Fico proti slovenským záujmom

Číslo 3/2007 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3590
 

Premiér Fico poškodzuje svojou zahraničnou politikou slovenské národné záujmy. Príkladov je za prvý rok jeho vlády viacero, najvážnejšie sú tri: servilnosť voči EÚ, pokrytectvo voči tradičnému spojencovi na Balkáne a nedocenenie strategického významu Poľska a višegrádskeho konceptu strednej Európy.

Príklad prvý, servilnosť voči Bruselu. Róbert Fico predstavuje zaujímavú zmes agresivity a servilnosti. Agresívne má vyjadrovanie, servilné správanie. Pred prvými voľbami do Európskeho parlamentu oblepil krajinu plagátmi s holými zadkami, neskôr kritizoval energetickú závislosť SR, ktorá vznikla v dôsledku záväzkov z Prístupovej zmluvy SR k Únii, a napríklad počas prvej návštevy Bruselu ostro napadol našich tamojších byrokratov a diplomatov za ich odtrhnutosť od domova. Ako sa však správa počas Ficovej vlády naša zahraničná politika? V prvom rade slovenská zahraničná politika je pre Brusel momentálne absolútne vypočítateľná: Ficova vláda je poslušná. Slovenský premiér je podľa vlastných slov pripravený vzdať sa daňovej suverenity. Ako povedal: „Nevyhneme sa tomu tlaku, preto búchať do pŕs a tváriť sa, že nikdy, je nezmysel.“ Čo na tom, že máme v tejto oblasti právo veta, predseda slovenskej vlády už avizuje, že ho nepoužije. Stačí zatlačiť, vystaviť ho, ako sám hovorí, tlaku. Ďalej podporuje reformnú zmluvu (európsku ústavu s novým názvom), ktorá okrem radu iných oblastí ruší suverenitu členských štátov aj v oblasti energetiky, oslabuje postavenie Slovenska v hlasovaní v Bruseli aj moc zvolených poslancov slovenského parlamentu.

Ešte lepšie vyjadruje Ficovu nesuverénnu zahraničnú politiku naša pozícia voči srbskej provincii Kosovo. O probléme sme už v Impulze písali. Kosovo je oficiálne provinciou Srbska, ktorú však Belehrad nekontroluje. Albánska väčšina v Kosove chce pre túto provinciu nezávislosť a Belehrad momentálne nie je v stave im v tom zabrániť. Situáciu, samozrejme, komplikuje rad vecí, nič na tom, že významnú rolu hrá medzinárodné spoločenstvo. Slovensko ako nestály člen Bezpečnostnej rady OSN, riadny člen EÚ a NATO má svoj hlas aj význam. Osobitne na Balkáne. Okrem argumentov bezpečnostných hrá v prípade Srbska rolu aj tradičná solidarita medzi našimi národmi. Srbi stáli pri Slovákoch opakovane od čias monarchie, cez roky 1918, 1938 až po inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Hoci dejiny tým nezmenili, dokázali sa solidarizovať, čo má – ako vieme – svoj význam. Presne to bola minimálna úloha aj pre Ficovu vládu. Je možné, že nezávislé Kosovo vznikne a Slovensko tomu nedokáže zabrániť, náš postoj by však mal byť solidárny s Belehradom. V slovenskej spoločnosti v tejto otázke panuje konsenzus, parlament v tomto duchu schválil rezolúciu naprieč politickým spektrom. Ako však koná Ficova vláda? Presne naopak: zatiaľ čo v Bezpečnostnej rade sa rozhodnutie kvôli Rusku odkladá a Slovensko je pasívne, Brusel postupne preberá aktivitu a formuluje svoju vlastnú politiku. Tou je, samozrejme, podpora riadenej nezávislosti Kosova pod záštitou EÚ. Ako povedal portugalský minister Luis Amado, ktorý momentálne predsedá príslušnej rade ministrov, „Európska únia v otázke hovorí jedným hlasom“. Napokon, Rada ministrov Únie o tom opakovane rokovala, schválila základné rámcové dokumenty, dokonca rozpočet. Aký je postoj Ficovej vlády? Opäť pasívny, a teda servilný. Téma ho zaujímala len ako vykonštruovaný vnútropolitický spor s opozíciou; v zahraničí zrazila naša diplomacia opätky a pridala sa k hlavnému prúdu. V rozpore s názormi obyvateľstva, v rozpore so schválenou parlamentnou rezolúciou, aj s vyhláseniami premiéra. Takému konaniu sa zvykne hovoriť pokrytectvo; aj keď ho doma sprevádza agresívny slovník.

