Bol Shakespeare katolík?

Číslo 3/2007 · Anton Vydra · Čítanosť článku: 4981
 

Keby bol Shakespeare anglikánom alebo luteránom, prestali by ho katolíci čítať? A keby bol katolíkom, začali by ho čítať viac? Predovšetkým treba povedať, že Shakespeare nie je ikonou teologického myslenia, ale poézie. To, že sa dnes diskutuje o jeho vierovyznaní, nijako nepridáva ani neuberá na umeleckej hodnote jeho diel. Hermeneutika nás naučila, že texty (umelecké, náboženské, filozofické, napokon akékoľvek) umožňujú, aby boli čítané v rozličných interpretáciách a, ako upozorňuje Marjorie Garber v knihe Shakespeare After All, ide o akýsi druh testu grandióznosti umeleckých diel, ak ponúkajú čítania z viacerých rovín. (1) Preto dnes môžeme čítať Kupca benátskeho z pohľadu kresťana, žida, antisemitu, psychoanalytika, človeka ovplyvneného politickou situáciou 20. storočia alebo toho, čo sa narodil v jeho poslednej dekáde a nemá politickú skúsenosť starších. A vždy je to iné čítanie, akoby nový text. Rovnako môžeme čítať biblické texty s dôrazom na etymologické významy slov alebo na numerickú hodnotu hebrejských písmen, môžeme ich čítať alegoricky, ako historický alebo ako teologický dokument či ako text múdroslovného charakteru. Text ostáva, mení sa len spôsob čítania. Musíme byť pritom obozretní, aby sa z interpretácie nestala dezinterpretácia.

Podobne je to so Shakespearom: Jestvuje niekoľko protestantov, ktorí by v ňom radi videli protestanta. A jestvujú katolíci, ktorí v ňom hľadajú katolíckeho rekuzanta, disidenta skrývajúceho svoju vieru v dramatickom texte. Podobných skupín je viacero: sú takí, podľa ktorých je to nezmyselná otázka, hoci ju radi problematizujú zo svojej perspektívy, a sú takí, ktorí sa nazdávajú, že otázku nemožno po štyroch storočiach a po fragmentárnosti biografických dát o Shakespearovi dostatočne zodpovedať. Jediný materiál, ktorý by nám mal pomôcť pri hľadaní súvislostí, sú jeho diela, ale o tých sme povedali, že môžu byť čítané rozličnými spôsobmi. Umelecké dielo zaiste niečo vypovedá o jeho autorovi, ale sotva by sme kriticky pristúpili na to, aby sme ho ponímali ako zdroj biografických údajov. Ak v texte nájdeme niekoľko narážok na katolicizmus, nesmieme zabúdať, že podobný počet príkladov smeruje k protestantizmu. Možno z toho vyvodzovať nespochybniteľné dôsledky? Možno. Síce nie o samotnom Shakespearovi, ale skôr o prostredí, v ktorom žil a pracoval a ktoré ho určitým spôsobom ovplyvňovalo, ktoré sa odrážalo v jeho slovníku a v jeho tvorbe.

Katolík, protestant, anglikán

Skôr než sa dotkneme niektorých ukážok zo Shakespearových textov, treba si uvedomiť, že v Anglicku alžbetínskeho obdobia sa výrazom katolík, protestant, anglikán rozumelo rôzne. Väčšina historikov v tejto súvislosti hovorí o „starej a novej viere“. Starou vierou sa bežne označoval katolicizmus, kým novou vierou bolo anglikánstvo (je to známa The Church of England založená Henrichom VIII.). Anglikánska cirkev sa v mnohých prameňoch označuje aj za protestantskú, hoci samotný Henrich VIII. napísal v roku 1521 ostrú polemiku proti Lutherovi, za čo mu pápež Lev X. udelil slávnostný titul defensor fidei, ktorý používal aj neskôr po svojej exkomunikácii. Luteránsky protestantizmus teda nebol celkom anglikánskym protestantizmom. Anglikáni viac sympatizovali s kalvinizmom (jeho najvplyvnejším predstaviteľom na dvore Jakuba I. bol George Buchanan). Anglikánska cirkev sa inštitucionálne podobala skôr na katolícku, hoci bez primátu pápeža, a z hľadiska spirituality jej zas bol bližší protestantizmus s tézou sola fide (len vierou možno dôjsť k spaseniu). „Nová viera“ sa prezentovala ako reforma tradičnej anglickej zbožnosti, ako modernizácia, ale zároveň pripomínala aj radikálnejšie väzby s počiatkami kresťanstva.

