O vysokoškolskej reforme a revoltujúcich študentoch

Číslo 2/2005 · Peter Frišo · Čítanosť článku: 3736
 

Školné neprešlo. Takto lakonicky by sa v krátkom slogane vhodnom pre novinový titulok mohol zhrnúť neúspech zákona o študentských pôžičkách či vysokoškolskej reforme. Je to zlá správa pre slovenské školstvo. Predložená reforma nebola dostatočná, pretože nedosahovala ciele skutočne potrebnej vysokoškolskej reformy, ako odštátnenie vysokého školstva, renováciu idey univerzity ako cechu, či širokú štrukturáciu „vysokého“ vzdelávania a budovania skutočne elitných škôl. Zlým argumentom reformy bolo prijímanie väčšieho počtu študentov na vysoké školy; už dnes ich študuje zbytočne veľa, nehovoriac o desiatkach zbytočných až nezmyselných odborov, ktoré na univerzity vôbec nepatria. A vysoká miera prerozdeľovávania prostredníctvom veľkého percenta školného, ktoré malo ísť na sociálne štipendium, bola tiež evidentným kazom pripravovanej právnej normy. Táto reforma by akiste tiež nestačila na to, aby naše vysoké školstvo nebolo len továrňou na diplomy, ktorou je dnes. Podstatná reforma, ktorá by sa urobiť mala – s odštátneným školstvom ako základom – však pri mýtoch, ktoré ovládajú spoločnosť ani nie je uskutočniteľná. Preto možno za to len veľmi ťažko viniť ministra školstva. Napriek tomu všetkému však reforma, ako ju predložil, by zlepšovala súčasný stav. A predsa neprešla. Neprešla, pretože ANO, ktorá by ako liberálna strana mala najviac volať po presadení liberálnych princípov, na ktorých bola reforma založená, sa práve nachádza v existenčnom boji; od zastavenia nepopulárneho kroku, ktorý sa navyše u verejnosti spája s ministrom z KDH, si sľubuje získať politické body. Aj táto minimálna reforma bola teraz zrejme na niekoľko rokov pochovaná. Treba tiež dodať, že jej neprijatie neostane bez dôsledkov a môžeme očakávať ďalšie prehĺbenie už aj tak flagrantných problémov nášho vysokého školstva. Platiť nie je v tvojom záujme Snaha reformovať vysoké školstvo však odhalila oveľa viac než len partikulárne záujmy slovenských politických strán. V plnej nahote vypovedala mnohé o neblahých symptómoch dnešnej spoločnosti. V širších súvislostiach ide, samozrejme, o rovnaké problémy, s akými sa spája celkový, dnes toľko diskutovaný, úpadok kultúry v širokom význame tohto slova. Neuralgickým bodom je tu strata poriadku v ľudskej duši, a samozrejme, aj v spoločnosti. Jedným zo spomínaných symptómov je aj študentské hnutie, ako o ňom píše napríklad Rio Preisner. To má síce korene už v Európe 18. storočia, svoj dnešný náboj však získalo až v revolučných 60-tych rokoch minulého storočia, keď dostalo nový rys, rys globálnosti. Študenti podporovaní radikálnymi ľavicovými intelektuálmi, si zvolili za svoj hlavný cieľ revoltu. Je to, samozrejme, predovšetkým revolta proti kapitalizmu, proti skutočnosti a reálnym socio-ekonomickým vzťahom ale aj revolta zbavujúca zodpovednosti za svoj život. Jedným z jej prejavov je i mýtus o vysokom vzdelávaní zadarmo. Avšak aj mnoho súčasných mýtov o Froncovej reforme, ktorá by v skutočnosti bola najvýhodnejšia pre sociálne najslabších študentov a ktorá mala viesť k podpore najschopnejších študentov. Hoci treba povedať, že dnešný systém na mnohých fakultách k tomuto rozlíšeniu nedokáže dospieť. V každom