Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

VIP, kráľ a totalita sekularizovanej demokracie

Číslo 3/2007 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2478
 

Bratislavské korunovačné slávnosti VIP a totalita sekularizovanej demokracie

V prvý septembrový víkend sa uskutočnil piaty ročník Bratislavských korunovačných slávností. Bol to prvý ročník, počas ktorého nám nebolo umožnené pripraviť korunovačný obrad priamo v Dóme svätého Martina – ako to bývalo po minulé roky. Keďže médiá si na tejto skutočnosti, samozrejme, zgustli, cítim povinnosť ozrejmiť okolnosti, za akých sa to stalo.

Prvou a hlavnou okolnosťou je, že správca farnosti sa rozhodol, že nie je vhodné, aby sa toto divadelné podujatie odohrávalo v Dóme. Mal na to právo, určite to urobil po úvahe – a nám, ani médiám, nepripadá tento krok odsudzovať. Keby nám produkciu vo svojich priestoroch neumožnil správca akéhokoľvek kultúrneho domu, nepohne sa ani lístok na rozkošatenom strome slovenských periodík. Ale že to bola vec týkajúca sa Katolíckej cirkvi, tak pre niektorých ľudí vznikla opäť možnosť schuti si odpľuť... Ja, hoci som režisérom korunovácií, teda človekom na ich osude zainteresovaným, som toho názoru, že to bolo výsostné právo správcu. Navyše – popri argumentoch, prečo korunovačný obrad v chráme uvádzať, sú tu aj iné: argumentom proti môže byť skutočnosť, že pred časom niektorí chlapci z komparzu si, oblečení ako biskupi, po predstavení pri kostole zapálili cigaretu, alebo že v kráľovskom sprievode vraj niektorí z nich požehnávali okolostojacich. Na to sme nemali vplyv, pretože sme to ani vo sne nemohli očakávať. Zjavne, a oprávnene, to však vzbudilo u niektorých ľudí pohoršenie – a správca farnosti o tom evidentne vie. Toľko kvôli objektivite.

Sú tu však aj iné otázky, či sa do takéhoto podujatia púšťať. Spája sa totiž s viacerými problémami: Je namieste hlásiť sa korunováciami k uhorskej histórii ako k niečomu, s čím sa – ako Slováci – vnútorne identifikujeme? Je namieste takou opulentnou formou si pripomínať spoločenský poriadok monarchie, ktorý je u nás prekonaný, keďže sme už historicky dospeli niekam inam? Je dnes, keď sa vo verejnom živote na Slovensku objavujú rozpínavé maďarizačné tendencie, správne pohybovať sa okolo takej háklivej témy? A ďalej: Nepovedie rekonštruovanie korunovačného obradu na posvätných miestach chrámu k devalvácii obradu a k zneužitiu chrámu? Nezdôrazňujú korunovácie nevhodným spôsobom archaizujúci rozmer Katolíckej cirkvi – teda rozmer, ktorý opäť raz zdôrazní jej vnímanie spoločnosťou ako vnímanie veľmi starej – rozumej nepružnej, nechápajúcej, neústretovej, slovom nemodernej inštitúcie? A nakoniec: nepredstavuje takéto podujatie, spájajúce črty historickej rekonštrukcie, divadla a eventu – čiže podujatie žánrovo nezakotvené – pre zúčastnených tvorcov neprimerané umelecké riziko? Veď hlavne spočiatku sme celkom nevedeli, do čoho vlastne ideme – a jednotlivé ročníky aj ukázali, že rozpočtové a iné problémy súvisiace s prípravou tohto podujatia nám naozaj zoberú možnosť pracovať s potrebným pokojom a s dostatočnou podporou organizačného zázemia.