Flexibilita a spontánnosť so silným akcentom na evanjeliové texty sú podľa Philipa Sheldraka prvou vývinovou fázou novej spirituality; druhá fáza sa usiluje udržať a stabilizovať vzniknutú skupinu tvorbou pravidiel a formulovaním zásad, treťou fázou je podľa neho senilita a úpadok (štruktúry sú postavené nad pôvodný zmysel), po ktorej nasleduje buď totálny rozklad spoločenstva, alebo jeho znovuoživenie. (2) Anglikánska cirkev sa počas života Williama Shakespeara nachádzala už vo svojej druhej vývinovej fáze. Liturgické pravidlá a zásady boli viac-menej zhrnuté v tzv. Knihe spoločnej modlitby (Book of Common Prayer), vydanej v angličtine a schválenej v roku 1549, pätnásť rokov pred Shakespearovým narodením. Počas vlády kráľovnej Alžbety I. a jej následníka kráľa Jakuba I. bola Anglikánska cirkev navyše štátnym náboženstvom, ktoré považovalo rituály rímskeho katolicizmu nielen za nepôvodné, ale aj za strnulé, neúčinné a dokonca modloslužobné. Je priliehavým znakom reformného úsilia, že podporuje moderné prístupy návratmi k tradícii, aby tým zvýraznila dekadenciu súdobého stavu, v ktorom sa podľa nich nachádzala Katolícka cirkev. Ak sa počas prvej fázy anglikanizmu nachádzal rímsky katolicizmus vo svojej tretej kritickej fáze, potom v nasledujúcom období anglikánskeho udržiavania stability sa rímsky katolicizmus v Anglicku pozviechal a hľadal svoj pôvodný zmysel. Silnou motiváciou pre toto hľadanie boli jezuiti. O tých však neskôr.

„Nová viera“ sa svojím programom okrem iného obrátila aj proti chrámovým maľbám a zobrazovaniu svätých. Katedrála v Canterbury nemá oltárny obraz a jej steny sú vybielené. Stephen Greenblatt vo svojej pôsobivej knihe Will in the World píše: „Oltáre, sochy, krucifixy a fresky, ktorými boli preplnené kostoly, boli vyhlásené za modly, označené za lákadlá ľudí k neznalosti a poverám. Boli zohyzdené, zabielené alebo rozbité a nadšení vandali pokračovali v útokoch na starobylé cesty viery, vrátane rituálov, slávností a hier.“ (3) Pre príslušníkov „novej viery“ bola latinská rímskokatolícka omša a eucharistia len bezduchou a nezrozumiteľnou komédiou. Katolicizmus bol označený za smiešnu poveru a detinské čarodejníctvo. Shakespeare neskôr dobre vedel, že ak je celý svet divadlom, potom v ňom nemožno hrať len komédie, nemožno sa neustále len zabávať. Čakalo sa na tragédiu a pohromu.

Katolíci za vlády kráľovnej Alžbety

V máji 1570 zverejnil v Londýne katolík John Felton pápežskú bulu, ktorou pápež Pius V. exkomunikuje kráľovnú Alžbetu. Feltona mučili, odsúdili a popravili. (4) Plaudite, amici, finita est comoedia.

Od toho času byť rímskym katolíkom znamenalo dostať sa do podozrenia z nevernosti voči panovníkovi a hlave oficiálnej Anglickej cirkvi. Byť naďalej katolíkom znamenalo „zbytočne“ vytŕčať hlavu. Kto chcel mať pokoj, pridal sa k väčšine. Stanley Wells tvrdí: „V období Shakespearovho detstva a mladosti bol jeho otec úplne konformným členom Anglikánskej cirkvi.“ (5) John Shakespeare bol istý čas richtárom v Stratforde a už len toto postavenie by sotva získal ako prívrženec rímskeho katolicizmu. Problém nastal vtedy, keď stavbár Joseph Mosely pri oprave strechy domu Johna Shakespeara údajne našiel v tráme testament, ktorý sa neskôr stal známy ako „Duchovná posledná vôľa a závet Johna Shakespeara“. (6) Objav vzbudil rozruch. Neskôr sa ukázalo, že dokument je síce pravý, ale ide o prepis iného textu, duchovného testamentu kardinála Carla Borromea. Otázne bolo, ako sa k nemu Shakespearov otec dostal a prečo ho podpísal svojím menom. Ak je celá záležitosť pravdivá, potom je možné, že sa v Shakespearovom otcovskom dome tajne uchovávala katolícka viera.