Tretím príkladom, ako Ficova politika poškodzuje záujmy krajiny, je jeho stredoeurópska politika. Historicky existujú tri koncepty strednej Európy.

Prvým je tzv. koncept Mitteleuropa, to znamená stredná Európa, ktorej dominuje Nemecko. Príkladom je posledné obdobie c. k. monarchie, keď sa dostala Viedeň do strategickej závislosti na Berlíne, čo skončilo prvou svetovou vojnou. Samozrejme, predpodkladom nemeckej dominancie bola stredoeurópska rozdrobenosť (nacionálne spory v monarchii, rozdelené Poľsko).

Druhým konceptom je dominancia Ruska. Historicky je najvážnejším príkladom obdobie studenej vojny, železnej opony a obmedzenej suverenity stredoeurópskych štátov. Sovietsky zväz exportoval komunizmus a podriadil si zahraničnú politiku stredoeurópskych štátov. V prípade vzbury nasledovala okupácia (1956 – Maďarsko, 1968 – Československo).

Tretím konceptom strednej Európy, ktorý pôvodne predstavovala habsburská monarchia na vrchole moci, predstavuje zblíženie stredoeurópskych národov a také usporiadanie vzťahov, ktoré zabezpečuje rovnováhu moci medzi Nemeckom a Ruskom. Historicky sa práve tento koncept ukázal ako najprínosnejší nielen pre strednú, ale pre celú Európu.

Po páde komunizmu sa práve takýmto smerom začala vyvíjať vyšegrádska spolupráca. Bez toho, aby sa stredoeurópske štáty prehnane integrovali, rástol obchod, politická a kultúrna spolupráca a výmena. Menej orientovaná navonok (napr. na formulovanie a presadzovanie spoločných záujmov v Bruseli), viac dovnútra (integrácia do EÚ, NATO, OECD). Napriek istým rezervám ide o koncept, ktorý je pre Slovensko mimoriadne strategicky výhodný. Vo V4 máme ústredné postavenie, nadštandardné vzťahy s Prahou a historicky nezaťažené vzťahy s najsilnejším Poľskom. Jediným problémom zostáva napätie s Maďarskom. O to viac je dôležité, že V4 dominujú tri slovanské štáty. Pre Slovensko je prirodzene strategicky dôležité, že Maďarsko je vnútri V4 a jeho prípadné spájanie s Nemeckom (Bavorskom) či Rakúskom je vyvažované dominanciou Poľska a prítomnosťou Českej republiky. Pre Slovensko je, skrátka, súčasný koncept najvýhodnejší zo všetkých, ktoré prichádzajú do úvahy. Stačí si predstaviť alternatívu: Poľsko obrátené na východ, podporované Pobaltím a väzbami na Ukrajinu, či Maďarsko posilňujúce svoj vplyv historicky dobrými vzťahmi s Nemeckom, prípadne Rakúskom. Česko-slovenská spolupráca zďaleka nebude postačovať ochrane našich záujmov, presvedčivo to dokazuje medzivojnové obdobie. Malo by teda byť prioritou našej zahraničnej politiky posilňovať stredoeurópsku spoluprácu krajín V4, a najmä vedúce postavenie Varšavy. Poľsko totiž, hoci v zoskupení V4 po všetkých mocenských stránkach dominuje, si svoje vedúce postavenie nevynucuje, naopak, trpezlivo a pomaly sa oň uchádza. A pri tom všetkom platí, že Slovensko potrebuje Poľsko viac ako Poľsko Slovensko. Inými slovami, z pohľadu našich záujmov je dôležité, aby bola Varšava aktívna a sebavedomá, a teda aby cítila v zoskupení V4 potrebné zázemie.