Na druhej miske váh však treba vidieť aj pozitíva: Veď samotný návrat k významným udalostiam našej histórie by mal mať istú cenu ako taký – a to zvlášť v typicky slovenskej spoločenskej atmosfére, ktorá tak rada dôležité míľniky našich dejín obchádza. Okrem toho: Obrad korunovácie mal hlboký kresťanský ráz; je to teda téma cenná. A ešte je tu aj iný argument pre korunovácie – hoci aj veľmi svojrázny: Nie je lepšie sa v stupídnej, všadeprítomnej atmosfére slovenského mediálneho pseudosveta, zaoberať spomienkou na slávne chvíle v kultúrnej histórii Bratislavy, než čímkoľvek iným, omnoho plytkejším?

Keď sme s korunováciami pred piatimi rokmi začínali, nemohli sme tušiť, ako ich verejnosť prijme. Pre mňa bol rozhodujúci scenár; pripravovali ho dvaja praktizujúci katolíci – a zároveň odborníci vo svojom odbore: scenáristka Veronika Belošovičová a odborný konzultant páter Marek Vadrna. Scenár s mimoriadnou vážnosťou rekonštruoval tridentský korunovačný obrad. K nemu pribudla výborná hudba slovenského skladateľa Lukáša Borzíka, originálna, artistne spájajúca autorskú originalitu s pocitom historicity.

Korunovačný obrad každý rok pripravujeme s tomu zodpovedajúcou zodpovednosťou: od interpretov (ktorými sú profesionálni herci, ale aj množstvo komparzistov) vyžadujeme absolútnu disciplínu, pohybová štylizácia hercov slúži dôstojnému výrazu, ktorý sa umocňuje režijno-výtvarným komponovaním postáv v priestore. Deklamovanie textov je výsostne „liturgické“, bez známok akejkoľvek teatrálnosti. Hudba so sólami, orchestrom a zborom umocňuje dôstojnosť obradu.

Ako režisér som presvedčený (hoci som prešiel viacerými etapami pochybností), že takáto podoba predstavenia má, pokiaľ ide o apoštolát, veľký potenciál – a ako taká by mohla mať v chráme trvalejšie miesto.

Niektoré z ďalších podujatí nášho korunovačného programu, súvisiace s predstavením korunovačného obradu (sprievod mestom, vystúpenie kráľa na korunovačný kopček, rytierske turnaje a tak ďalej) ma síce tešia, ale neprikladám im, pokiaľ ide o posolstvo, ani zďaleka taký význam, aký má pre mňa samotný „obrad“.

Toľko k objasneniu motivácií jedného režiséra. Čo však divák?

Dnes, po piatich rokoch od prvého ročníka korunovácií, je zrejmé, že toto podujatie sa teší veľkej obľube. Dokonca takej, v akú sme na začiatku nemohli ani dúfať. Predstavenie korunovačného obradu po minulé roky nevideli len hostia priamo v chráme, ale preberala ho aj televízia –a časti z neho sa dali sledovať aj na veľkoplošných obrazovkách. Ľudia v uliciach počas sprievodu prevolávali kráľovi na slávu. Prijali našu hru. Podľa prieskumov úspešnosti, ktoré občianske združenie Korunovačná Bratislava zadala vypracovať profesionálnej marketingovej agentúre, sme na tom veľmi dobre – a to pokiaľ ide o kvalitatívne (spokojnosť s produkciami) i kvantitatívne ukazovatele (počty divákov). Pritom ako realizátori slávností najlepšie vieme, že viaceré zo sprievodných podujatí (teda podujatí doplňujúcich samotné predstavenie korunovačného obradu) mali k ideálnej podobe dosť ďaleko.

Mám pocit, že ľudí – interpretov i divákov – drží pri korunováciách niečo veľmi silné, a, keby to slovo nebolo natoľko sprofanované, povedal by som: magické. Čo to je?

