Mosty svätej Alžbety

Číslo 3/2007 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 4727
 

Je „Durínska“, ale aj „Árpádovská“, „Bratislavská“ a „Uhorská“. Bola manželkou a matkou, ale tiež františkánskou terciárkou a charitatívnou hrdinkou. Bola z kráľovského rodu, ale chudobným takmer porozdávala poklady wartburského paláca. Matka ju formovala k veľkopanským manierom, ale ona vyšívala so svojimi slúžkami a zriadila nemocnicu pre najúbohejších. Nevedno s určitosťou, kde sa vlastne narodila (Prešporok? Sárospatak?), a zomrela iba 24-ročná. Ale ďalších osemsto rokov jej posolstvo zostalo živo prítomné. Bola matkou troch detí, ale po stáročia zostáva duchovnou matkou mnohých dobročinných aktivistov. Bola od najranejšieho detstva horlivou katolíčkou, ale nemeckí evanjelici ju uctievajú rovnako ako katolíci. Vedela sa zaľúbene zahľadieť na svojho manžela a zároveň zostávala hlboko duchovnou a Bohu oddanou. Jeden jej francúzsky životopisec zaznamenal: „Ušľachtilá bola na základe svojho pôvodu, ale ešte ušľachtilejšia vo svojej mravnosti, lebo skutočná ušľachtilosť pochádza z ducha, z dobra a svätosti života.“

Alžbeta. Naša: bratislavská, árpádovská, uhorská, durínska, svätá Alžbeta. Na území bývalého Uhorska je jej práve na Slovensku zasvätených najviac kostolov, dominuje ešte aj oltárnemu obrazu v zubereckom Skanzene oravskej dediny. A na mnohých ďalších obrazoch podľa jedného z dvoch ikonografických vzorov: buď ako protagonistka povestného „zázraku ruží“, alebo ako opúšťa svoj hrad obklopená úbožiakmi všetkého druhu. V modernej ére veľkoplošných emotívnych manipulácií je postava svätice viac ako prínosná: nie je nedôveryhodne kašírovaná a neschopná prekročiť horizont vlastného historického kontextu, neživí jalovo sacharínovú zbožnosť na hlinených nohách prázdnej emotívnosti. Nie, táto žena z trinásteho storočia je pozoruhodnou staviteľkou mostov: Mosta dejín, prepájajúceho nezmyselne zatracovaný stredovek s našou súčasnosťou. Potom mosta medziľudských vzťahov, mosta medzi spoločenskými vrstvami i národmi. A napokon duchovného mosta medzi nebom a zemou.

Historický most Alžbeta „sprejazdňuje“ najprv rúcaním bariéry predsudkov o akomsi „temnom stredoveku“ a o údajnom zaznávaní vtedajších žien. Alžbeta vyrastala v zložitej a vo svojich významoch mnohovrstevnej dobe, keď racionálna a emocionálna dimenzia náboženského prežívania rezonovala s mystikou a scholastikou; keď ušľachtilé náboženské ideály cez rytierske romány presakovali aj do profánnej sféry; keď šíriaca sa úcta k Ježišovej matke Márii legitimizovala ženy ako nositeľky týchto ideálov, ba stali sa hlavnými predstaviteľkami charitatívnej horlivosti ako protiváha mužskej drsnosti. Alžbetu zasnúbili ako štvorročnú, no nebolo z toho manželské peklo, ale harmonicky láskyplný vzťah, z ktorého sa narodili tri deti, Hermann, Sofia a Gertrúda. Svojmu prísnemu spovedníkovi Konrádovi sa zaviazala úplnou poslušnosťou s jedinou výhradou, že nesmú byť nijako zasiahnuté práva jej manžela. Podľa ďalšej legendy sa raz pozabudla a priamo v kostole sa s úľubou zahľadela na svojho manžela. Jej súčasníci sa s touto konšteláciou namáhali vnútorne vysporiadať, veď na oltár v tom čase povyšovali najmä ženy zasvätené v reholiach. Možno aj preto Konrád z Marburgu cíti v kanonizačnej žiadosti potrebu spomenúť Alžbetinu „ľútosť“, že „sa postavila do manželského zväzku“, aj podľa cistercitu Cesara z Heiserbachu sa „napriek“ túžbe svojho srdca „zjednotila v manželstve so šľachetným kniežaťom Ľudovítom“. Ďalší životopisec Theodorik z Apoldu, dôsledne skúmajúci miestnu tradíciu na konci 13. storočia, píše, že „svojho manžela milovala hlbokou láskou ľutujúc, že si nemohla zaslúžiť slávu panenstva“. Najbezprostrednejšie svedkyne Alžbetiných vzťahov, štyri Alžbetine slúžky, vo svojich výpovediach v rámci kanonizačného pokračovania jednomyseľne potvrdili, že „jeden druhého milovali s mimoriadnou nehou“ a že Alžbeta „vykonala mnoho pamätihodných vecí, keď žila v šťastnom manželstve so svojím manželom“. Napokon pápež Gregor IX. Alžbetu svätorečil – štyri roky po jej smrti – v lete roku 1235; posolstvo jej života sa z Nemecka neuveriteľne rozšírilo do Talianska, Francúzska, Španielska i Uhorska. „Ó blažená pani, ó obdivuhodná manželka“ – znel chválospev tej doby – „ó drahá Alžbeta, nazývaná plná Božích milostí“. Alžbetino svetlo, storočiami očistené od dobových nuansov a emfatickej terminológie, nás dosahuje vo svojej čerstvosti aj dnes. V dobe rozvrátených manželstiev či manželstiev izolovaných alebo zámerne bezdetných je práve toto svetlo z hlbín – asi nie až tak temného – stredoveku veľmi inšpiratívne. o to viac, že táto matka a manželka bola zároveň charitatívne aktívna, v čom našla aj podporu svojho manžela. Tak sa v jej svedectve most medzi stredovekom a začiatkom tretieho milénia otvára práve cez večne platné dimenzie naplnených vzťahov: manželského, rodičovského, a predsa tak pozoruhodne otvoreného a predĺženého do sociálneho rozmeru – a to už je ten druhý, vzťahový most.

