Ekumenizmus naruby

Číslo 3/2007 · Martin Hanus · Čítanosť článku: 4041
 

Tie reakcie a ich vášeň nás prekvapili. A pritom sa to začalo tak nevinne. Vatikánska Kongregácia pre náuku viery vo svojom dokumente Odpovede na päť otázok sformulovala umierneným až veľkorysým spôsobom podstatu učenia o Cirkvi a rozdieloch medzi katolíkmi a protestantmi. Dokument pre katolíkov a určený najmä tým katolíkom, ktorí v očiach Vatikánu vnímajú svoju Cirkev viac ako komunitu ľudí než Bohom inšpirovanú a vedenú inštitúciu, sa ocitol v paľbe kritikov nekatolíkov. Katolíci sa vraj vracajú do stredoveku, pochovali ekumenizmus, už ich nezaujíma porozumenie a hľadanie jednoty medzi kresťanmi, ale vlastná, izolovaná pravda.

Porovnanie viet z vatikánskeho dokumentu s „odvetnými“ reakciami protestantov nás v redakcii Týždňa, kde sedia vedľa seba katolíci, protestanti či agnostici, zarazilo natoľko, že sme museli napísať zopár elementárnych faktov: po prvé, že katolíci netvrdia nič nové (inak by neboli ani katolíkmi…), ak hovoria, že ich cirkev je pravá. A hovoria to oveľa jemnejšie a rozriedenejšie než pred Druhým vatikánskym koncilom (vnímavejší protestanti to iste vnútorne aj oceňujú). Po druhé, takéto dokumenty nútia aj protestantské denominácie k zamysleniu nad vlastnou identitou.

Reakcie, ktoré na naše riadky nasledovali, nás už nielen prekvapovali, ale miestami aj šokovali. Niektorí nás vyhlásili za baštu netolerantného katolicizmu, hoci sme hájili len fakty, nie samotné presvedčenie katolíkov. Keby sme neboli dostatočne známi naším negatívnym postojom k Tisovmu režimu, zrejme by sme boli vyhlásení aj za pohrobkov „Slovákštátu“.

Daniel Pastirčák, charizmatický protestant, ktorého mnohé kázne by mohli zvučať aj v katolíckych kostoloch, nám vo svojom liste so sugestívnym Prečo som smutný v nadpise okrem iného napísal, že „… nemecký Pápež týmto gestom podporuje na Slovensku nadradenosť, v mene ktorej sa tí zle veriaci posielali do koncentračných táborov“. Kým novinár si nad takýmito vetami môže len pretrieť oči, čo si má myslieť katolík, ktorý svoj život zasvätil hľadaniu kresťanskej jednoty? Alebo inak: Majú byť katolíci smutní a šokovaní, keď v roku 2017 vydá k 500. výročiu Evanjelická rada cirkví jubilejný dokument, v ktorom sa prihlási k Martinovi Lutherovi? Ak áno, aký zmysel má všeobecne toľko vzývaný ekumenizmus? Nie je to len povinné cvičenie v tak trochu pokryteckých frázach?

Práve pre kresťanov túžiacich po vzájomnom zbližujúcom dialógu, ktorý má raz vyvrcholiť v kresťanskom znovuzjednotení, boli uplynulé udalosti zlou správou. Priniesol totiž dôkaz o tom, že ekumenizmus sa v našom prostredí dá pestovať len vtedy, ak sa katolíci vzdajú svojej Cirkvi, resp. prestanú si aj medzi sebou hovoriť, aká je jej podstata. Ako má však potom vyzerať ekumenizmus? Je „ekumenické“ veriť v Boha, hovoriť o láske, tolerancii, jednote v pestrosti, ale je „neekumenické“ veriť v pravosť vlastnej Cirkvi – a vzdať sa tak pravosti eucharistie či z pohľadu katolíkov nekonečne dôležitého inštitútu spovede?

