Boh je veľký. Stále

Číslo 3/2007 · Thomas Piatak · Čítanosť článku: 4203
 

V júli 1941 utiekol z Osvienčimu politický väzeň. Nacisti vybrali za trest desiatich iných väzňov, ktorí mali byť zabití v bunkri slúžiacom ako hladomorňa. Jeden týchto väzňov, Franciszek Gajowniczek, začal nariekať nad tým, čo bude jeho smrť znamenať pre jeho ženu a deti. Jeden z tých, ktorí jeho nárek počuli, sa ponúkol, že pôjde namiesto neho. Vyhoveli mu, a tak išiel do hladomorne on. Bol to františkánsky mních menom Maximilián Kolbe. Do sporu s nacistami sa dostal preto, lebo vo svojom kláštore ukrýval utečencov, vrátane stoviek židov. V hladomorni sa Kolbe stal vedúcim skupinky odsúdencov na smrť. Často ich utešoval, viedol modlitby a spieval chválospevy. Po dvoch týždňoch boli nažive už len štyria, pri vedomí bol len Kolbe. Nacisti ich všetkých pozabíjali; Kolbeho videli, ako pokojne podáva ruku katovi, aby mu do nej pichol karbolovú injekciu. Spomienka na odvahu a nesebeckosť Maximiliána Kolbeho pretrvala u tých, ktorí prežili kalváriu Osvienčimu. Medzi nich patril aj Franciszek Gajowniczek. Ján Pavol II. kanonizoval Kolbeho v roku 1982.

Christopher Hitchens, muž s ktorého článkami sa možno stretnúť v sobotnej prílohe Fórum denníka SME, muž, ktorý veľa a rád píše o Iraku, Iráne, Amerike a o celom svete, Európan s americkým pasom, trpí osobitou vášňou k náboženstvu. Presnejšie ku kresťanstvu. A tá vášeň sa volá nenávisť. Vo svojej ľahkomyseľnej a nečestnej polemike Boh nie je veľký. Ako náboženstvo všetko otrávi naráža aj na Kolbeho. Hitchens sa síce neodhodlal spomenúť Kolbeho menovite, no uvádza, že bol prakticky jediným katolíckym hrdinom holokaustu. Označuje ho ako „mierne rozkolísaného kňaza, ktorý, ako sa zdá… sa očividne zachoval v Osvienčime ušľachtilo“.

Nie je celkom jasné, prečo si Hitchens myslí, že sa len „zdá“, že sa Kolbe zachoval hrdinsky. Možno spochybňuje svedectvo tých, ktorí prežili koncentračný tábor. Možno voči Kolbemu namieta preto, lebo žil v celibáte, a preto bol Hitchensovi odporný (čím šmahom odsúdil aj Michelangela, Newtona, Händla či Kanta). Hitchens si môže myslieť, že Kolbe mal viesť svojich spoločníkov radšej v diskusiách Hitchensovho vlastného „prorockého moralistu“ Leva Trockého než v modlitbách. Možno je problémom Kolbeho národnosť. Koniec koncov, Hitchens napísal v januári 1983 článok, v ktorom sa vysmieval náboženskej viere Poliakov v čase, keď celý ostatný svet Poliakov obdivoval – práve pre túto vieru a pre ich živý odpor voči ateistickej diktatúre. Najpravdepodobnejšie však je, že Hitchensovu neschopnosť vidieť na Kolbem čosi dobré jednoducho spôsobila jeho iracionálna nenávisť voči náboženstvu. Tá istá nenávisť potom spôsobila, že jednoducho ignoroval tú skutočnosť, že Kolbeho hrdinstvo sa opakovalo u približne 130 katolíckych hrdinov holokaustu, ktorí boli dosiaľ blahorečení alebo svätorečení. Tá istá nenávisť ho opakovane robila v celej jeho knihe slepým k úlohe, ktorú hrá kresťanstvo pri vytváraní západnej kultúry a ktorú naďalej hrá v živote miliónov ľudí.