Ako iný argument pre to, že Shakespearov otec bol tajným katolíkom, sa niekedy uvádza záznam, že dal v čase Williamovho narodenia „opraviť“ radničnú kaplnku v Stratforde. Stephen Greenblatt tento argument vyvracia dôležitým spresnením, že výraz „oprava“ je v historickom kontexte eufemizmus. „Znamenalo to toľko, že zaplatil robotníka, ktorý prišiel s vedrom vápna a zničil stredoveké maľby – sv. Heleny a nájdenia Kríža, sv. Juraja a draka, zavraždenie Tomáša Becketa a nad klenbou Posledný súd – a tak zakryl kostolné steny. Jeho úloha tým neskončila: robotník tiež zbúral oltár, umiestnil na jeho miesto jednoduchý stôl a zhodil krucifix – časť ozdobenú krížom, ktorá oddeľovala chrámovú loď od chóru a veriacim zobrazovala obraz ukrižovaného Boha.“ (7) Zaiste, bolo to vládne nariadenie a John Shakespeare bol oficiálne poverený, aby dohliadol na priebeh tohto spustošenia. Praktiky vládneho teroru zanechávajú na konformistoch jazvy, ktoré sa ťažko zakrývajú. John Shakespeare prežil, tých odvážnejších čakala šibenica. Ale nemožno od každého žiadať, aby bol hrdinom. Podobným dvojakým životom (alebo ako poznamenáva Greenblatt „s dvojakým svedomím“) žili viacerí (aj kňazi) v Stratforde a celom Warwickshire. Možno to nebola ani tak samotná smrť, ktorá naháňala strach anglickým občanom, skôr spôsob popravy bol desivý – pošliapanie dobytkom, obesenie, kastrácia, vytrhanie a spálenie vnútorností, sťatie a rozštvrtenie tela, ktorého kusy boli vystavené na výstrahu. (8) V Stratforde o týchto popravách vedeli. „Charakter smrti zdôrazňuje smrteľné nebezpečenstvo, v akom sa ocitlo mnoho katolíkov po nástupe reformácie; boli považovaní za zradcov, heretikov, služobníkov cudzej mocnosti a ničiteľov štátu. Boli prenasledovaní, väznení alebo popravovaní – rovnako sa katolícki predstavitelia správali k protestantom, teda k ‚novým ľuďom‘ pred reformáciou.“ (9)

Ako ďalší z dôvodov katolicizmu Shakespearovho otca sa uvádzali úradné záznamy z roku 1592, v ktorých stálo, že John Shakespeare nenavštevuje anglikánske bohoslužby. Kontrola prítomnosti na omši bola založená na registrácii podozrivých. Avšak ako uvádza Stanley Wells, podozriví mohli byť z dvoch rozličných dôvodov: buď nechodia na protestantské omše z náboženských dôvodov, alebo preto, že by im tam mohli doručiť príkaz na uväznenie, napríklad kvôli neplateniu dlhov, čo bol nepochybne problém Johna Shakespeara, ako sa aj v spomínaných záznamoch uvádza. (10) Ani tento argument teda nie je spoľahlivým dôkazom katolicizmu v Shakespearovej rodine.

