Spory medzi štúrovcami

Číslo 3/2007 · Katarína Ondrejková · Čítanosť článku: 5286
 

Jánošík nebol celkom spravodlivým ochrancom chudobných, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Matúš Čák Trenčianky zase celkom (lepšie povedané vôbec) nebol Slováčiskom ako repa, ani ľudovým kráľom Matiášom. Takých ich zbiedený národ ústami romantikov len chcel mať. A ani oni sami – Štúr, Hurban a Hodža – neboli jedným telom a jednou dušou, mináčovským „trojrameným svieceňom, ktorý vrhá svetlo na všetko ostatné“. Takých ich len zbiedený slovenský národ polovice 19. storočia potreboval mať. My už nie!

Slovenskí romantici sa bežne nazývali „štúrovskou družinou“. V druhej polovici devätnásteho storočia to bolo viac než logické. Proti asimilácii nemaďarských národov bývalého Uhorska bolo potrebné postaviť ideál učiteľa – zákonodarcu, energicky zjednocujúceho jednotlivcov do zomknutého šíku. Literárny vedec Oskár Čepan si všimol, že budovanie tejto legendy o monolitnom „štúrovstve“ dovŕšil pred viac ako storočím Jozef Miloslav Hurban v spomienkovom diele Rozpomienky na Ľudovíta Štúra. Lenže tie sa nepozdávali už jeho súčasníkovi, účastníkovi revolučných bojov Samuelovi Štefanovičovi. „Tak kovať históriu z vetra, ako to urobil v tomto páde pán Hurban, je veru, keď aj nie veľmi čestné, ale aspoň smelo a schytralo jednané.“ Po smrti bol podľa vyššie citovaného Mináča už Štúr celkom nedotknuteľný. „Aj z piety, aj z cudnosti, ale aj z politických potrieb sa ku skutočnému hrdinstvu viazala aj neskutočná nepoškvrnenosť: vstúpil na slovenské nebesá.“ Aj preto sú Hurbanove Rozpomienky také, aké sú.

Spor o manželstvo

Vzťah medzi Hurbanom a Štúrom bol totiž vzťahom učiteľa a žiaka, vodcu a korunného princa. Hurban bol, na rozdiel od Hodžu, od Štúra mladší, a práve Štúrovi sa podarilo dovtedy národne ľahostajného Hurbana získať pre slovenskú vec. Hodnotenie Štúrovho činu sa podľa ďalšieho literárneho vedca Alexandra Matušku vždy pohybovalo medzi chválou a hanou: alebo ho vynášali, alebo ho udupávali do čiernej zeme. Kým žlčovitý Záborský ho len hanil a vskutku kritický bol k nemu Kalinčiak, Hurban ho aj podľa Matušku v podstate len chválil, a to napriek tomu, že aj medzi nimi dvoma to občas iskrilo, a to nielen kvôli Hurbanovej ženbe, ktorú nahnevaný Štúr nazval pohrebom. Ľudovít Štúr totiž naliehal na svojich „mladoňov“, aby – ak chcú pomáhať národu – viedli asketický život bez žien a detí: „Stav hrozný národa nášho, ktorý už takmer ani spôsobený nie je pojať podmienky života národného a ktorý sme si predsa zamilovali tak, že životy zaň klásť hotoví sme, či nevyžaduje láska táto naša k národu tak upadlému celú obeť nás samých?“ pýtal sa emotívne. Sám nezostal len pri slovách a svoje myšlienky naplnil aj skutkami, keďže v osobnom živote priniesol asketicky naozaj „celú obeť seba samého“, odôvodniac to svojej prvej láske Márii Pospíšilovej v básni Rozžehnání slovami „Kdybys’ viděla ty bouřlivé mraky, jak naši Tatru valně obletují, ó, jistě by Tvé zkalily se zraky! Naše let mračen směle pozorují: ať bouří, hřímá Tatra, naše máti, my při ní v bouřích, v hromech budem státi! Tatra se halí, jinoch zasmucuje. Co by Ti bylo z jinocha smutného?“, a preto sa s ňou lúči: „Zapomeň, drahá, zapomeň jinocha, nade nímž mraky se bouřlivé shání. Zapomeň, drahá, zapomeň na hocha, jenž Ti posílá bolné rozžehnání: on na vše světa zapomene slasti, jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!“ Hurban však svojej Aničke Jurkovičovej „zbohom“ povedať nedokázal, a ani nechcel. Naopak, sám Štúra v listoch nahováral, aby si Máriu Pospíšilovú, ktorá urobila na Štúra silný dojem na jeseň roku 1840, predsa len zobral: „Založ rodinu na základe lásky opravdovej k deve tak nádhernej ako Mária, založ rodinu podľa vzoru pospíšilovskej krásnej rodiny – tohto roztomilého strediska toľkých duchov činných na poli národa, tejto matky toľkých síl podrastlých a podrastajúcich, ako vidieť mohol si sám, tam na junáckom Jaroslavovi, ideálnej Márii – a uvidíš, a dá mi za pravdu budúcnosť, že z takejto rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viac sily a odvahy než z večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“ Štúr na to však reagoval vecne zopakovaním svojich obáv: „Keby len tých nastávajúcich búrok nie, ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán – ako predvídam – búrať sa a váľať?“ Sklamaný Hurbanovou voľbou manželstva sa teda na jeho svadbe cítil ako na kare.