Ako magické človek vníma veci, s ktorými sa v bežnom živote nestretáva. Pokúsim sa definovať, čože tak dnešnému Slovákovi či Slovenke bežne chýba:

Predovšetkým sloboda slova. Áno. Sloboda slova! Pretože túto slobodu necharakterizuje len možnosť povedať si kdekoľvek svoj názor. Charakterizuje ju aj prítomnosť poslucháča (aby som slobodne nerozprával len do steny – ako sa nám často stáva, pretože potenciálni poslucháči sú zavalení vnímaním rôzneho balastu), ale aj právo byť oslobodený od samotného tohto balastu. Myslím tým na slobodu od slova, pokiaľ je to slovo tupé, pyšné, chlípne, nactiutŕhačské. Takejto slobody nemáme ani zamak. Trvale sme rukojemníkmi televízie, rozhlasu, tlačových médií, billboardov a iných foriem reklám: a v druhom slede i rukojemníkmi veľkej časti populácie, ktorá vytvára nezmyslom z dielne médií a reklamných agentúr rezonančnú skriňu.

Chýba nám tiež právo na čistý pohľad: pretože nám a naším deťom sú (z tých istých zdrojov) dennodenne predostierané odporné, hnusné optické vnemy, ktoré nechceme vidieť: ale to by sme museli chodiť s bielou paličkou – natoľko sú všadeprítomné.

Chýba nám však aj právo na obyčajný zdravý rozum:

Spoločnosť bez mihnutia oka akceptuje, že časť ľudí vyhlásilo samých seba za takzvané celebrity a požívajú za to nemalé výhody. Navzájom samy seba označili skratkou VIP (very important person – veľmi dôležitá osoba), čo je priam neuveriteľný prejav prvoplánového chvastúnstva a primitivizmu. Keby platila prezumpcia rozumu, musela by sa spoločnosť o skutočné kvality týchto ľudí vážne zaujímať, aby overila, či sú takého postu hodní.

Spoločnosť bez mihnutia oka akceptuje, že človek s vlastnou originálnou DNA môže byť zavraždený, hoci práve DNA je všeobecne akceptovaným identifikačným znakom jedinca; spoločnosť pritom argumentuje tým, že takýto človek je v istom štádiu vývoja a je skrytý v matke: keby v tom bola stopa logiky, mohli by sme dať zabiť kohokoľvek, kto je v nejakom štádiu vývoja, a koho práve nevidíme. Spoločnosť zároveň kričí, že billboard apelujúci proti takýmto vraždám je neetický – a nevenuje sa pritom príliš tomu, či sú etické vraždy.

Spoločnosť kričí, že Katolícka cirkev je konzervatívna – nie, aby jej pomohla k obrode, ale aby ju vysmiala, vytesnila na okraj záujmu a nastolila liberálny režim (čítaj anarchiu) novopohanstva. Pritom je z histórie zrejmé, že pohanstvo je od kresťanstva konzervatívnejšie, pretože práve kresťanstvo vo svojom Bohu vyznáva dialektickú jednotu Milosrdenstva a Spravodlivosti, ktorá je najspoľahlivejším motorom zmien spejúcich k zavŕšeniu sveta.

Spoločnosť obdivuje kurtizány, pretože sú vraj vo svojej smilnej priamočiarosti úprimné.

Spoločnosť sa klania podvodníkom, pretože na rozdiel od kresťanov, čakajúcich na prejavy Božej vôle, „vedia, čo chcú“.

Áno: žijeme v totalite sekularizovanej demokracie, vo svete hlupákov, kde sa piesok leje, voda sa sype, trpaslíci sa sami nazvali obrami a velikáni sú na posmech. Ak sa niekto ozve, upadne do opovrhnutia – čo je jasný znak totalitarizmu.

Pretože však štatisticky nie je možné, aby bol hlúpy takmer celý národ, do úvahy prichádza druhá možnosť: prevažná väčšina ľudí sa dala prehlušiť, vzdala to a ostala v pasívnej rezistencii svedomia; v akejsi morálnej kóme.

