Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Štát bez detí

Číslo 3/2007 · Stanislav Janota · Čítanosť článku: 5915
 

Keď mnohé štáty vytvorili systémy bezplatného zdravotníctva a penzijného zabezpečenia v starobe, deti začali byť ekonomicky zbytočné, začali byť pre mnohých viac príťažou ako radosťou. Mať či nemať deti sa stalo otázkou citového a morálneho rozhodovania. Veď ak niekto deti nechce, zaplatia mu penziu aj lieky deti tých druhých. Ale deti tých druhých nestíhajú všetko. Pred niekoľkými rokmi v lete umierali vo Francúzsku tisíce starých ľudí. Neumierali od hladu, neumierali ani preto, že by zdravotníctvo nemalo dosť peňazí. Zomierali na dehydratáciu. V horúčave vysmädnutí oslabli, a nenašiel sa nik, kto by im podal pohár vody.

Európa si začína uvedomovať, že príliš málo detí je problém. Stále väčší problém. Ale problém nevznikol zo dňa na deň. Rakovina vymierania ticho rastie viac ako sto rokov.

Otázka by mohla znieť aj nasledovne: Prečo vlastne politici, ekonómovia a iné elity dávno nebili na poplach? Domnievam sa, že to možno vysvetliť okrem iného aj kľukatým vývojom indexu ekonomickej závislosti. O čo ide? Index ekonomickej závislosti vyjadruje pomer medzi vyživovanými a živiteľmi. Je to podiel všetkých členov rodiny, skupiny či všetkých obyvateľov štátu k pracujúcim, zarábajúcim z nich. Je to vlastne číslo, ktoré hovorí, koľko ľudí žije z práce jedného pracujúceho v rodine či širšom spoločenstve.

Zmeny indexu ekonomickej závislosti sa podieľajú na zvýšení životnej úrovne v krajinách, kde sa začne rodiť menej detí. Žiaľ, toto zvýšenie životnej úrovne nie je však trvalé. Dokonca jeho dôsledky môžu byt katastrofálne.

V spoločnostiach, v ktorých je manželská plodnosť regulovaná len prirodzeným spôsobom, majú veľa detí, na jednu ženu priemerne šesť a viac, napríklad v krajinách ako Jemen či Irán. Vo väčšine takýchto krajín je dĺžka života relatívne nízka. Na jednu rodinu pripadá málo ľudí v poproduktívnom veku. V typickej rodine v týchto populáciách pripadá na jedného pracujúceho v priemere šesť detí a nepracujúca manželka starajúca sa o rodinu. Index ekonomickej závislosti sa rovná približne ôsmim vyživovaným osobám na jedného pracujúceho. Priemerná životná úroveň jedného člena rodiny je približne len osminou tej, ktorú by si mohol dovoliť slobodný, bezdetný pracujúci za podobných podmienok.

Podobné pomery boli koncom 19. storočia aj inde na svete. U nás boli ovplyvnené vysokou úmrtnosťou detí a množstvom bezdetných ľudí. Zníženie počtu detí po zavedení penzie a bezplatnej zdravotnej starostlivosti sa spočiatku prejavovalo rastom životnej úrovne. Bežný počet detí na ženu klesol na tri a menej, ženy nastupovali do práce. Znižoval sa počet ľudí na jedného pracujúceho, v rodine bolo treba z jedného platu „kŕmiť menej krkov“ a v štáte prudko rástlo HDP na obyvateľa. Politici podľahli pokušeniu a začal sa celosvetový boj proti „populačnej explózii“. Aj v Číne, Indii či Afrike.

Dnes máme na Slovensku ideálny index ekonomickej závislosti. Dočasne. Oficiálna štatistika hovorí o 3,5 miliónoch obyvateľoch ako o pracovných zdrojoch. Naozaj pracujúcich ľudí je 2,4 milióny. V socializme mladí manželia dostali byt, len keď mali dieťa. Preto ženy rodili v mladom veku. Dnes má generácia tridsiatnikov rodičov vo veku 50 rokov. A tak vo väčšine rodín pracujú dve generácie. Pretože väčšina 30-ročných je z dvoch detí, na jedného pripadá približne jeden 50-ročný. Na mladú dvojicu pripadá len niečo viac ako jedno dieťa. Starí ľudia sa u nás z celoeurópskeho hľadiska dožívajú nízkeho veku. Nikdy nebolo a nikdy nebude tak málo ľudí živených jedným pracujúcim. Preto dnes máme na Slovensku ideálny index ekonomickej závislosti.