Štúrov spor s Hodžom

V porovnaní s bleskami, aké šľahali medzi Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom, však Hurbanova svadba nebolo ničím. S Hodžom sa Štúr stretol v roku 1832 na pôde bratislavského evanjelického lýcea, kde o štyri roky mladší Ľudovít študoval už od roku 1829. Oboch spájalo členstvo v Spoločnosti reči a literatúry českoslovanskej, v ktorom Hodža v školskom roku 1833 – 1834 prevzal podpredsedníctvo po Ľudovítovom staršom bratovi Karolovi. Na tú istú podpredsednícku stoličku sa mladší zo Štúrovcov posadil hneď v ďalšom školskom roku 1835 – 1836. Po zákaze spoločnosti a vzniku tajného spolku Vzájomnosť sa však už na jednej stoličke striedať nemohli. Štúra, na rozdiel od Hodžu, do nej totiž neprijali. „Štúr neznal motívy iných k tomuto dielu novému pobádajúce, ale prijímal dielo nekonečnou svojou láskou k národu vedený, účinne a horlive,“ hovorí o Štúrovom vzťahu k novovzniknutej Vzájomnosti vo svojich Rozpomienkach Hurban. Na čele tohto nového podniku stál Alexander Boleslavín Vrchovský a po jeho boku pracoval podľa Hurbana chladnokrvný, prísny sparťanský Pravoslav Červenák. „Oni báli sa o Štúra i o mládež. O Štúra báli sa, aby neupadol do ‚absolutizmu‘, ktorý z ruky jeho hotová bola mládež prijímať, o mládež báli sa, aby po odchode jeho neupadla do istého stupňa anarchie. Toto boli motívy strany veľmi činnej, no Štúrovi výšku jeho závidivšej; tak aspoň vtisknul sa mne náhľad na veci tieto,“ mieni Hurban o odmietnutí Štúra v novom spolku. Štúr podľa neho „nešípiac, že novou tou organizáciou činí čiastka manéver proti nemu, pracoval usilovne k uvedeniu nového riadu, nových zákonov“. Hodža sa, naopak, členom Vzájomnosti stal, a to vďaka svojmu priateľstvu práve s hlavou Vzájomnosti Alexandrom Boleslavínom Vrchovským. Spolok Vzájomnosť a členstvo jedného a nečlenstvo druhého v ňom však ešte nebolo to, čo by dvojicu Štúr – Hodža priamo rozdeľovalo. V Štúrovom liste z júna 1838, ktorý je prvým zo zachovaných, sa totiž Štúr svojmu druhovi prihovára nanajvýš priateľsky: „Přemilý Bratře Slavjan! Mlčel sem po celý rok a Ty si to těžce nésl jakož i já. Prvé než odejdu do Berlína, což se na počátku září stane, mám úmysl projít naše Tatry. Mělbych Ti všelico a Tobě podobným ústně sděliti, o čem bohdá pomluvíme. Nehněvej se na mě pro mlčení mé, miluj raději i dále Tebe najupřimněji milujecího Ledevíta.“ Tak ako vedel byť priateľský, však vedel Štúr dať aj najavo, keď mu niektorí z jeho spolupracovníkov zdvihol adrenalín. Hodžovi sa to podarilo mnohokrát. Podľa Štúrovho listu z novembra 1842 začal tým, že nesprostredkoval cenzúrne povolenie od banskobystrického cenzora Tilleša pre Štúrov rukopis Starého i nového věku Slováků. „Jak z listu Tvého patrno, brošurka posud u Tebe nepodaná leží. Jest tomu již půl léta. Brošurka taková jest dítě svého času, a nepřijde-li v ten čas, nepřijde vhod. Dal sem si na ní záležeti, a nyní vidím práci mou zmařenou, vinou vlastních naších. My zde, Miško, bdíme dnem i nocí, uspořadujeme, vykonáváme nejen veřejné záležitosti, ale i takové, jenž jsou soukromé, pakli nás kdo o něco takového požádá. A já sem Tobě dal brošurku, jenž byla pro Slovensko, a Tys ji ležeti nechal! To jest bolestné, a pro mně svrchovaně bolestné, že Tobě takového cos říkati musím,“ mal ťažké srdce na Hodžu Štúr, ktorého brožúra nakoniec knižne už ani nevyšla. Štúrovi bolo možné vyčítať všeličo, ale určite nie malichernosť, najmä vtedy nie, keď videl, že „bouřlivé mraky naši Tatru valně obletují“. A to bolo v tých rokoch na dennom poriadku, najmä kvôli zákonom z roku 1836 o zavedení maďarčiny ako úradnej a vyučovacej reči v Uhorsku.