Na Bratislavských korunovačných slávnostiach tohto roku pred preplneným Hlavným námestím z úst „metropolitu“ Ferka Kovára zahrmel tento nádherný text, ktorým metropolita oslovil „budúcu kráľovnú:

„... Udeľ, Pane, tejto svojej služobnici množstvo požehnaní, a tak ako sa teraz teší voľbe svojho ľudu, tak nech vyvolená Tebou obsiahne záplavu Tvojej milosti. Udeľ jej, Pane, kráľovskú rozhodnosť, veľkú rozvážnosť, múdrosť, opatrnosť a hojnosť porozumenia. Nech zachová zbožnosť a dobrotu. Nech si zaslúži byť požehnaná. Tak ako si rozmnožil potomstvo Sárino, tak rozmnož slávu jej mena. Navštív ju a obdaruj potomstvom ako Rebeku. Bráň ju pred nástrahami vášní ako Juditu; a nech je vyvolená vládnuť ako Ester. A keď sa teraz vo svojej ľudskej krehkosti spolieha na Tvoje požehnanie, nech sa jej čaša naplní nebeskou rosou. Nech tá, ktorú sme vyvolili za kráľovnú a požehnali, si od Teba zaslúži večnú odmenu v nebi. A keď teraz ľudia vyvýšili jej meno, Ty vyvýš jej vieru nad každé dobré dielo, ktoré vykoná. Vylej na ňu rosu múdrosti, ktorou si obdaril svojho služobníka Dávida, keď sa Ti zasvätil, a ktorú hojne obsiahol aj jeho syn Šalamún. Zaodej ju, Pane, brnením proti mnohým útokom nepriateľa, ochráň ju v protivenstvách. Chráň ju štítom večnosti a svojej múdrosti, aby sa jej dobre darilo. Nech si zachová pokoj, nech má záľubu v dobročinnosti a nech sa chráni každej bezbožnosti. Nech bráni spravodlivosť a zachováva Pravdu. Nech pestuje spravodlivosť a dobrotu a nech je milovníčkou zbožnosti. A nech jej toto požehnanie zabezpečí mnohé roky života v tomto čase – a vo večnosti nebeské kráľovstvo.“

Potom, pri kladení koruny na hlavu novej kráľovnej, zaznelo:

„Prijmi korunu slávy. Vedz, že si manželkou kráľovstva, a Božiemu ľudu vždy užitočne raď. A ako veľmi si dnes povýšená, o to viac miluj pokoru, a zachovaj sa v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“

A v okamihu, keď kráľovnej odovzdávali žezlo, mohli všetci prítomní počuť:

„Prijmi prút pravdy a cnosti. K opusteným a chudobným buď milosrdná. Najláskavejšou starostlivosťou zahŕňaj vdovy, siroty a chudobu, aby ťa všemohúci Boh obdaril množstvom svojich milostí. On žije a kraľuje na veky vekov.“

Až potom, keď sa kráľovná stotožnila s touto výzvou Svätej Cirkvi k absolútnej pokore a odovzdanosti Božiemu dielu, metropolita zvolal:

„Vstaň a zaujmi miesto, ktoré ti je zverené!“

Mám pocit, že takáto výzva k pokore je šancou skutočne (aj keď vari len na chvíľu) sa prebudiť z morálnej letargie. Sila predstavenia s korunovačným obradom spočíva v tom, že ono slúži týmto nádherným textom. Mám pocit, že ľudia sa v dusivej atmosfére totality sekularizovanej demokracie s nami radi – vážne – nevážne – zahrajú hru na dobrého, múdreho a spravodlivého kráľa či kráľovnú. Je to úľava, ktorá vonia opravdivosťou pokory.

Korunovačné slávnosti sú laudatiom na dve veľmi dôležité (VIP) osoby: na Boha, ktorý je dôležitý zo svojej podstaty, a na kráľa, ktorý je dôležitý svojou pokorou voči Bohu. Nadobudol som pocit, že mnohým ľuďom takéto laudatio chutí.

Adoramus te, Deum, vivat rex!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.