Veritas liberabit vos

Číslo 3/2007 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 3500
 

„Ako sa nad ním zhrozili mnohí,“ hovorí Izaiáš (52,14), „veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku.“ Ako priliehavo sedí tento opis k obrazom, ktoré dnes vidíme na plagátoch. Prorok zaiste nemal na mysli zohavené telíčko zavraždeného dieťatka. Podobnosť medzi jeho opisom Pánovho služobníka a tým, čo dnes sledujeme, však nebude úplne náhodná.

Pred tromi rokmi prišiel do kín film Umučenie Krista. Zaujal, šokoval, rozprúdil diskusiu. Ale prečo? Nebol jeho príbeh spracovaný mnohokrát predtým? Nepočúvame ho každý rok v kostole? Nepoznáme ho všetci naspamäť? A predsa, niečo bolo iné. Film Mela Gibsona vrátil do príbehu niečo, čo sme z neho dávno vytesnili. Dokonca niečo, čo sa snažíme úplne vytesniť zo svojho života. Umučenie Krista nás prinútilo dívať sa na ľudské utrpenie.

Je v ľudskej prirodzenosti vyhýbať sa nepríjemným veciam. Zvlášť sme zo svojho života vytesnili utrpenie a smrť. Starých a fyzicky či psychicky postihnutých ľudí zatvárame do ústavov. Chorých navštevujeme často viac z povinnosti ako z lásky. Kedysi bolo bežné, aby starí rodičia žili s rodinou. Ich staroba a nemohúcnosť boli stále pred očami ako vyjadrenie ľudskej slabosti a pominuteľnosti. Dnes sú rodiny rozdelené a tento kontakt s ľudským utrpením sa stráca. Ľuďom rastie hrošia koža a utrpenie iných sa stáva niečím vzdialeným.

Pre kresťanov má utrpenie zvláštne miesto v procese spásy. Naše hriechy spôsobujú utrpenie Bohu, a cez utrpenie Božieho Syna sú nám hriechy odpustené. Pripomínajú to tisíce krucifixov v kostoloch, pri cestách či nosených na krku. Pohľad na trpiaceho Krista by mal byť stále prítomný v srdci kresťana.

A predsa Gibsonov film šokoval. Skutočný kríž nebol zo zlata, ale bol to obyčajný kus dreva. Tŕňová koruna nebola pletencom z prútikov, ale mala skutočné ostré tŕne. Pri bičovaní naozaj tiekla krv, veľa krvi. Toto všetko na pozlátenom krucifixe nevidno. Ale Kristus musel zomrieť práve tak, a my kresťania to vieme.

Nikto nezostal pod krížom, len traja či štyria z jeho najbližších. My, väčšina, utekáme. Nechceme vidieť utrpenie, ktoré sme spôsobili. Nechceme vidieť následky svojich skutkov. Nechceme prijať zodpovednosť za to, na čom sa aj my podieľame.

Dnes je témou dňa kampaň Právo na život. Zaujala, šokovala, rozprúdila diskusiu. Zdôrazňujem, že témou sa stala kampaň, lebo diskusia o práve na život sa akosi stratila. Podobne ako pred rokmi bol témou viac film ako samotné umučenie Krista a jeho dôsledky pre náš život.

Mnohí kresťania i nekresťania namietajú proti estetickej stránke plagátov, ktoré zobrazujú dieťa zabité zvlášť krutým spôsobom. Je normálne, je dobré, že sa nám tieto obrazy nepáčia. Keby sa nám páčili, bolo by to zvrátené. Rovnako zvrátené, ako keby sa nám páčila vražda, mučenie alebo utrpenie v koncentračných táboroch. Alebo utrpenie Ježiša Krista.

Aký postoj zaujať k utrpeniu? Ako sa postaviť k jeho zobrazeniam? Záleží na úmysle autora? Patria odpovede na tieto otázky do etiky alebo do estetiky? Čo je dovolené pri zobrazení pravdy (a Pravdy)? Je diskusia o estetickej stránke kampane len dymovou clonou, alebo ide o skutočný problém?

S utrpením sa aj dnes stretávame denne, ale inak ako v minulosti. Nevidíme ho doma, netýka sa nás. Vidíme správy o genocíde v Afrike alebo o vojne v Iraku, a pritom vidíme utrpenie tisíce kilometrov ďaleko. Pozrieme si dokument o koncentračných táboroch a vidíme v ňom utrpenie minulosti. V kostoloch sa dívame na krucifix, ale ako málo v ňom vidíme utrpenie, ktoré spôsobujeme.

Problém potratov nie je ďaleko. Nehovoríme o potratoch v Afrike alebo v Iraku, ani o potratoch pred sto rokmi. Kampaň Právo na život hovorí o utrpení a smrti, ktoré sa odohrávajú medzi nami, dnes a denne. Preto sa táto kampaň dotýka mnohých ľudí. Nemá obžaloba mieri na každého z nás.

Je smutné, ako sa niektorí snažia zbaviť tohto obvinenia. Vraj organizátori kampane označujú ženy, ktoré boli na potrate, ako vrahyne. Alebo možno lekárov. Iní (alebo možno tí istí) tvrdili, že Gibsonov film Umučenie Krista obviňuje z Ježišovej smrti Židov. Jedno i druhé je falošné. Utrpenie nenarodených detí, tak ako utrpenie Kristovo, sa týka nás všetkých. Je však ľahšie obviniť niekoho iného, ako prevziať zodpovednosť za vlastné zlyhanie.

Pravda nás oslobodí. Ale len ak si pred ňou nebudeme zakrývať oči. Často je jej reč tvrdá. Preto ju nechceme počúvať, a už vôbec ju nechceme ohlasovať. Ježiš učil však práve týmto spôsobom. Keby rozprával príjemne, neskončil by svoj život na kríži.

Autor je absolventom politológie, študentom ekonómie na VŠE v Prahe.