Spor o reč

Štúr a ľudia okolo neho si čím ďalej tým viac uvedomovali potrebu národnej reči. Tým len potvrdili, že sú pravými žiakmi nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda Herdera, podľa ktorého je materinská reč niečo, v čom prebýva duša a srdce toho-ktorého národa. Pestovanie národného jazyka už pre nich nebolo motivované osvietenskou snahou o vzdelávanie najširších vrstiev obyvateľstva, ale národnou sebazáchovou. S materinským jazykom sa totiž Slováci, tak katolíci ako i evanjelici, mohli na verejnosti stretnúť len v kostoloch. Keďže reformácia sa už pri svojom šírení opierala o národné jazyky v úsilí byť v protiklade s katolíckou latinčinou, nasledujúca protireformácia v snahe získať späť stratené ovečky pre úspech svojho snaženia volila tiež národné jazyky ako spôsob priblíženia sa k ľudu. Obidve cirkvi teda vsadili na materčinu, paradoxom Slovenska nemajúceho vlastný jazyk však bolo, že každá na iný. Kým katolíci na bernolákovčinu, evanjelici na tradičnú biblickú češtinu. Na potrebe zmeny tohto stavu sa zhodla celá trojica – Štúr, Hurban i Hodža v jednom duchu. Dňa „skríseňja slovenčini 14. unora 1843 medzi 3. a 5. popoludni“, ako si to zaznamenal Samo Bohdan Hroboň, sa síce Hodža nezúčastnil, ale na stretnutí u Hurbana o pár mesiacov neskôr už nechýbal. V lete 1843 sa totiž vybral na plti dolu Váhom až do Viedne pourgovať kladné vybavenie Slovenského prestolného prosbopisu. No po návrate z tejto neúspešnej misie sa zastavil v Bratislave, v Modre a najdlhšie v Hlbokom, kde na miestnej fare spolu s Hurbanom a Štúrom uzavreli „trojdohodu“ o používaní slovenčiny ako spisovného jazyka, takže vzájomným vzťahom predchádzajúce nedorozumenia zjavne neublížili. K Štúrovi tvrdiacemu, že „za reč biblickú bude ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol bola obmedzená“, sa pridal i Hurban tvrdiaci, že bibličtina stačila, len pokým Slováci žili iba v modlitbe a duchovnej piesni. Hodža, ktorý sa v mladosti hlásil skôr k bibličtine, videl síce v Slovákovi „rodeného bohoslovca“, ale nepopieral, že je „čas mu a povinnosť i svetské knihy a spisy pre svoju osvetu čítať“. I on v otázke jazyka teda prešiel na stranu Štúra a Hurbana, aj keď výhrady k fonetickému pravopisu uzákonenej slovenčiny nepopieral.

Ak piešťanská hudobná skupina Slniečko vo svojich humorných textoch na margo mäkkosti slovenčiny svojho času spievala, že „Hodža, Hurban, Hollý sú tiež na vine, keďže so Štúrom boli na tom Devíne – pri víne“, prinajmenšom Hodžovi krivdí. Mimochodom, aj Hollého „vina“ je len v nevinnej vete: „Nuž teda žehnám odvážnemu dielu.“ Návšteve Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorí si prišli k nemu po požehnanie pre nový jazyk, totiž otvorene povedal: „Ja v tej vašej reči písať nebudem. Za mojej mladosti nebolo možnosti inou slovenčinou knihy písať ako tou, ktorej nebohý priateľ môj Bernolák gramatiku spísal. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči…“ To Hodžovi sa Štúrovo „píš, ako počuješ“ nepozdávalo vôbec. Zo strany citlivého otca myšlienky Štúra sa to, samozrejme, nezaobišlo bez pocitu dotknutosti. „Braček, o Ťebe mi píšu z Gemera, že si sa vraj stau ňeverním Slovenčiňe, že vraj už zase len čisto česki kážeš (no to je nič) a že si vraj aj od novín odvádzau v Liptove. Ja to som vzau za číru potváraňinu alebo nedorozumeňja,“ píše Štúr Hodžovi 4. marca 1846, aj keď s náznakom veľkorysého prenesenia sa ponad to. Hodža najskôr v snahe neoslabovať krehkú pozíciu nového jazyka ustúpil, ale neskôr v slovenskom pravopise predsa len jeho etymologický princíp nahradil Štúrov fonetický.