prípade práve s Froncovou reformou prišlo po prvýkrát k revolte študentského hnutia. Vysoké školy boli oblepené veľkým množstvom plagátov vyzývajúcich k demonštráciám, či plagátmi, ktoré celkom zrejme menili akademickú pôdu na pôdu propagandy; ulicami pochodovali študenti vykrikujúc urážlivé pokriky na ministra či slogany, za ktoré by sa slušný človek hanbil. (Za všetky spomeniem ten, ktorý prirovnával platené školstvo k platenému sexu.) Ale kto by v sebe našiel trocha studu, keď je pod ochranou masy? A tak boli naši študenti „odvážni“ a radikálni. Ich skutočný názor pritom najlepšie vyjadril jeden z mojich spolužiakov, ktorý mi povedal: „Nemôžeš byť za platené školstvo. Pozri – sme v predposlednom ročníku, načo by sme mali platiť? Toto nie je v našom záujme. A politika a demokracia sú o tom, aby si z toho najviac vyťažil. Mal by si vždy stáť na tej strane, ktorá ti osobne niečo vynesie“. Celkom pochopiteľné. Je zrejmé, že platené školstvo môže pre mnohých študentov znamenať komplikácie, väčšiu zodpovednosť pri narábaní s finančnými prostriedkami, či dokonca úväzky popri škole. Lenže svet nie je dokonalý, a človek by sa mal učiť niesť zodpovednosť za svoje konanie, nečakať, že všetko pôjde ako po masle. Vysokoškolský diplom síce môže byť zadarmo, ale rovnako tak bez hodnoty. Zodpovednosť sa však nenosí, a tak zvíťazila hystéria, kde-tu spojená až s nenávisťou k ministrovi a k reforme školstva. Študenti uverili vo vlastné právo vynucovať si svoje požiadavky na spoločnosti. Nechali sa tiež zatiahnuť do politického boja a zneužiť v prospech politických strán, ktorým, samozrejme, ide viac o dobrý výsledok vo voľbách než o kvalitu školstva. Pravdaže, politický kapitál vytĺkli aj ich vodcovia, ktorí už rozmýšľajú o tom, čo vyťažia z týchto demonštrácií pre svoju budúcnosť. Najlepšie, nejaký ten poslanecký mandátik. Demonštrujúci môžu byť spokojní, reforma neprešla, možno aj pre ich protesty, ktoré strana ANO vzala na vedomie, a dala tak najavo, že takýmto spôsobom si môžu rôzne demonštrujúce masy vynútiť zmenu v politických otázkach. Zatiaľ teda môžu byť títo študenti spokojní, otázne je však, či budú spokojní aj vtedy, keď bude spoločnosť žať, čo zasiali. Revoluční stredoškoláci Absurdnosť demonštrácií a nebezpečnosť demonštrujúcich študentov sa však na Slovensku nespája len so študentmi vysokoškolskými. Po administratívnej chybe pri príprave maturít vytiahli do ulíc dokonca aj stredoškoláci. Opäť sme mohli vidieť tú istú masovosť, neschopnosť mať vlastný názor, nezodpovednosť, vulgárnosť, neznalosť. A to sme zrejme ešte mohli byť radi, že radikalizmus slovenských študentov má určité mantinely, predovšetkým preto, že ich ešte má spoločnosť; inak by sme sa raz mohli dočkať toho, že naši študenti, keď sa im v nejakej politickej otázke nevyhovie, budú stavať barikády. Teraz však ich konanie bolo skôr smutnosmiešne. No študentom sa dostalo podpory nielen od opozície a prezidenta, ale aj od jednej koaličnej liberálnej strany, dokonca od štátneho tajomníka z jej radov. Zdá sa teda, že akékoľvek masy, ktoré si nájdu dobrých organizátorov, vytĺkačov politického kapitálu, si môžu na spoločnosti vynucovať svoj osobný záujem. A ešte sa to odvážia nazvať svojím svätým, základným či dokonca ľudským právom. A to už je naozaj nebezpečné.