Takmer na každom oltárnom alžbetínskom obraze je za sväticou zámok, hrad, pevnosť či aspoň náznak jej hrubých múrov. Je to viac ako symbolické, lebo Alžbeta svojím životom opúšťa múry niekoľkonásobne: prekračuje hradbu spoločenských konvencií, prekonáva bariéry spoločenských tried, prejde múrom nadnesenej pohodlnosti, zvláda aj najťažší prechod – od slov k činom, všetko napriek silnej opozícii dvoranov najmä za neprítomnosti manžela. Lenže spoločenská situácia 13. storočia bola silným apelom práve na starostlivosť o chudobných a bezbranných. Rozvoj poľnohospodárstva a demografickú explóziu sprevádzal dvojaký, nemálo paradoxný efekt: na jednej strane húfy pocestných, chorých a zúbožených, na druhej strane zbohatlíci objavujúci radosti tohto sveta, opantaní peniazmi, mocou a pôžitkami najrôznejšieho druhu. Táto spoločenská priepasť bola obzvlášť výrazná v mestách, kde tomu úmerne vznikajú charitatívne ustanovizne, špitály a opatrovne, také typické pre trináste storočie.

Spirituálnu dimenziu nadobúda chudoba prostredníctvom tých, ktorí si ju volia dobrovoľne, z nich najznámejší je syn assiského obchodníka Francesco Bernardone. Ale nie ten zeffirelliovsky zmäkčilý romantik, ale skutočný pevný chlap, ktorý spolu s vierou v Boha precitol do naplnenia výzvy vykročiť, milovať a pomáhať. Keby aj rozprávanie o jeho plášti, ktorý mal na znak spriaznenosti poslať vtedy už františkánskej terciárke Alžbete, zostalo púhou legendou, v skutočnosti Alžbeta to pravé františkánske naozaj vyžarovala. o tomto je aj najznámejšia legenda z jej života, legenda o zázraku ruží: Keď raz opäť niesla chleby hladným, ktosi ju podozrievavo zastavil otázkou, čo nesie v zástere. Jej improvizované a uprostred zimy absurdné tvrdenie o ružiach Boh zvláštne potvrdil, lebo chleby sa medzičasom naozaj na ruže premenili. Ruže a chlieb sú dvoma stranami tej istej mince: kým chleby sú výrazom faktickej náplne dobrého skutku, ruže vyjadrujú jeho intencionálnu podstatu: zamatovo zvlnená ruža, rovnako krásna v puku ako rozvinutá do kvetu, pritom vždy na tŕnistej stonke – to je najplnší symbol harmonizovanej lásky, nehy, neuskutočniteľnej bez tŕňov utrpenia a obety. A tak k nám opäť cez Alžbetu z hlbín stredoveku prežaruje čosi výsostne aktuálne: napriek svojmu vznešenému pôvodu vyšla medzi ľudí s ponukou konkrétne a osobne realizovanej pomoci. Jej dobročinnosť bola teda oveľa viac ako jednorazový úkon ziskuchtivého pseudosponzora, ktorého ambícia byť videný prevažuje nad ochotou naozaj, dôsledne a dlhodobo si všímať nepovšimnutých.