Jezuiti a disent

Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej nariaďujú jej členom ako špecifikum poslušnosť pápežovi. V Anglicku na prelome 16. a 17. storočia šlo teda o ľudí stojacich mimo zákon a stali sa nimi o to viac, keď v roku 1580 vyhlásil pápež Gregor XIII., že zosadiť z trónu anglickú odpadlícku kráľovnú by nebolo smrteľným hriechom. „Vyhlásenie bolo jasným povolením zabiť.“ (11) V tom istom roku bola spustená tajná jezuitská misia v Anglicku, ktorej vedúcimi osobnosťami boli Edmund Campion, Robert Parsons, Robert Southwell alebo Henry Garnet. Ich misia v Anglicku sčasti vysvetľuje, ako sa mohol John Shakespeare dostať k Borromeovmu testamentu. „Jezuiti Campion a Parsons sa počas svojej cesty do Anglicka zastavili v Miláne u kardinála Borromea a mohli priamo od neho dostať text. Preložili ho a vytlačili s prázdnym miestom pre vloženie mien veriacich, kópie prepašovali do Anglicka a tajne rozdávali… John Shakespeare mohol kópiu dostať od kohokoľvek, kto sa pohyboval v tajnej sieti jezuitských sympatizantov…“ (12)

Jezuiti prišli do Anglicka s programom oživiť zbožnosť a dodať vážnosť zosmiešnenej „starej viere“. Keďže boli považovaní za vlastizradcov, museli neprestajne meniť miesto pobytu, pomenovania a prezývky, skrývali sa pred kráľovskými udavačmi. Stačí si prečítať spomienky Johna Gerarda, jedného z jezuitských kňazov, ktorí prežili anglické prenasledovanie. (13) Napriek tomu neváhali z času na čas vystúpiť s nejakým písaným dielom. Edmund Campion pripravil spis Decem rationes, v ktorom vyjadril svoje názory na Anglikánsku cirkev. Stephen Greenblatt sa domnieva, že ak Shakespeare náhodou mohol charizmatického Campiona poznať, musel byť pre mladého Williama vzorom odvahy a sily; a vo svojej knihe necháva Greenblatt priestor aj pre porovnanie jedného Campionovho diela so samotným Shakespearom:

„Campion bol talentovaný učiteľ, ktorý v dobrých časoch napísal rozpravu o výchove. Ideálny študent, ako napísal Campion, by sa mal zrodiť z katolíckych rodičov. Mal by mať myseľ ‚jemnú, horúcu a jasnú; svoju pamäť radostnú; hlas pružný, sladký a zvučný; chôdzu a všetky pohyby živé, zdvorilé a podmanivé; a celý by sa mal javiť ako zámok pripravený na to, aby v ňom prebývala múdrosť‘. V školských rokoch by sa mal pohrúžiť do čítania klasikov: musí dôverne spoznať ‚vznešenosť Vergília, slávnostnú eleganciu Ovídia, Horáciov rytmus a tragickú reč Seneku‘. Dobrý žiak nie je navyše čisto pasívnou schránkou vysokej kultúry; je vynikajúcim hudobníkom, nádejným rečníkom a talentovaným básnikom. Skrátka, je to – ak mal utrápený utečenec Campion príležitosť pozorovať ho zblízka – mladý Shakespeare.“ (14) To všetko je, samozrejme, len fikcia, číra možnosť, dohady. Greenblatt si je toho vedomý a celkom presvedčivo poznamenáva: „Ak bol jeho [Shakespearov] otec katolík aj protestant zároveň, William Shakespeare nebol ani jedným, ani druhým.“ (15) Domnieva sa tak aj Herold Bloom, podľa ktorého bol Shakespeare ovplyvnený skôr skeptickými názormi Michela de Montaigne, hoci pripomína: „Ak stále znova a znova čítate jeho hry a premýšľate každé predstavenie, ktorého ste sa zúčastnili, pravdepodobne o ňom nebudete zmýšľať ani ako o protestantovi, ani ako o katolíkovi či dokonca ako o kresťanskom skeptikovi. Jeho vnímavosť je sekulárna, nie náboženská.“ (16)

Je čas dotknúť sa samotného Shakespeara.

