy som bol prekvapený, koľkým ľuďom sa prihodilo rovnaké nešťastie – zomrelo im nepokrstené dieťa. Moja matka vtedy, krátko pred smrťou, napísala: „Nechceme rodiť pre limbus. Za svoje trápenie žiadame pre svoje deti nebo. Sme azda opovážliví, keď chceme, aby ten, ktorý ich stvoril pre seba, si ich raz vzal k sebe?“

V roku 1954 preštudoval teológ Gumpel všetky ekumenické koncily a prišiel k záveru, že limbus nie je záväzná formulácia; je to názor, ktorý sa v histórii opakoval bez skúmania koncilových dokumentov.

Rímsky misál z roku 1970 už uvádza pohrebnú omšu za ZND, ktorých rodičia ich mienili dať pokrstiť. Podobne kardinál Ratzinger v knihe rozhovorov s Vittoriom Messorim O viere dnes z r. 1985 povedal nasledujúce slová: „Limbus nebol nikdy definovaný ako pravda viery. Ja osobne, teraz hovorím ako teológ, nie ako prefekt kongregácie, by som ho opustil, pretože to bola iba teologická hypotéza.“ (3) Povedal tiež, že „Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae vyjadril prostú nádej, že Boh je dosť mocný, aby k sebe pritiahol všetkých, ktorí nemohli prijať sviatosť krstu“. Na tomto mieste si dovolím doplniť, že keď som mal v roku 2002 v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme možnosť osobne hovoriť s kardinálom Ratzingerom, k osudu ZND zaujal stanovisko plné nádeje.

História

Pri štúdiu osudu ZND sa treba ponoriť do dejín často protichodných návrhov riešení. Zaujímavý je stručný opis histórie tohto problému. Prvé kresťanské komunity neboli konfrontované s touto otázkou. Keď sa NZ zmieňuje o praxi krstu, všeobecne ide o krst dospelých. Grécki otcovia sa osudu ZND málo venujú, na východe s tým zrejme nebol problém. Z latinských otcov vystúpil sv. Augustín proti učeniu Pelagia, ktorý učil, že deti môžu byť spasené aj bez krstu. Augustín ho odsúdil a tvrdil, že bez krstu sa nedá dostať do Božieho kráľovstva, že ZND idú do pekla, kde však budú mať najľahší trest. Koncil v Kartágu (r. 418) odmietol učenie Pelagia v tom, že deti nemajú dedičný hriech, ale sa nestotožnil s názorom sv. Augustína.

Stredovekí scholastici tvrdili, že tí, čo zomrú v smrteľnom alebo dedičnom hriechu, idú do pekla, ale s rozličnými trestami. P. Lombardo tvrdil, že utrpenie detí bude iba v nevidení Boha, budú mať iný osud ako spasení a zatratení. Sv. Tomáš Akvinský a scholastici zanechali túto teóriu a vymysleli novú teologickú strednú cestu – limbus. Tvrdili, že ZND budú v ňom plné prirodzeného šťastia, aj spojenie s Bohom bude prirodzeným spôsobom. Nebudú cítiť žiadnu bolesť, nebudú vedieť, čoho boli zbavené, nebudú trpieť stratou blaženosti.

Augustínove myšlienky sa oživili v 16. storočí, keď jansenizmus oponoval limbu, dokonca ich synoda v Pistoii (r. 1786) teóriu limbu vypovedala. Vtedajší pápeži (Pavol III., Benedikt XIV., Klement XII.) obhajovali názor sv. Augustína, nepotvrdili však teóriu limbu ako doktrínu viery; napriek tomu bol však tento názor katolíckym učením až do polovice 20. storočia.

Pius IX. (1846 – 1878) poukázal na možnú spásu tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznali katolícku vieru. Pre I. vatikánsky koncil (1869 – 1870) sa pripravila dogmatická konštitúcia o osude ZND, ktoré budú v stave niekde medzi tými, čo budú zatratení, a tými, čo sú v očistci a v nebi – o dokumente sa však nakoniec nehlasovalo.

Pius XII. (1951) vyhlásil, že „okrem krstu nie je iný prostriedok pre nadprirodzený život pre deti, ktoré ešte nepoužívajú vlastný rozum“. Teológovia 20. storočia však začali pre osud ZND hľadať nové riešenia, napr. náhradou krstu vodou aplikovaním krstu krvi – utrpenia a smrti detí a krstu túžby – nevedomej túžby detí po krste.