Alžbeta je výzvou pre všetkých, ktorí spohodlneli v tapacírovaných prostrediach podnikateľských, politických a iných lobistických kuloárov a zabudli na to, že ich najposvätnejšou povinnosťou je byť pre ľudí, pre ich dobro a blaho rovnako materiálne ako duchovné. Alžbeta je slobodná od tlaku tých, ktorí sa boja zdieľať jej pririskantnú štedrosť, lebo jej vízia a jej okamžité uskutočňovanie je silnejšia ako čokoľvek iné. A to aj napriek nevďačnosti: aj tú vnímala ako pokánie za bohatstvo, v ktorom vyrastala: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa, včera som bola princeznou v prepychovom kaštieli, dnes som len obyčajná žobráčka, ktorú nik nechce prichýliť.“ Pokladala to za „správnu a spravodlivú odplatu za všetko to zlato, ktorým sa vyzdobovala“. Túto svoju situáciu prijala a dobrovoľne zúročila, a keď napokon dostala dvetisíc mariek po zosnulom manželovi, všetky investovala do postavenia nemocnice, ktorej najobetavejšou opatrovateľkou sa stala práve ona.

Žriedlom nezlomnej energie, pretavenej na uskutočnenú, spredmetnenú lásku je Alžbetin most medzi nebom a zemou, jej viera v Boha-Krista, ako sa to uvádzalo aj v kanonizačnej bule: svätorečenie si zaslúžila pre charitatívnu aktivitu a „pre vieru“. Vyjadrovalo ju aj Alžbetino typické gesto pred bohoslužbami: odkladala svoje klenoty, vrátane koruny – ako by mohla nosiť pozlátenú korunu, keď Ježišovu hlavu drása koruna tŕňová? Aj v tomto rozmere je Alžbeta výzvou: v dobe, keď reklamné kampane zvádzajú rýchlym a lacným získaním vecí hodnotných a trvalých; v dobe, keď sa na askézu pozabudlo ako na nevyhnutnú súčasť ľudského zrenia; práve v tejto dobe je Alžbeta príkladom harmónie radosti a askézy, modlitby a skutku, viery a zmyslu pre veci tak zemito pozemské. Verí ako manželka, verí ako matka, verí ako exulantka, verí ako pani svojho domu, verí ako opatrovateľka chorých. Aké silné posolstvo: dodnes z neho čerpajú hoci napríklad bratislavské sestry alžbetínky, aby v duchu veľkej svätice opatrovali onkologických pacientov.

Pred storočím bola Bratislava v rámci osláv alžbetínskej sedemstoročnice mimoriadne aktívna. Dómsky prepošt predniesol slávnostný príhovor priamo na radnici, v Mestskom divadle zinscenovali „živé obrazy“ zo života svätice, pod Hradom začali stavať sirotinec svätej Alžbety, ktorý neskôr otvoril sám cisár František Jozef, na dómsku kazateľnicu vystúpil slávny kazateľ Otakar Prohászka.

Dúfajme, že aj teraz sa Bratislava dôstojne pripraví na pripomienku narodenia svojej veľkej – ak už nie rodáčky, tak iste niekoľkoročnej obyvateľky. Veď už teraz ju pripomínajú jej početné sochy a obrazy a netradične hneď dva k sebe relatívne blízko stojace kostoly s rovnakým svätoalžbetínskym patrocíniom. Zanedbanie osláv osemstoročnice jej narodenia by bolo žalostné, najmä keby príčinou bolo neprijatie Alžbety do duchovného rodokmeňa Slovákov. Ak sa totiž Alžbeta narodila v Sárospataku, ak prebývala na Bratislavskom hrade a ak žila a zomrela v Nemecku, potom tým predznačila symbolickú duchovnú os, prepájajúcu stred a západ Európy, premosťujúcu tu žijúce národy.

Ak sa aj v Bratislave Alžbeta dostatočne nepripomenie, bude to veľká škoda, ale ešte nie tragédia. Tragédiou by bolo nevšimnúť si v jej živote to najpodstatnejšie: epicentrom jej života bol Kristus, ktorého adorovala v chráme a ktorému slúžila v najnúdznejších. A to je posolstvo, ktoré nepozná žiadne hranice: ani časové, ani politické, ani národnostné. Posolstvo svätej Alžbety: „Durínskej“, „Árpádovskej“, „Bratislavskej“, „Uhorskej“. Našej.