V korešpondencii tých dní však nakoniec aj sám Štúr ponúka tatrínskemu výboru zaoberajúcemu sa pravidlami novej slovenčiny svoju gramatiku len ako podklad. „Vezmiťe moju gramatiku len za podklad, na ktorom sa buďe reč ďalej rozvíjať. Ja ju sám len za to mám.“ Práve Hodžovsko-hattalovská reforma z roku 1852 upravila slovenčinu do dnešnej podoby. Uzákonením slovenčiny bol dovŕšený vývoj slovenskej národnej osobitosti, a to voči uhorskému štátu i slovanstvu. „Sme kmen v Slovanstve, sme aj kmen státu uhorskieho; a náš dobrobyt kmenový hladajúc, nesmieme ho ani v Česku, ani v Polsku, ale ho musíme hľadať na základe uhorskieho Slovenstva,“ komentoval tento krok Jozef Miloslav Hurban. Vďaka tomu, že sa podarilo hladko vybaviť otázku spisovnej slovenčiny, boli Slováci pripravenejší na pohnuté udalosti revolučných rokov 1848 – 1849, keď sa národy dožadovali svojich práv po celej Európe.

Ale ešte predtým sa medzi trojicou zaiskrilo v roku 1847 kvôli rekurzu s národnými požiadavkami voči vláde. So Štúrovým názorom, aby mala petícia ľudový charakter, síce nebol stotožnený ani Hurban, ale Hodža svoj názor, aby išlo o akciu elity, presadzoval predsa len dôraznejšie, keďže Štúr si opäť neodpustil výčitku: „Strani rekursu sa s Ťebou von koncom ňesrovnávam. Prečo že Ti, braček, po ňe čase, keď už vec je v behu, keď sa už koná, oproťi veci sa stavjaš, novje pláni robíš a takto vec náhlu hamuješ?“ vyčíta Hodžovi Štúr. Skôr ako bola podpisová akcia začatá, však prišli revolučné udalosti meruôsmeho roku a z literátov sa museli stať revolucionári.

Revolučné spory

Aby z toho Hodža nevyšiel ako jediný rebel, treba povedať, že ani do bojov na Myjavu sa neodchádzalo v jednom šíku, a tentokrát v tom nemal prsty Hodža, ale dobrovoľník Samuel Štefanovič. Deň pred odchodom výpravy z Viedne 16. septembra, keď boli významnejší a zasvätenejší členovia chystanej výpravy pozvaní do Hodžovho apartmánu vo viedenskom hoteli Paniglgasse, aby sa zaviazali prísahou novoustanovenej Slovenskej národnej rade, na čele so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a českými dôstojníkmi Bedřichom Bloudkom ako veliteľom a Františkom Zachom ako náčelníkom dobrovoľníckeho zboru, vystúpil s pochybnosťami. A nezostal sám, keď sa k nemu pridal aj ďalší z dobrovoľníkov Lepold Abaffy. Do Štúra sa pustili zostra spŕškou otázok: „Je známe, že zbor 100 slovenských inteligentných mládencov, zanechaných Štúrom vo Viedni proti danému slovu v núdzi a v biede, scvrkol sa na 40. Ako je zabezpečená výživa výpravy? Nebude výprava vystavená podobnému osudu?“ Štúr sa však podľa Hurbana „vyznačil ráznosťou proti svojvoľníkom našim vlastným“. Skoro plačlivo vraj hovoril, ako „národ náš drahý tejto doby v smrteľných kŕčoch leží, zopiaty, zviazaný železami a povrazmi nevôle, zvíja sa v otroctve“. A ako oni „božím len vnuknutím vzchopili sa prvší do práce rozdrúzgania želiez tých a roztrhania povrazov tých a nesú životy svoje v obeť za jeho život“. Prajný výsledok podľa neho nebol ničím zaručený, ak nie vernosťou a statočnosťou. Hurban mlčal. Podľa historika štúrovskej revolúcie Daniela Rapanta to bol „doklad pre správnosť Štefanovičovho príslušného vylíčenia“. Hurban vo svojich „rozpomienkach“ na Štúra mlčanie sám otvorene priznáva, ale vraj len preto, lebo „tento šľah“ považoval za namierený proti sebe ako predsedovi národnej rady. Na hlavy nespokojencov sa potom zniesla taká kritika ostatných prítomných, že museli odísť a podľa rady českého dôstojníka Františka Zacha si hľadať vlastné cesty a spôsoby na oslobodenie národa. Situáciu pred roztržkou zachránil veliteľ Bernard Janeček. Na jeho radu sa obidvaja, aby dokázali nezištnosť svojho vystúpenia, rozhodli ísť s výpravou ako obyčajní vojaci.