Pred II. vatikánskym koncilom pre ZND nebol kresťanský pohreb možný, také deti sa nemali pochovávať v posvätenej pôde. Bola za nich slúžená Omša anjelov, kde boli zverené do láskavej starostlivosti Boha. V gréckokatolíckom obrade je jednotný pohreb pre všetky deti; hovorí sa v ňom o ich večnom živote.

Na II. vatikánskom koncile bola snaha uzavrieť túto otázku a potvrdiť učenie o limbe, t. j. že ZND nemôžu dosiahnuť večnú blaženosť. Centrálnej prípravnej komisii sa však tento bod nezdal zrelý, a preto ho nezaradila do programu. Prispeli k tomu aj svedectvá biskupov, že to nie je viera a všeobecné cítenie im zverených ľudí. (Osobne som počas 42 rokov záujmu o túto tému nestretol laika, ktorý by bol naklonený teórii limbu.)

V konštitúcii II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (22) sa schválil text, ktorý otváral nádej aj v prospech ZND: „Keďže Kristus zomrel za všetkých a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j. Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť – spôsobom známym iba Bohu – mať podiel na veľkonočnom tajomstve.“

Aj keď v katechizme Pia X. (1903 – 1914) ešte stálo, že mŕtve nepokrstené deti idú do limbu, kde sa netešia z Boha, ale ani netrpia, katechizmus Jána Pavla II. (1992) už jasne vyslovuje nádej v ich spásu. História teda ukazuje evolúciu katolíckeho učenia ohľadom ZND. Treba rozlišovať doktrínu Cirkvi – teologické názory – od viery Cirkvi – článkov viery. Limbus bol vždy iba teologickým, nie definitívnym názorom.

Obsah nového dokumentu

Dokument Medzinárodnej teologickej komisie z 19. apríla 2007, zverejnený na vatikánskej internetovej stránke v angličtine (4) a taliančine, (5) sa číta ako napínavý román. Aj keď o tomto probléme nie je explicitná zmienka v Zjavení, komisia sa mu podrobne venovala, s láskou k pravde a snahou pomôcť riešiť tento „naliehavý pastorálny problém, pretože počet nepokrstených detí stúpa, mnohí ich rodičia nie sú katolíci, mnohé deti sú obete potratov a umelého oplodnenia“. Je to teda záležitosť doktríny, ale aj pastoračnej priority súčasnosti. „Zväčšujúca sa migrácia a rastúci dialóg medzi ľuďmi rôznej viery povzbudila Cirkev lepšie si uvedomiť rôznorodosť a tajomné cesty Božie.“ Rozvoj teológie nádeje, uznávanie Božieho milosrdenstva, rastúci záujem o blahobyt detí, stúpajúce vedomie, že Duch Svätý pracuje v životoch všetkých spôsobom známym iba Bohu – všetky tieto črty vytvorili nové možnosti pre skúmanie otázky ZND. Cirkev vo svojej angažovanosti vo svete získala hlbší pohľad, ktorý priniesol nové svetlo k téme. Komisia konštatovala, že tento čas môže byť príhodný pre preskúmanie problému ZND.

Text dokumentu potvrdzuje, že tradičný pojem limbu – miesta, kde ZND večne žijú bez spoločenstva s Bohom – odráža víziu obmedzujúcu spásu. Limbus nemá základ v Zjavení, ani v liturgii nie je o ňom zmienka. Na rozdiel od očistca nikdy nebol definovaný ako oficiálna doktrína Cirkvi. Nikdy nevstúpil do dogmatickej definície Magistéria Cirkvi, a aj keď ho Magistérium do II. vatikánskeho koncilu bralo do úvahy, vždy ponechalo túto otázku otvorenú. Limbus tak zostával iba možnou teologickou hypotézou.

Zbavenie ZND videnia Boha bolo dlho považované za doktrínu Cirkvi, čo zapríčinilo mnohé pastorálne problémy. Mnohí pastieri duší preto požadovali hlbšiu úvahu o tomto probléme. Cirkev si je vedomá veľkého žiaľu a pocitu viny rodičov, ktorí nemajú morálnu istotu spásy svojich detí. Ľudia ťažko akceptujú milosrdenstvo Božie, keby deti bez osobnej viny, či už kresťania alebo nie, mali byť vylúčené z neba. Mlčanlivosť Písma o téme treba preto interpretovať v zhode s univerzálnym plánom a spôsobom spásy.