Hitchensova kniha je pôsobivá a dobre napísaná, no beznádejne ju skazili jeho rétorické úlety a klamstvá, ktorých je tam nemálo. To, čo kritizuje, pripisuje náboženstvu, a to, čo má rád, pripisuje čomusi inému – a robí to tak v celej knihe. Jediný kňaz, ktorého Hitchens obdivuje, je Martin Luther King, no toho označuje ako človeka, ktorý „v skutočnosti nebol kresťanom“. Hitchens odsudzuje ateistickú diktatúru, ktorá v 20. storočí zabila viac ľudí, než koľko ich na tom istom území cieľavedome zabila štátna moc počas všetkých predchádzajúcich storočí, no na druhej strane uvádza jezuitskú misiu v Paraguaji, ktorá až do svojho zrušenia chránila Indiánov, ako prvý úspešný prípad totality, pričom uvádza, že „totalitný štát je v skutočnosti teokraciou“. Hitchens si tu nevšíma tú skutočnosť, že kresťanská Európa vytvorila veľmi málo teokratických režimov, pretože Cirkev, mysliac na svojho zakladateľa, bola vždy toho názoru, že ľudia majú dávať, „čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“. Tento politický odkaz kresťanstva je teda odkazom práva a slobody, a nie odkazom despotizmu a uctievania štátu. V čudnom Hitchensovom mentálnom vesmíre je potrebné obviňovať náboženstvo z otroctva (z tejto prapôvodnej ľudskej inštitúcie, ktorú zrušili ľudia, ktorí boli väčšinou nábožní, ako William Wilberforce), a z genocídy vo Rwande, kde jedna katolícka národnostná menšina vyvraždila inú katolícku národnostnú menšinu. Okrem toho Hitchens opakuje komunistami vytvorenú lož o tom, že Pius XII. bol pronacistický. Ako jedinú autoritu pritom cituje knihu Johna Cornwella, ktorú seriózni historici tak dôkladne zdiskreditovali, že čosi také dnes už netvrdí ani jej autor.

Hitchens sa takto nečestne správal už aj v minulosti. Teraz tvrdí, že bol „veľkým obdivovateľom“ Jána Pavla II., no kedysi napísal dva články, v ktorých Jána Pavla II. po jeho smrti kritizuje a opisuje ho ako „prestarnutého a škriepneho celibátnika, ktorý prišiel príliš neskoro a zostal príliš dlho“. Veľkoryso však pripúšťa, že nebude za svoje „chyby a zločiny“ potrestaný večným trestom, pretože peklo neexistuje. Ak Hitchens takto píše o tých, ktorých obdivuje, čo potom musí písať o tých, ktorých nemá rád?

Okrem toho Hitchens tvrdí, že nechce „zakázať“ náboženstvo. Pritom však bol kedysi dlhý čas obhajcom myšlienky jeho násilného potlačenia. Pre PBS (Public Broadcasting Service – pozn. prekl.) uviedol: „Jedným z veľkých Leninových úspechov bolo, že… vytvoril sekulárne Rusko. Sila ruskej Pravoslávnej cirkvi, ktorá bola absolútnou liahňou zaostalosti, zla a poverčivosti, sa po tom, čo jej urobil, už pravdepodobne nikdy nespamätá.“ Čo také to však urobil Lenin kresťanstvu v Rusku? Rozpútal proti nemu vraždenie a teror. Hitchens uviedol v apríli pre Radar Magazine, že keby sa v Amerike dostalo k moci kresťanské právo, „trvalo by veľmi dlho a dúfam, že by viedlo k občianskej vojne, ktorú prehrajú, ale účasť v ktorej by bola veľkým potešením“. Hitchens sa stále drží svojich marxistických koreňov a stále je tu badať jeho snahu urýchľovať historický vývoj, ak treba, tak aj pomocou gulagov a popravných čiat.