Hlasy vychádzajúce z diela

Na začiatku sme ukázali, že interpretovať texty možno z rozličných perspektív. Pomerne často sa dnes možno stretnúť s argumentáciou, že zo Shakespearových diel prehovára katolícka výchova, obzvlášť sa pritom myslí na Hamleta a v ňom prítomnú ideu očistca, ktorú anglikáni neuznávali. Stephen Greenblatt pritom dvíha prst a upozorňuje, že Hamlet je hra, ktorá sa zdá byť raz katolícka, inokedy protestantská a napokon aj hlboko skeptická voči obom vierovyznaniam. (17)

Ak sa raz mladý Hamlet javí ako katolícky disident meniaci svoju skutočnú povahu pred ostatnými postavami drámy a to všetko robí len preto, aby sa dobre pripravil na pomstu voči kráľovi Claudiovi, potom sa chystá na kráľovraždu, podobnú tej, ktorú „odobril“ pápež Gregor XIII. Táto myšlienka protirečila anglikánskemu presvedčeniu, podľa ktorého aj zlý vladár dostal moc priamo od Boha. (18) To však ešte nie je dôvod, prečo by sme mali Hamleta považovať za postavu s katolíckou vieroukou. Navyše to nesedí, ak si uvedomíme, že mladý Hamlet sa rozhodol študovať na univerzite v luteránskom Wittenbergu, odkiaľ prichádza aj jeho priateľ Horácio a tento zámer sa Claudiovi a Gertrúde zjavne nepozdáva. Ak bola otázka kráľovraždy neprípustná v Anglikánskej cirkvi, neznamená to, že sa ňou nezaoberala luteránska reformácia.

V Hamletovi sa však objavuje iný hlas, z ktorého zaznieva katolícke presvedčenie, hlas ducha Hamletovho otca, ktorý prichádza z očistca, aby synovi vyjavil pravdu o jeho smrti:

Jsem duch tvého otce. Souzeno mi je v noci obcházet a ve dne v plamenech pak držet půst, v očistném ohni pálit všechny hříchy, které jsme spáchal zaživa. A kdybych směl vyprávět, jak trpím ve vězení, nejslabším slovem toho příbehu utýral bych ti duši, zmrazil krev a oči by ti vystřelili z důlků jak hvězdy ze svých sfér, tvůj upravený účes by se rozpadl a každý vlas by hrůzou vstal jak osten dikobraza. Tajemství věčnosti však nesmím vykřičet do uší smrtelníka. (Hamlet, 1.5.9-22)

Som duch tvojho otca. Môj osud – toto v noci blúdenie, vo dne pôst v očistci, kde v plameňoch čakám, kým zhoria hriechy, čo som spáchal zaživa. Keby som smel opísať tajomstvá tohto svojho žalára, najslabšie slovo môjho príbehu ti rozdrví dušu, zmrazí mladú krv, oči ti vyjdú z jamôk ako hviezdy zo svojich sfér a vlasy sa ti hrôzou rozstrapatia a zmenia na zježené pichliače dikobraza. Nesmie však tajomstvo večnosti vojsť do ľudského ucha. (Hamlet, 1.5.9-22) (19)

Zaváňalo by to konšpiráciou, keby sme chceli v tejto scéne hľadať narážky na Shakespearov vlastný život. Je duch zavraždeného Hamleta ozvenou hlasu Johna Shakespeara, ktorý podľa všetkého zomrel ako presvedčený katolík v septembri roku 1601, keď jeho syn práve napísal Hamleta? Sníval sa Williamovi hrozivý sen o alegorickej „bratovražde“ katolicizmu v jeho rodisku a on má byť ten, kto by mal napraviť „vykĺbený čas“? Takéto otázky zjavne presahujú možnosti faktografie.

Iným príkladom, ktorý je rozporuplný v hľadaní katolíckeho Shakespeara, je pasáž z Macbetha (2.3.7.), v ktorej sa vrátnik vysmieva z dvojznačnosti, ktorou boli častovaní anglickí jezuiti. Výraz „equivocator“ (človek, ktorý vypovedá dvojznačne) je narážkou na jezuitského predstaveného Henryho Garneta, ktorý napísal v roku 1600 Pojednanie o dvojznačnosti (A Treatise on Equivocation) a ktoré neskôr, za vlády Jakuba I., našli u niektorých odsúdencov zodpovedných za tzv. sprisahanie pušného prachu (Gunpowder Plot alebo Powder Treason). Zo sprisahania boli, samozrejme, obžalovaní aj jezuiti. Garnet vo svojom dielku odobroval dvojznačné výpovede katolíkov na nepríjemné otázky týkajúce sa poslušnosti panovníkovi. (Na otázku, či je poddaný verný panovníkovi, mohol odpovedať: „Som verný!“, pričom zamlčal, komu je verný – panovníkovi, alebo pápežovi?)