Problémom je zmieriť napätie medzi dvoma biblickými tvrdeniami – univerzálnou spasiteľskou vôľou Boha a nutnosťou krstu. Text znova potvrdzuje primát Kristovho milosrdenstva nad Adamovým hriechom. Cirkev nemôže neuvažovať o najslabších členoch ľudskej rodiny, ktorí nie sú schopní používať rozum, svedomie a slobodnú vôľu. Iné doktríny, ktoré s týmto súvisia, sú: Boh chce spasiť všetkých, spása je daná účasťou na Kristovom veľkonočnom tajomstve, jeho víťazstvom nad hriechom a smrťou, Bohu nie je nič nemožné; je nádej, že celé ľudstvo raz bude v Božej sláve.

Text berie do úvahy teologický princíp hierarchie pravdy. Základnou argumentáciou je, že milosrdenstvo Božie chce, aby všetky ľudské bytosti boli spasené (1 Tim 2,3-6). Milosť má prioritu pred hriechom, vylúčenie ZND z raja je v rozpore s osobitnou láskou Krista k najmenším. Dokument opakovane tvrdí, že „odrážajúc milosrdenstvo Božie, v texte opísané fakty dávajú značné teologické a liturgické dôvody pre nádej, že aj nepokrstené deti sú spasené“. Neneguje sa krst, ktorý je obvyklým spôsobom získania spásy. Cirkev však verí, že môžu byť aj iné spôsoby dosiahnutia spásy. Sú dôvody dúfať, že Boh spasí ZND, aj keď ich nebolo možné dať pokrstiť.

Žiadna ľudská bytosť sa nemôže sama spasiť; spása prichádza len od Boha skrze Ježiša v Duchu Svätom. Pre osud ZND je tajomstvo univerzálnej spasiteľskej vôle základným princípom. Cirkev nikdy neučila „absolútnu nutnosť“ krstu pre spásu. Sú aj iné cesty: Božia sloboda, krst krvi a túžby.

Kristus často prejavoval lásku k deťom. Kresťania sú ľudia modlitby a nádeje, ktorá sa opiera o živého Boha, Spasiteľa všetkých. Vedia, že viera jedných bola účinná pre spásu druhých: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: ‚Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.‘“ (Mk 2,5) Aj keď nevieme, ako môžu byť ZND spasené, predsa máme nádej, že ich Boh objíme spasiteľnou milosťou.

V dokumente je 135 odkazov; 98. odkaz je na encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae. Je uvedená pri texte, ktorý hovorí, že „keď kresťania stretnú matky alebo rodičov v bolesti kvôli ich deťom, ktoré zomreli bez krstu pred narodením alebo po ňom, cítia, že sú povzbudení vysvetliť im, prečo ich nádej pre vlastnú spásu možno rozšíriť aj na tieto deti“. Tento odkaz uvádza poznámku, že je pozoruhodné, keď sa v oficiálnom latinskom vydaní encykliky Evangelium vitae nahradil odsek 99, ktorý bolo možné nesprávne interpretovať, kratším textom, a síce text v znení: „Pochopíte, že nič nie je definitívne stratené a budete tiež schopní žiadať odpustenie od vášho dieťaťa, ktoré teraz žije v Bohu,“ sa nahradil textom: „Môžete s nádejou zveriť vaše dieťa tomu istému Otcovi a jeho milosrdenstvu.“

Pri krste dieťa zastupujú a robia za neho vyznanie viery rodičia a Cirkev. Osobne som presvedčený, že z už uvedeného vyplýva, že aj rozhodnutie pre spásu môže byť pre ZND urobené rodičmi alebo Cirkvou, ktorá je „všeobecná sviatosť spásy“. V Jn 6,53 stojí: „Kto neje telo Syna človeka a nepije jeho krv, nebude mať v sebe život.“ Napriek tomu aj tí, čo nemali Eucharistiu, môžu byť spasení. V Jn 3,5 sa zase píše: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“. Podobne aj pre nepokrstených Boh môže nájsť spôsob ich spásy.