Keď sa potom slovenský dobrovoľnícky zbor pokúšal uskutočniť výpravu do Senice, bol postupne zastavený a prinútený na ústup. Obrátil sa na Starú Turú, ktorej maďarónski predstavitelia odmietli Hurbanovu výzvu pridať sa k slovenským povstalcom. Dobrovoľníci zaútočili na mesto a dobyli ho. Prvou úlohou slovenských povstalcov, ktorí vstúpili do mesta v plameňoch, čo zakladali ustupujúce nepriateľské útvary, bolo hasiť početné požiare. Úspech bol však podľa historikov nepatrný. Sotva sa podarilo uhasiť oheň na jednom mieste, vzbĺkol inde nový, tentoraz zapaľovaný už príslušníkmi výpravy, predovšetkým neorganizovaným ľudom, ktorý sa pridal k výprave po ceste. Vodcovia a dôstojníci výpravy nemali v tomto dave žiadnu moc. Viesť boje bolo pre majstrov pera predsa len priveľké sústo. So začiatkom výpravy však Michal Miloslav Hodža problém nemal. Ale ako ukázali hneď prvé hodiny a dni bojov, bol revolucionárom predovšetkým v slovách. V Hlase k národu slovenskému z 5. septembra síce zápalisto písal, že „lepšia smrť ako biedny, hnusný, neslobodný otrocký život“, keď však smrť v boji skutočne skosila prvých dobrovoľníkov, nedokázal sa na to dívať. Podľa svojich životopiscov mal totiž „ťažké výčitky svedomia aj za tých našich mŕtvych, ktorých nabádal aj on do bojového vražedného mlyna“. A tak jeden z troch vodcov slovenského povstania výpravu už po piatich dňoch v noci opustil. A práve preto sa začal najväčší konflikt vo vzťahu Štúr – Hodža. Do bojov totiž trojica vstupovala s jasnou dohodou, že vedenie národnej rady bude na tom, na koho území sa bude bojovať. Po odchode Hodžu a vzhľadom na chorobu Hurbana však – podľa samotného maróda – od 20. do 28. septembra zostalo celé vedenie povstania na Štúrovi „Ja ležal chorý v zimnici a v niektoré dni, keď horúčosti nesmierne búrili vo vnútornostiach mojich, neznal som nič o svete, potom zas vláčil som sa po biede; Hodža nás opustil,“ spomína Hurban. Na otázku „Prečo?“ sa pokúšajú dať odpoveď všetci Hodžovi životopisci, napriek tomu stále zostáva visieť vo vzduchu, a predovšetkým zostala až do smrti visieť medzi Štúrom a Hodžom. Štúr bol Hodžovým odchodom tak nahnevaný, že ho bez ohľadu na priateľstvo chcel vidieť ako dezertéra pred vojenským súdom. Hodžovým šťastím bolo, že sa mu nedostal do rúk.

Náhoda však chcela, že sa zakrátko po Hodžovom odchode zišli v jednom a tom istom hoteli. Hurban si spomína, že zosadli v Leopoldove v National-Hôteli, nevediac, že tam sa zložil i Hodža. Prvý sa to dozvedel Hurban a snažil sa, aby sa previnilec so svojím katom ani nestretli, „znajúc náramne rozbúrenú myseľ Štúrovu proti Hodžovi“. Ale Hodža, podľa Hurbana „myšlienkový človek, neznámymi svetmi ideí zmietaná nátura“ zamietol upozornenie na Štúrov duševný stav, v ktorom bolo nemožné, aby bol k odídencovi mierny. Chytil Hurbana za ruku a vkročil do ich izieb so slovami: „Poď, ja vám musím povedať, aké sny ma trápili a čo ma vypudilo z toho búrneho hýbania sa duchov.“ Štúr sa návšteve, samozrejme, nepotešil. Hodžu nechcel ani vidieť. Ten teda podľa Hurbana „zopiatymi rukami“ prosil, aby ho vypočuli. „Zaklínal sa na všetko sväté, že išiel pomoc hľadať, že videl záhubu celého podujatia, že mal videnia nesmierne hrozné.“ Z Hurbana sa stal nárazník medzi tými dvoma. Krotil Štúra, ktorý hlboké Hodžovo pohnutie sprevádzal iróniou a tvrdými slovami. „Trápne bolo moje postavenie; mal som hrať otca medzi bratmi, a sám nemohol schváliť ani skutok jedného, ani prísnosť a logiku druhého,“ opisuje osudnú chvíľu Hurban. Nakoniec sa mu podarilo dosiahnuť aspoň prímerie „medzi katónskym Štúrom a snívavým Hodžom“. Podľa Hurbana „Štúr v súde svojom vychodil vždy zo seba, vnášajúc svoju individualitu do druhého; stadiaľ nesmierny žiaľ rozrýval jeho dušu, keď mu brat nerozumel, lebo nemohol rozumieť. On čím viacej burácal víchor, tým vyššie sa vznášal, nemerajúc priepasť, ktorá pod ním bola. Hodža bol úplne iný. On v dumách pohrúžený videl priepasť pod sebou a do nej strhnutý celý národ, ak sa pohne. Z tohto Hurbanovho videnia Hodžu vychádzali všetci, ktorí chceli zodpovedať onú otázku „Prečo?“, prečo Hodža konal tak, ako konal. A zhodli sa na jednom, že drsný vojenský život nebol nič pre tohto zmierlivého filozofa. Hodža údajne nechcel privoliť, aby sa účastníkom výpravy podávali liehové nápoje, pretože to bolo proti jeho svedomiu a praxi zo spolkov miernosti. Nesúhlasil s telesnými alebo príliš prísnymi trestami pre previnilých dobrovoľníkov. Preto opustil výpravu. Stalo sa to v rovnakom čase, keď odchádzal aj mladý chorvátsky teológ Andrija Torkvata Brlić. V jeho denníku zostalo zaznamenané aj to, čo sa dialo po tom, čo sa trojica národovcov po neúspechu prvej výpravy opäť stretla vo Viedni. Dňa 24. októbra 1848 na zasadnutí Slovenskej lípy sa Brlić snažil, aby sa slovenskí vodcovia rozhodli obrátiť na poľného maršala Šimunića. Ale rozpory medzi Štúrom a Hurbanom na jednej strane a Hodžovým táborom na druhej strane boli podľa neho takého rázu, že spoločná akcia bola vylúčená. Slovenská národná rada síce podľa Hurbana zostala pohromade, ale posledný „príhlas k národu“, ktorý podpísali ešte všetci traja, bol zo dňa 18. októbra. „Pozdejšie Hodža s Janečkom a Nosákom vystúpili a pri druhom povstaní na inom území Slovenska činnosť svoju veci národnej venovali. Štúr, Zach, Bloudek, Borik ako sekretár a ja ako dočasný predseda zorganizovali sme potom povstanie druhé po boku cisársko-kráľovskej armády proti otvorenej revolúcii maďarskej,“ hovorí Hurban o rozdelení ciest v revolúcii. Prímerie, ako nazval Hurban viedenské zmierenie Hodžu a Štúra, sa podľa neho síce nikdy viac nenarušilo, „ale aj nikdy viacej nezajagala sa svieža belosť starého bratstva medzi oboma, aspoň už na strane Štúrovej nie,“ skonštatoval Hurban.