Pôsobivosť Hitchensovej knihy je oslabená aj veľkým počtom chýb, ktoré sa v nej nachádzajú. Mnohé z nich tak bijú do očí, že ich zbadá aj bežný čitateľ, ktorý má aké-také znalosti dejepisu a teológie. Gnostické evanjeliá nemajú „taký istý čas vzniku a taký istý pôvod“ ako kanonické evanjeliá, ale boli napísané o niekoľko desaťročí neskôr. „Synoptické“ evanjeliá nie sú to isté ako „kanonické“ evanjeliá. Zdroj „Q“ je pravdepodobným zdrojom Lukášovho a Matúšovho evanjelia, no nie Markovho ani Jánovho evanjelia. Proces rozhodovania o tom, ktoré knihy sa majú zahrnúť do Nového zákona, nebol procesom, v ktorom „sa strašným spôsobom stratilo mnoho životov“. Reformátori sa nepokúšali preložiť Bibliu do ľudovej reči („Vulgáty“), ale naopak, pokúšali sa ju od ľudovej reči odtrhnúť. Luther vyslovil svoje slová „Tu stojím, nemôžem inak“ vo Wormse, a nie vo Wittenbergu. John Adams nebol otrokár a T. S. Eliot nebol katolík. Keby sa zozbieralo všetko drevo z relikvie skutočného kríža, nestačilo by to na znovuvytvorenie celého kríža, tým menej na vytvorenie „tisícov drevených krížov“. Kresťania nikdy neprinášali zvieracie obete a ariánsky blud neučí, že Otec a Syn sú „dvoma vteleniami tej istej osoby“. Dogmy o nepoškvrnenom počatí a o nanebovzatí neboli vyhlásené v roku 1854 a 1950, ale v rokoch 1852 a 1951. Lateránska zmluva bola podpísaná sedem rokov potom, ako Mussolini vpochodoval do Ríma, a nie ako sa „sotva ujal moci“. Štát Maryland nikdy nezakazoval protestantom zastávať úrady. Kondómy nie sú „nevyhnutnou“ podmienkou prevencie prenášania AIDS – inak by sa nakazili všetci tí, čo dodržiavajú celibát. Vzhľadom na tieto chyby (a je ich tam omnoho viac) nemáme dôvod prijať nič z toho, čo Hitchens píše na základe svojej vlastnej autority. Väčšina z toho, čo píše, však nijakou inou autoritou podoprená nie je.

Hitchens robí chyby aj tam, kde tvrdí, že je znalcom. Tento, podľa svojich vlastných slov obdivovateľ Evelyna Waugha, opisuje Sebastiana Flyta z diela Návrat na Brideshead ako „dediča starej katolíckej šľachty“. Pritom bol Sebastian mladším synom s malými vyhliadkami na dedičstvo a stal sa katolíkom až potom, keď konvertoval lord Marchmain, aby sa mohol oženiť. Zhodou okolností hneď nasledujúci odsek po vete, ktorú Hitchens z tohto diela cituje, začína slovami: „Sebastian vždy navštevoval omšu, na ktorú chodilo len málo ľudí. Brideshead nebol dávnym centrom katolicizmu.“ Všetok humor v Hitchensovej knihe je podobne neúmyselný. Patrí sem napríklad rozprávanie o údajnej posadnutosti kresťanstva sexom, a to v knihe, v ktorej sa na každej strane hovorí o takých veciach, ako je zlo panenstva, hrôza obriezky či „odporné dôsledky tabuizovania masturbácie“.

Ale aké sú Hitchensove hlavné argumenty? Je pod týmito chybami a klamstvami skryté presvedčivé jadro? Dokonca aj sám Hitchens pripúšťa, že nie je. Autor sa vyhýba filozofickej argumentácii a nahrádza ju rozprávaním historiek, v ktorých predkladá čitateľovi na zamyslenie prehliadku strašných náboženských extrémistov. No takýto argument nedokazuje, že by náboženstvo bolo nesprávne alebo že by Boh neexistoval. Sám Hitchens vraví: „Nevravím, že keby som prichytil budhistického kňaza, ako kradne milodary, ktoré nechal prostý ľud v jeho chráme, tak by som tým považoval budhizmus za zdiskreditovaný.“ Presne tak. To, že niektorí ľudia robili v mene náboženstva hrozné veci, ani to, že niektorí protivní ľudia sa hlásili k náboženskej viere, nie je dôkazom toho, že by Boh neexistoval alebo že by náboženstvo bolo zlou vecou.

Hlavný argument proti kresťanstvu, ktorý Hitchens prináša, je, že evolúcia vysvetľuje pôvod života na zemi, že niektoré časti Biblie nie sú doslovne pravdivé a že štyri evanjeliá sa navzájom nereprodukujú s matematickou presnosťou. Tieto argumenty ho však neprivedú tam, kam by chcel. Mnohí významní kresťania nevideli medzi evolúciou a vierou nijaký rozpor. Ján Pavol II. povedal, že evolúcia je „viac než hypotéza“, a kardinál Newman napísal krátko po uverejnení Darwinovej práce, že „Darwinova teória nemusí byť ateistická, či už je pravdivá, alebo nie. Jednoducho môže svedčiť o širšej myšlienke Božej prozreteľnosti a šikovnosti.“ Newman pripomenul aj tomistickú vieru, že rozum a zjavenie nestoja proti sebe, ale sa dopĺňajú. Formuloval to slovami, ktoré by si mal vziať k srdcu každý kresťan: „Ak sa zdá, že astronóm, geológ, chronológ či etnológ dokázal niečo, čo protirečí dogmám viery, nakoniec sa ukáže, že táto vec v skutočnosti dokázaná nie je alebo je sporná, alebo že nie je v rozpore s ničím zjaveným, ale s niečím, čo sa so zjavením zamieňa.“