Ako sa však správa naša zahraničná politika?

Nerozumne. Treba povedať, že nejde o nový problém. Rovnako ide o problém Fica ako v minulosti Dzurindu. Ani jeden z nich totiž „neobjavil“ význam Poľska a k nášmu severnému susedovi sa správal arogantne alebo minimálne nevhodne. Dzurinda tak urobil, keď počas návštevy nemeckého premiéra Schrödera na Slovensku kritizoval poľské veto zmeny hlasovania v EÚ a trvanie Varšavy na zmluve z Nice. Nemeckému premiérovi vtedy dokonca verejne prisľúbil, že poľskému premiérovi v tejto veci „dohovorí“, čo od premiéra päť miliónovej krajiny pôsobí minimálne komicky. Poľské zahranično-politické kruhy, ktoré inak Slovensku veľký priestor nevenujú, to vtedy zaznamenali, Dzurindov „odkazVaršave“ zarezonoval. Príkladov by sa však našlo viacero.

V tejto tradícii pokračuje aj premiér Fico. Dokonca problém ešte prehĺbil a rozšíril. Príkladom sú, samozrejme, Ficove ostré vyjadrenia k americkým základniam protiraketovej obrany na území Poľska a Českej republiky. Fico zašiel vo svojich vyjadreniach tak ďaleko, že sa nesprával ako stredoeurópsky, ale skôr ako ruský či nemecký spojenec. Obidve tieto krajiny totiž nesúhlasia s americkou prítomnosťou v strednej Európe, keďže táto Poľsko (a strednú Európu) posilňuje na ich úkor. Fico by teda, keďže o prítomnosť Američanov na našom území vôbec nejde, mal stáť na strane blízkeho spojenca, a nie Moskvy či Berlína. On však reagoval opačne, vášnivo a proti našim dlhodobým záujmom.

Druhým príkladom bol jeho ostrý nesúhlas a agresívny komentár na adresu poľského premiéra Kaczyńského, ktorý sa pred summitom EÚ uchádzal o podporu krajín V4. Poľské návrhy sledovali poľské záujmy, a už preto mal byť slovenský premiér opatrný, a nie agresívny. Poľské návrhy však boli aj v súlade so záujmami slovenskými, a preto sme ich mali podporiť. Išlo o váhu hlasov stredných a menších štátov, ochranu suverenity členských štátov, väčšiu solidaritu bohatých členov s chudobnejšími a napokon aj o kultúrno-etické otázky. Poľsko si vo všetkých týchto oblastiach vydobylo na Bruseli významné ústupky. Slovenský premiér sa zatiaľ v živom televíznom prenose sťažoval, že na summite stráca čas. Aké príznačné.

Slovensko však nie je v situácii, aby sme sa povyšovali a vysmievali zo záujmov našich najbližších partnerov. Fico a SNS situáciu v strednej Európe navyše zhoršujú svojou vnútroštátnou politikou voči Maďarom žijúcim na našom území. Namiesto postupnej integrácie a asimilácie maďarskej menšiny volí postkomunistická vláda konfrontáciu. To však potenciálnu lojalitu maďarskej menšiny a aj naše záujmy dlhodobo oslabuje. Je príznačné, že tam, kde by sa mal slovenský premiér ozvať, mlčí, a tam, kde by mal mlčať, hystericky kričí. Ficove správanie v zahraničnej politike možno označiť za nedospelé až pubertálne.

Pred voľbami 2006 ktosi vo volebnom programe použil slová francúzskeho ministra de Gaulla a napísal, že Smer bude robiť zahraničnú politiku na všetky svetové strany. Škoda len, že to vyzerá, akoby mal pritom pod kompasom magnet.