Všetko sa však rýchlo mení. Ženy rodia nie ako 19-ročné, ale 29-ročné. Nie 2 – 3 deti, ale priemerne 1,2 dieťaťa. Vek dožitia sa postupne predlžuje. Veľmi rýchlo pocítime dôsledky zmeny veku rodičov pri narodení dieťaťa. Miesto terajšieho veku tridsiatnikov a päťdesiatnikov bude v rodine 10-ročného dieťaťa rodičovská generácia štyridsiatnikov a starorodičovská generácia bude mať 70 rokov. Namiesto dvoch generácií bude v rodine pracovať len jedna. A prudko narastie počet dôchodcov. Čoskoro bude nový index ekonomickej závislosti traja až štyria ľudia na jedného pracujúceho. Optimisti veria, že efektivita práce sa bude zvyšovať a že hodnoty vyprodukované jedným pracujúcim budú dostatočné i pri tak nepriaznivom indexe. Ale je tu i niekoľko varovných faktorov. Starostlivosť o chorých a starých ľudí je náročná na ľudskú prácu a finančné zdroje.

Samozrejme, špičkoví politici a odborníci v oblasti sociálnej politiky problém musia poznať. Na Slovensku to v roku 1936 podrobne opísal prof. Chúra v trojzväzkovej knihe Slovensko bez dorastu a podobne aj novšie prognózy sú všeobecne dostupné. Osobne som presvedčený, že jedným z dôvodov, prečo sa v Európe netvorí skutočne účinná politika v prospech zvýšenia plodnosti, je obava, že na to, aby sme dohonili výpadok obyvateľstva, by bolo potrebné mať tri až štyri deti na rodinu. Ak si dosadíme do modelu nie jedno, ale štyri deti na rodinu, na jedného pracujúceho máme viac ako päť vyživovaných osôb. Pritom budú stále stúpať nároky na výchovu a vzdelávanie detí. Mnohí informovaní politici si to neželajú, obávajú sa krátkodobého zhoršenia životnej úrovne vo svojej krajine, a preto obchádzajú prípravu opatrení priaznivých pre rodinu, ktoré by zvýšili manželskú plodnosť. Namiesto toho volia niekoľko náhradných, často dočasných stratégií, ktoré krátkodobo zlepšia situáciu indexu ekonomickej závislosti a vedú k dočasnému zvýšeniu životnej úrovne. Medzi takéto krátkodobé opatrenia patrí predovšetkým týchto päť opatrení.

Po prvé, zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Toto opatrenie má kľúčový význam pri zvyšovaní rozdielu veku generácií; má zabezpečiť, aby v rodine pracovali i naďalej dve generácie.

Po druhé, liberálna imigračná politika. Napriek zlým skúsenostiam, ktoré má Európa za celú druhú polovicu 20. storočia s imigrantmi, sú politici okúzlení predstavou, že získajú do krajiny veľký počet mladých pracujúcich ľudí, ktorí si nevyžiadajú žiadne náklady na výchovu a vzdelávanie. Prídu v práceschopnom veku a nebudú mať v krajine starých rodičov a prarodičov. Odvody zdravotného a sociálneho poistenia a dane budú platiť na penzie a zdravotné zabezpečenie domácich starých ľudí z málodetných rodín. Svojich vlastných rodičov budú podporovať priamymi platbami z čistého príjmu. Môžu zvýšiť plodnosť v hostiteľskej krajine bez náročnej politiky podpory plodnosti. Zatiaľ sa ukazuje, že táto politika má katastrofálne následky, pretože väčšina imigrantov zostáva ekonomicky aktívna iba po krátku dobu. Potom často padá do sociálnej siete hostiteľskej krajiny. Ak nie sami imigranti, tak často je tu druhá generácia z rodiny imigrantov, ktorá namiesto toto, aby sa zapojila do ekonomickej aktivity, zostáva na ťarchu siete v hostiteľskej krajine a spôsobuje množstvo ekonomických, kultúrnych a morálnych problémov. A nakoniec si imigranti dovedú i svojich vlastných starých rodičov.