No už dlho pred Newmanom a Jánom Pavlom II. tu boli také významné postavy ako svätý Augustín a svätý Hieroným, ktorí boli toho názoru, že Starý zákon nie je primárne zdrojom historických či vedeckých faktov, ale nástrojom ukazujúcim cestu ku Kristovi. Svätý Augustín skutočne uvažoval o tom, že rôzne druhy zvierat nie sú výsledkom osobitných zázračných úkonov stvorenia, ako by to napovedala kniha Genezis, keby sme ju chápali doslova, ale sú výsledkom procesu, v ktorom začali postupne pôsobiť podmienky pre život, ktorý vytvoril Boh.

Okrem toho Hitchens zabudol čo len spomenúť dôkaz poukazujúci na existenciu Boha, nehovoriac o tom, že by sa mal s týmto dôkazom vysporiadať. Hitchens odsudzuje analógiu, pri ktorej sa neriadená evolúcia prirovnáva k tornádu, ktoré poskladá lietadlo z častí, ktoré sa povaľujú na smetisku. Nazýva túto analógiu „kreacionistickým posmievaním“. Zabúda však pritom svojim čitateľom pripomenúť, že túto analógiu skonštruoval slávny astrofyzik Fred Hoyle, keď spočítal, že pravdepodobnosť toho, že isté enzýmy potrebné na vznik života vzniknú výlučne náhodou, sa rovná 10-40 000. Hitchens nediskutuje o skutočnosti, ktorú zaznamenal Robin Collins, že „vznik života je tancom takmer celej štruktúry vesmíru na ostrí noža“. Ako poznamenáva Collins, keby sila počiatočnej explózie veľkého tresku bola len o 10-60 percenta menšia alebo väčšia, vesmír by sa buď rýchlo zrútil späť do seba, alebo by sa rozširoval príliš rýchlo, takže by nemohli vzniknúť hviezdy. Keby bola gravitácia o 10-40 percenta silnejšia alebo slabšia, nemohli by existovať hviezdy, ako je slnko. V Stanfordskej filozofickej encyklopédii sa uvádza tento záver: „Keby boli ostatné veci rovnaké, úmyselné, zámerné naplánovanie by bolo prijteľným vysvetlením vesmíru, ako je náš, ktorý existuje napriek prevahe a mimo všetkých myriád vesmírov, ktoré život znemožňujú alebo mu bránia.“ Táto myšlienka naplánovania je taká zarážajúca, že fyzici sa jej chceli vyhnúť zavedením postulátu, že známy vesmír je len jedným z mnohých vesmírov. Tento postulát však prináša svoje vlastné problémy. Ako napísal fyzik Edward Harrison: „Vyberte si: slepá pravdepodobnosť, ktorá vyžaduje spústu vesmírov, alebo úmyselné naplánovanie, ktoré vyžaduje len jeden vesmír.“ Niet pochýb o tom, ktorú odpoveď by si vybral William Ockham, na ktorého sa Hitchens často odvoláva.

Hitchens vyvodzuje ďalekosiahle závery zo skutočnosti, že medzi štyrmi evanjeliami existujú rozdiely. Hitchens tieto rozdiely preceňuje: štyri evanjeliá sa v podstate zhodujú v základných skutočnostiach Ježišovho verejného pôsobenia. A existujúce rozdiely sú pochopiteľné a sotva z nich možno odvodiť, že by načrtnutý Ježišov portrét bol nespoľahlivý. Keby štyria Hitchensovi priatelia dostali niekoľko desaťročí po jeho smrti za úlohu napísať jeho krátky životopis na základe svojich spomienok a spomienok iných ľudí, ktorí Hitchensa poznali, nepochybne by medzi ich dielami existovali rozdiely, spôsobené rôznymi perspektívami a rôznymi spomienkami autorov. Tieto rozdiely by nepoukazovali na to, že Hitchens neexistoval, ani na to, že by tieto životopisy boli podvrhmi alebo že by boli nespoľahlivé.