Zmierenie nad hrobom

Pri všetkých sporoch a napätiach však Hodžov osud Štúrovi ľahostajný nebol. Svedčí o tom Štúrov list Kalinčiakovi z júla 1855, v ktorom ho informuje, že „strany Hodžovho dlhu hovoril som ako vieš Herghotovi, písal som Cabanovi, Bórikovi a odkázal i Kuklišovi. Dosial ešte nič neprišlo, ale myslím, že príde.“ Za revolúcie bol totiž Hodžov majetok už predtým kvôli národným veciam značne dlhmi zaťažený, rozpredaný, preto mu z dlžôb museli pomáhať všetci priatelia. Napriek tejto dojemnej priateľskej pomoci však pravdepodobne platili o ich vzťahu až do smrti Hurbanove slová, že už nikdy viac nebol taký ako pred revolúciou. Hoci Hodža najmä po Štúrovom zranení však o to pravdepodobne stál, keď mu 10. januára písal obšírny list, v ktorom vyslovil úprimnú účasť a sústrasť nad Štúrovým ťažkým utrpením: „Na chýr o ťažkej nehode Tvojej, novinami donesený strnuli naše srdcia. Bolným jednosúcim hlesnulo všetko v nás, čo krvou rodolásky našej živelstvuje. Tak, vraj, smutne prežalostne hynieme, beda nám, tak nás Bôh opustil. Do srdca môjho – preslaň a bolesť Tvoju dôpustnou nehodou vyliatu onú, pričinenú túto, zapredtýmnym známym citom bratstva nášho roztúženého, a keď Ti vôľa, ako dúfam, navždy zmiereného – do srdca, reku, môjho trôňali sa mi všecitom našej matky žiale a bôle, že mi rozúpela vnútroba. Nemal som nič na to, len vrúcnu modlitbu k nášmu Bohospasu, aby Ťa zachoval, zachránil, vystrábil.“ Štúr sa však zo svojho zranenia „nevystrábil“, ako mu to Hodža úprimne želal v liste, ktorý si nikdy neprečítal. Zachovala sa na ňom už len poznámka: „Tento list nedošiel k adresátovi, ktorý 12. januára 1856 usnul v Pánu. List tento prijal som od rodiny jeho. Hurban.“ História však zaznamenala list Hodžu manželke, v ktorom jej 15. septembra 1857 z Bratislavy píše, že „na pár dní idem práve hneď do Modry, navštíviť hrob Štúrov“. A tak, ako píše jeden z Hodžových životopiscov, „prejavila sa tým nakoniec sila úprimného priateľstva…“.