V čomsi bol celý ten konflikt vlastne veľmi poučný: jasne ukázal medze ekumenizmu aj fakt, že jeho ciele, akokoľvek vznešené, nemôžu byť ambiciózne, ale len veľmi vágne, aby nikoho neurazili. Pritom, ako ukázal prípad sporu o pravosť Cirkvi, vyzerajú výsledky pokoncilového ekumenizmu občas aj kontraproduktívne. Pred II. vatikánskym koncilom bol jazyk katolíkov jasný: pápeži hovorili, že jediným možným spôsobom zjednotenia je návrat stratených bratov do lona Cirkvi. Bolo to nezmierlivé, a teda „neekumenické“ stanovisko, no nedala sa mu uprieť vnútorná logika. Potom sa jazyk Cirkvi zmenil – až tak, že mnoho katolíkov zneistelo v chápaní vlastnej identity. Aj preto je Svätá stolica nútená vydávať dokumenty, ako bol ten posledný. Výsledok? Mnohým protestantom už prekáža aj to, že im pápež nepriznáva tú cirkevnú plnosť ako katolíkom. Posledné mesiace preto nezviditeľnili iba prekvapujúcu mieru neznalosti a neporozumenia zo strany protestantov, ale aj niekoľko ďalších otázok: Neprehnali to katolíci v posledných desaťročiach s nejasnosťou jazyka? Aká má byť vôbec účelnosť ekumenizmu? Iba dialóg an sich? Alebo aj niečo viac?

V Spojených štátoch sa katolíkom a protestantom v posledných rokoch podarilo nájsť nový spoločný menovateľ: spojenectvo v takzvanej kultúrnej vojne. Tento „politický ekumenizmus“ vychádza z vnímania reality. Celková sekularizácia spoločnosti, ktorá prestáva byť voči kresťanstvu a jeho prejavom neutrálna a stáva sa voči nemu čoraz nepriateľskejšou, vyžaduje sústredený protitlak. Vynášanie krížov zo škôl, vyhlásenie potratov za ľudské právo, útok na rodinu, to všetko boli a sú príznaky protikresťanskej sekularizácie, proti ktorej v USA aktívne vystupujú politicky angažovaní kresťania. Protestanti aj katolíci. U nás doma na Slovensku si však mnohí kresťania výzvy sekulárnej doby zatiaľ nevšimli. Evanjelici odvolali svoj podpis a už nepodporujú výhradu vo svedomí. Katolíci sa k tomuto programu síce oficiálne naďalej hlásia, no bolo počuť aj cirkevných hodnostárov, že dôležitejšie než potraty, eutanázia, homosexuálne manželstvá je riešenie sociálnej otázky; pritom sme sa nikdy nemali tak materiálne dobre ako dnes. Politický ekumenizmus je pritom na rozdiel od toho teologického jasne uchopiteľný a ponúka mnoho styčných bodov, na ktorých sa môžu kresťania zjednotiť a sústredene reagovať na okolitý svet.

„Územie obsadené nepriateľom – to je tento svet,“ napísal raz v mene kresťanov C. S. Lewis. Pre kresťanov jasná vec, ktorá by ich mala spájať. V politike určite. Na charizmu Daniela Pastirčáka sa však ani v tomto nehodno spoliehať. Spor o svedomie v roku 2006 pomenoval ako „zápas medzi ideovo vyhranenou, úzko konfesionálnou platformou KDH, a medzi širšou, ľudovejšou, nekonfesionálnou SDKÚ“ (Brahmov nádych, Brahmov výdych, OS, č. 4/2007, s. 22). Pastirčák píše o „zápase vo vnútri kresťanskej demokracie“ a víťazstve hodnôt občianskej demokracie a otvorenej spoločnosti. Škoda len, že v tom všetkom „Pastirčákovi víťazní kresťania“ hrali protikatolíckou kartou a namiesto hodnôt uprednostnili porušenie dohôd, polopravdy v Novom čase a voličské hlasy.

A potom, kto a z čoho tu má byť smutný.

Autor je redaktor časopisu Týždeň.