Hitchens v skutočnosti nechtiac sám podčiarkuje dôveryhodnosť evanjelií. Vo svojej knihe opisuje príbeh, ktorého hrdinom je Sabbatai Zevi, falošný mesiáš zo sedemnásteho storočia, ktorý musel voliť medzi prijatím islamu a smrťou. Zevi prijal islam, „ako by to urobil takmer každý normálny cicavec“. No Kristus vo veľmi podobnej situácii zvolil kríž. A rovnako si počínali takmer všetci tí, čo ho počas jeho života nasledovali. Logickým vysvetlením toho, prečo Ježiš a jeho apoštoli neurobili to, „čo by urobil takmer každý normálny cicavec“, bolo, že Ježiš veril, že je Synom Božím, a jeho apoštoli nakoniec túto jeho vieru prijali tiež. Keby bolo vzkriesenie podvodom, niekto, kto o tom vedel, by to bol dosvedčil, aby si zachránil život. Neurobil to však nik. Po čase sa z opovrhovanej a prenasledovanej sekty stalo dominantné náboženstvo Rímskej ríše a potom Európy, pričom vytvorilo civilizáciu, ktorá umožnila vznik najkrajších obrazov, sôch, hudby, architektúry a literatúry, aké kedy svet poznal. Mnohí historici vedy skutočne dospeli k záveru, že pri zrode vedy stáli stredovekí scholastici a že západná empirická vedecká tradícia by nevznikla bez kresťanskej viery v realitu fyzického sveta, v existenciu prírodných zákonov a bez kresťanského odmietania panteizmu.

Hitchens uvádza, že prvé víťazstvá nad islamom „dozaista vyjadrovali myšlienku podpory Božej vôle“. Ak si Hitchens môže myslieť čosi také o ďalekej civilizácii, prečo si nemôže to isté myslieť o omnoho pozoruhodnejšom príbehu svojej vlastnej civilizácie? Človek, ktorý zoči-voči takým ľuďom, ako bol Michelangelo a Giotto, Bach a Händel, a takým dielam, ako je katedrála v Chartres či chrám svätého Petra, dokáže tvrdiť, že „náboženstvo všetko otrávi“, naozaj patrí medzi tých, ktorí neveria v Boha – tých, o ktorých žalmista povedal, že sú blázni. Hitchens nikde nevyriešil otázku trvalej sily náboženstva. Náboženstvo opisoval výlučne ako liaheň fanatikov, takže sa naozaj zdá, že nemá nijaké vysvetlenie pre to, ako sa stalo, že náboženstvo poskytovalo v dejinách veľkej väčšine ľudí zmysel, útechu a inšpiráciu. Hitchens tvrdí, že existujú iné rovnako účinné zdroje významu, útechy a inšpirácie, no jeho tvrdenie je nepresvedčivé. Hitchens uvádza, že „ako vo všetkých prípadoch, vedecké objavy prinášajú omnoho viac úžasu než vykrikovanie svätuškárov“. Myslí to vážne? Pochybujem, že by u Hitchensa vzbudilo premietanie diela Carla Sagana Kozmos „oveľa väčší úžas“ než Michelangelova vízia Boha, ktorý stvoril človeka.

A čo je vlastne také inšpirujúce na tom, čo Hitchens údajne odvodil z vedy? Evolúciu vidí ako „ľahostajnú a krutú… a nevypočítateľnú“, ľudský život ako „náhodný a nepredvídateľný“ a uvádza, že „pozemské veci sú to jediné, čo máme a čo kedy budeme mať“. Je táto vízia naozaj „oveľa úžasnejšia“ než vízia, ktorú vo svojej pápežskej inauguračnej homílii predstavil Benedikt XVI.? Tento pápež, ktorého Hitchens označil sa „dokonale obyčajného človeka“, uvádza: „Nie sme náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie. Každý z nás je výsledkom Božej myšlienky. Každý z nás je chcený. Každý z nás je milovaný. Každý z nás je potrebný.“ Táto vízia nemusí byť pravdivá, no sotva možno pochybovať o tom, že je inšpirujúcejšia než bezútešná vízia, ktorú nám ponúka Hitchens.

Bezútešnosť Hitchensovej vízie má svoje následky, aj keď im nechce čeliť. Píše o tom, akú útechu poskytuje umenie, hudba a literatúra, no takmer všetci umelci, ktorých vo svojej knihe spomína, sú prívržencami tej či onej viery. To sotva bude náhoda. Ľudia, ktorí vidia svet podobne ako Benedikt XVI., ktorí v ňom vidia organizované miesto odrážajúce Božiu slávu, budú pravdepodobne schopní tvoriť krásne diela – aké naozaj tvorili veľkí umelci, ktorých si váži dokonca aj Hitchens. Naproti tomu ľudia, ktorí veria, že život je „náhodný a nepredvídateľný“, že je výsledkom procesu, ktorý je „ľahostajný a krutý… a nevypočítateľný“, budú skôr tvoriť obrazy ako Jackson Pollock, hudbu ako Arnold Schönberg a architektúru ako Le Corbusier. Agnostik Charles Murray prišiel na základe dôkladného štúdia všetkého, čo ľudia dosiahli, k záveru, že „išlo o premenu (klasických) intelektuálnych základov kresťanstva, ktoré dalo Európe impulz a ktoré posúvalo európske výdobytky ostatným kultúram na celom svete“.