Tretím príkladom je eutanázia. Eutanáziu považujú média, intelektuálne vrstvy a veľká časť politikov v krajinách, ktoré sa dostávajú do krízovej populačnej situácie, za prínosné riešenie. Všetky knihy o „dobrej smrti“, ale i tézy špičkových politikov Európskej únie o práve na aktívnu starobu a o práve na zdravie smerujú k postupnej príprave obyvateľstva EÚ na „dobrú smrť“ (prakticky zločin, v ktorom sa pripravuje vražda starých občanov nášho spoločenstva). Zavraždením ôsmich najstarších členov rodiny veľmi ľahko možno dosiahnuť lepší index ekonomickej závislosti. Preto o to pozornejšie vnímajme každú novú zmienku o práve na aktívnu starobu a zdravú starobu ako prípravu propagácie práva na „dobru smrť“ a na nový veľký zločin.

Po štvrté, zamestnanosť matiek s malými deťmi. Úplne zásadnou líniou zelenej knihy EÚ v oblasti populačnej politiky je usmernenie štátov EÚ k financovaniu jaslí a zabezpečovaniu rýchleho nástupu žien do pracovného procesu. Tvrdia, že takého opatrenie by malo zvýšiť počet detí v rodine. Všetky skúsenosti hovoria, že ak žena rýchlo po pôrode nastúpi do práce a snaží sa dohnať stratený čas v kariérnom postupe, nerozhodne sa pre druhé, tretie či ďalšie dieťa. Som presvedčený, že jedným z cieľov politiky EÚ je dosiahnuť ďalšie zníženie plodnosti s cieľom viac zapojiť kvalifikované ženy do pracovného procesu a krátkodobo zvýšiť životnú úroveň v krajine, s možnosťou zapojiť nízko kvalifikovanú pracovnú silu alebo penzistov do práce v predškolských zariadeniach. Nehovorí sa ale o psychických dopadoch a podlomenej imunite detí pri príliš skorom odlúčení od matky a zaradení do kolektívu.

A napokon piaty príklad, reforma dôchodkového poistenia založená na súkromných individuálnych účtoch. Na Slovensku už prebehla penzijná reforma, na ktorú si viaceré krajiny EÚ netrúfajú. Na druhej strane, tento smer zmien penzijného zabezpečenia podporuje EÚ všetkými možnými opatreniami, či už vo forme podpory tretieho piliera, alebo hľadaním možností nájsť nejaký variant druhého piliera, ktorý by skĺbili s prvým. (Používam terminológiu slovenskej reformy, lebo v EÚ sa používajú rôzne terminológie.) Teda posilňuje sa sporivosť starnúcich ľudí. Na to, aby sme si objasnili, ako toto sporenie môže fungovať, predstavme si, že vymierajúca generácia osemdesiatnikov, ale i generácia štyroch šesťdesiatnikov by všetky úspory zapožičala dvom tridsiatnikom. Dvaja tridsiatnici by si z požičaných peňazí kúpili lepšie pracovné nástroje, a tým si zvýšili príjem. Časť z toho väčšieho príjmu vrátia ako istinu a časť z nadproduktu dajú ako zhodnotenie. Čím viac je šetriacich ľudí a čím menej je ľudí v pracujúcej generácii, tým je väčšie riziko, že výnosy z úspor budú zanedbateľné a pracujúca generácia nebude schopná vracať ani istinu. Predstavme si niekoľko prarodičov, štyroch starých rodičov a dvoch rodičov s dieťaťom žijúcich na opustenom ostrove. Je úplne jedno, koľko zlatých tehličiek starí ľudia ponúkajú dvom pracujúcim potomkom. Oni nie sú schopní vyprodukovať viac jedla a starostlivosti o svojich predkov, ak dostanú viac zlata. Peniaze z druhého piliera bude treba investovať v krajinách, kde je dosť voľnej pracovnej sily a mladých ľudí, ktorí by úspory zhodnotili, ale je otázkou času, kedy môžu politické otrasy v týchto krajinách znehodnotiť investície dôchodkových fondov.

Preto som presvedčený, že za reálnu a dlhodobo úspešnú možno označiť iba investíciu do vlastných detí, ktoré sa postarajú o rodičov a starých rodičov. Každému by malo byť jasné, ľuďom i politikom, že dlhodobo je udržateľný len individuálny systém, kde deti a vnuci platia na vlastných rodičov a iných príbuzných a skutočne sa o nich starajú.

Autor je lekár.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.