Práve v roku 1857 Hodža dokončil svoju veľkolepú dvadsaťtisícveršovú básnickú skladbu Matora, v ktorej sa opäť prejavil ako „neznámymi svetmi ideí zmietaná nátura“. Štúr už na jeho dielo nemohol povedať nič. Ale zrejme by Matora nebola uňho obišla o nič lepšie ako svojho času Hroboňove básničky. Tomu totiž Štúr odkázal, že „vy, čo aj s najvznešenejšími ideami vystúpite, a nebudete navliekať nite do osnovy terajšieho sveta, nič nevykonáte. Čistou holou vierou, ako vy braček chcete, vo svete teraz nevykonáte ani mak. Veď vy vo vašej dedine nemohli ste ňou ani pár dušičiek na cestu pravú priviesť.“ Napriek tomu, že Štúr už nemohol na jej adresu nič povedať, svoje si užila. A Hodža s ňou. Už 19. apríla 1857 dostal výzvu od Jozefa Karola Viktorina, aby mu niečo poslal do pripravovaného almanachu Concordia. „Že vaše meno, priateľ drahý, tam chybieť nesmie, to je na bielom dni. Čokoľvek zašlete, bude vítané!“ Hodža vybral pre Viktorina teda 2400 veršov práve z Matory. Dočkal sa však všetkého iného, len nie ich vydania. Viktorin totiž 4. septembra 1857 Sládkovičovi napísal, že Hodža mu poslal hrozné veci, ktorým len on sám a Pán Boh rozumie – alebo ani jeden, ani druhý. „Nikdy som sa nesklamal tak v človeku ako v Hodžovi – jeho psychický stav musí byť poľutovaniahodný,“ zarezal do živého Viktorin, podľa ktorého Hurban, Palárik a aj druhí zhrozili sa nad tým. Preto zduplikoval: „To sa rozumie, že ani babku z toho tlačiť nedáme.“ Concordia teda vyšla bez Hodžovho príspevku, ale „hrozné veci, ktorým len Hodža a Pán Boh rozumie“, nenechali chladnými citlivého Sládkoviča. V decembrovom liste Hodžovi precízne vyberal slová, ktorými akoby chcel zmierniť Viktorinovo odmietnutie: „Zdelil mi Viktorin zlomky básní Vašich, o tom sa radiac či by také čos mohlo v alamanachu býti použité. Ja z mojej strany som nechcel odporovať domnienke jeho. Že nesnadno toto z príčin dvoje, jedno obsah básní týchto jesť omnoho vážnejší, myšlienka prísnejšia, lež aby v zábavnej beletristickej knižke svojho miesta našli; druhé, že roztŕhať báseň vašu strata a škoda by sa mi videlo.“ Nabáda ho dokonca k vydaniu Matory: „Osmeľujem sa v záujme literatúry slovenskej dôverne Vás osloviť, aby ste rečené básne v jejich celku vydať sa odhodlali.“ Svedomie zrejme trápilo aj ostrého Viktorina, ktorý po vyše roku Hodžovi napísal, že vie, „aspoň si myslím, že sa na mňa mrzíte pre neuverejnenie Vašej zásielky v Concordii. Boh mi je svedkom, že som v tomto ohľade nejednal ľahkomyseľne. Ja a Palárik tomu nerozumieme, a čomu ja nerozumiem, to ja nikdy nevydám!“ Podanou rukou na zmierenie mala byť žiadosť o Hodžove príspevky do novopripravovaného alamanachu Lipa, ale Hodža ju neprijal. Namiesto príspevkov poslal 2. marca 1859 Viktorinovi žiadosť o vrátenie veršov Matory. Keďže ten tak neurobil, svoju žiadosť zduplikoval 12. júla v obšírnom liste: „Že som sa vraj zbláznil! Hej, Bože, ostríhaj Vám zdravý zmysel!“ Aj keď Viktorin sa od Hodžu už príspevkov nedočkal, ohrdnutý autor Matory v liste z 8. júna 1861 zdôraznil, že „príčiny naskrze neležia v tom, čo medzi nami kedysi odporného vzniklo, ale v samej veci. Srdca môjho sa tisíc ráz inakšie týka naše národné, toť nad bezodnou priepasťou trnúce postavenie ako len raz všetky naše medziosobné nedorozumenia, lebo urážky…“ Neskôr sa ukázalo, aký je osud potvora. Viktorin vidiaci blázna v Hodžovi totiž sám v roku 1874 podľahol duševnej chorobe.