Okrem toho, k morálnemu nihilizmu povedie s oveľa väčšou pravdepodobnosťou tá vízia sveta, ktorú ponúka Hitchens, než tá, ktorú ponúka Benedikt XVI. Ak je ľudský život naozaj „náhodný a nepredvídateľný“, výsledok procesu, ktorý je „ľahostajný a krutý… a nevypočítateľný“, a ak sú „pozemské veci to jediné, čo máme a čo kedy budeme mať“, potom prečo by nemali ľudia nasledovať tento „ľahostajný a krutý“ proces, ktorý ich vytvoril? Prečo by nemali visieť na „pozemských veciach“ a starať sa predovšetkým sami o seba? Štúdie charitatívnych darov v Amerike v skutočnosti sústavne poukazujú na to, že tí, ktorí zdieľajú víziu Benedikta XVI., budú s oveľa väčšou pravdepodobnosťou dávať dary a peniaze na charitu než tí, ktorí zdieľajú Hitchensovu víziu. Barna Group zistila nedávno pri svojej štúdii, že nábožní Američania dávajú na charitu sedemkrát viac na osobu než nenábožní. Dvadsiata piata kapitola Matúšovho evanjelia oveľa silnejšie inšpiruje k charite než Kantov kategorický imperatív. Samozrejme, viera, že ľudský život nie je ničím viac než biologickou náhodou, inšpiruje k charite ešte oveľa menej. Hitchens to síce nepripúšťa, ale v klasickom svete bola široko zakorenená charita neznáma. Charita je odkazom kresťanstva. A nie je dôvod predpokladať, že by dokázala prežiť a rozkvitať v ateistickej kultúre, akú Hitchens dúfa vytvoriť.

Hitchens je pri všetkej svojej nenávisti zarážajúco naivný: Predstavuje si, že dokážeme škodoradostne vytrhnúť našu civilizáciu z koreňov, a pritom naďalej využívať jej ovocie. Touto knihou našiel poslucháčov ochotných prijať jeho vieru. Našiel ich medzi preveľmi školovanými, no málo vzdelanými ľuďmi, ktorí sa zhromažďujú v našich univerzitných mestách a s úctou hľadia na každého, kto má oxfordsko-cambridgeský prízvuk a dokáže pohotovo citovať z kníh, o ktorých počuli, ale ktoré nikdy nečítali. Je pravda, že víťazstvo ateizmu na Západe nemusí nevyhnutne viesť k tomu, k čomu viedlo víťazstvo ateizmu v Rusku, totiž k masovým vraždám a zničeniu kultúry v rozsahu, ktorý bol dovtedy nepredstaviteľný. No už dnes môžeme vidieť ničenie kultúry iného druhu. Toto ničenie je dôsledkom útočenia na vieru – či už na vieru v Boha, alebo na vieru v našu minulosť. A toto útočenie chce Hitchens urýchliť. Kultúra sa sústreďuje na uspokojovanie, pričom najvyšším cieľom je pohodlie. Vysoká kultúra je zameraná na škaredé a upadajúce veci, zatiaľ čo masová kultúra je charakteristická nevkusom a vulgárnosťou. Stráca sa morálka a správanie hrubne. Povinnosť, obetavosť a zdržanlivosť sa považujú v najlepšom prípade za anachronizmus a v najhoršom prípade za nástroje útlaku. Ako napísal Waugh: „Na rozdiel od Gibbonových časov dnes už nemožno prijímať výhody civilizácie a zároveň odmietať nadprirodzený základ, na ktorom táto civilizácia stojí.“ Je čas posilniť tieto nesporne tenké a slabučké korene, ktoré nás ešte stále spájajú v kresťanstvom, a nie trhať ich a dúfať, že to dopadne dobre. Ateizmus ešte nikdy nedefinoval civilizáciu, ktorá by bola hodná svojho mena. Nie je pravdepodobné, že práve my by sme boli prví, ktorým sa to podarí.