V Macbethovi sa nachádza aj narážka na jeden z Garnetových pseudonymov, Farmer, ktoré jezuiti z opatrnosti používali. Sú tieto narážky dôkazom Shakespearovho vierovyznania? Sotva. Sú skôr vnímavým zachytením sporov, ktoré boli divákom jeho hier známe a ktoré odzrkadľovali v historickej tragédii (mimochodom, historicky veľmi nepresnej) až príliš aktuálne témy. Dnes nevieme, či boli v Shakespearovom divadle zámienkou na výsmech, alebo na smútok. Možno povedať len toľko, že tieto posmešné reči vyslovuje komická postava vrátnika, ktorá vykazuje znaky shakespearovského šaša, klauna alebo dedinčana, a tieto postavy majú u Shakespeara jednu zvláštnosť: šašovia vedia o veciach viac než hlavné postavy. Šašovia a blázni nie sú u Shakespeara len kvôli komediálnemu zážitku, vedia o tom tí, ktorí pozorne čítajú napríklad Kráľa Leara.

Narážky na stredovekú katolícku asketicko-monastickú spiritualitu a oslavu svätosti možno nájsť aj v texte Romea a Júlie (20), hoci Stephen Greenblatt hovorí v tejto súvislosti skôr o „erotickej svätosti“. (21) Pútnici a mníšsky život mystického charakteru neboli príznačné pre anglický protestantizmus, na druhej strane mystická skúsenosť bola v kresťanstve veľakrát spájaná s erotickými opismi (napríklad sv. Ján z Kríža sa vo svojich opisoch mystickej skúsenosti opieral o biblickú Pieseň piesní). To, že sa scéna so silným katolíckym motívom nachádza u Shakespeara, nemusí byť hneď dôkazom jeho katolíckeho presvedčenia, poukazuje skôr na to, že Shakespearovi táto téma nebola cudzia.

ROMEO: Svätica, pútnik – to je štvoro pier.

JÚLIA: A obaja sa nimi modliť chcú.

ROMEO: Keď nezopnú sa, ako nájdu mier?

Povedz im čosi, nech už nerepcú!

JÚLIA: Svätica najviac mlčky povie vraj.

ROMEO: Tak mlč – a raj tých svojich úst mi daj! [Pobozká ju.] Tým bozkom nech je zažehnaný hriech.

JÚLIA: Hriech z vašich úst je teraz na mojich.

ROMEO: Máš cudzí hriech? Hneď prikáž ústam, nech vrátia ho späť! [Pobozká ju.]

JÚLIA: Váš bozk je ako z kníh.

(Romeo a Júlia, 1.5.98-107)

Podobných pasáži by sme mohli u Shakespeara nájsť veľa, jedny by podporovali katolícku tézu, druhé protestantskú, tretie skeptickú. Napríklad epilóg Búrky, v ktorom je hlavná postava Prospero presvedčená o tom, že ľudia sa zbavia vlastných vín, ak dokážu odpúšťať iným, bol podľa Aleca Robertsona náboženským obrazom vrcholiacej reformácie, (22) hoci sa Robertson vo svojej knihe nepokúšal hovoriť dištinktívne o katolíckych a protestantských pasážach textu, ale len z odstupu poukázal na všeobecnejšie kresťanské aspekty Shakespearových diel (výňatky z Biblie a podobne).

Konšpirácie a interpretácie

Argumenty typu, že Shakespeare bol prítomný pri príprave protestantského prekladu Biblie do tzv. King James Version of the Bible, vyvolávajú mierny úsmev a sú viac ukážkou konšpiračného znásilňovania textu než poctivým historickým prístupom. Upozorňuje na ne Sylvan Barnet v úvode k jednému z amerických vydaní Hamleta. Stojí za to pristaviť sa pri nich aspoň kvôli tej námahe, ktorú pritom konšpirátori vynaložili: V roku 1610 mal Shakespeare 46 rokov, v tom istom roku bol dokončený spomínaný preklad Biblie. Ak v ňom nájdete 46. žalm a odrátate 46. slovo spredu, nájdete slovo shake. Ak odrátate 46. slovo odzadu, nájdete slovo spear. Podľa konšpirátorov to bol jasný dôkaz, že Shakespeare pracoval na preklade Biblie, do ktorej sa takýmto spôsobom podpísal. (23) Kto neverí, nech si to vyskúša. Tu je 46. žalm z jakubovského vydania:

„God is our refuge and strength, a very present help in trouble.
Therefore will not we fear, though the earth be removed, and though the mountains be carried into the midst of the sea;
Though the waters thereof roar and be troubled, though the mountains shake with the swelling thereof. Selah.
There is a river, the streams whereof shall make glad the city of God, the holy place of the tabernacles of the most High.
God is in the midst of her; she shall not be moved: God shall help her, and that right early.
The heathen raged, the kingdoms were moved: he uttered his voice, the earth melted.
The Lord of hosts is with us; the God of Jacob is our refuge. Selah.
Come, behold the works of the Lord, what desolations he hath made in the earth.
He maketh wars to cease unto the end of the earth; he breaketh the bow, and cutteth the spear in sunder; he burneth the chariot in the fire.
Be still, and know that I am God: I will be exalted among the heathen, I will be exalted in the earth.
The Lord of hosts is with us; the God of Jacob is our refuge. Selah.“

Kritickému čitateľovi je zrejmé, že konšpirácia nie je plauzibilnou interpretáciou textu. Ako však rozlíšiť medzi konšpiračným úsilím a interpretáciou? Jedným z testov je skutočnosť, že pri interpretácii sa možno len málokedy stretnúť s neoblomným presvedčením, že sa veci majú výlučne tak a tak. Interpretácia predpokladá určitú intelektuálnu pokoru, uvedomenie si toho, že text môže hovoriť aj viac než jeho interpretácia.

Ak interpretujem Shakespearovu romancu Cymbeline z perspektívy anglickej religiozity, nemôžem pritom zaručene tvrdiť, že iná interpretácia textu nie je platná. Jestvuje predsa aj geopolitická interpretácia Cymbelina. Interpretácie sú vždy odhaľujúce, odkrývajú starý text, oprašujú ho, ale to, čo sa tým odkrýva, nemá byť vlastná úvaha interpreta podporená textom, ale text samotný. Kým interpret odhaľuje text, konšpirátor do neho vkladá takmer symetrické, či dokonca geometrické vzťahy (znaky, symboly, obrazce), ktoré by v ňom rád videl. Konšpirátora nezaujíma vnútorný zmysel textu, ale jeho formálne možnosti. Nezaujíma ho zmysel niektorej Shakespearovej hry, ale hľadá v ňom možnosti ukrytého anagramu. Ak taký príklad nájde, potom vytvára naoko „skrytý“ príbeh.