Pokora a veľkorysosť, ktorým Hodžu život výdatne učili, sa mu zišli aj o päť rokov neskôr, keď si po náhlej smrti Karola Kuzmányho trúfal na zvolenie na uprázdnený post superintendenta Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V liste manželke sa ešte 25. augusta 1866 nádejal, že zvolia práve jeho: „Už poručenobohu, nech sa stane, jako Boh chce. Ale mám za to, že by slepotou boli zase ubití naši Slováci, keď by ináče so mnou zaobišli. Môže sa i to stať, ale tuším, to bude dovŕšenie hanby a potupy, ktorá sa potom nie na moju, i tak už ťarchami všelijakej zloby sveta strýznenú, hlavu zvalí, ale na hlavy samých našincov.“ Jeho obava sa však naplnila. Keď 17. októbra 1866 zrátali volebné hlasy z celého Slovenska, najväčšiu podporu 17 hlasov získal Hurban, pričom za Hodžu hlasovalo len 13 zborov. Patentálne cirkvi sa totiž báli, že Hodžu by cisár nepotvrdil. „Naši volili na Kuzmányho miesto a ľúbilo sa Bohu pomiasť im rozum, zavrhli mňa, ktorého im sám Boh na srdcia tak rečeno vhrnul so všetkou hrúzou a výstrahou nezaslúženého môjho nešťastia – a oni ma zavrhli; ba zavrhnutého ešte i do prachu hodili a zašliapali, lebo ako jedon z našich protivníkov a odporníkov hlavných sa vyslovil: nepriatelia Hodžovi Hodžu, vraj, len srazili, ale priatelia Hodžovi Hodžu dorazili,“ sťažoval sa roztrpčený Hodža. Cítil sa obídený a ponížený a ťažké srdce mal aj na soka Hurbana. Aj keď ten si svoju funkciu nakoniec vôbec neužil. Vlastne sa jej viac-menej už ani nestihol ujať, lebo úrad superintendenta bol vzápätí cisárovým novým ediktom zrušený. O úrad stál Hodža aj preto, že bol bez peňazí, hoci mu cisár slovami „jeden Hodža nie je pre nás veľa“ sľuboval penziu. Nič však nechodilo. Dňa 14. mája 1867 poslal teda na viedenský dvor jeden z množstva prosbopisov o zaopatrenie. Prvú časť ročnej penzie, 1477 zlatých, dostal, až keď sa zaviazal, že opustí Slovensko. Dňa 1. októbra 1867 dorazil teda Hodža ako vyhnanec s dcérami Marínou a Boženou do českého Tešína. Preto mu azda nemožno vyčítať trochu sebaľútosti, ktorú vložil do svojich veršov: „Narodil sa, trpel pod uhorským panstvom, umrel, utrápený svojho ľudu manstvom.“

Jednota ako dedičstvo

Štúr, Hurban, Hodža. Boli to skrátka ľudia, žiadny zurčiaci kov svietnika, len mäso a kosti a všetky zlé aj dobré stránky, ktoré k človeku patria. Ale rozhodne neboli jedni z milióna. Pustili sa do boja o národ vo veku, keď sa iní vedeli pobiť maximálne o frajerku. Štúr ako 27-ročný sa podpísal pod Slovenský prestolný prosbopis, ktorý bol prvou verejnou žiadosťou Slovákov, a 31-ročný Hodža sa spolu s generáciou starších národovcov postavil s ňou pred rakúskeho panovníka. Ani do revolúcie nešli ako starí vojnoví veteráni – Štúr mal 33, Hurban 31 a Hodža 37 rokov. Nedokázali toho málo, tí traja mladíci stojaci vďaka nepriazni doby, ktorú žili, vždy jednou nohou v žalári. Samuel Štefan Osuský, ktorý sa na začiatku minulého storočia snažil spísať ich životnú filozofiu, uvažoval, že v povedomí národa ujalo sa poradie: Štúr, Hurban, Hodža. „Po bedlivom štúdiu prichádzam na to, že poradie toto časove ani ideove nie je dosť odôvodnené. Časove by sa malo hovoriť: Hodža, Štúr, Hurban, ideove a podľa rozsahu života: Štúr, Hodža, Hurban… Ani jeden z nich však do zápasov nešiel kvôli poradiu v akomsi rebríčku. Ak si aj občas skočili do vlasov, nebolo to preto, aby jeden predstihol druhého, ale pre dobro veci. A čo z toho mali oni? Na rozlúčke Hodžových farníkov s ich zomretým kňazom 7. apríla 1870 to zhrnul vo svojich veršoch Daniel Bachát-Dumný: „Ach! A tá trojka naša vzývaná. Jak divné osudy mala! Štúra náhodná nehoda planá nenadále nám vyrvala. Hodža – vyhnanec v pustej cudzine. Darmo i v smrti po svojej Otčine túžil – tam sú jeho máry. A keď o jeho smrti zvesť letí, vtedy zostalý živý, ten tretí: Hurban náš sedí v žalári!“

Štúr, Hurban a Hodža z bojov sami sebe nepriniesli nič. Nám však áno. A to už nie je legenda. Ale fakt.

Autorka je doktorandkou na Ústave slovenskej literatúry SAV.