Ku katolíckej viere patrí túžba, aby všetci, aj ZND, boli spasení. Patriarcha Theofylactus (917 – 956) povedal: „Ak Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení, aj vy by ste to, napodobujúc Boha, mali chcieť.“

Boh od nás nežiada veci nemožné. Všetko, čo vieme o Bohu, Kristovi a Cirkvi, nám dáva základ pre nádej spásy ZND. Príčinou toho je hlavne nekonečné Božie milosrdenstvo, víťazstvo Krista nad hriechom a smrťou.

Boh miluje všetkých ľudí, v nebi im pripravil veci presahujúce naše predstavy. II. vatikánsky koncil učí, že Boh neodmieta „pomoc nutnú k spáse“ tým, ktorí bez akejkoľvek vlastnej viny nedosiahli poznanie Boha a ktorí sa s pomocou milosti usilovali „viesť dobrý život.“ Učí tiež, že milosť je „neviditeľne činná“ v srdciach ľudí. Božie ciele prekračujú ľudskú predstavivosť, jeho moc nie je obmedzená iba na sviatosti. Boh môže aj bez nich urobiť sviatostný účinok, môže dať sviatosť krstu aj bez jeho udelenia.

ZND môžu byť zjednotené s Kristom jeho smrťou na kríži za hriechy sveta. Deti, čo trpeli a zomreli, ako sv. Neviniatka, zomreli krstom krvi, v prípade umelých potratov aj ich zabil strach a sebeckosť. Boh rozdáva nezaslúžené dary: ako dal nezaslúžený dar Márii pri Nepoškvrnenom počatí, tak môže dať dar spásy aj ZND. Medzi Kristom a ľudským pokolením existuje jednota a solidarita. Pri vtelení, ale aj pri utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní sa Syn Boží zjednotil s každou ľudskou bytosťou. Božím plánom je zjednotenie všetkého na zemi a v nebi s ním, je to veľké kozmické tajomstvo spoločenstva s Kristom.

Človek má dar slobody – nie sme spasení proti našej vôli. Každý človek má možnosť pred Kristom sa s ním zjednotiť. Solidarita s Kristom má prednosť pred solidaritou s Adamom, s dedičným hriechom.

V Rim 5,20 stojí: „… kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ – idea limbu je s týmto v rozpore. Komisia považuje limbus za problematický, snažila sa poukázať na možnosť iných riešení založených na nádeji vo vykupiteľskú milosť, ktorá pre ZND otvára cestu spásy. Verí, že vo vývoji doktríny riešenie limbom možno prevýšiť pohľadom väčšej teologickej nádeje.

V závere sa konštatuje, že skúmané fakty dávajú vážne teologické a liturgické dôvody pre nádej, že ZND budú spasené a budú sa tešiť z blaženého videnia Boha. Ide o nádej plnú modlitby, nie o istú znalosť – je veľa toho, čo nám nebolo zjavené (Jn 16,12). Obvyklým spôsobom spásy je krst, žiadna z úvah dokumentu preto nesmie byť chápaná ako obmedzenie krstu alebo jeho zdržiavanie. Záverečná veta však zasa opakuje: „Máme silné dôvody pre nádej, že Boh spasí deti, keď sme neboli schopní urobiť pre ne to, čo sme si želali, pokrstiť ich do viery a života Cirkvi.“

Domnievam sa, že ide o dokument, na ktorý sa čakalo šestnásť storočí. Je síce v prvom rade vecný a objektívny, ale som presvedčený, že z neho cítiť neskrývanú sympatiu s osudom zomrelých nepokrstených detí.

Autor je bývalým veľvyslancom Slovenskej republiky v Taliansku (2000 – 2005).
Text prešiel recenzným konaním.


(1) MIKLOŠKOVÁ, Marta – MIKLOŠKO, Jozef. Lúčenie. Po tridsiatich rokoch od narodenia a smrti. Bratislava : DACO, 1996.

(2) Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1998, s. 326.

(3) Porov. RATZINGER, Joseph: O víře dnes. Rozhovor s Vittoriem Messorim. Olomouc : Matice cyrilometodějská, 1998, s. 115.

(4) http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/cti_documents/rc_con_cfaith_doc_20070419_un-baptised-infants_en.html

(5) http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/cti_documents/rc_con_cfaith_doc_20070419_un-baptised-infants_it.html

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.