Pozrime sa na to zblízka na konkrétnom príklade: Posthumus Leonatus je hlavnou postavou Cymbelina. Jeho meno sa zvyčajne prekladá ako „posmrtne zrodený z leva“ alebo „levíča“. Posthumus totiž znamená pohrobok. Ale meno by bolo možné preložiť aj inak: „zrodený po smrti Leva“, pričom zrodený môže značiť to isté ako ustanovený. V roku 1605 zomrel pápež Lev XI. a po ňom nastúpil nový pápež, Pavol V., ktorého pontifikát trvá v čase, keď Shakespeare píše Cymbelina. Postava Posthuma Leonata môže byť celkom dobre narážkou na pápežovo meno. A možno sa pýtať, či aj celá hra nie je obrazom politicko-náboženského konfliktu v Anglicku, odtrhnutia Británie (Imogeny) od Ríma (Posthuma Leonata). Z takého výkladu by mohla veľmi rýchlo vzniknúť konšpirácia, že Shakespeare tajne vložil do textu „správu“ o náboženskom spore. Stanley Wells charakterizuje konšpiračnú teóriu ako „vieru, že všetci, ktorí poznali pravdu, sa spoločne sprisahali, aby ju utajili pred súčasníkmi, ale zanechávali pritom nepatrné tajomné náznaky, aby bola odhalená o niekoľko storočí neskôr, čo znamená, že by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedala dokázať ani vyvrátiť.“ (24) Naša rekonštrukcia udalostí, ktoré sa odohrali pred štyristo rokmi, môže byť vždy len aproximatívnym, približujúcim sa pohybom. Nevieme, ako zneli Bachove fúgy, keď ich hral on sám, ale poznáme partitúry. Z jeho hudby zaznieva bolesť, ale nie jeho životopis. Zo Shakespearových diel sa len obťažne dozvieme niečo o jeho náboženskom presvedčení, na druhej strane nám povedia veľa o jeho vnímaní náboženskej drámy alžbetínskeho a jakubovského obdobia. Protestantské, katolícke a iné pasáže v jeho hrách sa podobajú hercom na javisku: raz vystupujú do popredia, inokedy ustupujú do úzadia. Náboženské spory mohol Shakespeare vnímať ako jednu z predlôh svojich hier, živé predstavenie, ktoré občas vyvolávalo smiech ako bláznivá ľudská komédia, inokedy sa stišovalo a vytváralo melancholickú náladu z tragických situácií, ktoré sa naozaj odohrali v Británii na prelome 16. a 17. storočia. Hodnota jeho tvorby spočíva predovšetkým v tom, že dokázal pozorne čítať a interpretovať aktuálne dianie v spoločnosti a prostredí, v ktorom sa pohyboval. Spoločenské udalosti boli preňho textom, ktorý predniesol v jazyku divadelnej drámy. Urobil to korektne, nezaujato, slobodne.

Autor je vysokoškolský pedagóg a redaktor časopisu Ostium www.ostium.sk

(1) Porov. GARBER, Marjorie: Shakespeare After All. New York : Pantheon Books, 2004, s. 6.

(2) Porov. SHELDRAKE, Philip: Spiritualita a historie. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003, s. 82 – 86.

(3) GREENBLATT, Stephen: Will in the World: How Shakespeare became Shakespeare. New York – London : W. W. Norton, 2004, s. 89 – 90.

(4) Porov. tamže, s. 92.

(5) WELLS, Stanley: Věčný Shakespeare. Praha : BB/art, 2004, s. 42.

(6) Tamže, s. 44.

(7) GREENBLATT, Stephen: Will in the World: How Shakespeare became Shakespeare, s. 94 – 95.

(8) Tamže, s. 98.

(9) ACKROYD, Peter: Albion – Kořeny anglické imaginace. Praha : BB/art, 2004, s. 178.

(10) Porov. WELLS, Stanley: Věčný Shakespeare, s. 45.

(11) GREENBLATT, Stephen: Will in the World: How Shakespeare became Shakespeare, s. 99.

(12) Tamže, s. 101.

(13) GERARD, John: V tisíc nebezpečenstvách. Trnava : Dobrá kniha 1994.

(14) GREENBLATT, Stephen: Will in the World: How Shakespeare became Shakespeare, s. 109.

(15) Tamže, s. 113.

(16) BLOOM, Harold: Shakespeare: The Invention of the Human. New York : Riverhead Books, 1999, s. 731.

(17) Porov. GREENBLATT, Stephen: Will in the World: How Shakespeare became Shakespeare, s. 103.

(18) Porov. HILSKÝ, Martin: Shakespearův Hamlet. In: SHAKESPEARE, William: Hamlet, dánsky princ. Praha : Torst, 2001, s. 23.

(19) Podľa SHAKESPEARE, William: Hamlet. Preklad Ľubomír Feldek. Bratislava : Ikar – Odeon, 2006.

(20) Podľa SHAKESPEARE, William: Romeo a Júlia. Preklad Ľubomír Feldek. Bratislava : Ikar – Odeon, 2005.

(21) Porov. GREENBLATT, Stephen: Will in the World: How Shakespeare became Shakespeare, s. 111.

(22) Porov. ROBERTSON, Alec: Contrasts: The Arts & Religion. London : S.C.M. Press Ltd., 1947, s. 73.

(23) Porov. BARNET, Sylvan: Shakespeare: An Overview. In: SHAKESPEARE, William: The Tragedy of Hamlet, Prince of Denmark. New York : Penguin Putnam Inc., 1998, s. xiii.

(24) WELLS, Stanley: Věčný Shakespeare, s. 385.